a vidí jaskyňu...nakopne svoj zadok a už sa šplhá...voda steká, kvapká, čvachtá...je celý špinavý, vyberá baterku..veď čo keď medveď...vnútorný hlas hovorí "neboj si tu so mnou"...husia koža naskakuje, keď cíti labky "malého" medvedíka..."brrr, čo to trepem" hovorí si...veď jaskyňa je prázdna, počuť len môj dych...zrak si pomaly privyká...vidí v šere tmavé steny...sú studené, ale predsa niečim hrejú...
...svetlo...vychádza...úsmev na perách hovorí za všetko...medveď tam nebol...stačilo by povedať...pripraviť sa...nezabiť sa a "štart" a upaľovať o dušu...niekam do neznáma...
...niekde ďaleko, na lúku s vysokou trávou, po ktorej behá mráz po chrbte...nepočuť nič...len vietor a predsa v istom mieste nefúka...tam kde sa spája studený a vlhký s teplým a suchým...možno zvlhne...možno...a čo ak nie?
...príroda je múdrejšia...a preto som len zajac...
...len na skle sa tvoria kvapky...miestnosť so zakrytými oknami...a cyklista, ktorý nič nevidí...pozrel sa?...ale to je jedno...nie je podstatné vidieť...a predsa...
...kráča, ide, stojí, čumí...
...diera v kopci...fúhaaa...jaskyňa...
dv
