1. Cesta cez stepi
Potom, ako nás domoborona prepustila s úsmevom na tvári a ako nás ich veliteľ obdaroval telefónnym číslom na svojho strýka, geológa v Odesse, sme fičali na severovýchod. Pôvodný plán bol znova spať vo Vynnici, kde sme sa v auguste stretli s krásnou a smutnou Dianou, ale mali sme nadbytok času. Rozhodli sme sa fičať až ďalej, čo najbližšie k Dnipru. Vlado ako milovník židovskej kultúry si vybral mesto Umaň, ale práve vtedy sa odohrávala židovská púť do Umane, takže v meste veľkosti Nitry sa nachádzali desiatky tisíc veriacich chásidských Židov vzdávajúcich hold rabínovi Nachmanovi z Bratslavu. Podľa mňa do vzdialenosti 30 kilometrov od Umane sme nemali šajnu zohnať za normálne prachy ani psiu búdu, nie hotelovú izbu. Od Umane ďalej leží Kropivnickij – a tam náš Andrej objednal bytík na jednu noc. Náklady na takéto doslova len prechrnenie boli prijateľné, takže sme s tým boli OK. Leteli sme teda do posledného krajského mesta pred Dneprom.
Bývanie bolo skutočne dobré, starý, ale krásne prerobený bytík, na môj vkus trošku gýčový. Ale tie paneláky, kristepane! Ako všade na Ukrajine, akonáhle zabuchnete dvere bytu a vychádzate z baráku preč, máte pocit, ako keby sa prehnal front, od vestibulu až po námestie. Ošarpané fasády, vchody ako niekde v slume uprostred Nairobi, hrdzavé poštové schránky (ako môže vo vchode zhrdzavieť schránka, ha?), zateplenie systémom kto prv príde, ten si zaizoluje. Výsledkom je vážne hnusná ulica a bytovka, ale milé vnútro.
Kropivnickij na mňa príliš nezapôsobil, ale faktom je, že sme tu moc toho nevideli. Ráno sme fičali ďalej, k babke Oľhe na Lozovu. Jedinou vecou, ktorá ma vážne potešila, bolo nečakané spozorovanie tanku a rakety. Rýdzou zhodou okolností som o tomto type tankov písal pár dní dozadu. Tank IS-2, pre mňa oceľové monštrum vraždiace nemecké Tigre a Panthery. Nemohli sme si túto jedinečnú šancu nechať utiecť.
Ale blížime sa k Dnipru. Dnipro nielenže je jedným z najväčších miest Ukrajiny, ale na druhej strane je kľúčovým prechodom cez Dneper, ako aj križovatkou ciest a železníc. Ako som písal predtým, tá časť mesta, cez ktorú prechádzame je pre mňa nudná, hnusná, ošarpaná. Teraz sme to ešte vyšperkovali. Navigácia nás omylom hodila o pár sto metrov ďalej ako sme plánovali, takže sme prišli na ulicu... zaliatu čerstvo roztrhnutou kanalizáciou. Dokonalé privítanie. Mesto sa ma snažilo presvedčiť, že nie je až také hrozné.
Ale potom sme sa dostali ponad rieky na ľavobrežnú Ukrajinu a mohli sme ísť znova pozrieť svokru. Čakali nás krásne cesty okolo Pavlohradu.
2. Lozova, babka Oľha a prvý dážď
Na Ukrajine veľmi dlho nepršalo. Polia boli už samozrejme zožaté a niekde sme kvôli farbe pôdy nevedeli, že či horelo alebo černozem bola iba pooraná. Zvláštne bolo to, že hoci mali veľký deficit zrážok, naše auto presne kopírovalo front. Ten meteorologický. Proste pred nami sucho, nad nami dážď, ako na šľaktrafenie.
No a presne toto je prípad Lozovej. Dorazili sme babke Oľhe do Katerynivky, zvítali sme sa, pozvali nás na dvore k prestretému stolu... a začalo pršať. Ešte sme ani nevybalili veci a už sme museli chvatom prenášať boršč a zvyšné veci do bývalej maštale, dnes niečo ako letnej kuchyne. Oľha bola nadšená, že konečne jej skropí záhradu. Len čo sme začali jesť, tak pršať prestalo. Niečo ako dôchodková reforma Smeru, že síce sa viac tešíte na prísľub ako dostanete, no ale nič s tým nenarobíte. Takže popolievanie záhrad sa nekonalo, akurát som vylial polovicu boršču v letnej kuchyni na koberec.
Nebudem vás zdržovať obedom v Lozovej/Katerynivke. Skrátim to na pár drobností, že nám akurát presne vypočítali odstávku elektriky. „My sme tu už niekoľko dní nemali výpadok ani na chvíľu,“ hovorí Oľha. Jeb, minúta a elektriky nebolo. Proste dokonalé časovanie príchodu, dažďa a blackoutu. Mysleli sme, že to je to najhoršie, čo nás na ceste postihne. Ale Johny mieni, pánboh mení. Nemali sme čas a pol poldruha hodine sme museli letieť. Až teda nato, že sme nemali dosť nafty – a navigácia ukazovala, že najbližšia čerpačka je od nás 60 kilometrov „našim“ smerom. Čo teraz?
„Ideme najprv na sever (19 km, poznámka JV) a až potom sa vrátime na našu východnú cestu,“ navrhol Patrik. Auto je jeho, hoci som sa takmer 40 km zachádzkou baviť nechcel, poslúchli sme ho. Kristeježiši, chvalabohu. Tých cca 60 km smerom na Izjum, kde čerpačky budú, by sme po tých rozsekaných cestách nedali ani náhodou. O tomto som písal už v prvom a druhom blogu. Ak chcete adrenalín, vyberte sa autom na niektorú z trojice ciest Lozova – Izjum alebo Lozova – Slavjansk a uvidíte, čo to značí Titanic.
Ale tentokrát sme na nadávanie nemali čas. Stmievalo sa. A prvýkrát (a nie naposledy) počas tejto tretej výpravy som zažil zježené chlpy.
3. Mysteriózne ohne a konečne búrka!
Táto časť Charkovskej, Luhanskej a Doneckej oblasti je pomerne málo zalesnená, ostatne, jedná sa o bývalé stepi. Neďaleko od Izjumu je však ohyb rieky Severskij Donec, kde je pôda podmáčaná a teda neobhospodarovateľná. Nie sú tu lesy v našom zmysle, rozsiahle pásy Malých Karpát alebo Nízkych Tatier, proste len na ukrajinské pomery veľká guča stromov a močiarov uprostred nekonečných polí. Okrajom toho lesného lánu sme išli v minulej výprave. Ak si pamätáte návštevu tanku v obci Hrušuvacha, tak práve táto dedina leží na dohodenie kameňom tejto pustiny. Teraz sme niekde na východ od Hrušuvachy, blízko k Izjumu prechádzali pozdĺž poľa s remízou vysokánskych topoľov a vŕb. Táto časť mi veľmi pripomína južné Slovensko, keď chodíme k Nový Zámkom na vykopávky. Pole, pár stromov, za bielou alejou, za láskou stratenou. Tu však kukám, že za topoľmi ide auto. Bolo už tma, malo samozrejme pustené svetlá. Najprv som si myslel, že miestni farmári orú takto večer, ale potom som spozoroval, že to neboli svetlá ale oheň. Nuž čo, niekto tam voľačo buď opeká, alebo farmári spaľujú poľnohospodárske zvyšky. Pokrčil som plecami. Nič zvláštne.
Lenže o 50 metrov druhý oheň. Teraz už nám išiel dym do cesty, tak sme prebehli chuchvalec dymu ako cez hmlu. „Chalani, všímate si? Remíza horí.“
Lenže ak by sa kvôli niečomu zapálila remíza, horela by plošne, a tu to horelo každých 50 metrov. Tretí oheň, štvrtý oheň, piaty oheň, to sme prešli možno pol kilometra. Pokračujeme na Izjum a ohne pribúdajú. Myslel som, že možno majú nejakú väčšiu brigádu, niečo ako že kolchoz môže vypaľovať nejaké zvyšky až po súmraku, aby nerušili trebárs dopravu do a z práce. Lenže to nedávalo logiku – ohníky boli malé, pravidelne ďaleko, proste nerozumeli sme tomu. Potom boli väčšie a častejšie.
„Kukajte hore! Horí koruna!“ hovorím chalanom. Cez cestu máme každú chvíľu pás dymu, k tomu pribudol malý oheň vysoko v strome. Ako keby niekto založil oheň na šašlyk 20 metrov nad zemou. To už sme nechápali vôbec. Kedysi ako študák som sa u nás na Brezovej zúčastnil niekoľkých hasení požiarov a dáva mi logiku, že ak niekto založí oheň, horí to súvislo, spočiatku pomalšie a lokalizovanejšie, neskôr sa to proste prehorí do šírky. Až silné požiare ale vylezú až do korún stromov. Tuto to bolo nelogické. Horí, nehorí, horí, nehorí, horí, horí vysoko hore, nehorí. Nerozumeli sme tomu.
„Nezostrelila tu PVO nejaký dron?“ pýta sa ktosi. Ale ani to nie je vysvetlenie. Ak by padlo lietadlo alebo dron s výbušninou, možno by horelo na viacerých miestach a dokonca aj v korune stromov, ale nie drobné ohníčky, ako keby tu táborili Mongoli.
„Alebo čo keď odmínovávajú remízy?“ pýta sa ktosi z partie. Počul som o tomto spôsobe. Remízy sú dosť zvlnené a nejaké Boženy a podobné odmínovacie zariadenia tam v poraste starých práchnivých vŕb nedokážu spraviť svoju robotu poriadne. Pre sapérov to je takisto dosť komplikovaný terén, takže je lepšie bezvýznamný lesík zapáliť, nech plastické trhaviny buď vybuchnú alebo sa odparia. Samozrejme, vo veľkých lesoch, niekde v Malých Karpatoch, by nikto neriskoval zapaľovanie porastu, ale tieto remízy s priekopami, kde nenájdete v podstate nič živé okrem bažantov alebo jarabíc, to ide a je to efektívne.
Lenže zasa: ohníky sú malé a nepravidelne rozmiestnené. Kto by navyše zapaľoval plamene 20 metrov vysoko na topoli? Tam snáď protipechotné míny Rusáci nedávali? (poznámka: medzi spomínanou Hrušovachou a Izjumom je 26 kilometrový úsek, ktorý Zmrdi okupovali medzi februárom a septembrom 2022. práve Hrušovacha bola prvou obcou, ktorá bratskú ruskú čižmu nezažila ani na minútu a ďalšia obec, Velyka Komyšuvacha, už bola pod okupáciou zhruba pol roka. To značí, že náš horiaci pás topoľov, od Komyšuvachy vzdialený zhruba 15 km k Izjumu, zamínovaný mohol byť).
Zhrnutie našich postrehov: nemáme najmenšiu šajnu, čo a prečo to tam horelo. Každá teória bola rovnako bizarná a nelogická ako samotné požiare. Avšak priblížili sme sa k Izjumu. Tam sme to stočili smerom na Slavjansk a vyrazili sme na posledný úsek našej púte pred cieľom, zhruba 40-kilometrovú hradskú. A na obzore začala búrka plná krásnych bleskov. Zbožňujem búrky. Babka Oľha sa dočká kvalitného poliatia záhrady. Naša smola, že kamkoľvek ideme, tam prinesieme dážď, sa nás držala aj naďalej.
Ale potom sme vošli na predmestie Slavjanska a spadli nám kútiky.
4. Búrka? Ale hovno.
Do Slavjanska sa vchádza od severu, teda od Charkovskej oblasti (samotné mesto už je Donecká oblasť). Pred mestom sme sa legitimovali na blokposte, ale to sme už vedeli, že až na faru svätých Cyrila a Metoda nebudeme mať problémy. Lenže presne toto je to, čo si na Ukrajine nemôžte povedať ani omylom.
Len čo sme vošli na okrajové sídlisko, Armageddon! Polícia, majáky, stáť.
„Kudá vy?“ otázka policajta. Prsty majú na spúšťach Kalachov.
„My voluntjori iz Slovaščiny i iďóm v Slavjansk s humanitarkoj na parafju,“ znie moja tradičná odpoveď. „Kde parafja?“ pýta sa policajt na faru. Vysvetľujem mu, že v centre mesta, asi 5 km ďalej. „Nemožno zachodyti, buv zryv.“
A znova mi prejde mráz po chrbte. Tá búrka, na ktorej som sa vyžíval pred pol hodinou, nebola búrkou ale raketovým obstrelom civilných štvrtí mesta. Táto časť Slavjansku je niečo ako sever Rače pre Bratislavu. Vysoké paneláky, chruščovovky, nejaké obchodné budovy, ale v princípe sa to podobá na nejakú Petržalku alebo Raču. Centrom štvrte vchádzate širokou hradskou, nie práve diaľnicou, ale rýchlou a kvalitnou cestou. A práve tu Rusáci v rámci bratskej lásky poslali roj rakiet, podľa úvah asi niečo ako S-300.
Podľa policajta bola samotná vozovka poškodená a všade boli tony skla. Paneláky mohli byť tak sedem- až desaťposchodové, proste typické komunistické králikárne. V takomto konflikte majú výhody aj nevýhody – na jednej strane sú konštrukcie masívne, aby zásah S-300 prežila väčšia časť paneláku, ale na druhej strane jeden výbuch vymláti okná na stovkách bytov. Sklári musia mať hody, keď to poviem tak kruto. A presne tu to takto bolo. Policajt nás prehodil na cestičky cez sídlisko, aby sme kráter v hradskej obišli. Predstavte si nejaké bratislavské sídlisko – paneláky, porasty tují a stromčekov, ihriská, lavičky, parkoviská pre autá. Medzi panelákmi nie je naťahaná práve Dé jednotka, proste také tie jednosmerky, ktorými príde zásobovanie, obyvatelia, prípadne sanitka. No a práve do tejto siete uzučkých ciest a chodníkov sme nasmerovali svoj Passat.
Drsný zážitok! Hory skla, ako keby ste sledovali prvý sneh. Od fasád panelákov sa odrážali záblesky sanitiek, požiarnych a policajných áut. Na trávnikoch postávali šokovaní ľudia, plačúce deti, ktoré sa asi ešte nezbavili šoku zo série výbuchov. Až neskôr sme zistili, že jednou z nich zabilo a niekoľko detí a dospelých bolo zranených. Na jednom z miest sme museli vyjsť na chodník, ktorý bol – aspoň tak si to pamätám – užší ako auto samotné. Ako sme sa tam zmestili, to mám normálne výpadok pamäti. Jediné, čo si pamätám, že oproti nám išlo iné auto a aj on aj my sme na tom chodníku (!) sa boli schopní vyhnúť a prejsť. Ak raz budem na smrteľnej posteli hodnotiť svoje spomienky, opýtam sa anjela smrti, či by mi nevedel tú niekoľkosekundovú scénu prehrať ešte raz, lebo až do súdneho dňa ju nebudem chápať. V každom prípade sme sa dostali do epicentra výbuchu, na sídlisko.
Apokalypsa je slabé slovo a podľa všetkého sa jednalo o tuctový, pomerne slabý atak. Z panelákov bolo povypadávané sklo aj s rámami. Keď sa postavíte uprostred Petržalky a zakloníte hlavy, vidíte vysokánske fasády betónu a skla. Tu ste videli len betón – kvôli sklu ste sa naopak museli zohnúť. No a ak vám z desiatok okien vypadne niekoľko desiatok dvojšíb (neviem ako sa to povie spisovne) skla, predstavte si, čo bolo na zemi. Záveje skla. Spomedzi tují a záhonov kvetín trčali masy okenných rámov. Na odstaviskách stáli osobáky obyvateľov – preliačené strechy, dosekané plechy, autá v divných polohách, ako keby ich tlaková vlna odtlačila. A medzi tým všetkým behali ženičky so zmetákmi, z vymlátených okien domáci sypali obsahy kuchýň a obývačiek von, kde to akiste ráno nejaké technické služby začali odvážať a zmetať mašinami. Stovky ľudí vrátane detí neveriaci vlastným očiam.
„Ľudia, preboha, zdrhajte odtiaľ! Rusáci zvyknú útočiť opakovane na to isté miesto!“ frfľem, ale miestnym to akosi buď nevadí alebo už tak znecitliveli. Dostali sme do slepej uličky. Sme 5 minút od fary, ale zastavili sme sa uprostred vybombardovaného sídliska plného skla, postávajúcich bledých ľudí a rozmačkaných áut. Patrik zaraďuje spiatočku a na mieste ako jeden parkovací flek sa systémom tam – späť – tam – späť obraciame o 180°. Pýtam sa kohosi, ako sa dostaneme do Varšavy (centrálna štvrť Slavjanska). Pred nami ide nejaké auto, pomedzi tie komunistické konštrukcie na prášenie kobercov a pomedzi tuje sa dostávame na tú našu hlavnú cestu, ale asi o štvrť kilometra ďalej. Navigácia nám prepočítava trajektóriu a po blúdení uličkami pomedzi garáže a rôzne domové aj panelákové štvrte sa konečne dostávame na našu ulicu. Odhadom o hodinu neskôr ako som po ceste sľúbil do telefónu, no predsa len zastavujeme na známej uličke.
Sme doma. A Rusi nás efektne privítali búrkou.
Je desať hodín večer. „Dobroho večera, my z Ukrajiny!“ zdravím s úsmevom prítomných známym pozdravom. A naša partia pripíja na zdravie. Teraz sme ešte netušili, že to budeme v najbližších dňoch niekoľkokrát potrebovať.
Ak sa vám blog páčil a chcete nám na ďalšiu cestu prispieť, môžete tu: https://buymeacoffee.com/johny1981aa
Vyzerá to na zvýšenú spotrebu nafty, keďže vezieme humanitárku dodávkou.
A konečne mám tú česť zdieľať link na Donio:
https://donio.sk/podpora-pre-28-brigadu-pri-torecku-a-40-pri-pokrovsku
Chýba nám tam ešte takmer 11.000 Eur do úspešného zavŕšenia zbierky. Zberáme napokon nielen pre nám známych bijcov z Torecka a Pokrovska, ale známa ma poprosila o príspevok na Holosun - kolimátor pre ďalšiu brigádu pri Pokrovsku.
P.S. Na titulke zbierky na Donio je nám známy Andrej Bučik, nie ukrajinský vojak. K tejto fotke bude popis v ďalšom blogu. Andrej na rozdiel od nás nešaškoval na stavbe ale v zákope priamo na fronte. A ešte sa dozviete, ako neúspešne zastaviť triašku kolien, keď majú dôvod triasť sa. A takisto zistíte, čo to je zažiť hollywoodsky postapokalyptický film priamo na vlastnej koži – ako napodobniť rabujúcich Rusov.
Ďakujem za podporu.
