Začalo sa to asi dva alebouž tri týždne dozadu. Je štvrtok, pracujem na počítači a zrazu mi zvoní telefón- volá mama a pýta sa, že či sa so mnou už skontaktoval. A ja nato, že kto? Povedala, že nevie kto, že tu bol na zelenom aute taký nakrátkoostrihaný chlap a pýtal sa na mňa: či som doma a že či to má vybaviť.Nepovedal jej, čo chce vybaviť. Tak mu povedala, že nie som doma. On na to, že miteda zavolá. Nepozerala sa, či v aute ešte niekto sedel. Neskôr sme sa dozvedeli, že áno.
Asi o desať minút sommal ďalší telefonát. Volal mi Maťo M. Vravel, že len zisťuje na koho má totočíslo – či na mňa alebo na otca. Za normálnych okolností by som tento telefonátnespomínal, ale volal mi ešte raz za párminút. Opýtal sa ma: „poznáš Ľuba Muchu? Toho, čo má mobilshop v priore voZvolene.“ Ľubo by sa vraj chcel so mnou stretnúť ak mám čas a že či to mávybaviť? Opýtal som sa: „čo vybaviť?“ Odpovedal mi, že nevie. Na to som mu japovedal: „nepoznám žiadneho Ľuba Muchu a ani neviem čo chce vybaviť.“ Maťomi na to povedal, že tak teda dobre, že mu to povie.
V ten štvrtok sa už ničviac nestalo. Doma sa ma pýtali, či poznám teda toho Ľuba Muchu a čo môžechcieť odo mňa – čo má vybaviť. Rodičom napadlo aj to, či ma nechce niektozastrašiť. Ja som to ale uzavrel tak, že určite nie. Skôr, že je to nejakýžart.
Ale za žart som to považovallen do nasledujúceho dňa. Poobede až večer mi totiž znova mama so strachom vhlase telefonovala a to som sa teda dozvedel novinu: Bol u nás domaMaťo M. Pýtal sa našich, že či za nimi neboli nejakí ľudia, pretože jeho včera(štvrtok) nejakí zastavili, na aute značka BR, že či on nie je Milan Vajo. Eštepovedal, že boli veľmi „hustí“. Neskôr sa priznal, že mu volal alebo bol za ním(už neviem), Ľubo Mucha a povedal mu, že idú po mne nejakí ľudia a žesi mám dať pozor. Chcú odo mňa, aby som dal preč z internetu to, čo sapíše o učiteľskom byte. Že sa mám za Ľubom zastaviť, že on mi povie viac. Najprvsom nevedel, čo o učiteľskom byte som dal na internet.Až neskôr som prišiel na to,že som uverejnil zápisnicu z mimoriadneho zasadnutia obecnéhozastupiteľstva, kde sa okrem iného píše aj o tom, že starosta chce odkúpiťbývalý učiteľský byt do vlastníctva obce.
Bol práve piatok večer, celývíkend som nebol doma, takže to tak ostalo. Až kým som neprišiel domov.V pondelok večer som vyšiel z autobusu a stretol som Maťa, ktorími zopakoval, že si mám dať pozor na nejakých ľudí, že sa im nepáči niečo čo jena internete a že mám ísť za Ľubom. Povedal som mu, že ok, vďakaa išiel som domov. Prvé slová, ktoré som počul keď som prišiel domov boli:„ani nevieš aká som rada, že ťa vidím“.
Už vtedy sa vo mnenebezpečne zdvihol adrenalín. Keď som sa potom dozvedel aký veľký strach simuseli moji rodičia užiť za ten víkend, kým som bol preč– povedal som si dosť.
Pýtali sa ma, že či pôjdemza tým Ľubom. Odpovedal som, že tak to určite nie a hneď na druhý deň ráno somišiel za právnikom. Spolu s ním som napísal list o všetkom čo sastalo – dopodrobna, tak ako to za sebou nasledovalo. Čo som sa dozvedel odrodičov a čo od Maťa M.
Právnik si list nechal u sebaa dohodli sme sa, že ak sa ešte niečo podobné zopakuje, pošle ten listprokurátorovi či polícii. Jednoducho na vyšetrovanie orgánom činným v trestnomkonaní.V ten deň večer som tooznámil aj Maťovi M., aby vedel, že keby za ním prišla polícia, prečo to bude.Je mi rodina a nechcel som aby za ním chodila polícia. Dúfal som, že sa tonejako vyrieši. Aj keď som nevedel ako.
Na druhý deň som ale zažilmierny šok. Maťo M. mi volal, že nechce mať problémy s políciou, žes tým nič nemá, atď... Mojim rodičom doma povedal, (ja som ešte neboldoma), že: v tom liste, čo som písal s právnikom je napísaný on,Pavol Ďuriš a nejaký pán Dlhopolec. Starosta to vraj telefonoval pánovi Dlhopolcovia on potom Maťovi.
Zdržím sa ďalšiehoopisovania. Len podotýkam, že je vylúčené, že právnik niečo prezradil. O právnikovisom povedal len Maťovi. V ten deň ešte starosta poslal Maťa M. za mojimirodičmi aby prišiel niekto z nich na Obecný úrad za ním. Odpovedali musprávne: „Maťo, ak si do niečoho namočený, tak sa priznaj. A ak starostaniečo od nás chce, nech príde, čo máme čo za ním chodiť“.
Tak si to zhrňme.
Boli zamnou doma nejakí chlapi, ktorým sa nepáči, že sa vie niečo o snahe starostuodkúpiť bývalý učiteľský byt. Od posla som sa dozvedel, že si mám na nich daťpozor.
Začal som sa brániť v podobelistu u právnika a zrazu sa tu vynorilo ešte viac mien. O ktorýchsom ani netušil.Chlapi (Pavol Ďuriš, pánDlhopolec, Ľubo Mucha, Maťo M. a starosta pán Jozef Hudec), ako si to mámvšetko vysvetliť!? Či známym porekadlom: trafená hus gága?
Kto boli tí chlapi, čo prišli za mnou domov aby ma zastrašili? Prečo sa im nepáči zverejnenie (uznesenie č. 85/2008) starostovho záujmu na odkúpení bývalého učiteľského bytu? A vôbec, čo má s tým náš starosta?
Doteraz sa mne alebo mojejrodine nebol NIKTO ospravedlniť! Viete si predstaviť ten strach, ktoríprežívali a ešte aj majú, či sa mi niečo nestane!?
Mám to chápať tak, že s týmtozastrašovaním nič nemáte, vy ste v tom úplne nevinne, a teda môžem pokojne dať podnet polícii?
Ak by mi chcel niekto niečopovedať – moje číslo pozná. Čakám do zajtra do hodiny v ktorej som zverejnil tento článok a čakám, že sa nič nebudem dozvedať sprostredkovane cez akýchkoľvek ľudí.
