sedím na lavičke. ...málokedy tu bolo tak hlučno. pomyslím si. ani len môj vlastný dych nedokáže prehlušiť to ticho. teda dve tichá. v mysli sa mi síce smeje zopár myšlienok, ale zo všetkou pokojnosťou ich ignorujem. prečo? lebo to ticho je neznesiteľné. teda dve tichá.
sedím na lavičke. ...a prehrávam dva nula. pozriem sa vedľa seba. na jeden bok, na druhý bok. prázdno. nič. iba dve tichá na mňa uprene hľadia a ja im vzdávam pokoru, povzdych, smutný úsmev.
sedím na lavičke. ...napnem ucho...a počujem iba dve tichá. vyčerpanosť ma opúšťa. v nohách opäť prúdi krv. vstanem. pohnem sa a pri odchode cítim na chrbte pohľad dvoch známych. asi to boli dve tichá pomyslím si.
odchádzam...a v hlave sa mi stráca myšlienka "smrť vyhráva dva nula"
Venované dvom zosnulím mladým ľuďom
