Moje rozhodnutie odísť na Camino sa zrodilo pomerne náhle, aj keď sa priznám, že som s myšlienkou už nejakú dobu koketoval (veď preto som si mesiac opakoval španielčinu na Duolingu), čím som na poslednú chvíľu zaskočil viacero ľudí vo svojom okolí, v prvom rade svoju ženu (na svoju obranu uvádzam, že som s ňou vopred aspoň dva krát nezáväzne rozoberal svoje úvahy ísť na Camino). Letenku do Barcelony som si kúpil 20. februára, teda presne týždeň pred odletom a nestála ma 19,99€ ako Ryanair sľuboval vo svojich reklamách ale 47,99€. Čo už, na poslednú chvíľu je vždy všetko drahšie alebo som len trošku zhýčkaný z nedávneho lietania s Air Asia v Malajzii, kde sa ceny všetkých mojich leteniek pohybovali v rozpätí od 10 do 20€.
V deň odchodu, teda v pondelok 27. februára som sa po raňajkách pobalil, osprchoval, obliekol, sadol do auta a odišiel do Bratislavy, kde som potreboval ešte vybaviť pár vecí, niečo drobné prikúpiť a tak. Na obed som zašiel na posledné Pho Bo na dlhšiu dobu ku Vietnamcom na Starú Vajnorskú. Zavolal som Stevemu, ktorému som povedal, že odchádzam na Camino a ktorý ma prekvapil tým, že sa so mnou príde rozlúčiť na letisko. Cestou na letisko som sa ešte zastavil vo Pharose v Decathlone a dokúpil si nejaké tričká. Steve ma už čakal na letisku, dali sme si spolu cigaretu, sľúbil som mu, že sa budem za neho a za jeho skoré uzdravenie na Camine modliť, on mi zaželal veľa šťastia na mojej púti. Cítil som, že mu je tak trošku ľúto, že sa dokážem spontánne rozhodnúť pre takýto trip, hodiť všetko za hlavu a vypadnúť, zatiaľ čo on musí riešiť okrem svojich zdravotných problémov aj problémy s otváraním novej prevádzky, dokončovaním domu, blížiacou sa maturitou svojho syna a nedorozumeniami s bývalou manželkou. Možno, keby bol v tej chvíli vypadol so mnou nebolo by sa to na neho všetko o tri týždne po mojom odchode zosypalo a nestrávil by ďalšie tri mesiace hospitalizovaný v nemocnici. Na druhej strane, keby som tu bol v čase jeho narastajúcich problémov, možno som mu mohol pomôcť viac ako len priateľ na telefóne v ďalekom Španielsku. To sa už nikdy nedozviem.
So Stevem som začínal svoju „turistickú“ kariéru, boli sme spolu na prvom čundri, na prvej ceste v západnej Európe v lete 1989, vo veku 16 rokov, dvaja šraci z dvanástich cyklistov, ktorí sme si požiadali o devízový prísľub s vidinou, že na bicykli obídeme Európu. Z dvanástich sme devizák dostali len my dvaja, aj to len kvôli tomu, že náš spolužiak Patrik mal tatka, ktorý vozil generálneho riaditeľa ŠBČS do práce a z práce a nezabudol sa za nás prihovoriť. Vo dvojici z cyklistiky nebolo samozrejme nič, ale vďaka veľkorysosti a dnes asi nedoceniteľnej odvahe našich rodičov sme to mohli skúsiť aspoň vlakom, na tri týždne, s prespávaním na zemi pred železničnými stanicami, s davom podobných šialencov približne v našom veku, pochádzajúcich z celej západnej Európy. Nezabudnuteľné leto a nezabudnuteľná jeseň, počas ktorej nám všetci kamaráti (a hlavne kamarátky) viseli na perách a počúvali naše (mierne prifarbené) zážitky z cesty po im nedosiahnuteľnom Taliansku, Francúzsku, Švajčiarsku, Nemecku a Rakúsku. Ešteže sa nám podarilo relatívne vzápätí odštartovať Nežnú po ktorej boli medzi našimi rovesníkmi naše zážitky už nasledujúce leto úplne bežnými, inak by sme so Stevem pravdepodobne neznesiteľne spyšneli. ;-)
A tak sedím na letisku už bez Steveho, čakám na prílet lietadla, v ktorom sa mali z predĺženého víkendu v Barcelone vrátiť moje dve dcéry (letenky dostali ako darček od mojej ženy ešte na Vianoce). Auto som nechal zaparkované pred letiskom, kľúč od neho u barmanky v letiskovom bare, aby sa mali dievčatá ako odviezť z letiska domov. Vďaka oddeleným arrivals a departures zónam Bratislavského letiska som ich ani nezazrel, až v lietadle tesne pred tým, ako sme začali rolovať po odletovej dráhe mi prišla sms-ka, že všetko v poriadku, kľúče aj auto našli a idú domov. Nespomínam si, ako som trávil let, zrejme som sa zahĺbil do inflight magazínu spoločnosti Ryanair, sem tam sa pozrel von, či vidieť Alpy, potom bolo zrazu vidieť more a už sme rolovali po pristávacej dráhe letiska Costa Brava v Girone. Batožinu som mal len príručnú, svoj 50 + 10 litrový ruksak Mammut, ktorý mi spoľahlivo slúži pri všetkých druhoch turistiky ktorú praktizujem, takže som relatívne rýchlo vypadol z letiska, prešiel na zastávku autobusu smerom Barcelona, kúpil si lístok, zapálil si cigaretu a už sme sa viezli do katalánskej metropoly.
Na Estació del Norte sme prišli asi o pol siedmej, slnko už medzičasom zapadlo (na moje potešenie výrazne neskoršie ako doma). Stanicu som si pamätal z poslednej návštevy Barcelony, takže som sa čiastočne popamäti a čiastočne s pomocou Google maps prešiel až na Carrer Ferran do Sun and Moon hostela, kde som mal rezervovaný nocľah v dorm room za 12 €. Začekoval som sa, zhodil si bágel na izbe a vyrazil som do barcelonskej Katedrály, ktorá mala byť v Barcelone jedným z mála miest, kde sa dá získať oficiálny kredenciál, teda preukaz pútnika do Santiaga. Akurát sa v kaplnke začínala katalánska omša, takže som zostal, aj keď som takmer nič nerozumel a po omši som sa po španielsky opýtal katedrálneho zriadenca, kde sa dá získať kredenciál. Poslal ma von z Katedrály, za roh ulice, do nejakej budovy s číslom 5. Budova bola súčasťou arcibiskupského paláca, síce bez jediného svetielka v okne, ale keď som zazvonil na vrátach, po chvíli mi otvoril uniformovaný vrátnik, ktorému som vysvetlil o čo ide. Už bolo po ôsmej, očividne dávno po skončení pracovnej doby, takže sa chvíľu tváril, že tu žiadny kredenciál nedostanem. Našťastie sa mu po chvíľke hľadania podarilo nájsť posledné dva kusy, na čo sa ma opýtal, že koľko ich vlastne potrebujem. Keď som povedal, že len jeden, rozžiaril sa, vytiahol pečiatku, opečiatkoval mi ho na mieste, kde sa uvádza autorita, ktorá kredenciál vydala, vysvetlil mi, čo všetko si v ňom musím vyplniť a vyprevadil ma von pred budovu.
To som už bol rozžiarený aj ja, pretože som mal za sebou to najdôležitejšie, čo som dnes potreboval vybaviť, ešte mi zostávalo dokúpiť pár drobností, ktoré sa nedajú prevážať v lietadle. Miestny Decathlon bol kúsok za rohom, takmer pri Ramble, umiestnený v historickej budove na troch poschodiach výrazne odlišný od všetkých Decathlonov, ktoré som dovtedy mal tú možnosť navštíviť. Iný kraj, iný mrav. Nakúpil som trekové paličky, skladací nôž s vývrtkou, lyžicou a vidličkou (uvádzam v poradí podľa dôležitosti), trekové sandále (ktoré majú na rozdiel od Slovenska v ponuke aj v zimných mesiacoch), fľašu na vodu a náhradné gumené štuple na trekové paličky. Ešte som si všimol, že sortiment je vo všeobecnosti o dosť bohatší ako ten v Bratislave a že moje super športové hodinky s GPS a snímačom tepovej frekvencie Garmin Vivoactive HR, ktoré som si objednal kvôli Caminu za super zľavnenú cenu cez internet tu majú asi o 20 € lacnejšie priamo na predajni (GPS záznam spolu s fotografiami, ktoré som na Camine odfotil a denníkom, ktorý som si viedol mi slúžia ako tri externé pamäťové stopy, ktoré kombinujem s vlastnými spomienkami pri písaní tejto knihy). Ako som už vravel: Iný kraj, iný mrav.
Vrátil som sa do hostela, odložil nákup a kredenciál do svojej skrinky a vypadol som opäť do ulíc. Cez Ramblu som prešiel až k moru, ku Colón de Cristobal, potom cez Ramblu del Mar, okolo barcelonského akvária a Palau del Mar až na pláž v Barcelonete. Tam som si v supermarkete kúpil fľašku piva San Miguel (moje obľúbené silné pivo, ktoré som si vždy kupoval v Benátkach v campingu na Lide, keď som tam chodieval s klientmi na Vogalongu, unikátnu regatu bezmotorových plavidiel, ktorá sa koná raz do roka) a s pivom a cigaretami som si sadol do piesku na pláži asi 5 metrov od Stredozemného mora (práve teraz som si uvedomil, že som vlastne od obedného Pho Bo nič nejedol, ale asi mi vtedy úplne stačilo to pivo ;-). Ako si tam tak sedím, rozjímam nad tým, čo ma asi tak čaká v najbližších dňoch a týždňoch, popíjam San Miguel a pofajčievam, príde ku mne týpek, mladý chalan, že či mu požičiam oheň. Ochotne mu vychádzam v ústrety a dávame sa do reči. Je Nemec, volá sa Carlo, vracia sa cez Lisabon, Madrid, Barcelonu, Marseilles atď. domov do Nemecka odkiaľsi z rovníkovej Afriky, kam sa vybral pred pol rokom spolu s kamošmi na vyradenom požiarnickom aute. Okrem toho hrá techno, psychedelic a trans a vystupoval aj v Bratislave vo Fuge. Samozrejme som sa tváril, že viem kde je Fuga. Inak nemčina mi išla v ten večer fakt dobre, len škoda, že som sa vybral zdokonaľovať v španielčine...
Text je ukážkou z knihy Camino de Santiago - Pešo od Stredozemného mora k Atlantiku
