1. Začiatky mojej turistiky.
Od malička som zbožňoval turistiku. Som z Brezovej pod Bradlom, malého mestečka, kde z jednej strany nás kryjú Malé Karpaty, moje milované zašívačky, zo severu naopak Myjavská pahorkatina s asi najznámejším kopcom na okolí, Bradlom. Z domu otcových rodičov, kde vlastne dnes okrem ukrajinského baráku celoročne bývam, to mám do lesa čo ja viem, 40 sekúnd, tak nejako. Ako decko som chodil len tak na dohľad, potom hlbšie do lesa, neskôr s kamarátom, takisto Janom, ešte hlbšie. Na Brezovej sa hovorí, že pokiaľ si nebol na najvyššom brezofskom vrchole, Klenovej (585 m. n. m.), tak neny si Brezovan. Mne sa to podarilo až na Veľkú noc v mojich 14. rokoch, kedy som si to po snehovej nádielke prešľapal omylom až na vrchol v snehu kdesi k pásu a výsledkom boli dva týždne zápalu pľúc (alebo bol som konečne reálny a hrdý Brezovan!).
Môj strýko, Miro, mamin starší brat, bol svojská postava. Asi jedinou spoločnou vlastnosťou bola láska k turistike a od gymnázia ma teda stiahol k značkovaniu. To malo u nás v regióne dlhoročnú, vlastne celo-československú tradíciu, pretože okolo Brezovej vyrastali trasy ako huby po daždi. Jedným z dôvodov bolo práve Bradlo a jeho monument. Na kopec viedla žltá značka, kde trochu záhadne geológovia a paleontológovia umiestnili unikátne nálezy, ktoré mali prepísať (a z neznámeho dôvodu neprepísali) učebnice slovenskej paleontológie a geológie („Úzka vrstva kriedovej flóry leží vedľa žltej značky smerujúcej z Košarísk na Bradlo.“ OK, to je tak dva kilometre, nájsť z toho meter hrubú vrstvu je dokonalý ekvivalent GPS). No a za komunistov sa zjavila Cesta hrdinov SNP, vrcholovka tiahnuca sa od Slavína až na Duklu, teda cez celú Slovenskú socialistickú republiku, ktorá mi ide takmer popod okná. Pán učiteľ Senko, guru brezofských značkárov, držal ešte pred mojim narodením sieť značiek pod prísnym dohľadom a jedna z mojich prvých spomienok (bolo pred revolúciou, takže som musel mať menej ako deväť rokov) je stretnutie mňa a strýka Mira s jeho bývalým učiteľom a tútorom značkárstva Senkom, tesne pred Senkovou smrťou. Ja ako malý parchant som nemal šajn, že raz budem s kýblikmi farieb Chemolaku behať po Karpatoch takisto, takže vtedy to bol pre mňa nejaký dedko rozprávajúci sa s ujom Miukom o akýchsi značkách (čo som si predstavoval detinsky ako nejaké kresby s kriedou na školskom dvore).
Ujo Miuko bol starý mládenec, kvôli prazvláštnej dopravnej nehode (nie LIAZka zrazila jeho, ale on zrazil LIAZku - na sánkach!) krivo napadajúci na nohu, no práve staromládenectvo v ňom držalo vášeň pre čunder a turistiku. Ono, čunder bol dosť často ekvivalent pre „Poďme sa niekam do lesa dobre nadrbať,“ ale istú formu mágie to malo. Mimochodom, takisto jedna z prvých spomienok na túto tému bola situácia z Bane (čítaj tvrdo), dolomitového lomu neďaleko mesta, kde čundráci roky chodili na potlachy. Smrťo (počuj Jaroš, dúfam, že to nečítaš!) bol rovnako starý mládenec, hoci OK, starý (obaja boli vtedy okolo tridsiatky, čo je o 14 rokov menej ako ja). Začiatkom júla bola príprava na potlach, takže kto mal cez týždeň čas (obaja si vzali deň dovolenky), tak ten išiel pomáhať s drevom na flek. Nad flekom ležal na svahu vyvrátený suchý smrek, ktorý potrebovali porezať. Niekto tam bol predtým a zrezal ho na asi štvormetrové siahy, teda priveľa na prenes na pleci, no celkom dostatočne na jednorazové predelenie a potom prenesenie k ohnisku. Smrek mal na šírku tak 60 - 70 cm, pílka, taká tá modrá, známa po celom Slovensku, mala na dĺžku plátok rovný meter (meral som to). Predstavte si, ako frckáte s metrovou pílkou 70 cm kmeň, proste trošilililinku sem, trošišišinku nazad, nekonečná robota. Keď ich to asi po dvadsiatich minútach prestalo baviť a hánky mali krvavé, Smrťo navrhol, aby ten štvormetrový klát nadvihli praskli o samotný peň. „Miro, na mój povel, tri, dva, jedna a jebneme to o ten pen, dobre?“
Mne, asi osemročnému faganovi, a o to viac môjmu o tri roky mladšiemu bratovi, sa tento totálne debilný nápad strašne pozdával. Nie kvôli fyzikálnym zákonom a tomu, že jeden z ujov mal chromú nohu a druhý seknuté v krížoch, čo by v tejto kombinácii nedali ani dvaja bratranci Čaka Norisa, ale hlavne kvôli tomu, že ten druhý ujo použil slovo jebneme to. Rebel, rebel!
Čo vám poviem. Skúste robiť dvadsaťcentimetrové pohyby pílkou asi 40 minút v kuse a prestane vás to baviť aj v tom prípade, keď ste single starí mládenci alebo chlapci dlho pre pubertou. V každom prípade bol smrek narezaný tak sotva na polovicu, takže kým by sa prerezal týmto spôsobom do konca, asi by som aj zmaturoval a brat by pochopil význam slova jebnime to.
Tak obaja poloinvalidi teda nadvihli ťažký kus dreva. Smrťo začal veliť Tri!, dva! Jedna! Fčil!, čo strýko Miuko poslúchol, akurát Smrťo spochybnil sám seba a JEBOL kmeň o asi sekundu neskôr.
Kmeň smreku to prežil v plnom zdraví, neinvalidná noha uja Mira už takmer nie tak dokonale, načo Smrťo, prapríčina tohto Armaggedonu, zrúkol na nášho Mirka „Miro, ty cicina jedna!“
Zvyšok prípravy na potlach si nepamätám, no akcia mala dohru.
Áno, stál za ňou môj brat. Prišiel domov a niekedy večer alebo na druhý deň pri nejakej udalosti zahlásil našej milovanej maminke „Mami, ty cicina jedna!“
Maminka ostala v šoku. „Ježišikriste, to kde si počul také škaredé slovo?“
„To ten ujo s ujom Miukom povedal ujovi Miukovi.“
Niekoľko rokov sme mali zaracha pripravovať drevo na potlachy. Brácho preventívne na čundri nikdy nebol. No ale malo to ešte dohru. Začal som značkovať. I keď áno, o pár rokov neskôr.
Pán učiteľ Senko totiž niekedy v tom čase umreli a po ňom to prebrala ďalšia generácia, ktorú som osobne žiaľ nepoznal. Po nich to prebral starý mládenec, ujo Miuko. Miro ma povodil kde kade, za čom som mu vďačný, okrem toho mi nablábolil stotisíc (citujem jeho) dôležitých k***tín, za ktoré som pomenej. No ale preskočím asi dve dekády značkovania načierno (Miro mal skúšky, ja nie, len prax asi dvoch desaťročí a naznačkovaných možno 500km).Ja som sa snažil upraviť onú starú, prakticky komunistickú a nefunkčnú sieť značiek za novú a trochu adrenalínovú, ktorá sa ale nestretla s pochopením. Chvíľu som značkoval sám, prípadne som volal kamarátov so vzťahom k lesu (Stanley, Monika, Milo, Lucka Č., Peter a Ivka z Petržalky, Sanko a Jana detto, ďakujem!), a nejako sme to pomocou sponzorov lepili. Bolo to presne to, čo robím teraz na Ukrajine – buď sa sťažujem, že to nefunguje, alebo sa do toho opriem a polepím to z nadšenia. Lepil som to z nadšenia, čo vám poviem.
No ale potom som sa naštval a nechal som to tak. Turistike a hlavne mojej obľúbenej oblasti Malých Karpát som ostal extrémne verný, je to moje zlatíčko. Ale neznačkoval som už. Vždy som zohnal sponzora na bezplatné farby a štetce (pán učiteľ, ďakujem!), no nebavilo ma dokladovať náklady, výdavky, fotiť jednotlivé značky, dokladovať formuláre, proste vivát Slovakia! Aha, a zamietli mi dosť odvážnu a podľa môjho názoru mimoriadne zaujímavú trasu (ak budete poslúchať, začnem zverejňovať jednu z mála dokončených poviedok, ktorá finišuje okolo roku 1030 n. l. práve na konkrétnom mieste). Tak som to nechal iným. A nikdy som si nemyslel, že sa pri téme turistických značiek ešte dakedy seriózne pozastavím. Ale človek mieni a Boh mení...
2. Najhoršia turistika v živote
Z prieskumov okolia domova sa postupne stalo objavovanie širších sfér. U mňa najmä Malých Karpát, nikdy som neprepadol Tatrám alebo Alpám. No a s kamarátom a spolužiakom z myjavského gympla Peťom sme sa dohadovali nad niečím ako Trnavskou stovkou (ktorú asi 20 rokov plánujem, ale niekoľkokrát som sa dokaličil tesne predtým, potom som žil v Dánsku, párkrát bolo zlé počasie, skrátka mi to ani raz nevyšlo). Alfou a omegou bolo dať Trenčín – Brezová, v jeho prípade len Myjava, čo je našim tempom tak odhadom 15 hodín šľapačky. Lenže prišla korona, lockdowny, jemu sa narodil syn, a plánovali sme to asi štyri roky, neúspešne. Ja mám zásadu, že keď idem na takúto turistiku, nechcem to pocítiť ako sado-masochizmus ale ako náročný oddych s vyvetranou hlavou. Žiadne čelovky, žiadne zimné veci alebo mačky ako alpinista, proste niekedy v lete, kedy budú dni dlhé, vyrazíme z TN a skončíme na kopanicách. Konečne ma Peťo dokopal v zmysle „O dva týždne som vo štvrtok voľný, môžeme konečne ísť?“ Nuž, keďže som mal aj voľno, záväzne sme sa dohodli.
Lenže neviem prečo, na jar a jeseň ma zväčša chrípka obchádza len preto, aby som ju chytil dakedy na prelome prázdnin a školského roka. Tuším to tak mám každý rok. A teraz ma nesklamala takisto. Ja som typický muž, to značí, že prvý deň alebo dva mi volajú hrobára, aby som potom bol v poriadku a zvyšok doklepal v kľude aj rezaním dreva. Ale cestu sme o týždeň odložili.
„Mám stiahnuté mapy do telefónu, nemusíš brať papierové!“ ubezpečuje ma Peťo.
Z Brezovej cez Myjavu ide ráno 6,15 bus priamo do Trenčina. Samozrejme, bola odstávka cesty, čo značilo, že sme prišli nie pred ôsmou ale až o pol hoďku neskôr. Bola druhá polovica augusta, takže dni už boli predsa len o čosi kratšie ako dakedy okolo Jána.
Trouble začalo deň predtým. Som dosť silne krátkozraký, no a presne večer pred dohodnutým odchodom som si zlomil moje okuliare. Našťastie som mal svoje staré, poškriabané a asi o jedny dioptrie slabšie. Pre mňa samo o sebe katastrofa. Na Myjave o pol siedmej ráno prisadol Peťo, ktorý o hodinu neskôr zistil, že si zabudol tie svoje, našťastie slabšie. „Nevadí, veď mám stiahnuté mapy!“
V noci pršalo jak sviňa a kto vie, aký terén je hore nad Laugariciom, tak si vie takisto predstaviť, že to bolo ako klzisko. Cez Trenčín sme šli po miestnych uliciach, cez most ponad Váh, cez Zlatovce až na koniec zástavby, formou zhruba ako Kopernikus s Borisom Kollárom. Teda jeden pučil oči, druhý očil puču. Na konci Zlatoviec je nová zástavba aj Peťova stiahnutá mapa v telefóne ukazovala A a realita B, niečo ako Smerácke predvolebné sľuby. Blúdili sme ako Kuffa v sexshope, no napokon sme cestu pomedzi vily našli. Nuž, ak je Štefánikova magistrála, resp. Cesta hrdinov SNP ako najfrekventovanejšia trasa Slovenska takto značená, tak spánombohom... Začali sme stúpať hore svahom na kopec.
Hm, strmák na Biele Karpaty deň po prietrži mračien... Do desiatich minút sme boli ako svine. Chodník sa kĺzal a miestami som bol na kolenách. Moje čisté maskáče čoskoro mali o dve kilá viac, topánky ani nehovoriac. A tým, že som bol predtým chorý, nemal som kondičku. Tam, kde by som predtým kopcom vyletel, teraz som fučal ako dôchodkyňa po smeráckom MDŽ.
Túto cestu som neabsolvoval viackrát, ale tipujem, že za normálnych okolností by som ju bol dal o hodinu rýchlejšie. Boli sme na vrchole, pred nami moravská hranica. Sokolí kameň bol dobrý, Machnáč takisto, zhruba dva kilometre po spoločnej hranici, no a...
...no a Peťo zistil, že má stiahnuté mapy iba v rámci Slovenska.
On bez okuliarov, ja s poddimenzovanými dioptriami, prvýkrát na trase. Prihliadnuc nato, že som mal nohavice zaťažené blatom, mokré ponožky a bol som dýchavičný, skvelá vyhliadka.
„Neboj sa, to zvládneme,“ uisťuje ma Peťo. Fičíme tam, kde vidíme značky.
Cesta hrdinov SNP prebieha po českej strane zhruba dvadsať kilometrov. Terén nie je taký strmý ako nad Trenčínom a Drietomou. Lesíky sú striedané políčkami alebo lúkami, pekný terén. Zdá sa mi, že ako vo všetkom, aj v infraštruktúre pre bežných turistov je česká strana pred nami. Sem-tam sa dostávame na kofolu a kafé (je pomerne chladno, takže kafé viac zohrieva ako povzbudzuje). No a s dosť zásadným časovým sklzom smerujeme ďalej.
Mojim cieľom je dostať sa do polnoci na Brezovú. A hľa, sme tu ešte za svetla! Síce sa jedná len o obec Březová, ktorú obchádzame, ale aspoň pyskujem o trochu menej.
Dlho mi to nevydrží. Na jednom mieste smeruje červená značka Cesty hrdinov SNP klasicky vpred, a zrazu po pravej strane nastáva aleja v čerstvom prieseku, naľavo je stále les. Medzi pár stromami v aleji svietia pomerne nové náučné tabule. Zvedavo si jednu prezriem. Je to taký ten generický výtvor, ktorý niekto nenáročne vytvoril nato, aby sa načerpali eurofondy a starosta si pridelil čiarku do ďalších volieb. Keďže priesek je čerstvý, stratila sa nám značka. Mapy v telefóne nemáme, tak ako starý značkár tipujem, že keď pôjdeme kilometer rovno, narazíme na aspoň jednu.
Trepeme sa dva. Červeno-biele značenie nevidíme. Ideme dobre?
Pred nami počuť lesný traktor. „Opýtam sa traktoristu, rozhodne bude miestny.“
Traktorista práve končil šichtu. „Neviete, kadiaľ sa ide na Javorinu, po červenej?“
„Jó hoši, já nejsem zdejší!“ hovorí týpek a vysvetľuje, že sem chodí na týždňovky sto kilometrov, z úplne iného kraja. OK, zasa nič. Ale vraví, že sa mu zdá, že červenú videl vo svahu nad nami, v podstate naľavo od toho náučného chodníka, pretože tam kdesi má zaparkované auto. Máme sa vracať dva kilometre pozdĺž chodníka alebo si to rezneme po uhlopriečke? Rozhodneme sa ísť krížom, veď čo také sa môže stať?
Dva kilometre sviežim krokom je cca 20 minút. Po tridsiatich minútach začujeme druhý traktor. „No super, Johny, opýtaj sa druhého traktoristu.“
Ja sa zastavím, zhlboka sa nadýchnem... „Peťo, my sme chuji. To sme spravili kolečko. Ten traktor pred nami je ten istý.“ Už sa chcem zvrtnúť na päte a vrátiť sa, ale zákonom schválnosti presne v tom okamihu traktorista skončil týždňovku, zaradil rýchlosť a vybral sa smerom k nám, aby sa dostal niekam nahor k svojmu zaparkovanému autu.
„Co hoši, ste se stratili?“ „Niééé, len som si tu kúsok zabudol telefón,“ hovorím mu, snažím sa tváriť niekde na polceste medzi smrteľne vážnym a turisticky nadšeným. Neviem, či nám to uveril, pretože asi na nás videl, že sme poloslepí blbečkovia. Kývol nám a zmizol.
Výhodou bolo, že podľa zvuku sme konečne našli hornú cestu, kde parkoval. A áno, práve na tej ceste pokračovalo červené značenie Cesty hrdinov SNP.
Ona totiž odbočovala práve od prvej náučnej tabule. Keďže som od prírody zvedavý, nevšimol som si (inak zarastenú) odbočku a podvedome sme si to šinuli dole náučným chodníkom.
Je už pomerne pokročilá hodina. Výhodou augusta je, že svetlo je pomerne dlho.
Obiehame Březovú, prejdeme ponad Strání, kde sa kvôli slabým dioptriám takisto moceme o pol hodinu dlhšie (značkári by mali zvážiť značenie pre slepých, napríklad 3D červené značenie alebo akustické značky kričiace v minútových intervaloch ČERVENÁ TUTOK!!!).
Slnko pomaly smeruje k horizontu. Napriek prázdninám, mokrá pôda nedovoľuje vzduchu zohriať sa ako v auguste a na spotenom chrbte cítim chlad. Našťastie za Stráním sa pred nami v diaľke týči vysielač na Javorine. Už sa nemôžeme stratiť.
„Johny, ideš až na Brezovú?“ Peťo si asi nevšimol, že už dlho som nebol nasraný. Možno pol hodinu.
„Si sa zbláznil? Necítim si nohy (pozn. od toho prechladnutia, nie od samotnej turistiky), o takomto čase som mal byť niekde za Myjavou... Si vážne myslíš, že pôjdem v takomto stave do tretej ráno domov? Cez zablatené Bradlo?“
„Tak, mohol by si...“ Dodáva Peťo. No fajn, ale ty bývaš na Myjave a nie si po chorobe.
Rozhodol som sa, že v lepšom prípade to dám na samotnú Myjavu. Ak by sa niečo prisralo, tak to zbabelo zalomím a niekto pre mňa príde priamo na Javorinu.
Čo by sa asi mohlo prisrať, keď máme javorinský vysielač pred nosom, však? Však? VŠAK?
Od strání až na najvyšší kopec Bielych Karpát je už nonstop lesný porast. V zapadajúcom slnku, v podvečer, je to na moje slabé oči záhul. Značenie je síce hustejšie, ale moje oči so slabšími okuliarmi to nedávajú ani tak. Peťo naviguje vpred.
„Peťo, si si istý, že ideme dobre?“ pýtam sa po asi štvrť hodine. Prešli sme v pološere asi dva kilometre a ja som červenú značku teda nevidel.
„Jasné, veď pred chvíľou bola červená.“
Zmĺknem. Hoci ani on nie je práve chodiaci Hubbleov teleskop, rozhodne má lepšie oči ako ja.
Znova mi to nedá. „Ty kokos, ja som vážne nevidel červenú.“ Predo mnou je len žltá značka. Ako starý značkár chápem, že ak sa vám zbiehajú dve alebo tri značky, tak budú na jednom strome a tesne nad sebou, nie náhodne po poraste. Toto je ale len asi piata žltá, osamostatnená, bez červenej družky. Niečo je zle.
„Však pred chvíľou bola jedna,“ uisťuje ma Peťo.
„Sakra, ja som červenú nevidel, odkedy som skladal pioniersky sľub,“ trvám na svojom.
Pokračujeme asi desať sekúnd vpred, ale na Peťovi vidno, že je neistý.
Potom zastanem ako pri zrážke so stromom.
„Peťo, sorry, ale musím sa ťa opýtať: netrpíš ty náhodou farbosleposťou?“
Peťo prudko spomalí. Pár sekúnd rozmýšľa, ako keby mal urobiť comming out s neverou.
„Ehm... No, pri vodičskom mi zlé rozoznávanie farieb zistili.“
„A aké konkrétne farby sa ti pletú?“
„Ehm... Červená a žltá.“
Pol minúty sa na seba neveriaco kukáme. Potom sa rozosmejeme. Už sa nedokážem štvať. Zvrtneme sa na päte a smerujeme naspäť, kde nás po pol hodine víta rázcestník červenej a žltej značky. Javorina naľavo, žltý cieľ napravo. Vyberáme sa naľavo. O ďalšiu pol hoďku sme hore. V spotenom tričku sa trasiem zimou. „Volaj vašich, nech pre nás prídu.“ Na chate práve tesne pred nami zavreli. Zamestnankyne, Ukrajinky, sa po ukrajinsky pýtam, či by sa aspoň čaj nedal spraviť. Odmieta, čaká ju doma dcéra. Krčím plecami.
„Vážne to nedáme aspoň na Myjavu?“
Prekolem Peťa očami. O pol hoďku prídu jeho rodičia, zbalia nás a o hodinu som doma. Spotený, premrznutý tak, ako by som v polovici augusta nečakal. Ani sa nesprchujem, ako sviňa si líham do postele a snažím sa netriasť. Na druhý deň ma kole hlava ako pri teplote.
Volám Peťovi. „No čo, farboslepý turista, si OK?“
Mal teplotu.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
