1. Dánsko a Dáni
Keď som prišiel do Dánska, teda na jeseň 2007, nebol som dlhodobo nikde na Západe. Kedysi sme chodili do Rakúska na týždeň za známymi, ale to sa nerátalo. Niekto hovoril, že na Západe sú ľudia namyslení a nepomôžu, iní hovorili, že Západňari a najmä Škandinávci sú skvelí, milí a ochotní pomôcť. A chvalabohu sa mi podarilo zistiť, že to druhé bolo pravdivé.
Bol som z nich fascinovaný. Prvýkrát som šiel po ulici na bicykli a zastavil som sa, aby som si overil na mape nejaký bod. Zrazu zaflekovala pri mne mladá žena. „Potrebujete pomôcť?“ Nikoho som sa nepýtal, nevyzeral som ako nejaký stratený lúzer, proste sa pri mne zastavila, lebo som držal mapu. Ty vole, tu sa mi bude páčiť.
Kodaň sa mi páčila, no nie tak, ako som si predstavoval. Predsa len, pred dvesto rokmi bola spálená na padrť a väčšina starého mesta ľahla popolom. Oproti trebárs Prahe alebo Štokholmu to nie je až taká výkladná skriňa histórie. Čo mi ale super sadlo, bol nekonečný výber antikvariátov a starožitníctiev. Trochu som bol v šoku. Umrela babička, pozostalí namiesto toho, aby všetko z domu vyhádzali do kontajnera, dali si tú prácu a vytriedili veci na kôpky. To, čo bolo treba vyhodiť, vyhodili, to čo sa dalo nejako zrecyklovať (sklo, elektronika, menej nosené šaty alebo trebárs obrazy a knihy) bezplatne dali do pobočiek Červeného kríža. Proste sme ráno išli z roznosu gaziet a na ulici vedľa Červeného kríža stálo pár krabíc, ktoré tam večer niekto priniesol. V pobočke to roztriedili dôchodcovia (údajne to robili ako dobrovoľnícku činnosť zadarmo) a stanovili tomu cenu. Ak tam našli niečo cenné, tak tomu nastrelili cenu vyššie, ak to bol šunt za pár korún, tak to dali ako ausšus za pár korún. Keď veci predali, výťažok šiel na dobročinné účely. Hrozne sa mi to páčilo – dôchodcovia nesedeli v krčme, pozostalosť sa živelne nevyhadzovala do kontajnera, ale sa s rozumom zisťovalo, či pozostalosť po storočnej babičke nemôže náhodou mať nejakú cenu (čo by sa logicky dalo očakávať) a celá práca bola smerovaná nato, aby sa niekomu pomohlo.
No a keďže teda prísun takýchto vecí bol vysoký, tak v Kodani stáli desiatky starožitníctiev alebo antikvariátov. A bolo čo vyberať. Ja ako fanatik na knihy som tam neraz oplieskal polovicu výplaty, ale nebudem predbiehať. Teraz sa dotknem prvej návštevy antiky.
Šinul som si to z hlavného kodaňského ostrova na Amager, druhý najväčší z ostrovov. Cesta vedie ponad niekoľko prielivov a teda mostami. Keď máte šťastie na počasie, tak je to pekný výlet. No a zrazu predo mnou antikvariát. Bol umiestnený v takej tej bytovkovej štvrti, v pivnici, ktorá mohla byť kedysi práčovňou alebo nejakým krámom. Vojdem dnu a v hustom cigaretovom dyme sa na mňa otočil dedo. Skoro som sa zľakol. Oko mal podliate krvou (asi od vysokého tlaku) a okolo neho na stole bola halda starých kníh. Môj prvý pocit z neho – seriózne – bolo to, že to je čarodejník a snaží sa vyvolať nejakého démona.
„Želáte si?“ spýtal sa ma po dánsky. Po anglicky som sa ho opýtal, či tam nemá nejaké knihy o Vikingoch alebo Kodani. Vstal a extrémne ochotne, ako v nejakom bratstve, mi išiel dačo vybrať. Reálne mal práve na dve moje témy málo kníh, ktoré by sa mi páčili, ale zaujal ma pár starých kníh o Paríži a Viedni, nejaké sedemdesiate roky.
Mal som pred prvou výplatou, tak som šetril. Na moje prekvapenie chlapík vytiahol ešte akúsi knihu a dal mi ju grátis. „Keď nemáš peniaze, oštia ťa psy,“ povedal a podal mi ju.
Neskôr som zistil, že pánko – volal sa Erling Anderson – bol kedysi CEO nejakej veľkej korporácie. Na staré kolená sa na nich nasral a zložil funkciu. Potom si zaobstaral antikvariát podľa dánskeho modelu „Buď užitočný a niečomu sa venuj aj na staré kolená.“ Je to už dvadsať rokov a stavím sa, že už je roky mŕtvy, ale jeho atypické meno som aspoň z akej-takej vďaky použil v jednej mojej knihe. Ešte niekoľkokrát som jeho obchodík v pivnice navštívil a dokonca som mu priniesol aj anglickú knihu o Slovensku s venovaním.
Oveľa zábavnejší a dlhodobejší kamarátsky vzťah bol s jeho menovcom. Jeho pobočku som našiel úplnou náhodou a kamarátkou Dašou, ktorá ma bola pozrieť na Silvestra.
2. Daša a Bjarke
S Dašou som sa zoznámil predtým na koncerte a na sviatky prišla do Kodane. Bolo to také typicky dánske počasie, takže žiaden sneh, len rôzne verzie dažďa, ale užívali sme si to. Behali sme na bicykloch po starom meste, ktoré som vtedy ešte tak nepoznal, takže sme viac blúdili. Ale bolo to fajn. No a medzitým som zistil, že neďaleko starého mesta je štvrť, v podstate len pár ulíc, ktoré by sa dali pomenovať vykričanou štvrťou lásky.
Úplnou náhodou sme tam zablúdili. Bol to trochu šok. Na ulici postávali strhané čúzy ako z nejakého Tarantinovho filmu, negrine s riťami ako štajerské kone, no proste úžas. Ale okolo nich boli desiatky ex shopov, striptízových barov atď., proste čokoľvek, čo si spájate s hriechom. Do tých sme ani nepáchli, no v bočnej uličke sa nám zjavil Fetish Fashion Copenhagen. „Ideme kuknúť?“ kukli sme na seba s Dašou. „Jasné.“
Vošli sme dnu. Vyšiel pánko v červených latexových alebo koženkových, neviem, takých ligotavých nohaviciach. Prvý dojem bol, že to je gitarista Tony Iommi z Black Sabbathu. Pánko tak okolo šesťdesiatky, dlhé zvlnené vlasy, proste hippík.
Kukol na mňa a Dašu a nahodil úsmev, ktorý som potom videl ešte stovky krát. „Hello.“
Obchod s jeho fetish vecami bol asi najbizarnejším obchodom, aký som kedy videl. Na jednej strane mal rôzne latexové a kožené veci vrátane masiek, na druhej strane vikingské veci a luky. Ako keby som zobral tovar z dvoch obchodíkov a narval ich do jednej miestnosti.
Chlapík mal čaro z hippies doby. Prívetivý, klientov veľa nemal, proste pred dôchodkom robil to, čo mal rád, teda predával fetish veci, niektoré vyrábal a popri tom robil vikingské veci.
Bjarke – to nebolo jeho pravé meno – sa narodil na centrálnom Jutsku v meste, ktoré som dovtedy nepočul (Ikast). Jeho pravé meno bolo Bent, teda Benedikt, a ako silný antikresťan sa počas hippies doby presťahoval do Kodane, zmenil si kresťanské meno po svätom na meno legendárneho vikingského kráľa Bjarkeho a poloúspešne podnikal.
V sedemdesiatich rokoch sprevádzal po Kodani turistov. Kodaň vraj mala dosť husté meno medzi komunitou a miesto navštevovalo veľa Američanov, ktorí si popri histórii chceli užiť aj európskej voľnosti. A vždy, keď sa Bjarke dostal na túto tému, zažiarili sa mu oči. Škoda, že som si nezaznamenal všetky tie jeho spomienky, no pár mi utkvelo v pamäti. Keďže som sa neskôr presťahoval o pár ulíc ďalej a z práce dosť často chodil peši, tak sme sa videli niekoľkokrát týždenne. Tých spomienok som počul veľa.
3. Bjarke ako hippík
Podľa toho, čo som pochopil z jeho rozprávania, začiatkom 70. rokov sa mesto prudko rozširovalo. Predmestíčka a samostatné dediny sa inkorporovali do nových sídlisk a priemyselné zóny spred sto rokov sa sanovali. Dokonca aj námorná základňa na umelom ostrove, Christianshavne, vojsko opustilo do modernejších priestorov a mohutná ozubená baroková pevnosť sa dostala do povedomia ako hippies brloh, Christiania.
Bjarkeho team hippíkov a ľavicových naiviek bol niekde na Amageri, spomínanom druhom ostrove. Bola to akási opustená fabrika alebo vojenská budova s areálom, kde to žilo v pohode, mieri a rockovou muzikou. Bjarke mi hovoril, že dovtedy ako prišiel do Kodane z Ikastu, mal len jednu partnerku v posteli. V Ikaste bol dievčenský internát, kde žilo veľa Eskymáčok z Grónska. Jedna ho raz zviezla na aute a keďže sa jej páčil, ihneď ho odpanila. Potom nejakú dobu sušil, prakticky až do matury, kedy odišiel do Kodane.
„Johny, to boli časy! Žiadne randenie, volanie na večere, chodenie okolo horúcej kaše! Večer ste si s partiou v tábore otvorili víno alebo absint, usmial si sa na dievča a o chvíľu ste išli do postele. Ona to chcela, ja som to chcel, čo sa budeme ondieť, nie? Nie ako dnes.“
Raz sa im to vypomstilo. Do Kodane prišla dvojica alebo trojica egyptských študentov na brigádu. Firma, kde mali skončiť, medzitým išla dole vodou, takže Egypťania skončili bez roboty a bez prístrešku v Kodani. Dochádzali im peniaze, na ktoré sa asi zberala celá dedina. Komunita hippíkov im bezplatne poskytla ubytovanie a aj nejaké jedlo a oblečenie. Egypťania boli asi zo slobodomyseľných Dánov trochu v šoku, ale adaptovali sa.
Malo to ale svoje konzekvencie. „Johny, neviem ako sa to povie po anglicky, taký malý hmyz, žilo to medzi nohami. Za týždeň sme to mali všetci!“
No, Egypťania tam priniesli Lízu a Wendy. „Ako ste to liečili?“
„No, všetci sme išli na kliniku. Tam nám dali takú zvláštnu tekutinu, nejaký lieh napustený s insekticídom. Všetci sa vyholíte spredu aj zozadu a s týmto sa budete natierať. Lenže Johny, to bola iná doba. Pamätám si, ako som prišiel za kamarátkou a tá s tupým pohľadom kukala do steny. Ja sa tým mazať budem, ale dole sa neoholím, čo som sprostá?
Johny, chápeš aký to je rozdiel filozofie?“ smial sa Bjarke. „Dnes sa holí každá a zadarmo, vtedy sme z toho boli v šoku, ako keby sme išli zubárovi.
No ale nakoniec kamarát našiel riešenie. Netreba sa dole holiť! Došiel som nato!“
Bjarke aj pomaly po 40 rokoch so smiechom vysvetlil, že týpek si ten lieh nalial do rozkroku a zapálil. „Trošku to pálilo a smrad spálených chlpov bolo cítiť aj v centrálnej Kodani, ale nemuseli sme sa holiť.“ Urobili to takto všetci...
Pokračovanie z kodanského Bjarkeho rozprávania nabudúce.
Pokračuje zber na ďalšie čujky. Večer bude ešte jeden blog.
