Blížil sa koniec. Riaditeľ konečne ukončil pracovné stretnutie, to bola večnosť...pohľady na kolegov, prezrádzali únavu, každý mal toho dosť. Päť dní sa totálne vlieklo. Záver sa pretiahol tuším až na tri hodiny, mobil mi už zvonil viackrát, volalo mi moje "žieňa". Nezdvíhal som, nedalo sa. Raz, dvakrát, trikrát...prečo mi toľko volá?...pýtam sa seba. Veď dobre vie, že keď skončím vždy sa ozvem. Čudné.
Koniec. Čau, čau, čau a už som sedel v aute. Volám domov "oki, letím o chvíľu som doma :-)"...hlas na druhom konci "len už príď"...
Netušil som nič, len blbý pocit. Do Košíc dobré tri hodiny, takže ešte pizza a hajde domov. Počas pizze zvoní mobil..."kde si už?"...čudne sa zatvárim..."čo sa deje?"..."nič, nič len už príď"...
Rýchlo sa zotmelo, cesta pomaly ubieha...zvoní mobil..."kedy budeš doma?"...už mi to nedalo..."čo sa stalo a pravdu!"..."nič!"..."neklam!"...plač...srdce mi začalo biť, ako zvon, spomalil som ...zastal na krajnici.
"Malá je v nemocnici"..."prečo?" pýtam sa zdesene. "Dedo a babka ju zobrali na hroby už teraz"..."a?"..."mali haváriu!"...ticho...potreboval som pár sekúnd na to, aby som strávil tú informáciu..."a malá?"...hrôza...tých pár sekúnd, keď som ešte nič nevedel sa vliekli, neskutočne vliekli..."že vraj je v poriadku, viac mi nechceli povedať, nemám Ti nič hovoriť, aby si bol kľudný..."
Jednotka, dvojka, trojka, štyrka, päťka na tachometri 180 km/h, nebabrem sa stým, predbieham ako blázon...srdce bije ako zvon, hnusný pocit strachu a ešte horšie...ja nie som pri nej!!! teraz, možno, keď nás oboch potrebuje najviac vo svojom krátkom živote...
Kilometre ubiehajú ako sekundy...asi po polhodine šialenej jazdy, spomaľujem, aj tak až zajtra môžme ísť do Humenného, prebieha mi hlavou...volám domov..."že zaspala, už sú všetci u prababky, pustili ich, auto totálka..."
Pocit bezmocnosti je najhorší...
...toto obdobie nenávidím...
Na druhý deň, hneď ráno ideme k prababke...malá nás už z diaľky víta...vidíme malé telíčko s obviazanou hlavičkou a obrovským monokľom, ako uteká oproti nám...bežíme k nej ako malé deti...šťastní, prešťastní...stíska nás...a my ju...
Myslím na jednu vec, čo ak by...ale hneď na to zabúdam...
...Boh sa na nás usmial...
dv
