1)Čo je to čas?
Ak sa pustíme do riešenia takto položenej otázky, zas a znova sa ocitáme pred bránami zmätku, ktorým sú poznačené celé dejiny filozofie a myslenia vôbec. Príčinou tohto zmätku je, že takéto typy otázok v nás vzbudzujú pocit tajomna, stiesnenia a neschopnosti, pretože „máme pocit, že pri odpovedi na ne nevieme ukázať na nič a napriek tomu by sme na niečo ukázať mali.“[1]
Kardinálny problém spočíva v tom, že otázka „Čo je to čas“ nás núti hľadať niečo, čo pojmu čas zodpovedá. Akoby existovala nejaká entita, na ktorú možno ukázať a povedať: „Toto je čas “. Poprípade nás hľadanie odpovede privádza k rôznym analógiám (často nesprávnym), čo celý problém iba zahmlieva, znejasňuje a vedie k ďalším otázkam podobného typu.
2)Navrhujem iný prístup k „riešeniu“ problému. Nastaviť iný uhoľ pohľadu, čo problém vrhne do úplne iného svetla:
Ako meriame čas?
Ako určujeme čas?
Čo robíme, keď určujeme čas?
Takto položený problém nás zbavuje viacerých ťažkostí. Jednak nás neláka hľadať predmet (či už materiálny alebo nemateriálny), ktorému pojem času zodpovedá. Jednak nás nezvádza k zavedeniu analógie s niečím iným. Podstatné však je, že nás nenúti k nijakej všeobecnej definícii, respektíve k objasneniu jedného konečného významu tohto pojmu. Čím je celý problém postavený na nohy a vyznieva jasnejšie. Dá sa povedať, že je stiahnutý z metafyzických výšok späť k svetu, späť k prirodzenému jazyku. A koniec koncov, odpovedať na vyššie uvedené otázky znamená odpovedať aj na otázku „Čo je to čas?“.
3)Pokúsim sa ilustrovať predchádzajúce úvahy na konkrétnych príkladoch. Spomeňme si na Augustínove chápanie času. Vo svojich vyznaniach hovorí: „Meriame však len plynúci čas, keď uvažujeme, ako uteká.“.[2] Hoci sa zaoberá otázkou „Ako sa meria čas?“, nevyhýba sa povedať, že čas plynie. Vymedzuje teda čas ako plynutie. Tu by som chcel poukázať na dôležitý moment jeho úvah o čase. A to je použitie nesprávnej analógie plynutia rieky a plynutia času. Práve tá zahaľuje celý problém, pretože vedie k ďalším otázkam. Jednak k otázke „Kde sa nachádza minulosť a budúcnosť?“ a jednak k otázke ohľadom prítomného času a to „Čo je to teraz?“. Odpovedať na prvú otázku nás táto nesprávna analógia plynutia rieky zvádza práve preto lebo nás núti k predstavám typu: „Niečo sa stalo.“- „No kam to odišlo?“ alebo „Niečo sa predo mnou objavilo.“ – „No z kadiaľ to prišlo?“. Odpovedať na druhú otázku nás zas zvádza nesprávna analógia medzi výrazom „teraz“ a napr. „tri hodiny“. Teda máme pokušenie si myslieť, že výraz „teraz“ označuje istý časový bod ako výraz „tri hodiny“. Takáto analógia nám znemožňuje postrehnúť inú funkciu výrazu „teraz“ a „tri hodiny“, hoci môže byť medzi nimi istá súvislosť. Rozdielnosť funkcií týchto výrazov je možné vidieť práve vtedy, keď sa pozrieme, ako sa tieto výrazy používajú v bežnom jazyku (o tom ale nižšie).
Nesprávnym analógiám sa nedá vyhnúť. Náš jazyk je uspôsobený tak, že má tendenciu uchyľovať sa k takýmto analógiám, na základe ktorých si náš rozum kladie otázky ako „Kde sa nachádza minulosť a budúcnosť?“, „Čo je to teraz?“. Je ale dôležité si uvedomiť ich vágnosť a nesnažiť sa na ne odpovedať ( čo v opačnom prípade viedlo niektorých filozofov k vytvoreniu mohutných filozofických systémov).
4)Pozrime sa teraz na používanie slova „čas“ v bežnom jazyku. Porovnajme napríklad odpovede na vety:
a) „Aký to má čas? (Koľko to trvá?)“ – „2 minúty.“
b) „Kedy sa stretneme?“ – „o 12.30.“
c) „Aký je čas?“ – „4 hodiny.“
Na prvý pohľad môžeme povedať o vetách b) a c), že sú si podobné. Myslím v tom zmysle, že sa obe pýtajú na istý časový okamih, respektíve bod. To však nemožno povedať o vete a). Vo vete a) sa síce tak isto pýtame na čas, no v inom zmysle ako je to u vetách b) a c). Pojem času tu používame v zmysle intervalu. Ak sa však bližšie pozrieme na vety b) a c) a na vetu b) by sme odpovedali „za 20 minút.“, podobnosť medzi týmito vetami sa nám nezdá už taká samozrejmá.
Mohli by sme hovoriť aj o ďalších rôznych vetách a používaní pojmu „čas“, ako napr. vety „Nemám čas“, „Už je čas!“, „Stratil som veľa času.“, pri ktorých evidentne badať rôzne významy. Ide o rôzne jazykové hry a teda aj o rôzne použitie pojmu čas. Podstatné je si však uvedomiť nemožnosť jednotného uchopenia významu, respektíve použitia pojmu „čas“. Jeho význam je určený jeho rôznym použitím v bežnom jazyku. Teda namiesto jedného všeobecného výkladu pojmu „čas“ treba používať opis jeho nespočetného množstva použití.
5)Predstavme si takúto jazykovú hru. A sa spýta B: „Aký je čas?“. B sa pozrie na hodiny a potom sa pozrie na tabuľku, kde má nakreslené jednotlivé polohy ručičiek na ciferníku ( pre názornejšiu ilustráciu predpokladajme, že A sa pýta iba na celú hodinu ) a k nim pridaný názov hodiny. B vzápätí odpovie: „Päť hodín.“ Neustálym opakovaním tejto hry B je po čase schopný odpovedať bez tabuľky. Tým chcem iba lepšie ilustrovať fungovanie jazyka a používania rôznych pojmov. Lepšie povedané, poukázať na to, že význam slova nemusí byť spojený s rozumením tomuto výrazu, ale práve s jeho používaním. To sa týka aj pojmu „čas“. A práve uvedomenie si tohto faktu by nás malo odohnať od tendencie odpovedať na otázky typu „Čo je to čas?“, ktorú sa snažíme zodpovedať práve prostredníctvom rozumenia a tak nadobudnúť dojem všeobecného uchopenia významu pojmu „čas“.
6)Dúfam, že sa mi do značnej miery podarilo ukázať uplatnenie Wittgenstienovej metódy na pozadí problému času. Na záver by som len chcel spraviť všeobecný súhrn toho, čo tu už bolo povedané a podotknúť jednu poznámku k forme jazyka, ktorým som písal.
Problémy filozofie majú tendenciu vzbudzovať dojem stiesnenia a nejasnosti. Príčinou toho je ich odtrhnutie od sveta a najmä od prirodzeného jazyka. Takto potom nadobúda filozofia a aj jej otázky všeobecného typu „Čo je to číslo?“, „Čo je to význam?“, „Čo je to čas?“ charakter nezmyselnosti. Nie v zmysle akejsi nemožnosti priblíženia sa k absolútnej pravde , ale práve v zmysle, že táto idea absolútnej pravdy sa stáva nelegitímnou. Ide o akúsi fikciu idey. A práve aj jednotlivé odpovede na tieto otázky treba považovať za akési nekonečné jazykové hry, ktorých nekonečnosť spočíva práve v neuvedomovaní si fikcie idey absolútnej pravdy.
Čo sa týka formy jazyka, treba len povedať, že som sa pri uplatnení Wittgenstienovej metódy snažil uplatniť aj jeho formu jazyka, ktorým písal.
[1]Ludwig Wittgenstein: Modrá a Hnedá kniha, Kalligram, Bratislava 2003, s. 25.
[2] Sv. Augustín: Vyznania, Kalich, Praha 1997, s. 337.
