Uprostred noci ma zobudila objemná buchla, ktorá mi spadla na vankúš tesne vedľa mojej hlavy z postele nado mnou. Pád knihy bol natoľko hlučný, že zobudil aj mladú ženu, ktorej kniha patrila, takže sa mi veľmi ospravedlňovala, keď som jej ju podával späť na vrchnú posteľ. Do rána sa už nič ďalšie nestalo, takže som sa spontánne zobudil do jasného slnečného dňa niekedy po ôsmej. Je to zvláštny pocit vstávať prvýkrát po tridsiatich ôsmich dňoch s vedomím, že dnes ma nečaká žiadne ďalšie putovanie. Cítim sa mierne stratený, skutočnosť, že sa teraz nemusím rýchlo pobaliť a vyraziť ma napĺňa neistotou a pocitom prázdnoty. V osobe, ktorá zliezla z vrchnej postele spoznávam svetlovlasú pútničku, ktorú som si všimol včera pri majáku. „Yes?“ pýta sa, keď si všimne, že na ňu dlhšie pozerám. „You do not look like a person, from whom I would expect a homicide attempt during the night.“ (nevyzeráš ako osoba, od ktorej by som v noci čakal pokus o vraždu), hovorím s vážnou tvárou. „Oh I am so sorry !“ zalamuje rukami s ustarosteným výrazom, kým si nevšimne, že sa usmievam. „What is it for a book?“ (čo je to za kniha) „Nothing special, just...“ (Nič špeciálne, len...) Podáva mi z postele knihu a ja čítam titulok na obálke. V češtine (nepamätám si názov knihy, ale bol to ten typ ženskej motivačnej/duchovnej literatúry, po ktorom siahajú ženy v situáciách, ktoré sa im javia byť nad ich sily). „Ty si Češka?“ pýtam sa po slovensky. „Jo a ty?“ „Ja som Slovák“ obaja sa smejeme. „Olga“ podáva mi ruku. „Martin, teší ma, čo by si povedala na spoločné raňajky?“

Sedíme v kaviarni pri sladkých raňajkách s cafe con leche a debatujeme. Olga je matkou troch malých detí, ktoré nadovšetko miluje. Až tak veľmi ale nemiluje svojho manžela, pretože sem na Camino si prišla zodpovedať na otázku či s ním má zostať, alebo od neho má odísť. Je veľa dôvodov pre, rovnako ako proti. Na moju otázku, či jej Camino pomohlo rozhodnúť sa odpovedá, že áno. Tuším, ako sa rozhodla. Olga sa dnes chystá autobusom do Muxie, čo je rovnako ako Fisterre mestečko na brehu Atlantického oceánu a predstavuje alternatívny koniec Camina zo Santiaga. Ja sa chystám na autobus do Santiaga. Ide mi o dvanástej. Po raňajkách sa rozlúčim s Olgou, zaželám jej dobré rozhodovanie a keďže mám do dvanástej ešte kopec času, idem sa prejsť do prístavu. Prejdem okolo uviazaných rybárskych bárok na betónové mólo vedúce k majáku. Pri majáku si chvíľu posedím na múriku s nohami nad vodou a urobím pár fotiek. Cestou naspäť sa zastavím v bare a dám si jedno veľké pivo, ku ktorému dostanem tanier s olivami. Mávame si s Georgom, ktorého zazriem, ako sa po prístave preháňa na bicykli. Po návrate do albergue sa pobalím a rituálnym spôsobom vyhodím svoje trail runningové tenisky do kontajnera. Poslúžili na jednotku, ale žiaľ už doslúžili. Cestou na autobusovú stanicu sa ešte zastavím v Hungarian Albergue opýtať sa, či majú „Gulyás“ a „Házipálinku“. Vraj nie, ale majiteľ je momentálne doma v Maďarsku a isto na budúci týždeň nejakú házipálinku prinesie. Škoda.

Na autobusovej stanici už čaká skupinka pútnikov pripravených na odvoz do Santiaga. Nespoznávam nikoho z nich. Po chvíľke prechádza okolo skupina pútnikov, ktorí práve dorazili do Fisterre a medzi nimi moje dve Talianky z Bergama, ktoré ma spoznávajú, vrhajú sa na mňa a objímajú ma. V autobuse googlim možnosti ubytovania spojeného s tak dlho odopieraným wellnessom. Nachádzam práve jeden wellness hotel, ale je situovaný mimo mesta, v kopcoch na polceste na letisko. Túto alternatívu zavrhujem. Na Booking.com nachádzam boutique hotel v samom centre historického Santiaga s review skóre rovných 10.0. Izba stojí 40 €. Je rozhodnuté. Síce bez wellnessu, ale ten mi isto vynahradí dobrá thajská masáž. Nachádzam jediný masážny salón, ktorý má v ponuke thajskú masáž a ukladám si adresu.
Cesta z Fisterre do Santiaga trvala necelé tri hodiny. Žiadny rýchlostný zázrak na ani nie 100 km, ale nemám sa kam ponáhľať. Prvú hodinu sme sa držali na dohľad Atlantiku, takže som sa mal čím kochať. Po príchode do Santiaga na autobusovú stanicu hádžem bágel na chrbát a s pomocou Google maps zamierim k hotelu, kde som si rezervoval izbu. Je ozaj šarmantný. Ubytujem sa, dám si sprchu, prezlečiem sa a vyrážam do ulíc. Moje prvé kroky vedú do pútnickej kancelárie po Compostellu – certifikát o absolvovanej púti. Postavím sa do radu a čakám. Nechcem si predstaviť, čo sa tu musí diať v hlavnej sezóne. Keď prídem na rad, odovzdám kredenciál, do ktorého na posledné voľné políčko dostanem záverečné sello. K tomu bez ďalších otázok dostávam svoju po latinsky vypísanú Compostellu. Barcelona je očividne o niečo ďalej ako predpísaných sto kilometrov. Zriadenca kancelárie sa pýtam, či by som mohol dostať aj certifikát o prejdenej vzdialenosti. Pýta sa ma, koľko kilometrov som prešiel. Vravím, že 1331 a ukazujem mu v telefóne excelovú tabuľku s východiskami a cieľmi mojich denných trás od Barcelony po Finisterre a s údajmi o počte prejdených kilometrov za každý deň. Na konci tabuľky svieti boldový sumár a ukazuje číslo 1331. Zriadenec konzultuje s kolegyňou pri vedľajšom okienku, či to sedí, tá pozerá v počítači do nejakej tabuľky a nakoniec konštatuje, že môže byť. Dostávam teda certifikát o prejdenej vzdialenosti a spokojný opúšťam pútnickú kanceláriu.

Thajskú masáž milujem. Je to pre mňa okrem fínskej sauny najvyššia forma fyzického relaxu. Keď som v Thajsku, zvyknem si ju dávať tak raz za tri dni, čo si pri cene okolo 8 – 10 € za hodinu masáže spravidla môžem dovoliť. Doma na Slovensku, kde sa cena masáže pohybuje od 30 € za hodinu a vyššie, si ju samozrejme nedoprajem tak často, ale tak raz za mesiac či dva na masáž zájdem. O terapeutických účinkoch thajskej masáže som sa na vlastnej koži presvedčil po Jungle treku v horách severného Thajska, pri ktorom sme pôvodne trojdňovú trasu absolvovali za dva dni, cestami necestami, neustálym stúpaním a klesaním, opakovaným brodením rieky po krk vo vode s batohom nad hlavou a s prenocovaním v džungli so zvukovou kulisou škriekajúcich gibónov. Po skončení treku nás domorodý sprievodca odviedol do Hot springs, kde sme sa najprv vymáčali v horúcej vode a potom absolvovali ozaj drsnú thajskú masáž. Najväčšie prekvapenie sa ale dostavilo na druhý deň ráno, keď som zistil, že v absolútnom rozpore s mojimi očakávaniami ma nič nebolí a svalovica, ktorá mi večer predtým prakticky znemožňovala akýkoľvek pohyb je preč.
Stojím pred nenápadným vchodom do obytného domu na rušnej ulici a hľadám na zvončekoch niečo, čo by evokovalo masážny salón. Nič nenachádzam, tak radšej volám na číslo masážneho salónu nájdeného na internete. Zvoní, niekto zdvíha, „Dobrý deň, hľadám masážny salón“, „Nech sa páči na prvé poschodie, otváram vám bránku“. Vo dverách na prvom poschodí už ma čaká nižšia blondína v ázijskom hodvábnom župane. Vstupujem dnu. Priestoru vládne intímne prítmie a všadeprítomné ázijské dekorácie. Prvé, čo mi prebleskne hlavou je „čínsky hanbinec“ v byte chudáka inšpektora Clouseaua. Podvedome sa obzerám, odkiaľ asi vyskočí „Kato, žlutá opice“. „Dobrý deň“, zdravím ešte raz, „mal by som záujem o thajskú masáž“. „Erotickú alebo normálnu?“ „No, no, normálnu, prosím vás“ habkám. „Tak to bude 50 €, môžete si vybrať masérku, buď vás vymasírujem ja alebo kolegyňa, ktorá sa vám príde o chvíľu ukázať.“ Vyberám si kolegyňu, je mladšia a vyššia, ale nie preto, skôr mám pocit, že pred tou staršou a nižšou som sa už dostatočne strápnil. Na otázku, ktorá z nich má viac skúseností s thajskou masážou mi odpovedá, že obe rovnako, takže je to jedno. Masáž samotnú spätne hodnotím ako hlboko podpriemernú. V Thajsku by som sa po takejto masáži už viac do salónu nevrátil. Tu ale zažívam po 38 dňoch fyzických útrap rozkoš dlho odopieraného relaxu. Počas masáže sa ma masérka pýta na moje Camino. Očividne im do salónu veľa pútnikov nechodí (práve som objavil dieru na trhu). Keď sa po masáži lúčim, hovorí mi, že nabudúce musím prísť vyskúšať erotickú masáž. „Možno po ďalšom Camine“ lúčim sa s úsmevom a milosrdnou lžou na perách. Som zbabelec. Ženám som nikdy nevedel povedať nie priamo do očí.

Obohatený o životnú skúsenosť prvej návštevy erotického masážneho salónu sa odoberám do katedrály na večernú pútnickú omšu. Je piatok predvečer Semana Santa - Veľkého týždňa pred Veľkou nocou. Katedrála je natrieskaná, je tu minimálne dvetisíc ľudí. V dave spoznávam viaceré známe tváre pútnikov z predchádzajúcich dní. Starší nemecký pár, ktorý som spoznal pri večeri na O Cebreiro sa pomkne a ponúka mi miesto v lavici. Práve dorazili do Santiaga. Počas omše opäť menujú destinácie, z ktorých dnes prítomní pútnici vyrazili do Santiaga, ale Barcelona medzi nimi opäť nie je. Botaffumio tentokrát ostáva nehybne zavesené nad presbytériom kostola. Po omši kňaz avizuje procesiu La Virgen de los Dolores na uctenie Panny Márie bolestivej. Nevenujem mu už príliš pozornosť, moja myseľ sa upriamuje smerom k večeri v najlepšie hodnotenej Mariscerii (Sea food reštaurácii) v Santiagu, ktorú som si vygooglil ešte pred omšou. Lúčim sa s Nemcami a odchádzam do reštaurácie. Otvárajú o ôsmej a keďže je len osem päť, som v reštaurácii prvý. Objednávam si trojchodové menu a k nemu fľašu bieleho vína. Medzitým sa reštaurácia zapĺňa. Čakajúc na predjedlo, zbadám pred reštauráciou na ulici prechádzať Taliana Giuseppeho. Aj on zbadá mňa, vybieham z reštaurácie a objímame sa. Práve dorazil do Santiaga. Hovorím mu, že som sa dnes vrátil z Finisterre a zajtra odlietam domov. Želáme si navzájom veľa šťastia a ja sa vraciam do reštaurácie. Na predjedlo som si dal rybacie carpacio z morských rýb. Skvelo ochutené. Ako druhý chod mi servírujú assortment rôznych druhov mušlí. Žiadnu z nich som vo svojom živote doposiaľ neochutnal. Najzaujímavejšie z nich sú dlhé rúrky, ktoré sa dajú otvoriť ako klasické mušle a ich obsah sa dá vytiahnuť vidličkou. Chuťovo trošku zaostávajú za slávkami a svätojakubskými hrebenatkami, na ktoré som zvyknutý, ale aspoň som opäť vyskúšal niečo nové.

Po večeri ešte absolvujem prechádzku po starom meste. Na rohu ulice, na ktorej sa nachádza môj hotel, narazím krátko po desiatej na čelo procesie. Všade znejú bubny. Všetci účastníci sú oblečení v čiernych rúchach siahajúcich až po zem, opásaní fialovými pásmi a na hlavách majú špicaté kukly, aké nosia príslušníci neslávne známeho Ku-klux-klanu. Na rozdiel od tých amerických sú tieto fialovej farby. Na znak kajúcnosti. Desiatky, možno stovky Nazareños. Prví nesú v rukách trúbky, ďalší bubny, za nimi zapálené sviece. Všetci prešľapujú z nohy na nohu v rytme bubnov. Niektorí kráčajú bosí. Muži, ženy, deti. Za nimi v sprievode nasleduje kňaz s monštranciou, aj on má na hlave kuklu. Za monštranciou prichádzajú muži oblečení v tmavých oblekoch a nesú farskú koruhvu. Po oboch stranách ulice kráčajú desiatky obyvateľov Santiaga so zapálenými sviecami v rukách. Nasledujú miništranti s kadidlom a zapálenými sviecami, ktorí robia predvoj sviečkami ožiarenému podstavcu s podobizňou Panny Márie bolestnej. Za Pannou Máriou kráča biskup, kňazi, starosta a rektor univerzity, s insígniami svojich úradov, veliteľ hasičov a veliteľ polície v slávnostných uniformách. Za nimi mnohopočetná kapela s nástrojmi, hasiči, policajti, záchranári. Procesiu uzatvára dav Santiagčanov so sviecami v rukách. Celú procesiu sa mi podarilo od úvodu až po koniec nafilmovať. Video trvá 10 minút. Vedel som, že v Španielsku sa počas Semana Santa v jednotlivých mestách takéto procesie konajú, rozhodne som netušil, že budem živým svedkom jednej z nich práve ja v posledný deň môjho pobytu v Santiagu. Scenárista môjho Camina opäť nesklamal.
Text je ukážkou z knihy Camino de Santiago - Pešo od Stredozemného mora k Atlantiku