1. Naša novembrová misia
Po júnovej, augustovej a októbrovej misii sme sa rozhodli dokončiť niektoré súčasti budúceho plnohodnotného humanitárneho centra v novembri. Partia dala dohromady nejaký sponzoring, aby zastrešenie budovy a vonkajšie steny konečne na zimu centrum izolovalo od chladu a dažďa. Pôvodným plánom bolo od pondelka do soboty urobiť steny, schody na poschodie a zároveň vykurovanie. Všetko sa robilo ako na Ukrajine – improvizačne, s meškajúcimi dodávkami materiálu, bez presného harmonogramu. Nám to ale nevadilo, proste ideme urobiť pre ZSU toľko, koľko sa dá.
Hneď na začiatku sa ukázali problémy. Vyrážame z Ružomberka v nedeľu doobeda. Lenže môj dedo má v sobotu oslavu deväťdesiatky. Ráno sa mi vážne nechce z Brezovej vyraziť dakedy ráno o štvrtej, aby som bol v RK o desiatej. Chvalabohu brat cestuje skoro ráno do Prievidze, takže ma hodí na ranný vlak z Piešťan. Neberiem žiadnu humanitárku, mám zbalené len osobné veci a niekoľko drobností (Alpa a tradičná slivovica).
Na začiatku problém. Patrik, ktorý s nami išiel na svojom Volkswagene, má koronu. Jeho auto je nepojazdné, takže improvizujeme. Ide Roman, druhý obligátny člen nášho teamu. Prekvapkom je nástup Ľuba, nášho MacGyvera strechára. Človeka, ktorý dostane do rúk jednu latu a vyhlobí z toho strechu aj so schodiskom. Presadáme v Poprade u Tonyho, ktorý tieto výpravy organizuje. Tony takisto nesmie ísť pre zdravotné problémy, ale zvyšku partie prenecháva dve dodávky. V PP sa k nám pridáva Vlado, najstarší a najnezničiteľnejší člen posádky, plus Slavo, nový člen teamu. Slavo je z Veľkého Krtíša a celkom si ako metalisti so záujmom o vojenskú aj všeobecnú históriu sadneme. Posledné členky sú dve Kyjevčanky, Saša a jej dcérka Irina, ktoré na začiatku vojny opustili obliehané mesto a zakončili v obci Halič pri Lučenci. Idú pozrieť Sašinu matku do hlavného mesta. Videli ju od začiatku vojny len raz. Takže sme kompletní, treba len naložiť materiál.
A tu ako vždy vzniká prvý problém. Na prevoz takých blbostí ako zbíjačka a píla potrebujete prevozné povolenia. Tie ale nemáme pre chybu v systéme, takže namiesto odchodu o dvanástej z PP ideme až dakedy o tretej. Tým pádom si z hlavy môžeme vyhodiť z hlavy príchod do Kyjeva o polnoci. Prečo práve do pol noci? Pretože Kyjev je podobne ako Bratislava alebo Praha mestom na dvoch brehoch rieky, a kvôli vojne sa presne o pol noci mosty cez Dneper zatvárajú pre vozidlá. Bez výnimky. Lenže my máme meškanie, a to sme ešte ani neopustili Tatry. Ďalšie oneskorenie nastáva pri Ubli. Colníci sú z môjho pohľadu najdarebnejší ľudia na planéte a ako škodoradostný človek sa teším, až bude Ukrajina v Schoengene a táto z našich daní platená zberba sa bude musieť živiť statočnou prácou.
Až na jednu výnimku sme valili ako draci. Výnimkou bol kontakt nášho moravského kolegu Frantu Glaca, že sú na ceste zo Slavjansku domov a môžeme sa stretnúť v Ľvive na čerpačke. Franta je inžinier nadšený pre priehrady, u susedov je expertom na ich monitorovanie. Pred časom sa rozviedol a od začiatku vojny zásadným spôsobom ako veriaci pomáha Ukrajincom. Cez jeho ruky pretiekli milióny korún (a už asi aj Eur) pomoci. Zoznámil som sa s ním pred časom práve v Slavjansku a počas stavby boli jeho skúsenosti neskutočne prospešné. Teraz nás však predbehol a spolu s otcom Juliánom, večne usmiatou Zuzkou Cascino a ešte jedným Čechom, ktorého meno si žiaľ nepamätám, sa vracali z misie, aby nám prenechali štafetu. 2vivská večerná káva je fajn, ale nemáme čas. Čoskoro vyrážame.
Skrátim to. Na noc sme museli skončiť pri Rivne. Ubytovali sme sa na peknom a tradične ukrajinsky lacnom hotelíku a prenocovali sme tu. Z Rivne, meste zhruba na polceste medzi hranicami a Kyjevom. Všetko, čo sme potrebovali, bolo sa prespať a ráno vypadnúť k Sašinej mame. Je to taký ten divný pocit, keď celá partia dvoch dodávok platíte za nocľah toľko, čo na Slovensku v priemernom hoteli jeden človek... Nezvyknem si na to.
Na druhý deň sme na obed v Kyjeve a Sašina mama, učiteľka geológie, nás víta s obedom. Nemôžme sa dlho baviť, takže geológia, jedna z mojich obľúbených tém, je pri obede len veľmi okrajová. Vyjdeme na výpadovky a ja prvýkrát vidím Matku vlasť, pre Kyjev charakteristickú sochu (vždy, keď sme prechádzali mestom, bola buď hmla alebo tma). Valíme na Poltavu a večer sme v Charkove. Tu máme vybaľovať prvú dávku humanitárky – lenže kľúčová postava nám neberie telefón. Centrum pre Charkov je kdesi na severe, popŕcha, sme unavení a hladní. Napokon z toho nie je nič, takže balíme švestky a obe autá fičia smerom na Slavjansk. Ešte poznámka: pre babku Oľhu sme mali zásielku konzerv, šnapsu a jednu Alpu, ale nemali sme kvôli zdržaniu sa na ceste možnosť prísť do jej rodného mesta. Smola, valíme ďalej. V Charkove je v poslednej dobe pomerne ticho, bombardujú podpriemerne. Vyjdeme z mesta, Oľhe oznámim, že jej všetko dodáme až na spiatočnej ceste, a modlíme sa, aby sme do Slavjansku prišli v normálnom čase. To je pred deviatou, pretože okolo frontu 21.00 značí komandantská hodina.
Spravili sme to o čosi neskôr, no našťastie nás pri čarovnom slovíčku „humanitárna dopomoha“ na blokpostoch posúvajú ďalej bez zbytočných naťahovačiek. Ešte ani nie sme v cieli a zrazu mi píše Oľha: „Chvalabohu ste neprišli k nám na to kafé. Strašný nálet máme, sedíme v pivnici a všetko sa tu trasie.“ Charkov a okolie dostali veľký nálet KABov a rakiet, čo nás obišlo vari o jednu hodinu. Priznávam, je minimálna šanca, že vám padne práve vtedy letecká puma na hlavu, ale radšej tam nebyť ako byť počas náletu.
No a prichádzame na faru do Slavjanska. Otec Julián nás už netrpezlivo čaká. A s ním aj otec Viktor. A partia na fare, Xénia, Táňa a Ruslan, nám dávajú konečne večeru.
2. Prvý deň. Prvý výlet
Ešte v ten večer sme sa dohodli, že na druhé ráno s Viktorom pôjdeme do Pokrovska. Pokrovsk stále nepadol, od augustového vniknutia do oblasti Kurska je pod menším tlakom, no stále je to riziko. Hlásim sa ja a Slavo ako dobrovoľníci, ale Viktor to musí odšoférovať. Hlavná cesta vedie okolo ruských pozícií, takže všetka doprava je presmerovaná zo západnej časti mesta, popod odstrelené mosty. Kto čítal môj pôvodný blog z októbra, kedy sme ťažko skúšané mesto navštívili prvýkrát, tak si možno pamätá, že severne a západne od Pokrovska ležia uhoľné bane a vedľa nich terikony hlušiny. Hlásil som sa dobrovoľne, pretože zajedno evakuujeme pokrovskú faru (rozumej. Ukradneme všetko, čo sa ukradnúť dá) a podruhé, navštívime jeden z terikonov a nájdeme nejaké tie fosílie.
Vyrazili sme doobeda, pretože poobede je povolené v meste vychádzať. Viktor má kapelánsky preukaz, takže asi by mu na blokpostoch nerobili problémy, ale nebudeme zbytočne riskovať (neviem, či navštívenie najostreľovanejšieho mesta súčasnosti nie je náhodou istá forma risku, ale OK). No a ako aj predtým, prejdeme cez improvizovaný vstup do mesta (železnica je neprejazdná kvôli odstreleným nadjazdom, takže cez koľaje je nasypaný štrk a naša dodávka tancuje cez asi desať radov koľají). Prichádzame na faru a začneme sa správať ako Rusáci – rabujeme všetko.
V októbri sme priviezli pomerne nové okná a niekoľko dosák. Teraz sme mali za úlohu ukradnúť zvyšok okien, nábytok a nejaké veci do kuchyne. Všetko je tak, ako sme to ponechali pred mesiacom – zatlčené okná, bordel v sále, ale inak nedotknuté. Najväčší problém je v tom, že Slavo aj ja, ale najmä otec Viktor sme dosť veľkí dyspraktici. Proste zoberieme si na miesto pajsery, sekery, píly a kladivá, no zabudneme na nejaký spojovací materiál, konkrétne kotvy. Prvé malé okno ide pekelne ťažko, čomu neprospieva vegetatívny stav Viktora. Je to presne ten typ človeka, ktorý bez befélu sa ani neuhne padajúcej late. Napokon nevydržím a zoberiem to zo Slavom do vlastných rúk. „Viktor, davaj pre kladivo!“ Je vtipné, že človek, ktorý bol údajne kandidátom na donbaského katolíckeho biskupa, skočí ako malý parchant v škole po cigarety. „Dones mi vodu!“ a skoro-biskup Viktor poslušne prinesie fľašu minerálky. Keď ja a Slavo trháme okná zo steny, stojí nehybne, fotosyntetizuje a mám pocit, že šetrí zásoby tuku na zimu. Je to vtipné, ale aspoň nám nezavadzia.
Naložíme okná, doplníme nábytok, koľko len vojde, do krabíc a bedničiek nahádžeme porcelán, obrusy a príbory. Je toho na celkom obstojnú výbavu, takže v Slavjansku nebude problém s väčším počtom obyvateľov. Trochu šokom je pre mňa objav celej plnej krabice... plastových embryí. Normálne som sa zľakol, asi v kontexte tej hororovej pokrovskej situácie. Potom si uvedomím, že som na katolíckej fare, kde predtým bol kňazom Poliak, tak sa upokojím. Na druhej strane nechápem, že ako motivačné môže byť napríklad pre mladú slečnu podarovanie plastového embrya. „Cica, nie že pôjdeš na potrat!“ Asi by som sa v takomto prípade bál vôbec otehotnieť...
Potom si vymodlím ešte malú službu. V Pokrovsku bola tá nejaká asistentka kňaza (zabudol som povedať, že kňazom bol práve dyspraktik Viktor) pestovateľkou kvetín a ovocia. Záhrada bola príkladne spracovaná a obrobená, aj keď už okupanti stále pred mestom. Navyše v chráme fary sa nachádzali krásne kaktusy. Ako bývalý kaktusár som si proste dupol a zobral som ich het. Barák je zabednený, svetlo tam neprúdi, čokoľvek je vnútri, do niekoľkých týždňov eutrofizuje ako Dankovo vzdelanie. Dohadzujem kaktusy do mašiny, šklbem extrémne pichľavé ruže pre Xéniu a Táňu a fičíme naspäť.
Skôr ako sa vyberieme, ozve sa brutálna salva z raketometu. Pokrovsk je mestom duchov. V meste veľkosti Trnavy žije toľko obyvateľov, ktorých by prichýlila Brezová. Keď sme tam boli, vládlo bezvetrie, takže ani vietor v korunách stromov nešuchotal. Jediným zvukom boli ozveny delostreleckej streľby (odhadom granát za minútu) niekde na južných predmestiach a následne echo štekajúcich túlavých psov. Ale salva bola mazec, poviem vám! Čosi hovorím Viktorovi, aby som ho prebudil zo zimného spánku, keď zrazu bzzz, bzzz, bzzz, zhruba osmička rakiet páliacich priamo z mesta na ruské pozície. Niekto, kto v ČSLA slúžil pri vojsku, to neocení, no ale ja mám modrú knižku a toto je pre mňa panenský zážitok...
No ale nechávame mesto za sebou a s tým aj Viktorove nádeje stať sa donbaským biskupom. Smerujeme na mesto Dobropylia a jeho terikon.
3. Adrenalín na terikone
Táto časť Donbasu je takmer dokonale rovná. Kým šoférujúci Viktor je v polovegetatívnom stave, to značí, že síce šoféruje, ale akosi nereaguje na teplo a svetlo, my so Slavom si prezeráme tých pár bodov na obzore – terikonov. A zákopy. Niekto hovorí, že Ukrajinci chronicky podceňujú druhé sledy obranných línií. My ich tu vidíme kvantum. Dokonca popri cestách sú pomerne staré pechotné zákopy zapadané lístím a pomerne zvetralé, takže asi ich budovali prinajmenšom pred rokom, ak nie na samom začiatku vojny. Ale zaujme nás najmä niekoľko vrstiev rozsiahlych zákopov širokých možno do štyroch metrov. Ženisti práve pred našimi očami vykladali tisícky dračích zubov, ktoré civilnými žeriavmi osádzali na poli v smere potenciálneho útoku. Podstatné bolo to, že tieto línie boli mnoho kilometrov ZA aktuálnymi miestami bojov. Ak niekto tvrdí, že Ukrajinci spia, nemá pravdu. Keby Pokrovsk padol, ruské vojská postúpia tak pár kilometrov za mesto, a tu už ich budú čakať jednotky ZSU a viacvrstvová obrana. Nie, nemali by sme Ukrajincov podceňovať. Možno niečo takéto sa stalo pri Avdijivke, ale aj tuto by som stále trval na tom, že vektor Avdijivka až po Pokrovsk a Myrnohrad bola pasca na Rusákov a nie chýbajúca obrana.
Jeden terikon míňame, ale nedá sa naň dostať. Je obohnaný plotom a okolo sú akési hliadky. Pravdepodobne vysoko hore je nejaká monitorovacia stanica, ale to si len domýšľame. Viktor však hovorí, že obďaleč je iná, vyššia a rozsiahlejšia halda. Nachádzame pri nej normálnu nekrytú cestu a Viktor parkuje na poľnej ceste.
„Nebudeme dlho. Zatiaľ preparkuj auto naopak,“ hovorím mu a rýchlo sa fotíme. Je pomerne neskoro poobede a počasie je príšerné. Vlhko, kosa jak v Stalingrade, ale ja a Slavo ideme skúsiť nájsť na terasovitý zikkurat paprade alebo prasličky.
Švandou je, že tesne nad našimi hlavami sa musí nachádzať izoterma 0°C. Spodok terikonu je ešte vlhký a sypký, ale v druhej tretine už mrzne a sutiny sú pevné. Lenže nie natoľko pevné, aby naše nohy držali poriadne. Záhadou pre mňa je, ako nasypaná šutolina môže takto držať. Keď vysypete štrk, chytí vám nejaké uhly bočných stien kopy, povedzme, že 45°. Steny vám časom vetrajú a uhol sa znižuje, až máte plochý kopček. Lenže tuto nejakou záhadou hlušina drží vo veľmi strmom uhle. Kým spodok haldy je možno tak 60 – 70°, posledná terasa, možno dvesto metrov nad krajinou, je odhadom 80°. Tie prvé terasy lezieme síce s fučaním, ale tá posledná... Nachádzam hranu terasy, miesto, kde mám prehodenú jednu nohu na jednej strane steny a druhú na druhej, ako keby som bol niekde na Súľovských skalách. Máme so sebou kladivá a majzel, pomáhajú nám. Šplhám sa prvý, Slavo ide podo mnou a ja sa modlím, aby som mu na lebku nespustil nejaký šuter. Vylezieme na posledné metre terikonu, namáhavo, s tlčúcim srdcom... no a potom problém.
Hlušina je zmrznutá, no len vrchná vrstva. Akonáhle na ňu stúpim, drží ma, no keď sa zapriem tak, že stojím celou váhou len na jednej nohe, tak námraza sa trhá a zosúva. A posledné metre sú v dokonalej kolmici! Ako keby ste sutinu zabetónovali. Snažím sa prejsť po vrstevnici, či tam bude niečo dostupnejšie, ale po pár adrenalínových metroch kolmica. Idem nazad a stena (tak tridsať metrová) sa mi pod nohami začína zosúvať. Srdce mi vystrelí až do niekam do medzimozgu. Krok sun krok, ani vpred, ani vzad, najschodnejšia cesta je tridsať metrov 70-stupňovým svahom, po namrznutej hlušine ostrej ako šmirgeľ. Johny, to si radšej mohol ostať v Pokrovsku, ty blb!!!
Slavo ma však obišiel, kladivom si vyrúbal do zľadovatelej horniny schodíky a vychádza nahor, na rovinu. Podáva mi kladivo a ja vyjdem za ním. Nohy sa mi trasú, tep mám ako predseda SNS promile po týždni nepitia, no dali sme to.
Info pre ľudí, čo ma nepoznajú osobne: niečo podobné som zažil v roku 2001, keď som si to zahlušil dole Dračími skalami neďaleko Brezovej a našli ma polámaného, skrvaveného a podchladeného až o polnoci. Tu som nemal od toho ďaleko.
Ale boli sme hore! Molodci! Začnem v chabom svetle prekutávať sutinu. Práve kvôli slabému mrazu sa všetko kope ťažko, ale najhoršie je práve slabé svetlo. Terikon je plný zvláštnej horniny trochu pripomínajúcej tehlovinu. Tipujem to na old alebo new red sandstone. Malá vsuvka: rozsiahle ložiská čierneho uhlia vznikali v karbóne a perme, teda období orientačne začínajúcom pred 330 miliónmi rokmi až povedzme do 300 miliónov rokov. Väčšia časť planéty sa v tom čase nachádzala okolo rovníka. Atmosféra bola plná vlhkosti, morská hladina kolísala tam a nazad, takže pralesom tvoriacim uhlie sa mimoriadne darilo. Ukrajina v tomto čase bola tiež niekde na úrovni Afriky. Lenže potom sa Zem scelila do jedného gigantického kontinentu zvaného Pangea. Ohromné priestory vytvorili nekonečnú púšť bez pralesov a močiarov. Klíma vychladila, starým druhom prasličiek a papradí sa prestalo dariť. Práve táto zmena prinútila rastliny sa prispôsobiť, čo viedlo k evolúcii nahosemenných rastlín. Dnešné vianočné stromčeky sú výsledkom práve tohto procesu...
Lenže suchá a gigantická pevnina viedla k obrovskej erózii. Pod značnými časťami Európy sa vytvorili často až kilometrové vrstvy pieskovca zmiešaného s železnými rudami, ktoré tvoria červené zafarbenie horniny. Toto je tzv. new red sandstone, ktorý tvorí podklad značnej časti západnej a severnej Európy vrátane napríklad Poľska. Tento pieskovec prikryl staršie usadeniny, napríklad aj ložiská uhlia. Ak baníci chcú preraziť k slojom uhlia, musia sa prebiť hrubými vrstvami červených pieskovcov.
Lenže podobná situácia bola aj pred vznikom uhlia, v období zvanom devón. V tom čase sa viaceré menšie kontinenty spojili do väčšieho celku zvaného ako Laurussia (áno, patrilo tam aj Rusko, preto tá prípona; Lau- označuje oblasť rieky svätého Vavrinca na hraniciach USA a Kanady). Vtedy tiež vznikli milióny kilometrov štvorcových pieskovcov červeného zafarbenia, tzv. old red sandstone. Spoiler: na Slovensku tieto vrstvy nemáme. Pre mňa je to dosť exotika, hoci ako pre laika to môže byť kus nudnej horniny.
Čo sme to teda našli na halde? Nuž, jedno z toho. Sorry za zdĺhavú geologickú vsuvku. Vzorky sme odovzdali do Dúbravského múzea a boli negatívne na fosílie. Pre geológa môžu byť aj tak celkom vzácnym prírastkom.
Napokon teraz ráno som dostal rozbor. Jedná sa naozaj o old alebo new red sandstone a je okrem železa plný arzénu. To by vcelku mohlo súhlasiť, pretože z haldy vytekal malý prúžok vody. Aj v zlom večernom svetle bola voda hrdzavá a na prvý pohľad plná ťažkých kovov. Radosť žiť v dedine pod terikonom...
Premrznutý a s plným náručím šutrov sme zišli k Viktorovej dodávke. Presne ako som čakal, Viktor auto nestočil do protismeru, aby sme sadli a vyšli na prvý šup. Zaťažkaný dvomi ďalšími chlapmi plus asi dvadsiatimi kilami kamenia, nasledovala päťminútová vtipná scéna jednotka – spiatočka – jednotka – spiatočka. Proste Viktor...
No ale čoskoro sme boli za úplnej tmy v Slavjansku. A nastal čas obžerstva.
4. Nudný týždeň pred nami
Zlozvykom Ukrajincov je celý deň jesť len tak do počtu a večer sa nachálovať ako hyeny. Môj žalúdok to nikdy nepoteší, o to menej, že vždy pri večeri dôjde k prípitku. Kompót, ako oni hovoria miestnemu samohonu (pripomínam fakt, že v Slavjansku platí suchý zákon, takže predaj alkoholu je tu zakázaný a všetko si musíte priviezť z iných oblastí), pôsobí na môj bachor asi ako Smer Sociálna demokracia na slovenskú budúcnosť. Večera o piatich chodoch, dva, tri, štyri štamprle a mám kyselinu ako v tom arzénovom potôčiku pod terikonom. Kým všetci spievajú do polnoci slovenské, ukrajinské pesničky no najmä Country road od Johna Denvera (Kauntri róud, tejk mi hóóóóum, tú d plejs, aj bilóóónk!), ja chodím pred desiatou spať do embryonálnej polohy s fľašou minerálky pri spacáku. Poľskí katolíci z Pokrovska by mohli zo mňa robiť tie plastové zárodky...
A najhoršie ešte len príde. Otec Julián má narodky. Celá mafia je dohodnutá na nás, nič netušiacich Slováčikov. Celé dni muklujeme na stavbe, zháňame materiál, prebíjame steny kvôli vetraniu alebo novým dverám (silikónové tehly o troch radoch za sebou majú efekt nukleárneho bunkra. Hodina roboty zbíjačkou, nohy jak orangutan, ale výsledok v nedohľadne), kým baby varia a pečú. Spravíme dohodu, že v nadchádzajúcej zime (je to práv Juliánova zima v Slavjansku, predtým bol na juhu v Odesse) bude treba nejaké teplé veci. S babami sa točíme do obchodov a nakupujem teplé rukavice pre seba, ponožky pre moje dievčence a ceplé gače a sveter pre Juliána. Na Ukrajine je oblečenie neuveriteľne lacné, takže neviem, či nám celý nákup nevliezol do tridsiatich Eur. A hody môžu začať.
My ako luteránska rodina málokedy máme čo len vianočnú večeru takto bohatú. Až by som povedal, že na ukrajinské frontové pomery mi to prišlo nepatrične bohaté. Ale je pravdou, že pre Juliána a ZSU sme spravili toho neuveriteľne veľa (áno, aj vďaka čitateľom mojich blogov a teda sponzorom) a Julián zasa zohnal sponzora na suroviny. Lenže jedzte a pite, keď máte slabý slovenský luteránsky žalúdok... Nebudem sa skrývať, vyplo ma jak malé decko dakedy o desiatej večer, po dvanástom Kauntri róóóóud).
Spoločnosť nám robilo niekoľko hostí, ktorých si teraz nespomeniem na mená. Boli to zväčša dobrovoľníci a Juliánovi spolupracovníci. Ale jedna návšteva bola zvláštna.
Ráno pred oslavou som našiel na dvore zatúlané mača. Bolo hladné jak čokel, triaslo sa, a ja ako milovník mačiek som ho samozrejme vzal dnu a dal som jej zvyšky mäsa. Mača zožralo asi viac žvanca ako samo vážilo a ako stvorenie s najkrajšími očami na svete zožalo úspech. Okrem otca Juliána. Ten mačky naopak nenávidí a povedal, že kočku utopí v studni (nie, nemyslel to vážne). Mača sa najprv bálo, ale tým, že ho každý automaticky prekrmoval, napokon si zvyklo. Celé hodiny sedelo pred pyčkou a fascinovane hľadelo do plameňov. Chceli sme jej kúpiť ovládač na televízor, nech si v piecke prepína programy.
Lenže dostal som ako tvorivý človek úlohu vymyslieť mačaťu meno. Neviete si predstaviť, aké komplikované je mlátiť celé doobedie zbíjačkou do steny a pritom vymýšľať meno pre mača na katolíckej fare, ktoré má byť Juliánom utopené. Napokon do mňa vstúpil duch svätý a mňa osvietilo! Vedel som, ako sa naše mača bude volať!
CAT-holik.
Julián CAT-holika dostal k narodkám (podľa mňa sa modlí na moje zhorenie v pekle) a k mačaťu som priložil fľašu borovičky a repáku. Mača zožralo asi polovicu stola a zaspalo na krabici pred pyčkou, ktorú kvôli spiacemu mláďaťu celý večer každý preskakoval. Julián má asi u Rusov nejaký dobrý zárez, pretože dva dni po sebe nebolo počuť sirény. Až som si myslel, že som na čundri. A potom prišiel Serhij Halahan a Deka. Ale to, ako som spravil svoje každodenné faux pas a ako sme si vymenili darčeky, pričom som spravil druhé faux pas, až v ďalšom blogu.
Ak sa vám blog páčil, môžete mi zakúpiť kafé:
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
