Noc vyzerala spočiatku zúfalo, za oknom, pri ktorom som ležal, sa každú chvíľu zapínal hlučný kompresor klimatizácie a Španiel Lucas o desiatej niekam zmizol a nechal zasvietené svetlo. O trištvrte na jedenásť ma to prestalo baviť, zliezol som z postele, zhasol a nasadil si štuple do uší. Potom sa mi konečne podarilo zaspať. Ráno som sa zobudil celkom vyspatý, dal si džús, cigaretu a vypadol o trištvrte na osem z albergue. V prvej kaviarni som stretol raňajkujúceho Kórejca Jasona, vraj tiež prespal v albergue, ale museli sme sa aj večer aj ráno minúť. Dal som si skvelé raňajky s cafe con leche a absolvoval som rannú toaletu v prostredí podstatne príjemnejšom ako v ubytovni.
Z Astorgy som vyrážal o štvrť na deväť asi ako posledný z pútnikov. Ešte raz som sa pokochal pohľadom na slnkom ožiarený Palacio Episcopal a katedrálu, opustil som uličky starého mesta a pokračoval po chodníku popri ceste von z mesta smerom na západ. Popri mne v rámci rannej rozcvičky pobehovali v uniformných teplákových súpravách príslušníci miestnej vojenskej posádky. Tesne pred tabuľou označujúcou koniec Astorgy som narazil na kamennú kaplnku nazvanú Ecce Hommo – Ajhľa človek. Urobil som si fotku. Slnko mi svietilo od chrbta a môj tieň sa zreteľne rysoval na osvetlenej fasáde kaplnky. Ecce Peregrino.
Postupne som dobiehal a obiehal pútnikov, čo vyrazili predo mnou. Camino viedlo pozvoľným stúpaním do hôr Montes de León týčiacich sa pred nami. V Murias del Rechivaldo som dobehol Argentíncov. Najstarší z nich, Alejandro s okrúhlou dobráckou tvárou mal dnes na hlave rovnakú baretku ako nosil El comandante Che Guevara. Hovorím mu, nech si dá pozor, aby nedopadol ako istý lekár z jeho rodného Buenos Aires, ktorý sa rád ukazoval v podobnej baretke. So smiechom ma ubezpečil, že ju naozaj nenosí zo žiadnych politických ani ideologických dôvodov ale, že to je jeho jediná ochrana hlavy pred prudkým slnkom. Na konci Murias som našiel nádherný albergue s terasou v starom kamennom dome. Škoda, že som len teraz vyrazil.
Prvé pivo som si dal až v Santa Catalina de Somoza po vyše ôsmich kilometroch v miestnom bare. K tomu pincho de tortilla a obligátnu cigaretu. Kým som vonku pred barom zajedal pivo tortillou, postupne sa trúsili pútnici, ktorých som predtým obehol a usádzali sa na voľné stoličky. Pivo inšpiruje. Tortilla očividne tiež. Pokračujem pozvoľným stúpaním po peknom úzkom kamenistom Camine do El Ganso, kde si dávam cigaretu na terase malého obchodu so suvenírmi. Aby sa nepovedalo, kupujem si modrú stužku so žltými šípkami. Keď mi ju majiteľka uväzuje na ruku, vraví mi, aby som si niečo želal. Vraj je to stužka pre šťastie a určite sa mi to splní. Nespomínam si, čo som si želal, ale určite sa to splnilo ;-)
Posilnený pokračujem ďalej. Dnes ma čaká výstup do najvyššieho bodu Camina, do sedla nad Foncebadónom vo výške 1500 mnm. Okrem toho som dnes rozhodnutý prejsť minimálne 32 km, aby som dosiahol svoj tisíci kilometer na Camine. Stúpanie sa postupne stáva čoraz náročnejším a kopec čoraz strmším. V Rabanale si vo dvore starého domu, v ktorom sa nachádza albergue, robím krátku prestávku. Staršia pani, majiteľka albergue mi k plechovkovému pivu, ktoré vyťahuje z komory servíruje hrudu veľmi chutného zrelého ovčieho syra. Z ubytovne vychádza s náručou prádla Kórejec Jason, ktorý sa tu dnes rozhodol prespať so svojim krajanom, spolupútnikom. Po pive sa definitívne lúčim s Jasonom a pokračujem horským chodníčkom po úbočí kopca. Po ceste míňam na lavičke sediacu francúzsku pútničku vo veku minimálne šesťdesiat rokov. Na chvíľu sa posadím vedľa nej a naprávam si ponožky v topánkach. Šliapem ďalej a rozmýšľam nad tým, čo bude, keď prídem do Santiaga. Predstavujem si, ako tam stojím pred katedrálou a plačem. Viem, že budem plakať minimálne hodinu kým sa vyplačem, viem presne, ako sa budem cítiť, bude to zmes šťastia z dosiahnutého cieľa, ľútosti nad doterajším životom, premárnenými príležitosťami, nesplnenými sľubmi, pokazenými vzťahmi a nevypovedanými slovami. Hlavne však ľútosti nad ukončením môjho Camina. Do očí sa mi tisnú slzy, ale prekonávam dojatie a zaháňam predstavu cieľa. Som predsa tvrdý chlap.
Hneď za ďalšou zákrutou stretávam veľmi rozmanitú spoločnosť pútnikov a jedného psa. Štyria muži, dve ženy. Napriek rozmanitosti majú jednu vec spoločnú, všetci idú opačným smerom. Zdravím úvodnú dvojicu a pýtam sa odkiaľ sú. Vraj zo sveta. Jeden je Francúz, druhý je z Mexika, tretia je z Chile a tak ďalej, každý z iného kúta zemegule. Idú zo Santiaga do Ríma a potom do Jeruzalema. Vyzerajú ako banda hipisákov, ale strkajú mi do ruky letáčik s nápisom Marcha por la Paz (Pochod za mier) Santiago – Roma – Jerusalem. Medzičasom ku nám prichádzajú aj ostatní účastníci pochodu a posledný z nich mi do dlane vtisne žltú šípku, vystrihnutú z papiera s červeným nápisom Amor (Láska) napísaným fixkou uprostred šípky. „To je odpoveď na všetky tvoje otázky“, vraví. „Už viem“, odpovedám a pozerám sa za nimi, ako odchádzajú. Kričím „Buen Camino“. Urobím ešte tri kroky a vtedy to na mňa príde. Slzy mi tečú prúdom, musím zastať, nič nevidím. Revem ako malý chlapec.
Foncebadón je stará kamenná dedinka na úpätí hrebeňa Montes de León. Malebné domčeky majú čierne bridlicové strechy. Tesne pred dedinou tretíkrát za dnešný deň obieham kanadský pár Patricka a Hanu z Hamiltonu. Obaja sa rozhodli pre dnešok vymeniť spoločnú nocľaháreň v albergue za súkromnú izbu v malom penzióne. Vraj to už potrebovali. Nečudujem sa im. Sedím v bare pred penziónom a dávam si veľké pivo. Barmanka mi k nemu servíruje chlebík s plátkami údeného bravčového jazyka. Patrick s Hanou si prisadajú, rozprávame sa o mojom kanadskom strýkovi Gustovi, mojom bratrancovi Markovi (Gustovom synovi) a o mojich dvoch kanadských sesterniciach. Obaja ma pozývajú na návštevu k sebe domov do Hamiltonu, keď sa opäť objavím v Kanade.
Tesne nad Foncebadónom obieham Nemku Meike. Teda to, ako sa volá a odkiaľ je zisťujem až hore v sedle, kde si robím krátku prestávku pred kaplnkou pod Cruz del Ferro. Dávam si cigaretu a obzerám si kamienky, kamene a balvany, ktoré si ľudia so sebou nosia z domu, aby ich tu nechali. Vraj pri poslednom súde ich pánbožko pridá na váhe, ktorá váži naše dobré a zlé skutky na stranu tých dobrých. Ja som si z domu žiadny kameň nepriniesol, tak tam pánu bohu aspoň symbolicky odovzdávam jeden z balvanov, čo mi leží na srdci. Väčšina pútnikov si ale kamienok donesie a tak sa dnes Cruz del Ferro vypína na vrchu celkom slušnej hory balvanov. Jeden z nich ma zvlášť zaujal, má minimálne 25 kíl, je celý biely a čierny nápis na ňom hlása, že si ho pútnik priniesol so sebou až z južného Tirolska. Mám dosť. Po chvíli sa ku nám s Maike pripojí rozjarená dievčina, z ktorej sa vykľuje Lada z Česka (ako tá princezná so zlatou hviezdou). Keď zistí, že som zo Slovenska, vylezie na horu kameňov pod kríž a na celé hrdlo spustí: „Héj hora, hora, vysoká hora“, vraj si tú pesničku celý čas potichu spievala, počas toho, čo šliapala hore ku Cruz del Ferro a to, že tu stretla Slováka je určite znamenie, že si ju musí poriadne zakričať.
V trojici vyrážame od Cruz del Ferro, Camino pokračuje po skalnatom chodníčku po hrebeni. Okolo nás sa belejú zvyšky snehu. Po jeden a pol kilometri dievčatám oznamujem, že som práve prešiel prvých tisíc kilometrov svojho Camina. Obe mi gratulujú, robíme si spoločnú selfie. Zostupujeme do opustenej dedinky Manjarín, ktorá nie je ďalej ako 500 metrov. Pred jedinou ako-tak stojacou budovou horského Refugia Manjarín stojí auto. O refugiu som čítal, že poskytuje veľmi skromné podmienky na prespanie bez hygienických výdobytkov a že ho pred viac ako desiatimi rokmi v horách v opustenej bývalej škole vybudoval istý Nemec Thomas ako modernú reinkarnáciu stredovekej templárskej hospitality. Na prvý pohľad nás upútava obrovský smerovník s ukazovateľmi vzdialenosti od rôznych svetových metropol. Za ním nasleduje nesúrodá zmes prístreškov, striešok a budov, všetko je ovešané vlajočkami. Pri bližšom pohľade rozoznávam hneď vonku dve slovenské. Tretia tróni na čestnom mieste už vo vestibule rovno nad pultom s nápojmi a templárskymi suvenírmi. Pes a mačky. Za mňa je rozhodnuté, zostávam tu. Miesto má nesporne svoje genius loci a mňa obklopuje dôverne známa atmosféra. Vyzerá to tu ako v horskej útulni niekde uprostred slovenských hôr. Očividne nie som sám, kto je schopný oželieť dnešnú sprchu a nocľah na pôjde starej školy, dievčatá rovnako zostávajú a vo dverách stretávame Maďara Bottiho a Lucasa. Okrem nich hore pod strechou, kam si ukladáme batohy, odpočíva nemecký lekár Thomas, ktorý ale nie je zakladateľom refugia ako sa pôvodne domnievam, ale len jeho menovcom (stredoeurópsku pútnickú selanku nám narúša iba môj španielsky spolunocľažník, ale nikto nemá vážnejšie námietky). Za templárov nás na mieste víta hospitalero José, ktorý je z Madridu a v refugiu Manjarín slúži už vyše pol roka. Nie je tu sám, má tu svoju spoločníčku Conchi, ktorá sa odmieta fotiť, ale ktorá vyčaruje pre všetkých úžasnú večeru, kým vo vestibule každý otočíme po štyri malé plechovkové pivá na oslavu mojich úvodných tisíc km. Pozývam. Po druhej runde už pozýva José, očividne sa mu po dvoch zaplatených rundách už vrátila celá kúpna cena kartónu s pivom.
Po zotmení a obligátnej hygiene, ktorá v mojom prípade pozostávala z vyzutia topánok, umytia nôh, prezutia sa do sandálov a umytia rúk pred jedlom, zasadáme k večeri okolo okrúhleho stola pri otvorenom krbe v refugiu. Conchi servíruje šalát, pečené zemiaky, pečené ryby a karafu vína, ktorú José počas večere pravidelne dopĺňa. Jeme z cínových tanierov. Jedlo aj víno sú jednoduché ale skvelé, dlho do noci všetci spolu sedíme okolo stola, popíjame, debatujeme o vážnych aj smiešnych záležitostiach. Nikto sa neponáhľa. Okolo polnoci sa poďakujeme domácim za pohostinnosť, sebe navzájom za príjemnú spoločnosť, vyjdeme von a pred spaním sa kocháme miliardami hviezd nádherne svietiacimi ma úplne jasnej oblohe. Fajčím. Toľko hviezd som nevidel ani v Poloninách na slovensko – poľsko - ukrajinskom pomedzí, kde je údajne najnižšia úroveň svetelného smogu v Európe. 30 dní, 1000 km, odpoveď na všetky otázky, najvyšší bod, noví priatelia, refugio Manjarín, hviezdy. Dnes bol jednoducho deň zázrakov s veľkým Z. Pure Trail Magic.
Text je ukážkou z knihy Camino de Santiago - Pešo od Stredozemného mora k Atlantiku
