V hlbokej noci sa dívam na štíhle a tajomne tmavé stromy pred oknom môjho bytu. Nič tak kúzelné sa tam ešte nezjavilo. Zdalo sa ako keby na svojich konároch niesli celučičké nebo a vôbec ich tá tiaž neunavovala. Veľmi prijemné sa na niečo také dívať, aj keď mam pocit, že to s tým čo cítim nič nemá, no nenápadne sa s tým snažím oslobodiť z nekončiacej špirály zmätenosti. Presťahovala som sa sem, hľadám niečo. Seba. Pevný bod. A tu neprehliadnuteľná krása a pri tom tak čistá a prirodzená. "Nezrozumiteľné? Nepochopiteľné? Nevadí!" Celkom si nerozumiem a ani tomu čo sa okolo mňa deje teraz a stále. Snažím sa vyznať v tomto pekelne zamotanom svete v momentoch, hodnotách a pocitoch, no niekedy je to ako chcieť cítiť chuť zmrzliny rukami a vôňu kvetu ocami. No učím sa. Niekoľko mesiacov som spala pod tenkým ľadom a teraz som z toho zmätená. Nechcem sa tým trápiť, teraz nie. Veď je tak krásna a voňavá jarná noc. Veď sa mi zdá, že po zime príde aj v mojej duši tá svieža a nová jar. Tá ktorá mi dá novú silu nové zmysly a novú živú energiu. Je skvelé, že sa opäť niečo tak krásne začína... Bosé nohy na kachličkách ma už oziabu a tak sa s príjemným pocitom šuchnem do postele pod ťažkú ale mäkkú perinu. Teraz už môžem pokojne zaspať a tešiť sa na zajtrajšie slnečné ráno. Pre mňa po dlhej dobe naozaj slnečné...
