1. Ako som sa dostal do Dánska
Moja cesta do Dánska je rovnako bizarná ako niektoré zážitky odtiaľ. Už na strednej som prepadol rocku, ku ktorému sa na výške pridal metal. Vrátane trošku extrémnejšej vetve, black metalu. Kto sa vyzná, vie, že v tomto žánri dlhodobo dominovala Škandinávia, obzvlášť Nórsko. Ja si to vysvetľujem miestnymi podmienkami, pretože si neviem predstaviť, že by niečo takéto vzniklo napríklad v Kalábrii alebo Louisiane.
Po výške som sa rozhodol doučiť sa ešte jeden jazyk. K nemčine, v tom čase ešte biednej angličtine a už biednej ruštine som sa teda logicky rozhodol pridať nórčinu. V Nitre som si kúpil učebnicu aj s CD-čkom a počas zimných nocí som sa zahĺbil do učiva. Išlo mi to prekvapivo dobre, ale to bolo tým, že predsa len je to taký mutant nemčiny a angličtiny. Akurát prax bola biedna – zbytočne som sa učil často jednu kapitolu denne, keď som sa nemal s kým porozprávať. Onedlho som došiel o prácu, od ktorej som si veľmi sľuboval a z ktorej sa vyvinulo desné fiasko; navyše som sa rozišiel s milovanou priateľkou, čo som neznášal práve dobre. Rozhodnutie padlo na Škandináviu, presnejšie na Nórsko.
Možno by som sa ako spisovateľ preslávil ja, nebyť toho, že na konci leta v Nórsku skrátka roboty nebolo. Pôvodne som plánoval ísť s ex-spolužiakom z výšky, ale on mal ešte akési skúšky, takže to zároveň so mnou nedával. V Bratislave som prešiel pohovorom (ak sa to tak dá povedať, jednalo sa skôr o podpis zmlúv a jazykové danosti sa nebrali do úvahy, ani keby ste boli hluchonemý). Podpísané, v októbri sa ide. A ideš sám.
V tom čase ma navštívil kamarát z Prahy, Marty, ktorý so mnou cestoval do Prahy busom. Deň pred odchodom bol v Nitre koncert (kto si pamätá Vrštať - Naozzay?) a odchod z NR bol ráno o piatej. A hneď na začiatku takmer problém – v tú noc sa menil čas. Keďže ešte v tom období neboli telefóny ako dnes, ktoré sa vám prestavia sami automaticky, tak sme takmer zaspali. Našťastie sme dobehli na poslednú chvíľu...našťastie.
Bus Nitra – Kodaň s prestupom v Bratislave a Prahe je zážitok. Ak sa nemýlim, prišli sme ráno o pol piatej, pričom hlásený príchod bol piatej. Na kodaňskom nádraží ma mal čakať miestny týpek, ktorý spolupracoval so slovenskou agentúrou na hľadaní ubytovania a vybavovaní základných vecí, Nikolai. Napriek menu bol Dánom, nie Rusom.
Pol hodina meškania, ale našiel ma, hodil ma na hotel, s kvantom batožín až na piate poschodie, do neupratanej izby. Moji noví spolubývajúci boli na nočnej – a ako som neskôr zistil, robili v tej istej firme ako ja, teda nočného roznášača reklamných novín.
Písal sa 28. október 2007 a začala moja polročná sága v Dánsku namiesto Nórska, ktorá trvala napokon 2,5 roka. Aha, a začala veľká celosvetová recesia sprevádzaná mohutnou rebéliou moslimov v Škandinávii kvôli tzv. Mohamedovým karikatúram. Centrom bola Kodaň.
Lepšie načasovanie si si nemohol vybrať, Johny.
2. Jana, witamy cie!
Po 24-hodinovej ceste som bol rozbitý ako Huliak po poľovačke. Ľahol som do postele a o pol šiestej ráno som zaspal. Ako to tak býva, rachot a desať minút nato sa dovalila veľká voda. Teda traja Poliaci. Dvaja z nich, Waclaw a Tadeusz, boli bratia okolo dôchodku, diametrálne odlišní chlapi. Wacek bol malý a pomerne pupkatý, Tadek vysoký a chudý, pred šesťdesiatkou. Tretí, Krzystof, bol zaťom Tadeusza. Všetci traja išli na zimu za zárobkami a všetci boli extrémne priateľskí. Napriek tomu, že som po poľsky nevedel ani szukacz, tak sme sa dohovorili, pretože Tadek predtým robil v Čechách na montážach a tak čo som nepochopil, preložil mi do češtiny. Istý talent na jazyky mám, takže o mesiac som vedel po poľsky plynule, ako každý, kto žil v Kodani v tomto období. A moja dovtedy biedna, školská angličtina, sa zlepšila takisto, takže som Poliakom chodil prekladať do špitálu.
Inak po čase mi volal tatko: „Jak sa tam rozprávaš? Po anglicky, nemecky alebo po nórsky?“
„Po poľsky,“ začal som sa smiať. „Ty vieš po poľsky?“ „No, už hej.“
Tadek, Wacek a Krzysiek robili na gazetach, teda na roznose novín po nočných uliciach Kodane, akurát boli na inom dištrikte ako ja. robota to bola parádna – v novembrový večer, kedy vonku šťalo jak hovado a na uliciach stála voda, ste sa obliekli, vybehli ste na bicykli 10 km na sever, kde ste pod strieškou supermarketu dostali vozík s akými chodia babičky po dôchodku na nákupy, a v ňom bolo odhadom 80 kg novín. Nyhedaviser bol v tom čase pojem a denne sa pre najväčšie dánske mestá tlačili stovky tisíc kusov týchto plátkov, doslova odpadových novín bez hlavy a päty. K novinám ste dostali A4 s mapou a mohli ste roznášať.
Zväčša som niesol zo 500 kusov a ešte som si naivne myslel, že 500 kusov rozniesť nie je problémom. Nie je niekde na sídlisku, ale ja som nosil po pomerne luxusnej vilovej štvrti. Vojsť po pol noci do dvora, vhodiť noviny do štrbiny dverí a davaj ďalej. Skúste prejsť 500 domácností v daždivej ulici, s prudkým vetrom, ktorý vám fľusá do ksichtu ako Rusi medzinárodnému právu. Neraz sa stalo, že prišiel taký víchor, že svetelné reklamy sfukovalo z ukotvenia a vialo ich po ulici ako papier – a my popri tom na bicykloch, oslepení od dažďa a unavení po desať km na bicykli a ďalších desať pešej chôdzi s vozíkom. Makačka. Drina.
Platila sa minimálna mzda, ale pre nás to boli ťažké prachy. Zhruba takto sa musia cítiť ukrajinskí utečenci na Slovensku, keď zarobia minimálku ale pre nich to je majetok.
Ešte sa vrátim k Wackovi, tomu staršiemu a nižšiemu z bratov. Bol to bývalý výsadkár poľskej ľudovej armády a mal tesne cez 60. Vždy ma oslovoval s takým zvláštnym O na konci slova Jano, takže to znelo ako Jana (mal som dlhé vlasy, možno aj preto). Wacek raz, dakedy na začiatku 80. rokov, vyskočil z lietadla pri zoskoku, a ako iste tušíte, neotvoril sa mu padák. Wacek hovoril, že mu len tak plápolal na pol škody a vedel, že je mŕtvy. Našťastie padol namiesto na betón nejakej paničke (ktorá v tom čase práve okopávala hriadky) do záhrady a mäkká pôda ho zachránila pred smrťou; tenký drevený kolík, po ktorom sa popínala rastlinka rajčiaka, mu zasa zabránila, aby pokračoval v práci výsadkára Poľskej ľudovej armády. Keď mu stehno vytiahli z kolíka, v špitáli ho pozošívali a následne išiel do invalidného dôchodku. Kdesi robil vrátnika na polovičný úväzok. Pri jeho výške to značilo, že značne pribral a následne mal problémy s tlakom. Keď prišiel do Kodane, tak denne spravil peši, v podstate v behu, asi 180 poschodí s naloženým batohom novín (!). Okamžite schudol prestal brať lieky na tlak a hovoril, že takú kondičku nemal od výcviku v PĽA.
Ja som našťastie pri gazetách vytrval len pol roka, do jari. Namáhavá robota v blate a daždi, veľmi často medzi lúzermi, ma ubíjala a neposúvala. A tak som išiel robiť na hotel.
Ale jednu vec mi práca s novinami predsa len dala. Justynu.
3. Ďakuješ mi príliš málo!
Bolo to v druhej „gazetovej“ firme, kúsok od nášho hotelu. Výhodou bolo, že na bicykli som to mal o dve tretiny bližšie a ak bolo treba, mohol som si zobrať ešte o jeden dištrikt navyše (roznášali sa tu normálne komerčné noviny, nie darmówky, a Kodančania trpeli akýmsi novinovým ošiaľom, takže jedna família často odoberali aj päť dosť hrubých novín denne (predstavte si, že trebárs z piatka na sobotu hádžete do jedinej schránky kilo papiera!). Táto časť Kodane, Noerrebro a Frederiksberg, bola rozkolíkovaná na menšie dištrikty ako tie darmówky Nyhedsaviser. Bolo to pre nás lepšie. O polnoci sme prišli na bázu, dostali sme na kormidlo bicykla dve torby s cca 20 kg novín v každej a šup podľa mapy hľadať komu čo vhodiť do schránky. Tie torby boli pomerne pevné hranaté tašky s hákom na kormidlo. Nepretržité užívanie však viedlo k tomu, že sa aj oni trhali. Často to bolo o držku, pretože som prešiel so 40 – 50 kg novín na rajón a tam sa mi urvalo ucho – noste zakvačenú za nechty torbu s 20 kg papiera! No a takto som sa zoznámil s Justýnou.
V zmeske černochov, Poliakov a dánskych polobezdomovcov vynikala jedna celkom sympatická holka. Niekoľkokrát sme sa stretli na báze bez toho, aby sme si venovali pozornosť. Ale raz som sa vracal z prvého dištriktu a ona vychádzala s čerstvou zásobou na druhý. V tom sa jej povolila torba, ktorá vážila snáď polovicu jej hmotnosti, a s hukotom padla na zem. Ja som pribrzdil pri jej bicykli a – gentleman, nie aby som jej naložil torbu – som jej prichytil bicykel. S námahou zo sedla torbu vyzdvihla a posadila na kormidlo.
„Bardzo, bardzo, bardzo, barzdo, bardzo, bardzo wam dziᶒkujᶒ!“
(Pre tých, ktorí svetové jazyky neovládate: Veľmi, veľmi, veľmi, veľmi, veľmi vám ďakujem).
Gentlemansky som sa na ňu kukol a odvetil som: „Za málo.“
Dáma stuhla, kývla a rýchlo zmizla v nočných uliciach.
Krátko na to sme sa dali dokopy a boli sme spolu čo ja viem, trištvrte roka, kedy sme to ukončili. A až po čase sa mi priznala, že pristala na rande, pretože som drzý sviniar.
„Ja a drzý sviniar? Na to si ako prišla?“
Vysvetlila mi to jednoducho. Ona mi tak krásne a intenzívne poďakovala (barzdo, bardzo, bardzo, bardzo!), a ja jej na to poviem „Za málo.“
Vtedy som si to uvedomil. Po poľsky sa odvetí Nie ma za co.
Ja som jej povedal po slovensky. Po poľsky to značí: „Ďakuješ príliš málo.“
Pokračovanie zajtra. Ak sa vám blog páčil, môžete prispieť Líze na chuyku.
Alebo mne na kafé:
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
Líza práve odišla aj s babami na front.
