Ako som spomínal na začiatku tohto pásma blogov, pôvodnou motiváciou cestovať na Ukrajinu bolo hľadanie vzácnych ediakarských fosílií. Od jeho zverejnenia sa okolo mňa stále točia otázky, čo sme to na tej Ukrajine vlastne našli? Poďme sa na to pozrieť.
1. Cesta do príliš vzdialeného praveku
Na terénne práce chodím vzhľadom na fakt, že ma prehistória baví od škôlky, pomerne krátku dobu. Najlepšie spomienky mám na Novú Viesku pri Nových Zámkoch, kam chodím zhruba posledných sedem rokov na prieskum pliocénnej fauny. Ak by niekto chcel špecifikáciu, tak je to pomerne moderná fauna chobotnatcov, nosorožcov, jeleňovitých a turovitých kopytníkov a dokonca aj primátov podobných paviánom, ktoré v oblasti strednej Európy žili zhruba pred tromi miliónmi rokmi. Pliocén bol posledným obdobím pred dobou ľadovou, a Nová Vieska ukazuje posledné zvyšky subtropickej fauny. Krátko nato do našich končín dorazila nekonečná a krutá zima, ktorá skončila len pár rokov naspäť.
Lenže pliocén Novej Viesky je takpovediac „nová história.“ Často chodím na vykopávky do okolia Brezovej, napríklad do Chtelnice, Podbranču alebo v samotnom meste. Tu všade sa dajú nájsť pozostatky organizmov starých v rozpätí cca 80 – 190 miliónov rokov. Jednalo sa o kriedu až rannú juru, teda druhohory, čas dinosaurov. Niekomu možno udrie do očí ten zásadný rozdiel 3 versus 190 miliónov rokov – hej, ale aj tu je škála ešte stále príliš malá oproti ediakare. V zbierke mám nálezy z moravskosliezskych uhoľných slojov, kde je vek predsa len o čosi vyšší ako tie chtelnické nálezy staré 190 miliónov rokov... presnejšie takmer dvojnásobok. Karbónska flóra je ale mladšia ako pre nás známe stredočeské trilobity. Tie žili pomerne dlho, ale najstaršie české trilobity z okolie Berouna majú až cez pol miliardy rokov. Áno, viac ako 500.000.000 rokov, stredné kambrium.
Ak si myslíte, že už stačilo, nuž, ja som smeroval na západnú Ukrajinu kvôli ešte starším fosíliám. Inak povedané, k najstarším komplexným mnohobunkovým organizmom planéty. A tie sa dnes vyskytujú na toľkých lokalitách Zeme, že by som ich porátal aj ja na mojich okyptených rukách. A jedna z lokalít je v okolí Dnestra na Ukrajine.
2. Ediacara – keď život nevedel, čo chce
Do povojnového obdobia sa myslelo, že pred najstarším obdobím prvohôr, čo bolo práve kambrium, neexistoval život, prinajmenšom nie mnohobunkový. Viac ako storočie sa preto toto obdobie označovalo ako azoikum, obdobie bez života. Keďže z kambrického obdobia v tom čase vedci poznali množstvo lokalít z celej planéty, dokonca sa formulovala (dnes už dávno vyvrátená, ale často zneužívaná kreacionistami) hypotéza o tzv. kambrickej explózii. Podľa nej pred viac ako 540 miliónmi rokmi život nebol, a zrazu šup, bol neskutočne komplexný a diverzifikovaný. Kreacionisti týmto pseudofaktom potvrdzovali existenciu Boha a jeho tvorivý zásah počas prvých šesť dní Genesisu.
Lenže zlom prišiel krátko po druhej svetovej vojne. Dvojica mladých Angličanov našla na severe Anglicka, v lokalite zvanej Charnwood, niekoľko listovitých odtlačkov. Boli veľmi malé a pripomínali drobnú papraď – až nato, že boli v horninách datovaných do prekambria, teda hlbšie do minulosti, ako najstaršie známe fosílie. Senzácia bola na svete. A prvá prekambrická/ediakarská fosília, Charnia, taktiež.
Onedlho jeden z geológov v Austrálii, Reginald Sprigg, počas obedovej prestávky v teréne našiel ďalšie podobné odtlačky. Jednalo sa o miesto vo vyprahnutých Ediacara Hills. Jedná sa o paradoxné označenie, pretože v preklade z domorodých nárečí značí Ediacara „miesto pri vode.“ Rovnako paradoxné je, že táto fauna nachádzaná v púšti Austrálie bola samozrejme morskou. Tak ako tak, ediakarský typ fauny sa akceptoval a hypotéza kambrickej explózie sa mohla (až na kresťanské kruhy) zamiesť pod koberec.
Následne sa začali zjavovať podobné náleziská na viacerých kontinentoch. V Kanade sa jedná o známu lokalitu Mistaken Point v Newfoundlande, ďalšie v Namíbii, púšti Sonora v Mexiku, na severe európskej časti Ruska, Gabone, Číne, Brazílii, Spojených štátoch, no a samozrejme na našej lokalite západnej Ukrajine.
Dnes, po približne 80 rokoch od nálezu Charnie, poznáme zhruba 230 druhov ediakarských organizmov. Najstaršie majú približne 630 miliónov rokov, najmladšie lícujú nástup kambria, teda ich vek je niekde okolo 541 miliónov rokov. Z Ukrajiny ich poznáme zhruba štvrtinu druhov, s variabilným vekom (okolo rieky Dnester na ukrajinskom Podolí sa nachádza podobných lokalít viac a s rôznym vekom, ja ich budem pre potreby tohto blogu rátať ako jednu). Väčšina z nich sú medúzovité organizmy veľké maximálne pár centimetrov, ktoré na prvý pohľad pripomínajú drobné pľuzgieriky alebo pampúšiky.
Charakteristickým znakom ediakary bolo to, že príroda ako keby nevedela, čo chce. Pred začiatkom obdobia ju pokrývali nekonečné ľadovce, a to od pólu k pólu. Ak by sme sa vypravili viac ako 640 miliónov rokov do minulosti, videli by sme len ľadovú guľu, miestami prerušovanú sopkami a novými vrstvami lávy. Život bol teda redukovaný na jednobunkové organizmy, ktoré ľahšie prekonávali katastrofálne životné podmienky mladej Zeme. Onedlho však ľadovec pominul a teplota dosiahla vyšších hodnôt, ako máme my dnes. Ľadovcami zdevastované kontinenty nasýtili moria usadeninami a okolo pevniny sa vytvorili nekonečné, plytké moria. A v nich sa začali rozvíjať organizmy, z ktorých mnohé dnes ani len nevieme zaradiť, či sa jedná o živočíchy, rastliny, huby alebo príslušníkov inej, dnes už vyhynutej ríše organizmov. Ak aj o niektorom druhu vieme, že je to už živočích, pravdepodobne nebudeme môcť vedieť povedať, k akej triede patril. Príroda proste vtedy bola na drogách a niečo, čo by som pomenoval ako príčetné živočíchy, začalo vznikať až o pár desiatok miliónov rokov neskôr, počas kambria. Práve šialenosť týchto fosílií a ich pomerná vzácnosť je dôvodom, prečo som ich chcel získať pre brezovskú základnú školu, pre Národné múzeum a Dúbravské múzeum, ako aj pre niektorých mojich známych, amatérskych paleontológov. Problémom bola dostupnosť takýchto nálezov – na eBayi a spol. sa predávajú za stovky eur kus.
Ale potom som sa zoznámil so Serhijom Fiňkom. A zrazu to šlo.
3. Ako zorganizovať expedíciu?
Na Facebooku som v skupine Ediacaran biota, kde, ako hovorí názov, sa zgrupujú fanúšikovia týchto primitívnych organizmov. Všimol som si, že nejaký Ukrajinec tam zazdieľal fotografie ukrajinskej ediakarskej fauny. Keďže po ukrajinsky viem, tak som si ho pridal medzi priateľov a on žiadosť schválil. Potom som mu volal cez Messenger.
Priznám sa, spätne sa smejem na tom, ako prekvapene reagoval. Nejaký Slovák m u po ukrajinsky volá a žiada ho o predaj alebo darovanie nejakých štučiek (kúskov) pre našu školu. Lenže to som nevedel, že Serhij má najväčšiu zbierku týchto fosílií na planéte. Dokonca mu kyjevské múzeum vystavilo potvrdzujúci certifikát, že ich má doma viac ako 8.500 kusov. Úprimne, ak by som mal staviť prachy o to, koľko kusov sa našlo na planéte, tak by som 8.500 kusov netipoval ani súhrnne. On sa kvôli vojne potreboval časti zbierky zbaviť, tak som zohnal sponzora a Serjóža nám poslal prvé menšie kolekcie (predpokladám, že na začiatku školského roka by mohli byť vystavené v SNM aj Dúbravskom múzeu, u nás v škole niekedy na konci septembra organizujeme rozšírenie výstavy – dám echo a privítam vás).
No a napokon sme sa dohodli, že sa so Serhijom stretneme priamo na lokalite. Od Kyjeva je údolie Dnestra vzdialené pol dňa cesty. My sme boli v Doneckej oblasti, teda na východe krajiny a na lokalitu sme to mali ešte ďalej. Avšak nutkanie nájsť si ediakaru – EDIAKARU! – bolo dosť silnou motiváciou, a tak ja, Roman a Patrik sme poctivo fičali na línii Lozove – Pavlohrad – premostenie Dnepra v meste Dnipro (ex-Dnipropetrovsk), Kropyvnyckyj (ex-Kirovohrad) – Vinnytsa – Novodnistrovsk, naša finálna zastávka v ten deň.
K ceste len pár postrehov. V prvom rade je to nekonečné martýrium. Ukrajina sa zdá byť nekonečná, a kým u nás cestovanie medzi krajskými mestami zaberie trebárs hodinu či dokonca menej, u nich sú to vzdialenosti ako u nás krížom cez Slovensko. Dnipro je jedným z najškaredších miest, aké som kedy videl, najmä industriálna zóna krížom cez rieku je čosi postapokalyptické. Celé mesto dýcha socializmom ako vyšitým. Špinavé, zanedbané chruščovovky, pomerne málo zelene (aspoň na našej trajektórii), vážne mi tu chýbala akákoľvek aura krásy. Na druhej strane, zhodli sme sa s chalanmi, že akonáhle skončí vojna a začne sa epocha investovania do občianskej spoločnosti, práve tá komunistická šeď a opustenosť sa rýchlo začne vytrácať. Ostatné krajské mestá sme nemali čas navnímať, pretože čoskoro padol súmrak a potom noc. Komandantská hodina v tejto časti Ukrajiny je buď o 23.00 alebo dokonca o polnoci, nepamätám sa – a my voláme Serhijovi, ktorý nás v Novodnistrovsku čakal niekedy okolo desiatej večer, že na ním zajednanom hoteli budeme podľa navigácie až niekedy okolo druhej ráno – teda celé hodiny po zákaze vychádzania.
Ako nám potom Serjóža so smiechom vysvetľoval, počas čakania na nás ho vyplo a zhodou okolností sa prebral, keď sme boli päť minút od hotela. Do mesta Novodnistrovsk sa ide cez novú hrádzu, na ktorej stojí checkpoint. Niekoľko vojakov s Kalachmi na pleciach, pred nimi tri hodiny po komandantskej stratení a vyčerpaní Slováci. Zlá kombinácia. Ale Serhij cestou do hotela vojakom oznámil, že z Donbasu sem smeruje trojica voluntjorov so slovenskými pasmi, ktorí majú zajednaný hotel a strašne meškajú. So stisnutými ritkami sa blížime k hlavniam. Podľa pokynov, ktoré nám boli dané v prvý deň vstupu do krajiny, zhasíname svetlá a zažíhame osvetlenie vnútra auta, nech vojaci vidia, že nenesieme zbrane. Vojak nám berie pasy – charašó, pojéchali! Kamene som mal ísť hľadať, nemali mi padať zo srdca, no presne takto to fungovalo. Prešli sme Dnester.
Serjóža nás poctivo čakal pred hotelom v trenírkach. Vyťahujeme základné veci a ako zombíci vchádzame do hotela. Spotení skladáme veci a dôchodca Serhij nám prináša fľašu ukrajinského šampanského a štyri poháre. Ja jemu fľašu horcovej borovičky a brezofskej slivovice. Zoznamujeme sa – a nemytí zaspávame ako fosílie.
Ráno zháňame raňajky, nájdeme kávomat a šupujeme na lokalitu. Ak bolo Dnipro najškaredším mestom, aké som dovtedy videl, tak Novodnistrovsk ho ešte prekonáva. Navyše je nedeľa ráno, takže po uliciach idú ženštiny so šatkami na hlavách na bohoslužby – mám pocit, že som sa ocitol vážne niekedy za Chruščovova. Novodnistrovsk je mestom panelákov, nedostavaných skeletov modernejších budov a neudržiavaných trávnikov medzi sídliskami. Podľa Wikipédie má niečo cez 10.000 obyvateľov, takže je len o málo menšie ako Myjava. Zaujímavosťou je, že leží v Černovickej oblasti, hoci vojenský checkpoint, do ktorého sme vchádzali pred pár hodinami, bol ešte na strane Vinnyckej oblasti. Zhruba 10 kilometrov na juh sa nachádza moldavská hranica, tridsať kilometrov na juhozápad Rumunsko.
Región mi veľmi pripomína oblasť Myjavskej pahorkatiny – menšie pahorky, striedavo zalesnené a obhospodarované, s tým rozdielom, že naša Myjavská pahorkatina je pomerne mladou krajinou, kým oblasť okolo Novodnistrovsku patrí k najstarším oblastiam Európy. Rieky sú tu z tohto dôvodu zarezané hlboko ako spravodlivosť za Fica.
Vyrážame na priehradu. Modlím sa, aby som našiel aspoň jeden nález.
4. Damba
Damba, teda priehrada, je pomerne novou stavbou. Postavená bola tesne pred koronou. Serhij Fiňko proti stavbe dlhšie protestoval, pretože ako nadšený celoživotný paleontológ si uvedomoval vedecký význam lokality. Nepomohlo mu to a elektráreň postavená bola. Vzhľadom na zdevastovanú elektrickú sústavu Ukrajiny asi treba povedať, že chvalabohu, každý kilowatt elektriky sa teraz zíde. Damba prehradzuje samotný Dnester, ktorý tu nie je až tak široký, ale ktorého brehy sú pomerne vysoké a strmé. Trochu mi táto oblasť pripomenula okolie Strečna, hoci treba vysvetliť, že v tejto časti Ukrajiny nie sú až také hory ako okolo Domašína a Grúňa. Keďže stavba je nová, svahy jazera sú zľahka zatrávnené a spevnené navážkou lokálnych hornín.
Lokálnych hornín. Aha. Slintal som. A nie dlho.
Kúsok od auta leží veľká halda nespotrebovaného kameniva. Teším sa na to, aby som našiel aspoň jeden malý šuter pre seba s nejakými ediakarskými medúzkami. Pre Pištu Meszárosa z Dúbravského múzea v Bratislave sľubujem niečo väčšie, trebárs pieskovcovú platňu formátu A4 s fosíliami. Prídem k halde – a do sekundy vidím.
Skrátim to: ediakarské nálezy sú tam všade. Kedysi som bol na zemiakovej brigáde. Mám deja vu. Každý desiaty šuter má na sebe nalepené mechúriky medúz alebo zvláštne rebrovité, na priamom slnku ťažko viditeľné odtlačky. Ihneď vyberám telefón a volám Pištovi do Dúbravky – „Pišta, mám. A je to geniálne!“
Zostupujeme dole k hladine. Priehradné steny majú štyri veľké terasy, každá s prevýšením zhruba 30 – 40 metrov. Na dne svahu, tesne pri vode, nachádzame stovky ton kameňa a dokonca odkrytú stenu z nejakej usadenej horniny, asi vápenca alebo pieskovca. Medzi napadaným kameňom vidím množstvo žuly v krásnom ružovom až fialovom odtieni. Beriem pár kusov aj tej. Mala by mať okolo dvoch miliárd rokov a celá vrstva usadením ediakary je usadená na nej, hoci je citeľne mladšia. Tak staré horniny u nás na Slovensku nenájdeme (ak sa nemýlim, najstaršie slovenské horniny sú síce z ediakary, ale neobsahujú fosílie, na druhej strane sú o dosť mladšie ako tento ružový granit). A všade mechúriky, fľaky po riasach, ichnofosílie (stopy po pohybujúcich sa živočíchoch). Pre paleontológa raj na zemi. Ja, Roman a Patrik, ale aj Serhij (ktorý sem organizoval vyše 80 výprav) vzdycháme ako malé decká. Vrcholom dňa je nález veľkej platne pieskovca, s rozmermi zhruba 80 x 80 x 20 cm. Horko-ťažko ju postavíme na hranu. Serhij vyberá kladivo a dláto. Dvakrát ťukne, kamenná platňa sa roztvorí ako gigantická kniha a...
Čo ja viem? Hlások sme nevydali snáď desať sekúnd. Vlastne si ani nepamätám, kto plytu našiel ako prvý, ale ak som to bol ja, tak je to môj najlepší nález života. Doslova stovky medúz na pozitívnej strane, rovnaký počet odtlačkov na negatívnej strane. Znovu beriem telefón a volám Pištovi do Dúbravky, teraz ale videohovorom. Sekunda ticha a následné vzdychy sa opakujú. Pišta má svoj vysnený ediakarský exponát, len s tým formátom A4 sme to trochu prehnali. Serhij mi vysvetľuje, že podobný exponát, ale pozor!, len odliatok, predali za pomerne slušné prachy niekam do Británie. Ak predali sadru za pomerne dobré peniaze, tak nemám šajnu odhadovať, čo za poklad držíme v rukách. Negatív si berie Serjóža, pozitív mu znárodňujeme jménem civilizace... a ja 50-kilovú plytu smyčím hore svahom.
Jedna terasa cca 3 minúty fučania. Desať minút výdychu. V noci bol silný dážď, všetko sa šmýka, dva kroky dopredu, krok nazad. Prvá terasa, druhá terasa, tretia, nevládzem. Dostávam sa do štádia, že neviem, či má nabrať kyslík, alebo naopak hodiť tyčku. Po asi štvrť hodine šuter vysmyčím nahor. Vkladám ho do auta a skutočne o vyprázdnení žalúdka uvažujem. Nakoniec som našiel jednu plechovku piva a vlievam ho do seba.
Lenže dole sú ďalšie nálezy. Otáčam sa ešte dvakrát. Chvalabohu je to väčšie množstvo menších kameňov, takže to spoločne dávame, no musím priznať, že má dosť. Odhadujem, že do Volkswagenu sme naložili tak okolo 150 kilov dnesterských šutrov, pieskovca aj ukrajinskej žuly. Spolu s našimi vecami dostáva auto zabrať. Robíme si prdel, že Roman bude murovať najstarší múr na Orave. Po dvoch hodinách kopania vyrážame z novodnistrovského náleziska. Nie, toto nebola posledná návšteva. Ani predposledná.
Serhíj nám gentlemansky necháva majzeľ a kladivo, odprevádza nás späť cez hrádzu do mestečka Nova Ušyca, kde sa lúčime. On smeruje pre ženu neďaleko Vinnyce a potom domov, do Buče, my ideme na Dunajivci do poslednej zastávky našej púte, do Kamjanca-Podiľského. Patrik s Romanom nevedia do čoho idú. Ja sa len usmievam.
5. Mesto na pravekom ostrove
Kamjanec-Podiľskij (budem používať stredoeurópskejšiu formu Kamenec-Podoľský) je jedným z centier ukrajinského katolicizmu. V krajine s pohnutou históriou, kde sa striedali Dákovia, Slovania, za čias najväčšej expanzie Poľsko-litovskej únie bola v hĺbke poľského územia, následne ju dobývali Turci a Tatári, poľská pečať vrátane náboženstva sa sem vtisla podstatným spôsobom. Na rozdiel od východnej Ukrajiny, ktorá je plná gýčovitých, pozlátených a preplácaných pravoslávnych cerkví, Podolie je viac poľské, podobne ako napríklad Ľviv. Katolícke chrámy majú istú krásu a strohosť aj bez zlatých kupol a nabielených fasád. Vchádzame do mesta – a chalani onemejú prvýkrát. Na druhej strane, ja ako jediný som vedel, kam smerujeme, ale onemel som tiež.
Ako som písal vyššie, Podolie je veľmi starou krajinou a rieky mali desiatky miliónov rokov, aby sa zarezali do podložia. Okolie Kamenca-Podoľského je bývalým dnom mora, presnejšie sú tu vrstvy ordovického a silúrskeho tropického mora. Pre info, horniny okolo mesta sú staré zhruba 420 – 450 miliónov rokov, ba aj o čosi viac. Tento fakt a aj to, že táto časť Ukrajiny sa aktuálne príliš nedvíha (na rozdiel Malých Karpát) formuje krajinu.
Kamenec leží na ostrove. Ak si myslíte, že sa jedná o riečny ostrov na spôsob Dobrohošte alebo nejakých rumunských dunajských ostrovov, nemôžte sa mýliť viac. Budovy starého mesta sa týčia vo výške zhruba 50 metrov nad kaňonom rieky Smotryč, ktorá vydrala z krajiny 360-stupňový meander s kolmými stenami. Smotryč nie je veľkou riekou, no keď sme zostúpili dolu k vode, kde sme našli niečo ako cigánske ghetto alebo proste chudobnú osadu, mal som stiesnený pocit. Keď prídu storočné vody, kaňon musí byť smrteľnou pascou... Parkujeme na námestí Starého mesta, v blízkosti katolíckeho kostola, ktorý mi síce príde ako románsky, ale reálne viem, že tak starý rozhodne nie je (napokon zisťujem, že je zo 16. storočia, teda renesančný). Vychádzame naspäť cez most na druhý breh Smotryču, odkiaľ sa doslova gýčovo prepadáva vodopád.
Nad vodopádom vidíme balustrády a schody na dno kaňonu. V diaľke na brehu je pravoslávny chrám, presne ten typický východne gýčový svätostánok, ktorý nemám rád. Roman nás vedie k nemu, tak si kupujeme zmrzlinu a ideme si kuknúť pomerne modernú budovu (odhadujem je tak 130 rokov max). Mýlim sa, biela budova s jednou zlatou a viacerými striebornými kupolami má o tri roky viac, ale i tak si hladkám moje kunsthistorické ego. Budova sa mi nepáči, ale nebanujem, že nás sem Roman vyhnal. Chlapík je v jednej z kupol zavesený na lanách a hrá zvonkohru. Geniálne. Celá hra trvá možno desať minút, no vážne to v tej tridsaťstupňovej teplote stojí zato. Koncert skončí (sme jediní prítomní), tak odchádzame späť na námestíčko, kde sa chystá akýsi absolventský koncert kinder-rockerov a celkom šumných gothických rockeriek. Na zmrzku si dávame pivo a odchádzame na hranu kaňonu. Nad okrajom je jazierko s labuťami a leknami, čo mi aj vrátane architektúry pripomína Piešťany – no potom sa to zmení.
Stena kaňonu je kolmá a okolo nej sa lámu schody. To by nebolo nič, ale kde sa človek pozrie, tam vidí fosílie! Koraly, machovky, lastúry v priečnom reze pripomínajúce úsmev, proste celé mesto je postavené na gigantickom koralovom útese. Banujem, že som Serjóžove kladivo a majzeľ nechal v aute, asi by som mesto podkopal... Schádzame až nadol, kde sa toči rieka Smotryč. Mladí sa tam čvachtajú, dokonca vidíme aj nejaké obojživelné vozidlo vezúce partiu asi maturantov po brehu, na čo vkĺzne do rieky a pokračuje ďalej. Dno kaňonu je zastavané chaotickou architektúrou, až si spomínam na Sečovce. Motáme sa tu len chvíľu, pretože nad nami sa na opačnom, „mestskom“ brehu Kamenca týči jedna z veži opevnenia. Chvíľu sa prechádzame, ale potom, kým je svetlo, nasadneme do auta a smerujeme za naším hlavným cieľom, morskými škorpiónmi v neďalekej dedine Velykozalissja. Dedina je sotva 8 kilometrov severne od mesta, ale musíme sa najprv vymotať z Kamenca späť na „pevninu,“ odtiaľ cez asi tri či štyri zapadákovy s katastrofálnymi cestami prechádzame dedinou Velykozalissja až snáď po trištvrte hodine terigania sa.
Dedina je vklinená do údolia Smotryča. Z každej strany vidíme nad sebou steny Podilia – ale vieme prd, kde hľadať morské škorpióny. Zastavujeme dedka na konci dediny – musím povedať, že tak tupý ksicht som nevidel ani na zasadnutí kádrov SNS, bez preháňania.
„Izviníte, májete tut šachty na kamieň? Šukájemo razkópky,“ pýtam sa.
Chlapík asi ten blbý gezicht nenosí náhodou, pretože vrtí hlavou a hovorí, že nemájemo šachty na kamjeň v calom sele. Je mi to trochu podozrivé, pretože ako dedina skrčená v kaňone by predsa nejaké vývody hornín mala mať, nie?
Roman zaradí rýchlosť, Volkswagen sa pohne, a nepreháňam, po trinástich metroch nájdeme šachtu na kamjeň. Nádherné platne aj kvádre vápenca, pre geológa aj paleontológa musí takýto lom značiť, že sa nikdy neožení. Slnko je už na horizonte, takže šviháme a obraciame kameň za kameňom. Sme tu štyridsať minút.
Našli sme hovno. Ale aspoň nás dokúsali komáre.
Voláme Serjóžovi, že sme asi chytili zlú vrstvu, a mierime naspäť do mesta. Roman cez telefón rezervuje jednu hotelovú izbu v starom meste. Stoji 22 Eur na tri osoby – toľko na Brezovej dám za tri obedy, nie za tri kvalitné prenocovania. Po čase vbehneme naspäť do Kamenca, akurát Roman zle odbočí – a dostaneme sa na dohľad od hradu. Znova zažívame šok. Znova nedostávame zo seba jediného slova.
Silueta Kamenca-Podoľského je skrátka v zapadajúcom slnku úchvatná. Videl som veľa historických miest, ktoré ma učarovali – Kamenec je asi to najlepšie z výberu. Český Krumlov je fajn, Praha alebo Bardejov, Erfurt, Lund, všetko OK. Toto ukrajinské, bežným Slovákom nepoznané mesto je ale úplne iná liga. Možno tomu je príčinou práve tá odľahlosť a nepoznanosť, možno absencia tej konzumnosti, ktorá je napríklad v Prahe alebo Krumlove všade. Kostoly, meštiacke domy, radnica v renesančnom štýle, no ale vrcholom je práve ten hrad. Stojí na mieste dáckej pevnosti z prelomu letopočtov, no jeho dnešným základom sú stavebné fázy z poľsko-litovskej únie, kedy čelil tureckej hrozbe (Turkovia ho niekoľko dekád ovládali). Jeho hradby čnejú nad tým istým kaňonom ako mesto, ale s mestom je spojený len úzkou šijou. Na starých vežiach sa doďaleka svietia helmice, pomerne nová rekonštrukcia dávno vypálených konštrukcií. Prvýkrát v živote som v nich videl vetrania na splodiny po paľbe z kanónov, vynález takisto renesancie. Na dvore sú obchodíky, stánky, všetko za tú typicky ukrajinskú cenu pár Eur. Vstup do areálu nás stále neviem či tri Eurá na osobu, pitivo detto. Pozitívom sú záchody zadarmo, negatívom to, že sú turecké (asi sa v 17. storočí nedeturkizovali úplne), takže grátis hajzle boli pre mňa tak ako tak a vydržal som. Hrad je fantasticky, na rozdiel od Slovenska normálne, rekonštruovaný – nevidno svietiaci betón, plastové okná alebo niečo, čo na prvý pohľad bije do očí. Ak je niekde nová prístavba alebo kompletnejšia rekonštrukcia, je to spravené citlivo.
Na hrad sme mali žiaľ len málo času, navyše sme ho fotili proti zapadajúcemu slnku. Ospravedlňujem sa za nie také fotky, aké by som chcel.
Potom sme šli na apartmán. Akosi nevediac, že to je svadobný apartmán, dostali sme sa do gýčovo ružovej izby s prihriatymi obrázkami na stenách. Pidarasi, smiali sme sa.
Večer sme sa vybrali do mesta na večeru, a čo bolo pozitívom, obsluhoval nás mladý, sympatický chalan, ktorý akonáhle začul slovenčinu, prešiel do našej reči. „Vy ste zo Slovenska? Od septembra budem študovať v Košiciach achitektúru!“ Iľja vedel slovensky vcelku fajn, a keďže nebolo toľko práce, porozprávali sme sa s ním, dali sme mu naše emailové adresy (keby potreboval zohnať ubytovanie alebo proste akúkoľvek pomoc) a išli sme spať.
Ráno nás čakali posledné raňajky v Kamenci, kde sme platili takmer slovenské ceny za frištuk aj kafé –tuším osem Eur, na miestne pomery pálka. Sadli sme do auta a po dvanástich dňoch muklovačky, humanitárnej pomoci ale aj odpočinku na vykopávkach a bláznením po hradbách a kaňonoch sme smerovali domov. Partia nám písala, že na prechode vo Vyšnom Nemeckom sa akurát vyskytli typickí slovenskí colníci, čiže majstri sveta, takže sme sa v snahe vyhnúť sa päťhodinovej prehliadke vybrali cez Ľviv a poľský Rzeszów. To sme ešte nevedeli, čo sme spravili za rozhodnutie...
6. Sailing to America Rzeczpospolita
Cesta z Podolia pozdĺž Dnestra smerom na Ľvov bola pomerne pokojná. V podstate sme kopírovali Karpaty, len z východnej strany. Tirnopiľ, centrum ukrajinského nacionalizmu, postup na Ľviv. Boli sme už hladní, takže sme sa rozhodli, že sa na ukrajinskej strane naposledy najeme. A v tom som si spomenul, že v Slavjansku sme sa stretli s otcom Wojciechom z Kašúb, ktorý nás pozval na kafé alebo raňajky. Ako som spomínal, farnosť sv. Michaela Archanjela je v južnej miestnej časti Sychiv, neďaleko okružnej diaľnice z Tirnopiľu. Vyberáme navigáciu, ktorá nás zvedie k diaľničnej križovatke v južnej časti mesta. Na jednej strane leží gigantické nákupné centrum, niečo ako väčší Avion. „Chalani, Wojciechova farnosť leží kúsok od nás. Dva a pol kilometra vzdušnou čiarou. Ideme na to sľúbené kafé?“ Lenže máme pomerne pokročilú hodinu, stále nevieme, koľko času strávime na hraniciach kontrolami. Wojciech musí počkať. Ani sa mu neozývam, nabudúce.
Zasa ukrajinská matrica – obed za pár Eur, káva snáď za jedno éčko, rýchlo sme vbehli do nákupného centra a nakúpili ukrajinský kvas. Ľviv leží doslova za hranicou, takže po rýchlostnej ceste je to snáď pol hodina pokojnej cesty.
A tu začína martýrium. Skutočné martýrium.
V aute máme niekoľko balení liekov, ktoré babka Oľha poslala Inne. Okrem toho tam mám fľašu horylky ako aj niekoľko butyliek ukrajinského piva. No a samozrejme prevážame niekoľko desiatok či dokonca sto kilogramov kameňa s nedeklarovanými fosíliami. Nemáme šajnu, či nás na hraničnom prechode Krakovec nepošlú do preč alebo nám dokonca nedajú pokutu. Na hraničnom prechode vládne typická naša atmosféra z 90. rokov – masa darebných, zhnitých, zvrchu kukajúcich colníkov, ktorí majú naprosto naháku, že na ukrajinskej strane hranice sa ťahá kilometrová šóra. Máme značku z EÚ, takže máme lepšiu pozíciu ako chudáci Ukrajinci. Nejaká pani nás posiela vpred, vraj sme v zlom rade. Prichádza postarší colník, tak pár rokov pred dôchodkom. „Alkohol, drogy, zbrane, munícia, prázdne hilzne?“ pýta sa. Aha, takže preto nás na polygóne v Kostyantinyvke varovali, aby sme nebrali ani len jedinú prázdnu nábojnicu ako suvenír. Odpovedám, že nemáme nič. Pes behá nervózne okolo auta ako šialený. „Choďte hore do haly!“ prikazuje nám colník.
Vliezame do auta a vchádzame do niečoho ako autodielňa. Pod autom je montážna jama, okolo nás poltucet colníkov a vojakov s Kalachami v rukách.
„Všetko vybaliť.“ No panna madová, začína to zle! Vykladáme batožinu, igelitky (máme ich tak odhadom dve desiatky vrátane tých so špinavým prádlom. Máme tam nepraté ponožky, mám podozrenie, že psisko zacítil tie a identifikoval ich ako biologickú hrozbu. Psovod vedie psa sem a tam, pes je nervózny a ja mám tušáka, že cíti Innine lieky od babky Oľhy. Vyložím igelitku a tvárim sa, že o tom neviem. Pes prejde okolo nej ako Boris Kollár okolo prezervatívu, teda bez akéhokoľvek záujmu. Vydýchol som si. Pes ale chodí stále. Vykladáme kamene, niektoré sú o hmotnosti tých starých mechov cementu.
„Šo to?“ pýta sa colník podozrievavo.
„Hranit. Ja heolóh,“ buchnem si do hrude a tvárim sa ako Stephen Hawking.
„Aha. OK, davaj v mašínu,“ hovorí mužík a mne padá ďalší stokilový šuter z kardiostimulátoru. S kamennou tvárou nakladáme šutre a časť nákladu naspäť do auta a modlíme sa, aby si to vojaci nerozmysleli. Lenže pes jančí ďalej.
Napokon colník prikazuje niekoľko podozrivých kusov batožiny rozpakovať do posledného kusa. Prichádza ďalší colník, zjavne prechľastal posledný mesiac a teší sa na ďalší prechľastaný mesiac. Na obojku vedie malého psa, také odrastené šteňa tuším španiela. Asi adept na ďalšieho protidrogového experta, ktorý bude čuchať prepotené fusakle. Psíča asi ešte príliš veľa akcie v teréne nezažilo, pretože prichádza k našej podozrivej batožine... a víťazoslávne ju ošťalo takým prúdom, že ani jeho pán po preloganej vode by to nedal v podobnom objeme. „Blyať, vin nam opisal baháž!“ nadávam colníkovi. Prechľastaný mladík psa capol po chrbte, ale starému to je na saláme. Mladý vojak prináša fľašu vody a ja oblievam oščanú batožinu. Zmeska močovky našťastie netečie do montážnej jamy.
A potom rozuzlenie: colník nám predsa len našiel drogy!
Teda... Roman mal pred rokmi operáciu krížov. Bral vtedy nejaké oblbováky, pretože mal rozrezaný chrbát ako panna v Čachticiach. Trojicu tabletiek nedoužíval a hoci dva roky po záruke, proste obsahovali nejakú látku, na ktoré bol pes cvičený.
„Ce po harancii!“ hovorí mi colník, ako keby prepadnuté lieky na chrbát boli práve ten typ kontrabandu, ktoré kolumbijská mafia vozí z Ukrajiny do Poľska.
„No, to tak,“ krčím plecami. Ty vole, snáď nebudeme brúsiť po bojisku na Donbase, zháňať humanitárku a stavať zariadenie pre ZSU len preto, aby som skončil niekde v ukrajinskej base medzi narkomanmi kvôli prepadnutým tabletkám niekde na dne ľadvinky.
Colník pýta recept. „Nemájemo. Ce davno.“
Napokon asi pochopí, že predsa len Pablo Escóbar vyzeral inak ako dva duraky z Dolného Kubína a jeden durak z Kopaníc s hromadou hranitu, a púšťa nás preč. Napriek tomu, že nám to vysvetľuje dvakrát, nechápeme, kam máme ísť. Zaraďujeme sa do radu a odovzdane tam stojíme ako Pellegrini pred Ficom. Nejaká babka nám po štvrť hodine hovorí, že máme ísť vpred, tak potiahneme. Dostaneme sa na posledný checkpoint, lenže nemáme akýsi štempel. Točíme sa nazad, ale nevieme, kde ten štempel dostaneme. Chvalabohu viem po ukrajinsky, takže sa pýtam, kam máme zabrúsiť. Konečne normálna colníčka! Panička pred dôchodkom nás uisťuje, že sme fešní chlapci vo veku jej synov, a ochotne na nás žmurkne. Minútka či dve, potrebné štemple máme. Smeruje nazad na kordón, tentokrát nás colník bez problému púšťa do Únie.
Haleluja! Sme skoro doma, teda sedemsto kilometrov od Brezovej.
Lenže martýtium pokračuje aj na poľskej strane. Akosi nechápeme, že ako občania Únie máme nárok na prednostnejšie vybavenie, takže stojíme medzi ukrajinskými ŠPZ-kami. Zasa tá zlatá babka, ktorá nás pol hodinu predtým upozornila, že sme chuji. „Vy tam!“ Tak my tam. Poliaci sa nepýtajú na drogy, ale na mäso a mliečne výrobky. „Nie mamy,“ odvetím. Samozrejme, že máme. Patrik si nakúpil nejaké mäso a syry, ktoré na Slovensku stoja majetok a tam sú za pár korún. Vyberáme všetko okrem hranitu. Smradľavé fusakle, prepotené tričká, kvas a vodku. Tri a pol hodiny na ukrajinskej strane, hodina a pol na poľskej. Chceli sme sa vyhnúť päťhodinovej šóre vo Vyšnom Nemeckom, strávili sme päť hodiny na Krakovci.
Na poľskej diaľnici už začína tma. Smerujeme na Rzeszów, čo je jednou z najväčších vojenských a leteckých základní NATO v Európe. Význam nabrala najmä po začiatku ukrajinskej vojny a značná časť americkej pomoci končí práve na letisku v Rzeszówe, odkiaľ sa distribuuje cez Ľviv na front.
A konečne nebanujem tých päť stratených hodín! Na horizonte, na ktorom vidno posledné lúče slnka, sa začne blýskať. Blikačky na kamiónoch .
„Pidarasi, kukajte, ide vojenský konvoj!“ volám na chalanov. A ide to. Zhruba tucet samohybných húfnic, podľa odhadu Panzerhaubitze 2000. za nimi možno do päťdesiat kamiónov, každý s blikačkami, pravdepodobne vezúci muníciu pre húfnice. Čumíme na to jak Romanka Tabak na malú násobilku. Neskutočná energia. Nevieme si to vysvetliť, ale tých pár minút, ktoré sme míňali konvoj, nás neskutočne nabili. Ako keby sme videli koniec vojny.
Zo zvyšku cesty sme nemali už nič. Bola noc, smerovali sme cez Poprad (Roman tam mal svoje auto) na Oravu. Dve hodiny dvadsať ráno Hruštín. Oťapený, spotený, zasvinený jak prasa, konečne som sa dostal do normálnej postele. Drigľovci, vďaka!
7. Cestovná nočná mora
V utorok, takmer dva týždne po vybehnutí z Brezovej, som ráno vyrazil do Dolného Kubína. Vyberanie vecí z Patrikovho auta, prebaľovanie toho, čo vezmem ja vlakom a čo zostane zatiaľ na Orave, pracovný obed, zistenie, že babke Oľhe som zabudol odovzdať home made kozmetiku z Brezovej (Marcel, dal som ju Marcele, čo už). Patrik ma hodil do Kraľovian nad Váhom... a začala najtragickejšia časť mojej púte po európskych bojiskách.
Vlak z Košíc do Bratislavy mal v tridsaťstupňových teplotách meškanie zhruba tridsať minút. Čas v Kraľovanoch som využil na prebalenie siedmych igelitiek do štyroch, vďaka čomu som si užil toalety a čakáreň miesta, kde front neprechádzal osemdesiat rokov. Úprimne povedané, rozbombardovaný Slavjansk mi prišiel ako supermoderné mesto 21. storočia. Napokon prišiel onen vlak, ktorý ale nestál v Piešťanoch, kde ma čakala kamarátka (Innina domáca) s dodávkou. Musel som prestupovať v Trenčíne.
Stanica krajského, ôsmeho najväčšieho mesta na Slovensku mi prišla zhruba ako niečo, kde pobývali Rusi posledných dvesto rokov. Hromada alkoholikov, štvrtá cenová na stanici, špinavé parkovisko, nulová úroveň služieb.
Zbohom vojnou skúšaná Ukrajina, vitaj civilizácia! Ľutoval som utečencov spred dva a pol roka, ktorí smerovali z Ukrajiny a zastavovali niekde na Slovensko. Hneď prvý pohľad na našu vlasť musel byť civilizačným šokom. Welcome to Slovakia, ukrainian refugees! Hanba, slovenská a žiadna iná. Uvedomil som si, že krajina bez skúseností s vojnou je na tom stále horšie ako väčšina vojnou skúšanej Ukrajiny. Ale to je o obyvateľoch. Žiaľ.
Hanbil som sa ako pes. Skončil som v Piešťanoch (35-minútové meškanie). Tam ma naložili a v utorok večer som si dal prvú domácu kávu, prvé umytie vlasov.
Najlepšia dovolenka môjho života skončila. Nastala trápna slovenská realita, plná malicherných sporov, konšpirácií, trápnych tém pri pive. Zlatá Ukrajina!
Doplnok k pôvodnému textu
Plyty s fosíliami medúzok sme dopravili dodatočne do Dúbravského múzea k pánovi Štefanovi Meszárošovi. Ak máte vy alebo vaše deti radi skameneliny alebo aspoň dinosaury, vrele vám odporúčam vygoogliť si adresu a navštíviť toto neveľké no skvelé miestečko. Na jedinom poschodí je tú skutočne prekvapivá zbierka skamenelín, a to od kambrických trilobitov (vek cca 520 miliónov rokov) až po stredoveké nálezy sekier.
Spoiler: najstaršími nálezmi sa zrazu stali naše ukrajinské medúzky. Marocké trilobity prekonali o zhruba 60 miliónov rokov, čo je približne toľko, ako delí nás od posledných dinosaurov. Pišta ale nie je len tak zberateľom, on tieto záhadné vecičky aj preparuje (dva alebo tri druhy sú pomenované po ňom). Pred týždňom mi zvoní telefón.
„Johny, no predstav si, stala sa taká vec, ktorú neviem vysvetliť!“
Myslel som si, že Pišta dal niektorej z medúzok umelé dýchanie a tá to rozdýchala, ale odpoveď bola podstatne prozaickejšia. Medúzky žili totiž v plytkom a teplom mori, kde nemali príliš veľkú konkurenciu. Ich diverzita bola pomerne biedna, človek by sa v takom mori nudil, na druhej strane ich tam boli miliardy. Akonáhle nejaká zdochla, padla na dno, kde ju strávili baktérie alebo možno nejaké primitívne červy. Lenže v blízkosti dnešného ukrajinského Podolia v tom čase bola geologicky aktívna zóna a neďaleko sa týčili rozsiahle vulkány. Keď vulkán explodoval, záliv sa otrávil jedovatou vodou, ťažkými kovmi a popolčekom. Miliardy medúz klesli otrávené na dno, kde ich ale nemal kto rozkladať. Opakovane tak vznikali vrstvy s tisíckami „bobuliek,“ ktoré sme prehľadali. Nachádzali sme vypukliny aj preliačinky, niečo ako stopy po medúzkach.
A tu sa dostávame k záhade, ktorú ani starý ostrieľaný Studenkológ Pišta Meszároš nevie dešifrovať: na jednom z kameňov máme bobuľky z oboch strán. Je to podobné, ako keby sme kráčali po pláži a po sebe zanechávali stopy. A predstavte si, že niekto s rýľom vyberie meter štvorcový neporušeného piesku s onou stopou, a z druhej strany nájde zrkadlovo obrátené stopy. Buď mám pozitív alebo negatív, nikdy nie z dvoch strán kameňa to isté dvakrát. Lenže tu to presne takto je. Pozitív z jednej aj druhej strany. Ako keby medúzka zdochla na povrchu dna a zároveň prekrývala o desať centimetrov nižšie ďalšiu.
Kameň išiel na výbrus tuším na SAV-ku. Nikto nikdy nič také vraj nevidel. Vcelku aj ja som zvedavý, ako sa to takto mohlo fosilizovať. Aktuálne sú dovolenky, ale dúfam, že „moja“ záhadná plyta z Novodnestrovsku bude do nášho príchodu vybrúsená a záhada sa vysvetlí. Predpokladám, že niekedy v septembri bude UFO-nález z Ukrajiny objasnený a vystavený uprostred Dúbravky. A nezabúdajte, že dnes odchádzame na Ukrajinu na to isté miesto – ak motyka vystrelí, prinesieme ďalšie veci!
P.S. A čo so Serjóžom Fiňkom, nálezcom týchto fosílií? Mal prísť za nami do Novodnestrovsku a Kamenca-Podolského. Žiaľ, kvôli problémom s elektrickou sieťou (posledné týždne dve tretiny času nemali elektriku) vymrhal skoro celý dôchodok, vcelku chabý peniaz, na chod domácnosti. Tým pádom asi padá aj jeho príchod na paleontologickú akciu v Novej Vieske neďaleko Štúrova v polovici mesiaca.
Ale je tu istá nádej. Serhij má povolenie exportovať tri malé kolekcie „svojej“ ediakarskej fauny do Únie. Povolenie mu dalo Ukrajinské národné múzeum. Dostali sme kamarátske prednostné právo na kúpu. Problémom je, že my máme v zbierkach už sedem takýchto kolekcií plus naše nálezy z júna. Je medzi čitateľmi niekto, kto by mal o tieto kolekcie, prípadne jednu z nich, záujem? Pripomínam, že sa jedná o fosílie z ukrajinskej ediakary, teda prvé mnohobunkové živočíchy Európy a ich vek je v rozmedzí 560 – 600 miliónov rokov. Cena jednej zo zbierok je 200 Eur plus poštovné – ak by som mohol priviezť kolekciu v auguste na Slovensko, bez medzičlánku na Ukrpošte, bolo by poštovné takmer zadarmo. Prípadne by som doviezol veci osobne niekam do Bratislavy.
Ak máte záujem alebo poznáte zberateľa, múzeum, školu, katedru, ktorá má zbierku skamenelín, posuňte prosím toto info ďalej. Pomôžete slovenským múzeám aj ukrajinskej prekambrickej paleontológii. A ak zavíta Serhij do Viesky, tak aj slovenskej.
Ešte stále treba na naftu: https://buymeacoffee.com/johny1981aa
