V krajine, kde bývali Stelka, zajačik Popík a jeho sestrička Lili, panoval pokoj a radosť. No jedného dňa si všimli, že sa medzi ľuďmi začínajú objavovať menšie hádky a nedorozumenia. Každý si presadzoval len svoj názor, a pretože si všetci mysleli, že len ich názor je správny, nikto nechcel počúvať toho druhého. Dokonca aj pri obyčajných rozhovoroch o tom, aká hudba je najlepšia alebo či je lepšie piecť koláče s čokoládou alebo s ovocím, sa ľudia začínali hádať.
Stelka si povzdychla a obrátila sa k svojim kamarátom: „Popík, Lili, musíme niečo urobiť. Ľudia sa nepočúvajú a myslia si, že len ich názor je ten správny. To nie je dobré.“
Popík sa uškrnul a kývol ušami. „A čo ak im ukážeme, že rôzne názory môžu obohacovať náš život, učiť nás novým veciam a robiť z nás lepších?“
Lili, ktorá bola múdra a citlivá, sa usmiala: „Presne tak! Každý z nás môže mať vlastný názor, ale to neznamená, že musíme byť nepriateľmi. Môžeme sa niečo nové naučiť, keď sa počúvame.“
A tak Stelka vymyslela plán. Rozhodla sa zorganizovať veľkú diskusiu pri jazere, kde by každý mohol prísť a povedať svoj názor na rôzne veci. Pripravili veľkú farebnú tabuľu, na ktorú napísali: „Počúvajme sa a premýšľajme.“
Keď k jazeru prišli ľudia, Stelka ich privítala: „Dnes sa chceme naučiť počúvať jeden druhého. Každý z nás môže mať svoj vlastný názor, ale skúsme ho vyjadriť s rešpektom a trpezlivo počúvať ostatných.“
Prvý sa ozval pán, ktorý mal rád klasickú hudbu. „Myslím si, že klasická hudba je najlepšia, lebo je pokojná a krásna,“ povedal s nadšením. Hneď sa prihlásila aj mladá slečna, ktorá zbožňovala rockovú hudbu. „Ja si zase myslím, že rocková hudba je najlepšia, lebo je energická a plná života!“
Stelka sa usmiala a povedala: „Obe hudby sú predsa krásne! Každý z nás môže mať rád niečo iné a stále môžeme mať pekný rozhovor o tom, prečo sa nám to páči.“
Zrazu sa istá skupina ľudí začala hádať kvôli maličkosti – kvôli tomu, ktorý kvet je krajší. Niektorí ľudom sa viac páčili krásne ruže, iní obdivovali modré zvončeky, ktoré rástli neďaleko, a z toho, čo malo byť radostným obdivovaním prírody, sa stala hádka plná hnevu.
Stelka sa otočila k Popíkovi a Lili. „Musíme niečo spraviť. Nenávisť a hádky nikomu nepomáhajú,“ povedala odhodlane.
„Ale ako ich presvedčíme, aby boli k sebe láskaví?“ spýtala sa Lili, trochu nesmelo. Popík prikývol: „Možno by sme im mohli ukázať, aká je krása v rozdieloch a že všetky kvety sú dôležité.“
Stelka sa zamyslela a vymyslela plán. „Poďte, pôjdeme nájsť čo najviac rôznych kvetov a urobíme z nich krásnu kyticu. Ukážeme ľuďom, že keď sú kvety spolu, vytvárajú niečo nádherné, a že každý kvet, nech je akýkoľvek, pridáva krásu celej lúke.“
Popík a Lili nadšene súhlasili. Po celom lese zbierali všetky možné kvety – ruže, sedmokrásky, fialky, a dokonca aj obyčajné trávy a listy. Každý kvet bol iný, ale všetky spolu vytvorili nádhernú, pestrú kyticu.
Keď sa vrátili k ľuďom, ktorí sa stále hádali, Stelka zodvihla kyticu a povedala: „Pozrite! Každý jeden kvet je iný, ale všetky sú krásne spolu. Tak ako kvety, aj my všetci sme rôzni, ale každý z nás môže pridať kúsok krásy do tohto sveta, v tejto krajine.“
Ľudia sa na kyticu pozreli a na chvíľu sa všetci upokojili. Uvedomili si, že hádať sa o tom, ktorý kvet je najkrajší, nemá zmysel, pretože všetky sú krásne. Pomaly sa začali usmievať, niektorí si dokonca podali ruky a ospravedlnili sa za svoje hádky.
Lili sa usmiala na Popíka a povedala: „Vidíš, láskavosť je ako tie kvety – ak ju rozdávame, svet je hneď krajší.“
Ľudia začali chápať. Postupne sa rozprávali o tom, čo majú radi a prečo, a namiesto hádok si začali svoje názory vymieňať s úsmevom. Učili sa, že počúvanie ostatných môže byť veľmi zaujímavé a obohacujúce.
Stelka, s jemným úsmevom, nakoniec dodala: „Pamätajme, že náš vlastný názor je cenný, ale ešte cennejšie je, keď rešpektujeme názory druhých. Tak sa môžeme niečo nové naučiť a všetci sa môžeme cítiť dobre.“
Od toho dňa sa ľudia v tejto krajine snažili nielen vyjadriť svoj názor, ale aj úprimne počúvať ostatných. A Stelka, Popík a Lili vedeli, že naučiť ľudí rešpektovať jeden druhého bol ten najväčší dar, aký mohli svojej krajine dať.
A tak tu zavládol ešte väčší pokoj a radosť, pretože ľudia pochopili, že aj keď sme všetci rôzny, práve naše rozdiely nás môžu posúvať vpred a robiť z nás lepších ľudí.
