9. 9. 1999 ráno 03:30
Vraciam sa z práce, brigádujem v nočnom zábavnom podniku, už len chvíľka, spoza múru kasární sa objaví silueta nášho bloku. Nič čudné...ako po iné dni, keď sa vraciam...v tom cítim v sebe niečo zlé, niečo čo ma zovrie až pridám do kroku. Pozriem sa lepšie, svieti sa...u nás na štvrtom poschodí, prehltnem horkú slinu až cítim tú hrču, ktorá sa mi vytvorila v hrdle, vždy sa vytvorí, keď cítim úzkosť.
To ohromné ticho noci, neveští nič dobré...
8. 9. 1999 ráno 9:00
"Oci, postav sa, pomôžem ti na wc"
"podaj mi ruku, nevládzem"
priblížim sa k tomu človeku, je to úžasný človek, veľa ma naučil...pozerám sa mu do tváre, strnisko za dva dni mu dodáva smutný výraz, nikdy sa nesmial veľa...
chytím ho popod rameno a pomôžem mu na záchod, ide sa mu veľmi ťažko, cítim ako sa premáha, nemal to rád, ak bol na niekoho odkázaný, pyžamo bolo úplne mokré...
"máš teplotu"
"nie, cítim sa dobre"
pripravujem teplomer, posledná hodnota bola okolo 40 stupňov...strasiem ho...a položím na nočný stolík
"poď, ideme do postele"
"prosím, urob mi čaj"
zase som to cítil...ten tón v hlase, tá smutná farba..."prosím"...
"dám Ti plienku, musím, idem teraz preč a mama príde až okolo obeda"
...ticho...nepovedal ani slovo, ale pohľad všetko prezrádzal...klopil oči a cítil sa bezmocný...
"ešte Ťa oholím"
beriem do rúk penu na holenie a s úsmevom spomíname...ako dieťa som vždy pozeral na jeho napenenú tvár, vždy to šikovne využil a dostal som po nose riadny kus peny...natrel som sa a cítil sa ako dospelý...
"tu a ešte tu, ešte tu, teraz zakloň hlavu...ááá...už sme hotoví"
"kedy prídeš?"
"mama, je tu o chvíľu, ja prídem po obede domov, potom idem do roboty na šestnástu"
"dobre"
...znelo to veľmi smutne...cítil som tú hrču zas....
5. 8. 1999 cca 13:30
"Dávid, otec zaspal, poď do izby"
"čo je mami ?"
"bola som s ním u lekára"
"a?"
"má rakovinu"
...šok...hrča v hrdle...neveril som vlastným ušiam...
"čo budeme robiť? to si nezaslúži!" cítim bezradné prehltnutie zvyšných slov...
"mami neplač" cítim ako sa mi to malé, nežné ženské telo schúlené stráca v objatí...
Mama odchádza do kuchyne, beriem do rúk gitaru, mám ju len mesiac, viem pár akordov a zopár pesničiek...
...brnkám si...
...po lícach mi stekajú slzy...
9. 9. 1999 ráno 03:45
Otváram dvere na byte číslo 9, počujem hlasy, mama prichádza oproti...
"čo sa stalo?"
"otec je v kóme"
bola u nás Valika, dcéra mojej krstnej mamy, objala ma...
prichádzam do spálne, počujem ťažký nádych a výdych, chytám otca za ruku, má veľmi slabý pulz, nereaguje na vonkajšie podnety, plačem...krokodílie slzy mi stekajú po tvári, včerajšie ráno bolo posledné...posledné, ktoré mi život daroval, na tú chvílu nezabudnem nikdy
...schúlený sedím pri posteli...
"buď pri ňom, ja si musím zapáliť, nevládzem, nenechaj ho samého"
"a záchranka?"
"boli tu, povedali, že sa nedá nič robiť..."
vstávam, idem do izby po gitaru, začínam tíško brnkať, cítim, že to sú jediné "slová" lásky, ktoré teraz počuje
asi po hodine prichádza mama, silno sa objímeme
"choď si ľahnúť, celý večer si bol hore, budem pri ňom"
9. 9. 1999 ráno 8:30
"Dávid vstávaj, je zle!"
vyskakujem z postele, prichádzam do spálne...cítim to, akoby bola priamo tam, tam niekde za nami...držím otca za ruku...preberá sa...strašne krátka chvíľka...pohladím ho na tvári...
"bude dobre, oci"
...berie si ho...
hmatám pulz...žiadny...
...odišiel...
...ale stále ho máme v srdci, je medzi nami, je v nás...
Jednu vec ľutujem, že nepozná moju rodinu a zatiaľ jedinú vnučku Alinku, na ktorú by bol určite pyšný...
...česť Jeho pamiatke...
V čase tejto smutnej udalosti som mal 20 rokov, každý z nás raz s niečim takýmto ráta, aj keď v najhlbšom kútiku svojej duše verí, že sa to nikdy nestane.
dv
