Jednoducho sa nedalo tomu zabrániť, boli sme slabosi to urobiť, zobrať, dať niekde, kde bude samo, kde nebude cítiť našu lásku a my nebudeme cítiť ju. Odhovárali nás, že to bude tak a tak...nebrali sme na to ohľad boli sme sebci, chceli sme ju len pre seba, cítiť to kĺbko šťastia, cítiť každý dotyk, cítiť každý nádych...výdych, počuť tlkot srdiečka, ako malého vrabčeka. Každý pohyb sme cítili, boli sme pri ňom a sme aj teraz, pomaly tri roky, čas, ktorý nám nikto nevráti...nikdy...a dá sa prežiť len raz. Keď prichádzam počujem ako dýcha, privoniam na líčko, uško, vlásky...tíško zapradie...sníva sa jej, možno som súčasťou toho sna, ako ona súčasťou môjho tela. Budím sa na mrvenie jej telíčka, ako si hľadá svoje miestečko, ako malé mačiatko sa pritúli, jej malá rúčka sa dotkne mojej tváre a ona v podvedomí si ma pritíska k sebe a počuť spokojný vzdych, tisne sa mi slza, je to akoby som prežíval to tajomné, to čo sám neviem nazvať žiadnym slovom...len cítiť...jej vôňu, jemnosť, dobro a lásku...
Spýtali sa ma..."koho miluješ viac? svoju ženu, alebo svoje dieťa?"
...možno som sebec, veď žena je predsa cudzí človek, s ktorým som, ktorého mi osud doprial a dieťa niečo zo mňa...inštinkt...povedal som...
"moje dieťa"
dv
