Edit: doplnil som fotografie z cesty. Autorom som ja, Patrik Dulík a Roman Suroviak. Niektoré sú fotené pri veľkej rýchlosti, takže vážne sorry za biednu kvalitu. A takisto sa ospravedlňujem za biedne popisky pod fotografiami. Spôsob nahrávania príloh na blogy sme.sk je stelesnením jebnutosti a dúfam, že ten človek, ktorý to takto nastavil, skončí v čiernom sáčku na ruskej strane frontu. Nekecám. Nasraný som do žerava.
Po zhruba dvoch mesiacoch plánovania a týždni stresov sa stalo to, čo nikto nečakal.
Pelle sa stal prezidentom.
1. Ako sme výpravu na Donečtinu naplánovali
O nejakej dopomohe pre Ukrajinu som uvažoval od samotného začiatku. Našťastie sa mesto Brezová pod Bradlom postavilo na správnu stranu politického spektra a prvú humanitárnu zbierku zorganizovali mesto aj cirkev už na prelome februára a marca 2022. Nemal som možnosť zistiť, koľko toho sa vyzbieralo, ale keď som priniesol ja svoj prídel, bolo toho v miestnom kine značné množstvo, až by to asi ani Smer-SD nevládal rozkradnúť. Zásielka smerovala niekam do Ľvivskej oblasti, takže tipujem to na nejakú katolícku farnosť.
Potom sa začalo mesto plniť bižencami z Ukrajiny. Ženy, deti, dôchodcovia, celé rodiny, neskôr invalidní muži a muži s tromi a viacerými deťmi, ktorí mali mobilizačné výnimky. prišlo i niekoľko špekulantov, ale to je iná vec, proste v každom okruhu ľudí treba rátať s istým zastúpením pofidérnych živlov. Ako sa zastabilizovala situácia na fronte, v podstate ustal prílev aj utečencov. Následne sa len prelievali z chát do bytov alebo z vedľajších dedín k nám, podľa toho, ako kto našiel nejaké bývanie. Sem-tam niekto prišiel nový, naposledy som tak riešil prvého decembra päťčlennú rodinu od Charkova. Celkovo ale nejaká práva, resp. pomoc Ukrajincom z mojej strany skončila. Niekedy v tom čase som začal dumať nad tým, že by som sa vybral na Ukrajinu. Spúšťačom bol známy ukrajinský paleontológ Serhij Fiňko. Ten je expertom na vzácnu ediakarskú faunu – ak ste niekedy držali v ruke trilobita, tak ediacara je ešte o niekoľko miliónov rokov staršia. Serhij má najväčšiu zbierku tejto raritnej fauny na svete a z ekonomických dôvodov sa časti zbierok potreboval zbaviť. Výsledkom boli tri malé kolekcie, ktoré nám poslal poštou, ale zároveň sme sa dohodli na vykopávkach priamo v teréne, teda na moldavskom pohraničí. Takže výprava na Ukrajinu. To treba spojiť s niečím humanitárnym. A keď som rozhadzoval siete, zjavila sa príležitosť.
Roman je bývalý kolega z Dolného Kubína a v bývalej práci sme si veľmi dobre porozumeli. Ako čitateľ mojich blogov ma kontaktoval, že práve on s partiou sa práve vrátil zo Slavjansku na Donbase a čoskoro tam pôjdu znovu. Navyše sa mi ozval ďalší čitateľ mojich blogov, zhodou okolností taktiež z Dolného Kubína, Patrik. Na začiatku júna som začal dávať dokopy humanitárnu pomoc a plánovať detaily. Neskutočný stres, pretože práve zlučujeme firmu a ako finančnému poradcovi mi končili sektory, ktoré musím obnovovať každé štyri roky. Výsledkom boli neskutočne zle zmanažované rozhodnutia, pričom v jeden deň som robil tri skúšky v NBS a ďalší deň sa odchádzalo. Okrem toho absolútne zlyhalo plánovanie zbierky pre Ukrajinu.
Našťastie spravil som skúšky na jednotku a večer ma doma v kancelárii čakali tri osobáky detského oblečenia, detskej kozmetiky a nejakých písacích potrieb pre deti z oblasti Charkova. Ďalšia zásielka ma dobehla na druhý deň. Aby toho nebolo málo, zlyhal odvoz z Brezovej do Dolného Kubína. Išiel som hop alebo trop, zdvihol telefóny a dodávka sa zohnala hneď (díky Mišo!).
A smer Dolný Kubín. Náklad musel byť preložený do druhej dodávky na Orave. Na hraniciach platí príšerná byrokracia, takže akákoľvek humanitárka sa musí spracovať do formulárov a precliť. Nedáva mi to logiku, lebo veď ideme pomôcť vám, ale čo už. V Kubíne sme ho teda preložili Tomášovi, ktorý vyrážal na Ukrajinu až po pár dňoch. Pristúpil k nám majster strechár Ľubo a vo štvrtok večer sme vyrazili do Popradu. Tu bola prvá zastávka a prvé prenocovanie.
Ráno o tretej smer východ. Jeden VW Passat so mnou, Romanom a Patrikom, plus dodávka v zostave Tony, Anatolij (priamo zo Slavjansku), Ľubo a Vlado. V Prešove o hodinu dokladáme Otilku z katolíckej charity do Passatu. Tentokrát už vážne smer Ukrajina.
Čoskoro to začalo. Oblasť plná beznádeje, devastácie, biedy, vyhorených ľudí, zničených fasád, deravých striech a zombíkov na uliciach. Príšerný pohľad, doslova ako na fronte. Našťastie sme o pár minút Sečovce nechali za sebou a priblížili sa k ukrajinským hraniciam. V Ubli sme boli zhruba o šiestej ráno. Rýchla prehliadka a boli sme na Ukrajine.
2. Ukrajina
A tu ma čakalo niekoľko prvých šokov. Prvá vec: na slovenskej strane nulová infraštruktúra. Doslova človek nepochopí, že je na hranici. Na ukrajinskej strane predajne, čerpačka, napriek rannej hodine sme okamžite kúpili telefónne karty ukrajinského Vodafone. U nás nič. Akurát ma to presvedčilo o tom, že ako dosť zaostalý národ honelníkov nám nie je pomoci a my by sme boli schopní premrhať aj ropné pole. Čoskoro bolo prekvapenie číslo dva: v Karpatoch je všade, doslova všade, boľševník. Som poľnohospodársky inžinier, takže rastlinu poznám, no na vlastné oči som ju ešte nevidel. Nad Užhorodom je všade. Jedna rastlina, dve rastliny, tisíc rastlín. Popri potoku, na pasienkoch, na okraji dvorov, popri cestách, všade. Keď Ukrajina boľševikov vykántri na fronte, čaká ju druhý front s Roundupom a bagrami.
Cesty v dedinách smerom na Ľvov sú priemerné, nie ako tie reči, že na Ukrajine treba tank. Vyslovene zlé cesty sme videli dvakrát, aj to tam zjavne boli pred časom prietrže mračien a nestihli ich opraviť, len ich zaviezli štrkom a nechali tak. Čakajú nás prvé checkpointy. Mladí aj starší muži s Kalašnikovmi na chrbtoch nám kontrolujú pasy, ale problémy nie sú.
Čoskoro prekročíme hrebeň Karpát a smerujeme k Ľvovu. Cesty sú paradoxne lepšie ako na Slovensku. Šok číslo tri príde, keď sa zastavíme na prvej čerpačke na pišpauzu: kvalita výberu tovaru na pumpách je lepšia ako u nás. Ceny sú logicky nižšie ako na Slovensku. Žiadna chudoba, ako mi hovoria slovenskí dezolé, ktorí Ukrajinu hľadajú na mape Severnej Afriky. Navyše miestami stoja úplne nové budovy bez loga, s novou cestou a vysokým oceľovým plotom. Ukrajina sa stáva epicentrom zbrojnej výroby, a my môžeme len hádať, čo sa v týchto halách vyrába. V každom prípade každá z budov má na svedomí stovky alebo tisícky Rusákov.
Ľvov, Rivne, Žitomir, blížime sa ku Kyjevu. Nie ďaleko od hlavného mesta, niekde okolo Makarivu, zbadáme prvý dôsledok vojny. Popri diaľnici stojí budova hypermarketu, resp. to, čo z nej zostali z bratského oslobodzovania. Budova je príliš ďaleko od frontu nato, aby ju zničili Rusáci osobne alebo delostrelectvom, pravdepodobne ju zasiahla raketa.
Diaľnica smeruje kyjevským okresom Buča. V ňom sa severný ruský postup zastavil priamo v okresnom meste. Desať kilometrov na juh od miesta bučanských masakrov býva Serhij Fiňko a ja mu volám, že cestujeme tri kilometre od jeho domu. „Jan, privjét, tak idem robiť kofé, dobre?“ Samozrejme mu dávam košom, máme oneskorenie. Do noci musíme byť v Charkove. Prejdeme Dneper a ťaháme na Poltavu. Čoskoro sa stmieva. Lenže do Charkova nedorazíme. Na Ukrajine je komandantská hodina, teda zákaz vychádzania. Narýchlo sa rezervuje hotel v Poltave. 80 Eur na noc v celkom dobrej kvalite, podotýkam, na osem osôb. Za desať eur mám problém v Bratislave zohnať obed, nie sa vyspať na celú noc. Navečeriame sa, dáme si po pive a poldeci a ideme spať.
No a v noci máme prvú trevohu.
Ukrajina má celkom dobre prepracovaný systém civilnej obrany, a teda aj referovanie verejnosti o možnosti náletov. Lenže my sme tak unavení, že hrozbu rakiet prespíme a o nálete vie iba Roman (pretože jeho spolubývajúci chrápal a prebral ho).
Raňajky v anglickom štýle plus káva. Tri eurá päťdesiat...
Skutočne desivé to začalo byť čoskoro.
3. Charkov
Charkov je druhým najväčším mestom Ukrajiny. Pred vojnou tu žilo do dvoch miliónov ľudí, ale po začiatku ofenzívy, kedy bratia Zmrdi okupovali severné predmestia, zhruba štvrtina populácie chýba alebo zahynula. Diaľnica beží severnými okrajmi mesta v širokom oblúku. A tu to udiera do očí. Napriek tomu, že Rusáci sa po tieto miesta nedostali, už boli na dostrel. A to si Rus nemôže nechať ujsť. Stovky vypálených domov (a to len na dohľad od cesty!), suché lesy alebo porasty polámaných borovíc. Dostávame správu. „Nie že sa zastavíte a pôjdete šťať na krajnicu!“ Aha, okraje ciest sú zamínované, rovnako ako remízky a polia. Vidím tabuľky s prekríženými hnátmi a lebkami. Myslím si, že Ukrajina mala dosť času aspoň krajnice odmínovať, ale pravdepodobne po oslobodení oblasti na jeseň ´22 tušili, že ich tu znova chytí ofenzíva, tak to tu nechali tak.
Blockposty, bunkre s maskovacími sieťami, čerstvo kopané zákopy, tucty bagrov a buldozérov. Len na obchvate predkladáme pasy snáď trikrát. Sami sebe sme zakázali miesta fotiť. Prvé vojenské stroje (predtým sme videli len mašiny vezené na remont na ťahačoch).
Charkov sme len lizli, ale všimol som si, že nebolo vidno zo severnej strany (teda od frontu) nejaké zásadne rozbité výškové budovy. Roman vysvetľuje, že Kyjev stavil na isté pozdvihnutie morálky, teda ak Rusáci zasiahli nejaké paneláky, hromada trosiek by značila zlú morálku. Záchranné čaty teda vytiahnu mŕtvoly, ďalší robotníci trosky rozbijú a ďalší „domurovávajú“ zvyšok budovy. Rádovo v týždňoch či mesiacoch budova stojí ako predtým, čo má impakt na morálku verejnosti, nehovoriac o tom, že čerství bezdomovci sa môžu vrátiť domov.
To sa ale nedá povedať o rodinných domoch. Popri ceste vidíme vyššie desiatky alebo dokonca stovky domčekov so žiarivo modrými strechami, ako keby architekt bol farboslepý. „Tam im ustrelilo strechu a vláda im porozdávala plachty, aby im do barákov nezatekalo,“ vysvetľuje Roman. Nie každý dom zažíva takýto luxus. Zhruba dvojnásobok barákov strechu nemá žiadnu – domáci utiekli alebo pomreli pri bombardovaní a domy ostali neobývané.
Charkov nechávame za sebou. Čaká nás predposledná zastávka pre Slavjanskom. A môj chrbát zaleje zvláštny chlad, niečo, čo som ešte nezažil, ale čo si zapamätám do smrti.
4. Izjum
Na Ukrajine som nevidel jedinú smerovú tabuľu alebo kilometrovník. „Bratislava vpravo, 20km.“ Nič také. Ako začala vojna, všetky orientačné pomôcky zmizli, aby bratská pomoc nemala veci tak jednoduché. Na online mapách ale sledujem známe mená – Čuhujiv, Pečenihy, Čkalovske, Balaklija. Všade odtiaľto po polroku okupácie Orkovia utekali ako zajace a všade sa tu nachádzali masové hroby a zdevastované mestá a dediny. Neďaleko odtiaľ leží Izjum. Mesto veľkosti Trenčína utrpelo vraj až 80% devastáciu budov, o čom sa presvedčujeme všade. Budovy ťažko poškodené alebo zrovnané so zemou úplne. Na okraji mesta leží niečo ako Miletička. Rozsiahle prašné parkovisko, z troch strán parkoviska nízke budovy s občerstvením, uniformami, vodou, potravinami. Vchádzame do obchodov s vojenskými potrebami –a ja sa cítim ako malé decko v hračkárni. Uniformy, kanady, rukavice, čiapky a klobúky, ruksaky, opasky, vojenské nože a tak ďalej.
„Možno platiti euraom?“ pýtam sa ženskej. Zamietavo vrtí hlavou. Nemajú terminál a neberú tvrdú menu, ja zas nemám hrivny. Kúpim rukavice, vojenskú lopatku a nôž, všetko za pá eur (chalani mi zamenili cca 1000 hrivien, teda asi 25 Eur). Najeme sa zhruba za dvacku. A ja využívam čas.
Všímam si ľudí. Vojaci v rôznych uniformách a s rôznymi nášivkami jednotiek. Chlapík s vyholenou hlavou a chocholom na spôsob Tarasa Buľbu. Chlapíci na prvý pohľad veteráni, pohľad šeliem. Taras Buľba vyšiel z budovy, najprv letmo skontroloval perimeter, či tam nie je nepriateľ. Skutočne by som si nechal obličku vyoperovať, keby som s ním mohol hodiť reč a popýtať sa na front. Ako tak dojedáme obed, prišiel za nami chlapec, možno tak desaťročný. „Nekúpiš čerešne?“
Roman je tak ako ja, poľnohospodársky inžinier a navyše ovocinár. Prebudí sa v ňom obchodník. „Za koľko predáš?“ pýta sa chlapca.
„Sto hrivien kilohram,“ odpovedá. Roman tvrdo zjednáva ako s Vietnamcom. Napokon kúpime tuším dve kilá a nechávame mu dvesto hrivien, ja šťastnému chlapčiskovi potrasiem rukou a nechám mu päť Eur ako bonus. „Slava Ukrajine!“ lúčim sa s ním. „Herojom slava!“ odpovedá a je tak dojatý, že ani ja sa úplne slzám nevyhnem. Stačil pozdrav a chlapec mal krásny deň.
Izjum má neuveriteľnú atmosféru. Mal som pocit, ako keby som sledoval vojnový film. Na parkovisku sa točia desiatky áut, civilné, civilné prerobené na vojenské, s kamuflážou a zastriekanými ŠPZ-tkami aj originál vojenskými, cisternami, sanitkami, džípmi. Ľudia tu budili dojem okresaných zálesákov alebo veteránov, nech som sledoval civilov alebo vojakov, starších aj mladších. Je vojna, ale žiť treba. Zjaví sa mladý chlap, sotva mal tridsiatku. Namiesto uniformy civil, namiesto ruky len visiaci rukáv. Prvý vojnový invalid, ktorého sme videli. Nemal som srdce ho fotiť ako cirkusovú atrakciu a netrúfali sme vyvolať konflikt fotením vozidiel alebo vojakov. Ak by sme mali viac času, išli by sme do nejakého interview, ale nedalo sa. Išli sme do cieľa cesty, na Slavjansk.
5. Slavjansk
Slavjansk je jedným z troch miest súmestia Slavjansk – Kramatorsk – Kostiantinivka. Sám mal pred vojnou cca 100.000 obyvateľov. Podľa informácií dnes zostalo dvadsaťtisíc plus vojenský personál, ktorý obsadil niektoré byty a domy. Mesto je zvláštne. Veľká časť budov je rovnaká ako všetko, kam dosiahli Rusáci, teda zdevastovaná. Zhruba každé tretie auto je s vojenskou kanuflážou, prevládajú tereňáky, dodávky a nákladiaky, mnohé zjavne pred vojnou v civilných rukách. Vidíme ale aj Škodu Favorit s krásnou kamuflážou – keď majiteľ nemal fáro, aspoň sa vyhral s nástrekom. Úplnou show bol starý Žiguli, ktorý nás v poľnej farbe predbehol ako Ferrari. Podľa všetkého proste niekto daroval vojsku Ladu a tí jej dali nový, výkonný motor.
Prejdeme v meste okolo jednej z dvoch miestnych univerzít, s menom, ako keby si morzeovkou dopisoval Andrej Danko s Ivanom Gašparovičom: Slovjanskyj Nauchaľno-Naukovyj Instytut Nacionaľnoho Univesytetu Deržavnoj Fiskaľnoj Služby. A neďaleko od nej je náš cieľ. Rímskokatolícka farnosť svätých Cyrila a Metoda.
Ak som si predstavovať normálny chrám a vedľa neho faru, nemohol som byť viac sklamaný. Jednoduchá tehlová budova, pred revolúciou asi dom bežného mešťana, obsahuje tak faru pre kňaza ako aj kaplnku v jednej z izieb. Otec Julián tam v čase nášho príchodu nie je, takže vykladáme materiál a prezeráme si záhradu. A zažil som ďalší zo šokov.
Strecha garáže je z azbestu. Vedľa garáže hora azbestu. Okolité strechy z azbestu. V záhrade halda stoviek kilogramov azbestu. Kus od nich je kadibúdka z azbestu, s azbestovou strechou. Čo tí Ukrajinci žerú, jalapeňos? Aspoň doska na sedenie je drevená, aj keď mám podozrenie, že v toaleťáku bude namiešaný azbest. O chvíľu na mňa volá susedka, babka Paraschieva. Že či som ten nový kňaz... Nuž, mám na sebe tričko Ragnaroku (originál od speváka), tak mi je to vtipné. Hovorí, že dlho bola preč a čerstvo sa vrátila, takže našla vyrabovaný dom. Otec Andrzej si vraj od nej čosi požičal, tak to chce vrátiť. Nechápem čo, ale našťastie mi to ukáže. Aha, dve šíby azbestu. Prehadzujem 60-kilové platne s kolegom cez plot a babka ako Terminátor si ich vezme pod pazuchy a odnesie. Čo s tým azbestom robia, preboha? Nie je to dokonca paralelné platidlo, ako trebárs zlato? Pokračujeme v prehliadke objektu.
Záhrada je príšerne zdevastovaná. Takú burinu som nevidel ani v postapokalyptických filmoch. Za farou a garážou stojí šopa, dreváreň a psia búda (z azbestu, snáď je to jasné). Tie budeme búrať a materiál zrecyklujeme. A čoskoro nato prichádza otec Julián.
Veselá kopa, sadli sme si už preto, že vie plynule po poľsky a má urezaný ten istý prst čo ja. Vykladám mu sponzoring (horcová borovička a domáca slivovica – Ala, vďaka!). Chytá sa za hlavu, že čo s tým má robiť (ďalšie dni ho učíme). V pohraničných oblastiach platí suchý zákon, čo je absolútny zákaz predaja a distribúcie alkoholu vrátane piva. Príchodom ôsmych Slovákov sme ho porušili asi v tridsiatke prípadov, ale to nemusí vedieť nik, je to pre nás.
Julián prišiel na farnosť na Veľkú noc, keď spomínaný brat Andrzej (Poliak) po útoku raketami zošalel. Julián našiel vybývaný, pustý dom. Prvé dni spával len v oblečení na zemi, neskôr zohnal nejaký nábytok. Ako rímskokatolícky farár od rumunských hraníc má momentálne v Slavjansku ľahkú robotu – z pôvodných päťdesiatich ovečiek mu ostali tri. Ostatok utiekol, narukoval alebo umrel pri bombardovaní. Každý kňaz je zároveň vojenským kaplánom, takže Julián má styky na fronte, kde má ďalších veriacich. Okrem toho distribuuje humanitárnu pomoc. Vysvetľuje nám, že do areálu by mali v budúcnosti prichádzať rotovaní vojaci, teda chalani, ktorí boli niekoľko dní v zákopoch a teraz si potrebujú odpočinúť, umyť sa, zregenerovať.
Je sobota podvečer. Utrmácaní z cesty začíname s búracími prácami.
Vďaka za podporu na kafé.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
