Dnes ráno.
Poď, poď Alinka, šup ideme do škôlky. Prichádzame k autu, otvorím dvere a posadím malú do autosedačky...tu prebehne myšlienka..."veď je to len kilometer a pol, nič sa nemôže stať"...a reflexívne zatváram dvere auta...
...a tu malá, tíško, prosebným hláskom..."eťe zapnúť, tatík"...
...zarazil som sa a zároveň ma prepadla hanba, sám seba vždy pripútam a tu taká sebeckosť..."lebo sa mi v tej chvíli akurát nechcelo"...lebo ak je viac naobliekaná je potrebné poopraviť popruhy (záležitosť cca 15 sec.), blbých 15 sekúnd, čo ma mohli stáť, možno aj výčitky do konca života...viem nemôže človek myslieť len na to najhoršie, ale predsa, čo keď, by do nás nabúralo auto ?, alebo hocičo iné a veta...
..."keby bola pripútaná"...
...by ma prenasledovala do konca života...
Vždy pripútam malú, seba, bez výnimky a ľudia čo idú so mnou v aute vedia, že ich na to aj upozorním vetou..."v mojom aute sa musí, každý pripútať!"...a dnes som zlyhal, možno malý detail, ale v živote, vždy rozhodujú maličkosti...
...ešteže mám svojho anjelika strážneho, ktorý ma na to upozorní... :-)
...dbajte na bezpečnosť...
pekný deň
dv
