1. Prvé návštevy v Slavjansku
Návrat z Kostyantinyvky bol pre mňa (aj chalanov) euforický. Mňa tesne obišla povinná vojenská služba. Roky, kedy spolužiaci trávili v maskáčoch a flákaním akože v kasárňach, ja som zabíjal v učebniach a laboratóriách. SPU. Celá vojenská téma sa ma dotkla iba tým, že som sa aktívne zaujímal o letectvo, tankové sily a históriu vojenstva. Návšteva frontu na Donbase bola ale celkom iná dimenzia aj pre chalanov, ktorí pred dekádami slúžili v radoch ČSĽA. Predsa len si zastrieľať z Kalacha alebo vzoru 58 je niečo iné, keď ste na polygóne pri Jelšave alebo osem kilometrov od zákopov. To ešte hlušila artiléria sprava aj zľava, takže efekt bol geniálny.
Naspäť k Slavjansku. Na farnosti nás čakala nečakaná návšteva. Pred odchodom na Ukrajinu som bol samozrejme v kníhkupectve, aby som mal čo na „dovolenke“ čítať. To som ešte nevedel, že knihu ani len neotvorím, lebo nebude čas ani pol hodinku. Napriek tomu jedna z favoritov na výlet bola kniha od Tomáša Forróa, Spev sirén. Tomáša som poznal z videí na Youtube, kde sa ako pravidelný návštevník Ukrajiny dosť často k téme vyjadroval. Knihu som napokon nekúpil, nechal som ju na neskôr. Chyba. Autor nás čakal na fare.
Málokedy ma niekto pozitívne prekvapí na prvý pohľad. Tomášovi sa to podarilo. Napriek tomu, že bol po dlhej ceste, vonku bol drsný hic a sám mal akiste iné úlohy, proste na nás čakal s kladivom a tehlami v ruke. Proste prišiel, aby sa nenudil, pucoval tehly, teda robil našu robotu. Neviem si predstaviť, že by niekto z mojich známych, o to menej takí tí VIP, by prišli niekam na stavbu a bez slova by sa chytili roboty. Klobúk dolu, Tomáš.
V každom prípade chalani z partie, ktorí ho už poznali, s ním hodili viac reč ako ja, čo ma mrzí. Snáď bude ešte možnosť v auguste (dúfam).
2. Príchod ukrajinských kňazov
Na stavbe sme muklovali od soboty. Po toľkých dňoch to bolo poznať. Zmizli búdy, väčšina bordelu bola spálená, výkopy pre vodu a elektriku vykopané. Aha, a azbest odnosený na dve ďalšie kopy. Miestne firmy nám priniesli stavebné drevo. Na Donbase je to dosť veľký problém, pretože jedná sa o stepnú oblasť Ukrajiny, kde lesy boli zriedkavé už od doby ľadovej, navyše počas vojny značnú časť dreva spotrebujú ZSU na stavbu provizórnych stavieb na fronte. Napokon sme dostali staručkú nákladiak trámov aj dosiek, ale časť nákladu bola narezaná zle. Značne ťažký náklad sme vyložili a potom znovu naložili do auta, aby nám dodávateľ narezal správne miery. Potom sme dostali kamenivo, ktoré zabarikádovalo cestu do vedľajšieho neobývaného domu a bolo ho treba prehádzať. Proste jedna muklovačka striedala druhú a nečakalo sa na nejaký významný oddych. Chvalabohu sme boli dobre zohraný team, v ktorom každý robil to, čo dokázal najlepšie a nečakal, kým to za neho spraví niekto iný.
Potom sme ale predsa len mali prestávku. Prišli kňazi.
Práve som vonku prehadzoval štrk, keď sa zjavilo niekoľko vážne sa tváriacich mužov vo veku, oblečených vo vojenskom. Každý mal na srdci vyšitý kríž a na pravej strane hrudníka nápis KAPELAN, kaplán. Zjavne všetci sa poznali s Juliánom a prišli robiť reportáž.
Držím sa zásady, že s každým na Ukrajine som si tykal a všetci tykali mne. S každým som si podal ruku a predstavil sa ako Johny, ale prišlo ich viac a ja som zabudol ich mená. Až na jedného, najmenšieho z nich. A tu to začalo byť príjemne vtipné.
„Ivan,“ podal mi ruku päťdesiatnik, ktorý mi sotva siahal po plecia. „Johny. Iz Slovačšiny,“ odvetil som mu. „Slovak? O Bože!“ zaleskli sa mu slzy. Následne z neho vyliezlo, že pred koronou niekoľko rokov pracoval v Starých Zámkoch (teda Nových, ale pomýlil sa) a že ho pre vysokú pracovnú morálku volali Švitkij Ivan, rýchly Ivan. A že či by som mohol zavolať jeho vedúcemu, pretože na neho celý čas spomína vo veľmi dobrom. „Ako sa volal tvoj vedúci?“ pýtam sa ho. Podáva mi telefón, kde je po ukrajinsky napísané meno dotyčného. Veduščij. Dobre, dozvedel som sa. Našťastie si spomenul, že sa volal Braňo. Volám z môjho telefónu Braňovi a ten mi dvíha telefón.
„Zdravím Braňo, my sa nepoznáme, ale pamätáš si na Ivana z Odessy, čo u teba pred koronou pracoval na stavbe?“ pýtam sa novozámockého veduščeho.
„Jasné, kde si sa s ním preboha stretol?“ znie prekvapený hlas.
„Práve som neďaleko frontu na Donbase, v Slavjansku, a stretol som ho náhodou. Keď som spomenul, že som zo Slovenska, tak hneď ma poprosil, že ti mám zavolať.“
Zjavne aj Braňo dobre na Ivana spomínal. Skrátim to, Ivanovi sľúbil podporu. Práve včera som s jedným aj druhým znova telefonoval a zo Starých Zámkov vezieme v auguste nejakú, zatiaľ nešpecifikovanú pomoc. Podľa Ivanových slov by mal čoskoro ísť bližšie k frontu, do zóny kontaktu, takže bude potrebovať nový výstroj. Vzhľadom na fakt, že meria meter päťdesiat aj s DPH, zohnať mu uniformu bude asi problém. Ivan včera nemal príliš času, ale sľúbil mi, že dá rozmery a konkrétne kusy, ak sa všetko podarí, tak Braňo mu pomôže vystrojiť sa tak, aby ho nedostal hneď prvý kamikadze dron. Mimochodom, dostala sa mi do uší informácia, že kapláni nemajú plat alebo žold – neviem, či to je pravda, ale v tomto prípade bude Ivan doslova závislý na sponzoroch (výzva aj pre vás).
Kapláni dávali pre štáb interview a spravil som im kafé a čaj. Bohužiaľ, znova som kvôli robote nemal čas sa s nimi porozprávať bližšie, ale Ivan mi sľúbil poslať nejaké fotografie z jeho „práce.“ Prikladám ich, tento týždeň mám dostať ďalšie.
3. Príchod poľských kňazov
Muklujeme ďalej ako proruskí trolli na článkoch iDnes. Akurát sme za to horšie platení a naša práca dáva zmysel. V istom okamihu je tak horúco, že sa takmer spálim. Banda mi natrie chrbát opaľovacím krémom, čo je dokonalý recept na červenú kožu... pretože idem rezať tehly. Po pár kusoch vyzerám ako Tašunka Vitko po dvoch dňoch solárka. Kombinácia spoteného tela, vrstvy tehloviny a nemytých vlasov tvorila dokonalý obraz.
Lenže do toho došla ďalšia vzácna návšteva. Druhá vlna kňazov a vojenských kaplánov, ktorí viedli nejakú humanitárnu zásielku. V partii bolo zopár kňazov zo severnej Ukrajiny a podľa štýlu som pochopil, že všetko boli katolíci. Hodili sme spolu krátky ukrajinský pokec, ale hneď som ich zastavil. „Wy Polacy?“
„Oczywyście,“ odvetil mi najstarší z nich.
„Tak kurwa dlaczego rozmawiamy razem po ukraińsku?“
Začali sme sa rehotať ako kone. Po poľsky som sa naučil ako každý Slovák, teda na Západe, v mojom prípade v Dánsku. Po rokoch nepoužívania tohto jazyka to bol pre mňa predsa len trochu problém, ale napokon sme sa dohovorili.
Jeden z nich bol Wojciech, kňaz z Kašúb (sever Poľska, okolo Gdaňska), ktorý slúžil na farnosti na juhu Ľvova. Konkrétne sa jednalo o kostol svätého Michaela Archanjela, pre mňa nepekná tehlová stavba v štvrti zvanej Sychiv pri riečke Zubre. Kňaz bol zjavne tak orientovaný ako nás prezident, čo zas na druhej strane pri rozhovore nevadí, takže sme si dobre pokecali. Pýtam sa ho (resp. celej partie) na niekoľko vecí. Prednostne jedna otázka ma trápi už dlho: čo poviete vy ako Poliaci na prezidenta Zelenského? Kým pre Slovákov (až na dezolátov) je Zelenskij hrdinom, ktorý v hodine H neutiekol ako tchor do zahraničia, pre mnohých Ukrajincov je negatívnym symbolom. O to viac ma prekvapuje, že oficiálne ho 70% Ukrajincov podporuje, hoci to môže byť podpora v prípade vojny, rovnako ako mal Churchill do porážky Japonska, ale následne katastrofálne pohorel. Ukrajinci, ktorých som sa pýtal, mi tento rozpor nevedeli vysvetliť, hoci som ich zvŕtal sprava-zľava. Pre Ukrajincov – aspoň mám taký pocit – je neschopnosť preraziť front a ukončiť vojnu nebezpečne naviazaná na osobu Volodymyra Zelenského osobne. On s tým samozrejme nemá nič spoločné, ani kráľ Juraj VI. v roku 1940 nemohol za to, že Briti pohoreli pri Dankirku, Singapure a obrane Londýna. Ale ako som sa rozprával s našou partiou, každý to akosi podvedome chápal, hoci sme s tým nesúhlasili. Človek má tendencie v krízach hľadať skratky, namiesto rekvalifikácie začne hrať automaty alebo za svoju situáciu obviňovať okolie.
Počas otázky na Poliakov so mnou komunikoval najmä Wojciech a najstarší člen skupiny, ktorého meno si žiaľ nepamätám. Nevedel som poriadne naformulovať otázku, ale našťastie mi pomohli. „U nás je takisto Zelenskij bohatierom, ale pre Ukrajincov nie.“
Milí čitatelia, chcete pointu? Sklamem vás. Namám ju. Nedozvedel som sa ju ani ja. Dokonca ani títo na Ukrajine žijúci Poliaci ju nevedeli zodpovedať. Miestami, počas toho 15-minútového rozhovoru, som mal pocit, že to vnímajú tak ako my – Ukrajinci si proste stagnáciu na fronte premietli do osoby Zelenského. Ale presnú odpoveď nevedeli ani oni.
Ako bonus sme dostali pozvanie do kostola sv. Michaela Archanjela. Obed alebo káva, ak dáme vedieť, kedy pôjdeme okolo, na farnosti sme vítaní. Poďakoval som sa, pretože ani divá sviňa nevie, kedy pôjdeme najbližšie cez Ľvov.
To som ešte nevedel, že som mimo ako Andrej Danko v Dúbravke...
4. Finiš prác
Pôvodným plánom bolo skončiť do piatku všetky práce na komplet. Lenže ako s tým drevom, všetko trvalo dlhšie. Pece na jedlo sme dokonca ani nedokončili, kľúčovou fázou bolo spraviť celú strechu aj s krytinou a potom ísť domov.
Ja som však bol dohodnutý s Inninou mamou, babkou Oľhou, že ju prídem pozrieť. Inna síce pochádza od Charkova, ale jej mama nás čakala vo svojom rodnom dome v obci Lozova, zhruba sto kilometrov od našej fary. Predpokladom bol príchod na neskorší obed až večeru, prespať tam (ja, Roman, Patrik a Jakub, ktorý prišiel na stavbu neskôr) a v soboru ráno pokračovať ďalej na západ. Strecha však nepočkala, stavba nemohla zostať bez kompletného zastrešenia. Volám babke Oľhe, že prídeme až na neskoršiu večeru, nie skôr ako o deviatej večer. Mne naopak telefonuje Inna, že jej babka je typická streserka a že panikári, či nám bude chutiť, či trafíme a či nebude problém s tým, že to je vážne len dedinský domček. (spal som celých osem dní v spacáku a štyri dni v aute, takže pre mňa OK). Ukrajinci si na pohostenie potrpia, aj keby si mali na nás slovenských votrelcov zobrať hypotéku. Trošku ma mrzí, že nedodržíme predpokladaný príchod a že babka ostane v strese. Lenže to horšie nás ešte len čaká. Každý ďalší krok si vyžiada o trošku viac času ako sa predpokladalo. Navyše nám pri nasadzovaní krovov popraskal azbest na garáži, takže budeme musieť pokladať ďalšie plyty. Večer volám babke, že ak skončíme po ôsmej, do Lozového neprídeme. Každá vec sa naťahuje ako guma na trenkách, takže sme z toho nervózni. V najbližšom domčeku síce nikto nežije a babka Paraschieva, ktorá si pýtala tie plyty azbestu v prvý deň, má okná z druhej strany. Avšak paneláky obďaleč majú okná smerom na nás a my napokon búchame do 23.30. údery kladív sa odrážajú ako streľba PL kanónov. Čakáme, že za nami príde polícia (pripomínam, že po 21.00 je komandantska hodina teda zákaz vychádzania, ale predpokladám, že to neplatí na najbližšie okolie domu, ako napríklad garáž).
V tento večer však Zmrdi ostreľujú Slavjansk o to podstatnejšie. Ako keby vedeli, že Slováci idú čoskoro domov, ozvú sa tri silné šupy, jedna vpravo a dve naľavo od fary, niekde nad predmestiami mesta. Čoskoro sa zotmie a spoza panelákov, čo je zhodou okolností smer na bachmutský front, sa ukáže tajomná žiara. Niekde niečo zapálili rakety. O desať minút spoza tej istej budovy vyjde Mesiac v splne (alebo plus mínus v splne) a oddýchneme si. Nepodarilo sa mi zistiť, či skutočne niečo zasiahli alebo ukrajinská PVO zaúradovala, ale ak niečo takéto prasklo do nejakého paneláku, museli tam byť veľké straty.
Pred polnocou je robota dokončená, teda aspoň to, čo sme mali dokončiť v ten deň. Bez sprchy, hladní a už aj dosť vyčerpaní si dávame Juliánov šašlik a trochu kompótu na zapitie. Padám dole hubou na karimatku, jediné, čo ešte stíhame, je urobenie spoločného foto aj so slovenskou vlajkou a natretie sa repelentom proti komárom.
Posledná noc v Slavjansku sa začína.
5. Cesta do Lozovej
Lozova je mestečko zhruba sto kilometrov na západ od našej fary. No, mestečko... podobne ako pri Kostyantinyvke, o ktorej sme hádali, že má sotva pár tisíc obyvateľov a z ktorej sa napokon vykľulo mesto veľkosti Trnavy, aj Lozova je mestečko, ktorému by som hádal tak do desať tisíc obyvateľov, no napokon je takisto trnavských rozmerov. Je to dôležitý železničný a cestný uzol a pokiaľ viem, značný časť tovaru z Donbasu na západ smeruje práve cez miestne železnice. Odtiaľto sa vlaky vypravujú na juhozápad na Pavlohrad a ďalej na Dnipro, na sever smerom na Charkov, na západ na Poltavu a samozrejme na Donbas. Mestečko patrí Charkovskej oblasti a oblasť zabezpečila pomerne dobré cesty veľmi tesne pred koronou. Čo sme my nevedeli, a preto sme išli podľa navigácie, prakticky vzdušnou čiarou. Na mape to bola pekná cesta – ale vykľula sa z nej nočná mora každého šoféra.
Keď mi niekto povie, že na Ukrajine sú zlé cesty, tak sa ho v budúcnosti opýtam „Aj ty si išiel zo Slavjansku do Lozovej?“ Aj na Slovensku som bol zvyknutý na rozmlátené cesty plné výmoľov; ako príklad by som dal pamätnú okresku medzi Myjavou a Starou Turou, ktorá už je našťastie opravená. Tam, kde sa malo jazdiť deväťdesiatkou, sa jazdilo tak 50. Lenže trajektória Slavjansk – Bylbasivka – Barvinkove – Blyzniuky je niečo, čo by som aj bývalú hradskú na Starú Turú pomenoval ako teleport. Ak si myslíte, že výtlk o rozmeroch 30 x 30 x10 cm je výtlkom, tak tu, okolo riečky Suchyj Torec, to bola ešte dokonale hladká autostráda. Rekordom boli jamy veľkosti osobného auta uprostred asfaltky – nepreháňam, proste idete a z asfaltu (ex-asfaltu) vám vybehnú koľaje po autách tak desať metrov do poľa! Miestami som si myslel, že to boli krátery po delostreleckých granátoch, ale potom som si uvedomil, že týmito miestami front neprechádzal a navyše je to len zhluk dedín, osád a kolchozov bez strategického významu, mimo dostrel artilérie.
Babke Oľhe som už vážne sľuboval, že prídeme na raňajky, podľa ciest okolo desiatej. Kvôli tomu sme neraňajkovali na fare u Juliána, aby sme v Lozovej neurazili. Cesta dlhá 106 km (takmer vzdušnou čiarou, na mape to bolo 96) nám zabrala vyše troch hodín – a to sme nemali žiadne checkpointy ani zastávky na čerpačkách! Ak sme presiahli rýchlosť 30 km za hodinu, tak asi iba v záverečných fázach tesne pred Lozovou ako takou.
Našťastie je to jeden z najkrajších kútov Ukrajiny, ktoré som kedy zažil. Zvlnená poľnohospodárska krajina popretínaná jazierkami, tŕstie, močiare, malé dedinky a bizarnými názvami (Majdan, Šnurky, Afrikanyvka, moje obľúbené trio Pohonivka – Malolitky - Semenivka). Miestami sme sa narýchlo zastavili a urobili pár fotiek. Nádherné. Podľa mňa dokonalé miesto na agroturistiku a kone. Žiadne veľké kopce ako na hraniciach, proste vlny, jazerá, políčka a malé dediny, bez priemyslu alebo nejakých optických záťaží v zmysle baní a komínov. Ja byť nejakým anglickým či holandským podnikateľom, ktorý sa chce ísť na prázdniny s deckami zašiť do tramtárie, tak beriem túto oblasť.
No a napokon sme boli doma, u babky Oľhy. A u jej mamy, babky Mane.
6. Katerynivka
Rodná dedina babky Oľhy je predmestím samotnej Lozovej. Je to taká tá typická ukrajinská dedina s maľovanými domčekmi, orámovanými oknami a políčkami, resp. sadmi za barákmi. V rámci dediny sú stále tie rozpadnuté, neudržiavané cesty, ale to nebudem vyčítať, to nájdete na každom vidieku aj u nás.
No a nastalo zvítanie! S babkou Oľhou som komunikoval krátko nato, ako som sa dal dokopy s Innou, no a v posledných týždňoch pred odchodom na Ukrajinu som s ňou volával takmer denne. Kým všetci Ukrajinci mi hovoria Jan, ona ma volá Janko, čo mi naposledy povedala asi nebohá stará mama. Oľha má okolo 55 rokov, jej mama, Maňa, tuším cez 80. S piatkovým obedom, ktorý sme si vychutnali v sobotu okolo druhej, sa potrápili. V typicky ukrajinskom štýle, teda ak je päť chodov priveľa, tak sprav ešte šiesty a siedmy, sme mali problém všetko čo len ochutnať. Poctivo sme sa najedli a Oľha pre dcéru a vnučky nachystala darčeky (mladšia Poľa mala desať tesne pred našim odchodom, Inna krátko na po našom príchode). Keďže som Pole objednal vyšívanku, plus Inne som plánoval kúpiť na mieste pre ňu, trošku ma sklamalo, že babka kúpila pre dcéru presne to isté (Inne je problém kupovať darčeky, pretože knihy nečíta a kozmetika je len drobnosť). Samozrejme sa nám dostali do rúk zásoby na deň, čo v stave, že nonstop valíme po diaľnici, nás potešilo.
Pýtali sme sa oboch babiek na život. Jedna aj druhá sú na dôchodku (Oľha išla na predčasný), takže ich príjmy sú prachbiedne. Chápem, že na Slovensku je rozdiel v cenách, ale aj tak nás stoeurové dôchodky prekvapili. Ak sa niekto u nás sťažuje, že dôchodok má malinký a nevyžije (väčšinou mi to hovoria tí s cigaretou v prstoch a poldecákom na stole), tak by som ich poslal niekam na Charkovštinu. Druhým pozitívom je, že časť základných potravín si miestni proste vypestujú alebo medzi sebou vyhandlujú. Pôda je tu úrodná, výnosy budú niekde inde ako na Slovensku. Navyše táto časť Ukrajiny nie je príliš kontinentálna, takže zimy tu nie sú také kruté ako trebárs niekde hore na Sumách a okolí Černobyľu.
Lenže máme sklz a teda nie dosť času. Nastala minúta odchodu. V Katerynivke sme sa zdržali len sotva hodinu a štvrť, takže treba ísť ďalej. Nasledovala cesta do praveku. Ale o tom v predposlednom blogu z tejto série.
