1. Tyson Tocha a Hradby samoty
Po smutnom večere vo vinnyckom hoteli sme plánovali celý deň valiť ďalej. Domáci nám povedali, že oni žiaľ raňajky nemajú ako robiť, ale relatívne neďaleko od hotela je nejaký trh, kde sa však nedá parkovať. Po večernom whiskey nám vytrávilo a nášmu tráveniu nepomohla ani ranná káva od recepčnej. Rozhodli sme sa, že sa najeme v Nemyrive, ale o tom bude ďalší odstavec. Podstatné bolo, že sme stretli Tysona Tochu.
Na lavičke, kde večer vyplakávala za spolužiakom Diana z Charkova, sedel na prvý pohľad čudný chlapík. No, čudný... aj ste niekedy prechádzali v lete popod bratislavský Kukuričák neďaleko zváračského ústavu, videli by ste tam takých tony. Týpek s neurčitým vekom, opitý, vo vojenskom, s potetovaným ksichtom. Fajčil a pil pivo, proste typický bezdomovec a flákač. Potom som si všimol jeho tričko. Karpatská sič. Jedna z ukrajinských brigád, ktoré prešli krstom ohňom od neslávnej kampane pri Debaľceve, cez obranu Buče a Irpine až po oslobodenie Charkovštiny na jeseň 2022, kedy jej veliteľ, Oleh Kucyn, padol v boji. Kucyn bol rodákom zo Zakarpatia, len pre info.
Takže spiťák na lavičke nie je spiťákom ale veteránom. Prihovoril som sa mu. Presne ako som myslel. Chlapík dostal niekedy na Donbase do nohy šrapnel, ktorý mu polámal kosti (veľmi kríval a pri kráčaní mal zjavné bolesti), tak išiel do závetria na preliečenie. Nechcel som sa ho pýtať na podrobnosti, ale mal som pocit, že pred vojnou bol doma, v Iršave, pekným kvítkom a vojna bola pre neho príležitosť byť pre domovinu prospešným. Zobral som mu pivo a začal som ho spovedať.
„Volajú ma Tocha. Tyson Tocha,“ hovorí a domýšľam si, že to asi nebude krstné meno v matrike, ale nom de guerre, bojová prezývka. „Som z Iršavy.“ To je mestečko
„Prešiel som od dvadsiateho druhého celý front, od Kyjeva až po Donbas,“ spustil s pivom (nie prvým) v ruke. „Zúčastnil som sa najtuhších bojov.“
„Aj si nejakého Moskaľa vlastnoručne zajobašil?“ pýtam sa. Tocha sa usmeje. „Bohato, desiatky.“ Nuž, na desiatky mu neskočím, ale podľa toho, ako sa usmial, stavil by som sa, že svoju rozdrvenú nohu nedal Orkom lacno.
„Tvoji kolegovia na fronte ako?“ Myslím si, že blbá otázka, ale akosi ma v tom okamihu nič iné nenapadlo. Keď prejdete od Irpine po Avdijivku, tak polovica vašich druhov buď nežije alebo je na invalidnom vozíku, prípadne na psychiatrii. Potvrdil mi to.
„Bohato pacanov pohyblo,“ zosmutnel. Predpokladám, hoci nemám na to podklady, že Karpatská sič sa skladá najmä z chalanov zo západu Ukrajiny, zo Zakarpatia alebo priľahlých oblastí. Možno mnohých poznal už aj predtým, ako nastúpil do vojska.
No a potom došlo k veľmi humornej scéne. Veľký Dušan vyšiel vo svojom tričku z festivalu Hradby samoty. Pre neznalých, je to festival alternatívnej hudby, ktorý sa každý rok odohráva na inom hrade alebo zámku Čiech aj Slovenska (posledné dva ročníky boli neďaleko mňa v Jablonici, vlaňajšieho som sa zúčastnil. Tento rok som mal ísť práve s Dušanom, špeciálne kvôli kapele Ľahká múza. Keďže termín bol veľmi krátko po mojom návrate z Ukrajiny, nedal som to. Ale Dušan hej. A odniesol si odtiaľ tričko s názvom a logom festivalu. Pozrel na triko Karpatská sič na Tochovej hrudi a povedal, že si také chce kúpiť. Tocha si ho vyzliekol a daroval Dušanovi. No a Dušan fungl nové triko z Jablonice vyzliekol tiež a posunul ho veteránovi. „Chalani, ale trenírky si prosím nemeňte, hej?“ doberám si ich. Dávame Tochovi zvyšok whiskey na tri glgy, dokupujeme mu pivo a nechávame ho v hoteli na dvore (recepčná na nás kuká trošku naštvane, ale domáci je takisto zjavne veteránom, tak má trošku pochopenia). Šťastný Dušan má tričko svojho obľúbeného bataliónu, Tyson Tocha má triko z Hradieb samoty a nejaké povzbudenie, proste situácia, ktorú by som ani do svojich poviedok nevymyslel. Želáme Tysonovi veľa šťastia a hoci je to vážne zvláštny týpek, taký ten chlap, o ktorého by som u nás doma či v Bratislave bicykel neoprel, po Diane začínam rozmýšľať trochu melancholicky aj o ňom.
Našťastie ma v melanchólii prerušil prázdny žalúdok.
2. Krížom-krážom cez Ukrajinu
Čakala nás cesta cez prakticky celú Ukrajinu, od západných pahorkov cez Dneper až do Lozovej, babke Oľhe. Z Vinnyce ako krajského mesta vedie hradská na juhovýchod, na centrum ukrajinskej židovskej kultúry, odkiaľ sme mali plán ísť na Kropyvnyckyj, v Dnipre cez Dneper, odkiaľ to je zhruba hodinu a pol do Lozovej. Hahaha, boh sa nám smial. Našťastie máme po ceste mesto Nemyriv. Pamätáte sa na Serhija Fiňka, paleontológa, ktorý nám ukázal ložiská ediakarských medúz? Jeho žena je z Nemyriva a mňa v júni ani len netrklo, že tu čoskoro budem mať pekný zážitok. Po depresívnom večere s osirelou Dianou sme sa po sotva pol hodine dostali do mestečka veľkého ako Myjava. Nemyriv má zvláštny osud – skýtske, starobylé mesto Myriv vyplienili v 13. storočí Mongoli. Dnes malé mestečko bolo najväčším skýtskym osídlením Ukrajiny a rozkladalo sa na stovke hektárov, čo bolo na tie časy skutočne úctyhodné číslo. Po vyhnaní Mogolov a hanebnom ústupe od rieky Ugry koncom 15. storočia sa mesto premenovalo podľa vlastníka Niemira na Nemyriv – sranda, ako sa z Myriva stale Ne-myriv...
Mesto si podľa zdrojov drží západný, poľský ráz, hoci ani Poliaci ani Židia sa už v meste prakticky nevyskytujú. Po bývalých majiteľoch tu však ostali paláce, chránené mlyny a gymnáziá, na ktoré sme žiaľ nemali čas. Čakala nás dlhá cesta a hlavne raňajky.
Bol pondelok ráno a na moje prekvapenie sa odohrával na hlavnej triede niečo ako jarmok. Cesta bola plná ľudí, najmä babičiek a mamičiek s deťmi. Prešli sme niekoľko stoviek metrov a rozhodli sme sa pre fastfoodové raňajky v obchodíku či skôr stánku pri hlavnej triede. Bolo okolo desať hodín, takže sme ani nevedeli, či obedujeme alebo raňajkujeme. V stánku obsluhovala príjemná, asi 70-ročná babička. Vypýtali sme si šavarmy, teda kebaby, ktoré sú na Ukrajine nesmierne populárne. Ako vždy, aj teraz jedlo na osobu vychádzalo na pár Eur. Ako závisláci na káve sme si objednali aj po šálke na hlavu; dohromady sme za to dali snáď 15 Eur. Lenže babička sa podľa môjho prízvuku dozvedela, že nie sme miestni, takže nás začala spovedať, odkiaľ sme a ako sme dostali do týchto bohom zabudnutých končín. „My voluntjori iz Slovaščiny!“ znela moja odpoveď, ktorú som počas oboch návštev spomenul asi tisíckrát. Babka sa od šťastia takmer rozplakala. Celkovo mi to prišlo tak srdečné, že som si musel automaticky spomenúť na moje nebohé babky. Vytiahol som dve balenia repelentných mastičiek na tvár, ktoré sme niesli vojakom na front a podal som jej ich. No koniec! Doslova nám nanútila domáce mochito a ani bohovi nechcela zobrať peniaze za kávy, iba za šavarmy (samozrejme sme jej nechali obstojný trinkgeld).
Najlepším bolo, keď si mladý Duši preberal sľúbené mochito. „Cholopčekovi tóže odno,“ povedala babka a kukala na neho ako na svojho osemročného vnuka s dobrým vysvedčením. Smiali sme sa celú cestu a Dušimu už cholopčekom zostal do konca expedície.
Nemyriv je ďaleko od frontu, ale ako každé mesto, aj toto má iste desiatky obetí vojny. Ak by sme mali čas, zastavili by sme niekoho z prítomných a popýtali by sme sa na jeho názor na vojnu, na jeho skúsenosti – lenže Ukrajina je veľká a my malí. Vyrazili sme.
Počas cestovania po krajine som si všimol jednu zaujímavú vec. Je jedno odkiaľ a kam idete, ak si v hlave prerátate potrebný čas, rozhodne vám to nevyjde. Ak viete, že pôjdete priemernou rýchlosťou 120 km/hod. a cieľ je 120 km vzdialený, tak v žiadnom prípade neprídete presne o jednu hodinu. Na Slovensku stačí takýto jednoduchý prepočet trebárs z Bratislavy do Žiliny a netrafíte sa len v prípade, že niekde na polceste je nehoda alebo vás za pochodu chytí prietrž mračien. Ukrajina má iný typ časopriestoru.
„Oľha, prídeme okolo štvrtej,“ volám svokre, nevediac, že prídeme k večeri. Prechádzame z pahorkatín do černozeme centrálnej Ukrajiny. Pri pohľade na temnú pôdu chápeme, prečo si ZSU zvolili na svoju vlajku kombináciu červenej a čiernej – bohatá černozem, o ktorú treba nepretržite bojovať a skrápať ju vlastnou krvou. Prechádzame Kropyvnyckyj, teda ex-Kirovohrad, smerujeme ďalej na Dnipro, okrem Novodnistrovska najškaredšie mesto na planéte (vysvetlivka: podľa známych je centrálne Dnipro veľmi malebné a pekné, v podstate nie plné pamiatok v štýle Kamjanca alebo Ľvova, ale napriek tomu historické a pre turistov lákavé. Cesta ale z neznámych dôvodov smeruje nie cez centrum alebo aspoň rovnú čiaru cez rieku Dneper ale cez nesmierne hnusné robotnícke komunistické štvrte, ktoré sa nemodernizovali, odkedy sa pred trištvrte storočím postavili). Mestom sa kvôli navigácii točíme pomedzi električky a rôzne pravouhlé cesty, ako keď napríklad nepoznáte Bratislavu a hľadáte v Petržalke konkrétnu ulicu. Od Umane sme neboli na záchode, tak naše mechúre trpia pri každom nadskočení na nerovnej ceste (čiže asi šesťtisíckrát). Zatočíme to do akejsi kombinácie slepej uličky a malého námestia, na konci ktorého sa vypína niekoľkoposchodová budova v stave, ako keby ju preniesli z Mariupoľa a nechali desať rokov zarastať. Pred budovou vedú zarastené koľaje – a my vybiehame z áut, ako keby na nás útočil dron. Prebehneme koľaje, vletíme do džungle bazy a pajaseňov. Musel to byť vtipný pohľad, štyria chlapi so zaklonenými hlavami pred múrom ako na popravisku.
Čo vám budem hovoriť? Ako vždy, do troch sekúnd sa koľajnicami, ktoré podľa všetkého neboli užívané od čias Stalina, šinul osobný vlak plný ľudí, ktorí na nás čumeli ako v ZOO na tučniakov. „Čo čumíte, ha? Ešče ste nevideli scat Slovákov?“ ozval sa cez plece veľký Dušan charakteristickým brezofským nárečím. No, stavím sa, že ešte nevideli...
No a potom valíme na Lozovu, pozrieť Inninu mamu Oľu a babku Maňu.
3. Lozova druhý raz
Medzi prvou a druhou ukrajinskou expedíciou sme sa asi posunuli v čase, a to o niekoľko rokov. Inak si neviem predstaviť, že po ceste z Lozovej na Novodnistrovsk pred dvomi mesiacmi sme išli po normálnej ceste 120 km/hod. a teraz sme našli na tej istej trase niečo v stave ruskej ekonomiky. Z Dnipra do Pavlohradu to bola normálna ukrajinská „diaľnica,“ teda rýchla, kvalitná cesta. Z Pavlohradu na sever do Lozovej, čo je orientačne vzdialenosť Bratislava – Hlohovec, sme strávili snáď dve hodiny. Kým na Slovensku nájdeme záplatu na záplate, tu to bola diera na diere. Ak si pamätáte prvú cestu, presne do tohto mesta, teda do Lozovej, sme išli zo Slavjansku, teda z druhej strany, 106 kilometrov 3,5 hodiny. Mali sme pocit, že všetky diery planéty sa zhmotnili niekde v tomto rajóne. Celou cestou sme mali akúsi divnú náladu, pretože ZSU ustupovali od Avdijivky smerom na Pokrovsk a dorazili nám neblahé správy o situácii okolo Ňju Jorku. A písalo sa piateho augusta. Kto vie, ten vie.
Vklepaní ako babky demokratky po mítingu s Ficom sme napokon dorazili pred známy belasý domček na okraji mesta. A privítala nás bohatá večera. Ale o tom až na budúce.
P.S. Skvelá správa počas posledných riadkov písania. Platforma Donio nám schválila ďalší projekt na októbrovú expedíciu do Slavjansku. Ak sa nič nestane, tak zajtra máte tretí a posledný blog zo série, najpodstatnejší. Spomeniem Serjóžu Halahana, nám už známeho vojaka z frontu pri Časiv Jare, ako aj malého kaplána Ivana, švitkého Ivana zo Starých Zámkov, ktorému jeho šéf poslal podporu po rokoch, čo sa nevideli. A spomeniem jednu z najnepríjemnejších udalostí a jedného z najväčších sklamaní môjho života. Zajtra takisto zazdieľam link na Donio aj potrebným pokecom.
Zatiaľ nás stále môžete podporiť na buymeacoffee. Všetkým podporovateľom vopred ďakujem. Bez vás by sme tieto riadky napísať nemohli.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
P.S. 2: mám technický problém na kompe, pokúsim sa do zajtra nahrať spätne do minulého aj tohto blogu fotografie a tentokrát aj videá z akcie. Zatiaľ sa ospravedlňujem, dažde vonku asi podmyli stĺpy s optickými káblami a viacero známych mi hlási technické problémy s internetom. Sľubujem, že to bude stáť zato!
