1. Prvý slavjanský deň
Pobyt v Slavjansku mal priniesť niekoľko výsledkov. Poprvé: mali sme dobudovať humanitárne centrum pre vojakov a civilistov. To obnáša hygienické budovy, sklad a ako bonus pre vojakov rotujúcich z frontu aj piecku na šašlyk a klobásky. Po ukrajinsky je táto piecka pyčka, ale budem sa držať rýdzej slovenčiny. Druhou úlohou malo byť odovzdanie pomoci materiálnej a finančnej konkrétnym vojakom, ktorých sme spomínali na Donio. Treťou zasa dovybavenie farnosti materiálom. Keďže vojaci nás mali navštíviť až ku koncu týždňa, obmedzili sme prvé dni na samotné budovanie stavby.
Chyba lávky. Pôvodná budova, ktorú sme robili pred mesiacmi, sme museli čiastočne strhnúť. Proste kňaz Julián sa bavil s vojakmi a zmenili sa plány. Dva mesiace stavby sa vyparili a vlastnú robotu sme rušili. Na druhej strane to až tak nevadilo, pretože sme uznali, že nová verzia bude lepšia a praktickejšia. Vymontovali sme nosníky a išli sme od začiatku. Kto si pamätá zo skorších blogov, v júni a auguste sme poskladali novú strechu, aby na dvor fary nepršali a aby sa dala humanitárka uskladniť aj pod ňou.
Prvé dva dni sa teda niesli v znamení muklovačky. „Johny, odrež mi tento kúsok,“ „Johny, toto mi tu zarež,“ „Johny, vybehni na strechu a pridrž toto.“ V podstate nuda.
Až nato, že to nuda nebola. Predstavte si tú najnudnejšiu poobednú chvíľu. Napapaný, makajúci, až sa mi výnimočne nechcelo trepať sprostosti a baviť ostatných. Stojíme pod strechou a sledujeme plány, ako budeme ťahať konštrukciu.
Zrazu neskutočná rana. Predstavte si tú situáciu, že máte pomerne tiché mesto (sme ďalej od križovatky a v štvrti rodinných domov) a proste zrazu vám niečo vybuchne. Až sa nám zhodne podtrhli nohy. Trvalo to zlomok sekundy, ale tep mi vystrelil na rekordné hodnoty. Najhoršie bolo, že sme boli pod prístreškom, takže ani sme nevedeli definovať čo a ako sa udialo. Až sekundu nato mi to mozog vyhodnotil.
Ponad nás niečo preletelo, nevybuchlo. Muselo to letieť veľmi nízko a takmer zvukovou rýchlosťou, pretože ak sa k vám blíži stíhačka v podzvukovej rýchlosti, počujete čoraz hlasitejší zvuk. Tu sme najprv nepočuli nič, len detonáciu tesne nad nami.
Samozrejme to bolo, ako keby do nás strelilo. Stavili by sme sa, že sa jednalo o ruskú raketu s plochou dráhou letu. Rusi niekam znova poslali strelu.
No a o dve minúty to tu bolo zasa. Tentokrát z opačného konca. Takže nie raketa s plochou dráhou letu ale stíhačka. V istej miere nám odľahlo, pretože nemali sme sirény, takže sa jednalo o ukrajinský stroj – možno nové F-16 a letelo to na front.
Odpadol nám kameň zo srdca a ja som mal asi polhodinu pocit, že mne odpadli aj kolenné kĺby. Lietadlo muselo letieť tak dvesto metrov nad nami, v kryte panelákov a pahorkov okolo mesta, a letelo ponad ulice. Ak máte malé dieťa, teraz ho hodinu neuspíte.
Potom prišlo rozhodnutie, že budeme potrebovať okná. Trochu to preženiem, ale kolená sa mi rozklepali nanovo. Išli sme po ne totiž na Pokrovsk.
2. Niečo medzi zombie apokalypsou a Den poté.
Pokrovsk nie je príliš ďaleko od Slavjansku, ale kvôli kľukatosti frontu sa do neho vchádza trošičku komplikovane. Franta Glac, mimoriadne príjemný a ochotný dobrovoľník z Moravy, rozhodol, že pôjdeme vziať v podstate nové okná na sesterskú faru – pod paľbou. Okná sa teraz logicky na Ukrajine zháňajú ťažko, takže sme to riskli. Máme obmedzené nielen prostriedky ale aj čas, takže no čo už, ideme. Berieme dodávku – ale najprv nám príde kamión narvatý do prasknutia humanitárnou pomocou. Treba ho vyložiť.
Keď si predstavím humanitárnu pomoc, príde mi na um hromada konzerv, lieky, deky, teplé oblečenie a niečo podobné. Tuto ma až tak šoklo. Prišiel nám doslova plný kamión bariel, invalidných vozíkov a takých tých chodúľov, ktoré pred sebou tlačia babky (neviem, aký je oficiálny názov). Stovky jedného, druhého, tretieho. Je to z druhej ruky, z Poľska, za tým sa skrývajú tony plienok. Pre dospelých. Všetko to mieri niekam do lazaretu, kde ranení, okriplení vojaci v kóme nemajú možnosť ísť na záchod. Vytvárame rojnicu a prehadzujeme jednotlivé balíky. Nie sú príliš ťažké, ale keď robíte tisíci krát ten istý pohyb s päťkilovým balom plienok, začínate to na svaloch finančného poradcu cítiť. Našťastie je nás tam jak v Indii bohov, takže to zvládame relatívne rýchlo. Modlím sa, aby som tieto pomôcky nemusel viezť niekam do lazaretu. Asi by som sa pri pohľade na toľko mladých invalidov rozplakal. Dávame obed a vyrážame na Pokrovsk. Ja, Patrik a Franta. Máme jednu medzizastávku, na okraji Slavjansku, v bývalom sklade z čias komunizmu, teraz v podstate takom väčšom obchode so stavebnými vecami... plus uniformami.
Pokrovsk, ako iste viete, je už istý čas frontovým mestom. Priamo v uliciach sa ešte nebojuje, no 60-tisícové mesto je z východu odrezané od predmestí a dosť husto bombardované. Hoci ruská strana (Putin) vydala príkaz dobyť ho do prvého októbra, no nešpecifikovala, do ktorého roku, kurská ofenzíva plány Kremľa zhatila a Rusáci prevelili isté sily od tohto frontu na sever, do Ruska. Tým pádom sa Pokrovsk dočasne spasil. Je ale isté, že ani ukrajinská strana s ním dlhodobo neráta a mesto v značnej miere evakuovala. Z pôvodného obyvateľstva tam žije zlomok, kdesi som na pol ucha zachytil, že okolo 5.000. Pre niekoho to je fanatizmus, no ja tipujem, že z týchto tisícok je značná časť dobrovoľníkov, nie bláznov a dôchodcov, čo očakávajú ruské vojská ako novú mladosť – prídu Rusi, bude dobre, veď kedysi tiež bolo dobre. Zvrátená logika, ale u mnohých to funguje. V každom prípade sme sa dohodli, že keďže mesto bude skôr či neskôr buď dobyté alebo prinajmenšom zrovnané so zemou, tak spravíme takú fintu a vyrabujeme „našu“ faru. Prinajmenšom okná, ktoré údajne boli montované pár mesiacov pred vojnou a ktoré boli dosť kvalitné, vezmeme do dodávky a zrecyklujeme ich v Slavjansku. Na to sme kúpili niekoľko tabličiek drevotriesky na zatlčenie prázdnych múrov – predsa len to vyzerá lepšie, keď prístup do domu zabarikádujete ako keď to necháte úplne vysklené.
No a vyrazili sme. Franta Glac chodí na Ukrajinu veľmi tvrdohlavo od samotného začiatku vojny a pri počúvaní jeho zážitkov si plieskam hlavu o múr, že som s Donio a cestou na Slavjansk (či kdekoľvek inam) nezačal už pred takmer tromi rokmi. Cestu Donbasom nám rozprával o zážitkoch aj plánoch, takže som mal trochu lepšiu náladu.
No to som ešte netušil... Cestou sme sa stavili v susednom Kramatorsku. Keďže sme vyhladli pri vykladaní plienok a barlí a nestíhali sme obed, chceli sme si dať niečo do nosa. Dali sme si tradičnú šavarmu, teda kebab. Mal som si radšej amputovať žalúdok. Nebola zlá, ale jedol som aj lepšie, navyše sme strávili hodinu času hľadaním prevádzky, kde by sme našli voľné miesto (asi celý Kramatorsk chcel práve kebab v tej hodine, čo nám vyhrávali žalúdky). Čoskoro sme teda urýchlene zahlušili neskorší obed a vybrali sme sa do destinácie Pokrovsk. Cesta cez Donbas je taká, čo ja viem, normálna. Prekvapivo normálna. Nikde samozrejme nevidíte orientačné tabule a miestami som mal pocit, že signál GPS bol rušený, ale Franta Glac našťastie cestu poznal, tak sme trafili. Do Pokrovska vedie taká taá rovinatá cesta ako južným Slovenskom, výnimkou sú len banské haldy hlušiny, ktoré slúžia trochu ako majáky. Prekvapilo ma, že Pokrovsk obchádzame. Potom mi to Franta vysvetlil a mne to blonďákovi doplo: severný, teda logický prístup do mesta je pod paľbou Rusákov. My sme vošli od západu. Nad západným okrajom mesta je viadukt, nejaký diaľničný privádzač, ktorým by sme vošli za normálnych okolností, bez bratskej lásky Rusákov. Samozrejme, že ho odstrelili, takže nad predmestím tvorí síce dramatickú, no nepoužiteľnú kulisu.
Franta zakľučkoval cez niekoľko bočných uličiek, blatných, nepozametaných, prakticky ľudoprázdnych. Táto štvrť je plná rodinných domov, tehlových kociek a záhrad. Pár áut, ktoré sme cestou stretli, boli prevažne vojenské stroje alebo veľké mechanizmy bez kamufláže, čiže civilné stroje zrekvírované armádou. Prakticky žiaden ruch, žiadne rodinky, bicykle, nákupy alebo čo, proste mesto bez života. Po ulici som si zámerne všimol jediný ruch, svorku zdivelých psov každej sorty, odhadom tak do dvadsať kusov. Ako som už písal, sú to miestni čokli, ktorým umreli páničkovia alebo utiekli tak rýchlo, že hafanov nezobrali. Zaujímalo by ma, ako na seba inak večne agresívne psy sa dokážu v takomto ohrození zbratať a vytvoriť funkčnú svorku bez vzájomnej agresivity. Či medzitým slabšie kusy podľahli silnejším, to neviem, no faktom je, svorka nie je agresívna na seba ani na okoloidúcich.
Fara je jedným z týchto domov. Neviem, kto tu bol za kňaza predtým, no pravdepodobne mal poľský pôvod alebo aspoň poľských farníkov. Rozhodne mal citlivú ruku na záhradu, lebo v toxickom prostredí vojny farská záhrada vyzerala trošku ako taký malý raj (nerátajúc všadeprítomný azbest a starú, zdevastovanú kôlňu, ktorú zjavne nestihli opraviť). Podivuhodný kebab v mojom žalúdku sa mi začal búriť, takže jedna z prvých myšlienok patrila toalete. Bola vnútri, Rusi dom nestihli okupovať, takže keramika bola takisto a taktiež som našiel dostatok toaletného papiera... lenže netiekla voda. S vysokou pravdepodobnosťou do fary do jej absolútneho vymazania z povrchu zemského nevstúpi nikdy nik, takže principiálne by asi ani nevadilo použiť hajzel a nespláchnuť – no ale presne tento výstup odlišuje ľudí od Rusov, tak som sa na to vysral vykašľal.
Teraz bojový plán: alfou a omegou je vytrhať z budovy čo najviac okien s tým, že ich musíme natrepať do dodávky. Niektoré boli dosť veľké, takže ihneď sme zistili, že s nimi bude problém. Začíname to na barbarov. Vysekať omietku, majzľom dodrbať okolo rámu všetko čo ide, pajserom podpáčiť a s vypätím síl všetkých troch chlapov okno vyknísať. Tečie z nás jak z Pellegriniho z pózovania pre fotografa, no to nie je najhoršie. Viete čo bolo najzvláštnejším podnetom na celej fare? Že tam neboli iné podnety.
Mesto Pokrovsk bolo tiché. Predstavte si mesto veľkosti Trnavy, vy sa nachádzate zhruba desať kilometrov od frontu, a mesto je dokonale tiché. Sprav si sám, dalo by sa povedať, ale tentokrát je to myslené o zvuku. Stojíte na záhrade, je bezvetrie, a...ticho. zhruba raz za minútu sa ozve pomerne vzdialený zvuk delostreleckého granátu, či už ukrajinského výstrelu alebo ruského dopadu. Počujete pajser, majzeľ, veľmi sporadicky po ulici prejde nákladiak, prevažne ťahače (za 5 hodín tri autá!), no inak je mesto hrobom.
Vypáčujeme prvé okno, potom druhé. Každé nám zaberie zhruba pol hodiny a dokonale MacGyverovsky improvizujeme. Namiesto rebríka vertikálne postavené akési zábradlie, namiesto gurtní závesy, v kôlni nachádzam stolíky, na ktoré sa staviame. Všetko je príšerne labilné, no keby som sa splieskal na hubu a dochrámal si hnáty, trvalo by hodiny, kým by sme vyhľadali felčiara (asi by som ležal spolu s veteránmi a písal by som reportáž o utrhnutých končatinách). Na dvore sa nám kopia okná. Smejeme sa tomu. „Rusáci kradnú keramiku, Slováci sklo,“ konštatuje Patrik. Nuž, slovanské gény sa nezaprú.
Ale potom nastáva zlom. Vbieham do fary ako Danko do križovatky, chabrem čo najviac toaletného papiera a vybieham von (zdá sa mi, že som vyskočil cez vyštrbené okno). Záhrada je dokonale uprataná, takže tak veľmi potrebné súkromie nemám nikde a nechcem tam čupieť pred zrakmi zvyšku posádky. Dávam to na Rusáka – nadrzovku zvalím plot susedom (štatisticky sú evakuovaní alebo mŕtvi) a zanechám im pozdrav. Spojler aj do ďalších blogov: nasledujúci týždeň po kramatorskom kebabe som pozdravoval tak stokrát.
„V Pokrovsku je povolené vychádzať od obeda do piatej,“ oznamuje nám Franta. V Slavjansku je komandantská hodina o deviatej hodine, v pohraničí okolo Moldavska a Rumunska o polnoci. Kto tu ešte žije, musí stihnúť nákupy alebo prechádzku za tých päť hodín, pokiaľ nemá priepustku od vlády alebo armády. „Stihneme to?“ pýtam sa. Som trochu skeptický, pretože nemáme veľa času a na baráku zostáva ešte kvantum okien.
„Když ti řeknu, že od pěti večer začínají Rusáci střílet, tak stihneš,“ upokojuje ma Franta takým tým ironickým frontovým spôsobom. Vysvetľuje, že počas dňa je každý výstrel a následný dym z hlavne pomerne dobre viditeľný, takže výstrel značí odpoveď. V podvečer sú dlhé tiene, takže hoci sa zjaví záblesk, hríb dymu sa stráca. Rusáci to teda neriskujú a ukrajinských (v tejto oblasti skôr ruských) civilistov márujú v noci. Pridáme do roboty.
Napokon to zvládame a vystáva nám ďalší problém: ako tie okná naložiť do auta? Prázdne diery v stenách sme zatĺkli drevotrieskou tak, že na Slovensku by nám každý majster polámal ruky a dal doživotnú výpoveď, ale nech ide zatĺkať v ozvene snarjadov! Trošku špekulujeme s umiestnením okien do dodávky. Mám pocit, že to je väčšia fuška ako vyberanie. Tuto áno, tuto nie, skús nakloniť, tuto potlač... Dali sme to pred piatou. Ako využiť prebytočný čas? Žeby sme ešte faru zapálili, porýľovali záhradu, povysávali, išli pozrieť centrum mesta? Prdlajz. Rusko leží blízko. Prešli sme celý barák ako najposlednejší smeráci zlodeji. Na fare v Slavjansku je treba vždy nejaké riady, takže sme čorkli taniere, príbory a akúsi misu. V záhrade sa vynímali uhorky a skvelé hrozno, tak sme obrali kompletku, až sme to medzi okná nemali ako napechovať. Ja som navštívil tú príšerne naklonenú kôlňu, a hľa!, našiel som tam pre mamu dva krásne čajníky (to už má teda okolo 410 kusov v zbierke). Ruku na srdce, dva čajníky z frontového Pokrovsku nemá len tak hockto!
No a blížila sa hodina H, teda čas pravidelných privjétov od bratov Rusov. Naštartovali sme auto, ja som optimisticky vyšiel na hlavnú cestu, aby som zastavil dopravu (pripomínam znova, že za 5 hodín okolo nás prešli tri ťahače a viac nič) a zatlčenú faru sme nechali za sebou. Podvedome som cítil akúsi úľavu, že toto desivo tiché miesto nechávame za sebou. Čítal som, že tuším NASA vyvinula nejakú ultratichú komoru, kde je každý zvuk takmer na sto percent stíšený tak, že si počujete prúdenie krvi v žilách. Zhruba takto sme to cítili aj tu. Až na naše zvuky y výbuchy nič. Možno keby sme ostali do šiestej...
To ešte nebol koniec! Tesne predtým , ako sme vyšli na ulicu, prebehol okolo fary jeden z tých troch ťahačov. Nevšímal som si ho, hoci je dosť vtipné, že keď štatisticky raz za poldruha hodiny prešlo akékoľvek vozidlo okolo areálu, všetci sme sa obzreli ako keby to bol cirkus. Auto...doslova vzácnosť. Lenže ťahač prešiel, my sme vyšli von... a našli sme zdochnutého psa. Uprostred cesty. Bez stôp po zrážke. Nie niekde na krajnici alebo chodníku, proste uprostred prašnej cesty ležal – opticky skôr len poviem, že spal – vlčiak. Ani stopa krvi. Ani stopa po zrážke. Na chodníku stálo snáď zo desať hafanov rôznych náboženských nominácií, od orechov až po niečo zjavne čistokrvné, a kukali na nešťastníka. Neviem, či mi hrabalo z toto kebabu, depresívnej postapokalyptickej atmosféry alebo čoho, prvýkrát v živote som normálne ostal zarazený zo zdochnutého psa. Zabila ho tlaková vlna granátu? To sotva. Keby štvrť kilometra od nás dopadol granát, tak už by sme nemali aké okná nakladať. Zrazilo ho auto? Nuž, na tej ceste prešli tri ťažké ťahače 8x8. Keby dostal šupu takýmto ťahačom, ňufák by ostal na mieste a chvost by našli pod hradbami Kremľa. Nevidno kvapky krvi. Psy na neho kukali takým spôsobom, ako okoloidúci očumujú napríklad miesto nehody.
Skutočne to nebol strach, čo som cítil, ale taká zvláštna inštinktívna bázeň, niečo hlboko zo mňa. Sranda je, že o takomto pocite som písal poviedku. Teraz som ho zažil na sebe. Pritom stačilo pár hodín ticha a nebohý vlčiak.
Bizarné. Nechcel by som to zažiť znovu.
Cestou nás predbieha asi vojenská kolóna. Prečo asi? Víria toľko prachu, že nevidíme pred seba ani na desať metrov. zhruba kilometer alebo dva ideme v kúdole prachu tak, ako keď idete poslepiačky niekde v tuneli, len podľa hmatu. Smejeme sa, že nám treba na dodávku radar alebo echolokáciu. Po hodine sme však šťastne dorazili do Slavjansku. Na otázku, ako bolo na fronte, som odpovedal chrbátom. Utekal som totiž na záchod. Kebab znovu pozdravoval.
3. Zažiť a prežiť
Našťastie nám robota odsýpala. Nebyť hnusného žrádla z Kramatorsku, išlo by to o čosi lepšie. Našu stavbu sme zodvihli o jedno poschodie. Bude tam menší nocľažný priestor (fara je na tak veľký nával ľudí primalá). Bolo to fajn, ani teplo, ani zima, ani zbytočné flákanie, ani cícerky potu. Taká domáca brigádička pri pive.
„Johny, ideš na garáž a budeš dávať pozor na osadenie krovov.“ Mne sa z výšok hlava netočí, tak som sa vyštveral na garáž a čakal som na krovy.
Zažili ste niekedy na nejakom vojenskom dni alebo pri ohňostroji takú explóziu, že ste ju nielen počuli a videli, ale vami prešla? Ja hej. Práve vtedy.
Neďaleko od nás je štvrť Varšava. Vedľa nej ďalšia štvrť menom Mongolia. Tu síce vtipné no príčetné štvrte končia. Nasleduje séria štvrtí s bizarnými MAŠovými príponami – Mašmet, Budmaš, Betonmaš, potom niekoľko priemyselných neMAŠových štvrtí pomenovaných podľa samotného priemyslu (Chimik, Donenergo, scifi pomenovanie podľa asi mliekarní alebo mäsokombinátov Masložyr (maslo-tuk); čo vyrábali v Semenivke vie len Boris Kollár. No niekde nad MAŠ-štvrťami v rozpätí piatich sekúnd detonovali tri FAB-y.
Bol som jediným na dohľad, keďže zvyšok partie bol podo mnou na dvore. Oni explózie počuli, ja som ich pochopil všetkými tromi zmyslami. Odhadujem vzdialenosť na cca dva kilometre vzdušnou čiarou, čo je v poriadku pri nejakom ručnom granáte alebo výstrele z tanku – toto bola niekoľko stokilová letecká puma. Presnejšie tri kusy.
Páni moji, to boli šupy! Predpokladám, že keby som stál o kilometer bližšie k epicentru, tak ma zhodí zo strechy do azbestu. Takto som to obstál, ale nebolo mi všetko jedno! „Johny, čo to tam jeblo?“ ktosi volá. Mal som pocit, že moje gate. Aspoň som urýchlene hríb po trojici výbuchov odfotil, ale to nemá ten efekt – keby aspoň video bolo, sakra... Nuž, tak máte aspoň jednu fotečku bez efektov. A ja som osádzal trámy znovu s trasúcimi kolenami. Ešte že som opačným koncom nevyhodil zvyšok kebabu. Molodec!
Našťastie v ten deň sa okrem pravidelných sirén neudialo nič. Okrem toho, že prišla návšteva z Kórei a Čiech. Teda iba z Čiech. A Kórei. A ja som si rozrezal ruku.
4. Karačun
Slavjansk je také dosť nížinaté mesto, hoci v tejto časti Donbasu nájdete aj pahorkatiny. Rozhodne tu nie je nič v zmysle Řípu, Kamzíku alebo Bradla, proste že vyjdete nahor a kukáte do haleluja, na ďalšie štyri pohoria. Ale predsa je tu len niečo, čo stojí za výlet aj pre turistu – Karačun. Gigantický to kopec s nadmorskou výškou 168 metrov. To je o necelých sto metrov vyššie ako samotné mesto (to má 74 m. n. m.). Pre mňa je unikát to, že je z horniny, ktorá sa u nás nevyskytuje – nie, nie je to tá čierna hornina z Hviezdnej brány, ale na severe Európy pomerne bežná krieda. Presvedčil som chalanom (Patrika, Vlada a Andreja), aby sme tam zabehli v podvečer na otočku. Bol tuším predposledný deň nášho pobytu, a mali sme porobené, čo bolo treba, tak sme vyrazili. Prezieravo som nezobral nič na seba, išiel som len v krátkych rukávoch, takže skvelý nápad.
Pred Karačunom stojí dvojica pyramíd. Doslova. Nemohli sme sa zhodnúť, či to je originálna hornina, teda krieda, alebo je to nejaká forma hlušiny. Podľa mňa je to originál hornina, čiastočne odťažená, čiastočne zerodovaná do bizarného kužeľa plného vydratých strží, prudkých zrázov a bieleho prachu. Ak máte radi pomerne nenáročnú no exotickú turistiku, tak na pyramídu pred Karačunom si to užijete. Prvé čo bolo, som vyletel nahor ako srnka (na nestabilnej kriede a v tomto sklone je to vážne fuška) – a ostal som v nemom úžase. Uprostred kriedy sa váľalo niečo, čo vyzeralo ako od múky zasvinený zemiak.
Môj triumfálny výkrik sa musel niesť až voľakam za front...
Malé vedecké okienko. Krieda vznikala v geologickom období, ktoré je paradoxne pomenované po nej – v kriede. Bolo to obdobia jednej z najvyšších hladím mora, najteplejších klím a najmenšieho rozsahu kontinentov. Schránky mŕtvych morských živočíchov klesali na dno mora a tam sa rozpúšťali, budujúc tak rozsiahle kriedové platformy. Ale nie všetky morské živočíchy boli zložené len z uhličitanu vápenatého. Niektoré mali drobné časti z kremíku. Ak niekedy stupíte v Chorvátsku na morského ježka, tak zistíte tento fakt. Kremík sa vo vrstvách rozpúšťal a zrážal z tisícok malých ihličiek na ako päsť veľké hľuzy. Hľuzy pazúrika. Presne toho, z ktorého si praľudia potom vyrábali hroty šípov a oštepov. Pazúrik bol asi prvou komoditou, s ktorou ľudstvo kedy obchodovalo. Možno nejaké Dánsko, severné Poľsko a Nemecko boli kedysi Emirátmi prasveta – akurát miestni lovci vyberali z kriedových útesov zemiakovité útvary kremeňa, pazúrik.
Ako decko som vyrastal na Lovcoch mamutov. Príbehy Kopčoma a Veveričiara som prečítal snáď tridsaťkrát. A z knihy som si odniesol detský sen – nájsť pazúrik. Lenže na Slovensku je geologické zloženie úplne iné ako bolo na pobreží na sever od nás, a na moje prekvapenie aj v Slavjansku. A našiel som svoj pazúrik.
Teda tony pazúrika. Desiatky ton. Najprv som našiel jednu hľuzu, potom rozbitú druhú. Potom to už išlo a ja som musel pripomínať turistu, ktorý v lese bez košíka náhodou narazí na hríbovisko. Vrecká, plné dlane, potom som zapriahol aj chalanov, dokonca som si s peknými úlomkami narval aj čapicu. Moje detinské nadšenie nepoznalo hraníc. Dokonca som našiel aj zvláštne sfarbený ružovkastý, ale len jeden kus. Samozrejme som ho zobral. A umeleckou bodkou za nálezmi bol Baránok boží, najväčší kus pazúrika s hmotnosťou tak do päť kíl, ktorý po pridaní papierová oka pripomínal toho veľkonočného cukrového baránka. Išli sme na faru a zo srandy sme navrhli Juliánovi, aby sme dali zabieleného baránka z kremeňa na oltár. Zjebal nás jak malých Lojzov. Keby ste ho chceli vidieť, aktuálne je ako môj dar vystavený v Dúbravskom múzeu v Bratislave.
No a moja nenažratosť sa mi vypomstila. Krieda bola erodovaná, šmýkala sa. Pazúrik je neskutočne ostrý. Ostatne nie nadarmo ním prebíjali kožu mamutov. V jednom okamihu som sa šmykol, čiapku rozsypal a jedným krásnym úlomkom si prešiel po prste. Irónia, pazúrikom po pazúre. Ranka to bola biedna, ale nasypte si do prerezanej kože za hrsť kriedy a ešte sa takto skydnite desaťkrát, potom uvidíte prst podobajúci sa skôr dlahe. Ale moje nadšenie nepoznalo hraníc. Našiel som pazúrik.
Potom sme sa pozreli na horizont a trochu sme vášne schladili. Nejakú dedinu nad Slavjanskom Rusáci oslobodili. Dym z horiaceho objektu sa niesol vetrom na západ. Zvláštny pocit, hoci priznávam, že miestni to musia mať na dennom poriadku.
A potom som mal chvíľu strach...
5. Karačun II.
Samotný Karačun je podlhovastý masív vedúci od južných výpadoviek Slavjansku na západ. Masív je príliš optimistické slovo. Je to skôr taká vlna, na ktorej by si v Bratislave stavali vily. Od ťažby má však dosť strmé okraje, takže vystúpenie na vrchol môže byť skutočný záhul. Ja som nechal v aute moje úlovky a išli sme sa tam pozrieť. Písalo mi, že tam je strelnica. Na satelitných záberoch som videl, že kopec je v jadre odťažený, takže skôr pripomína sopku. No a v dutine si vojaci vytvorili strelnicu.
Lenže strelnica vo vojnovom stave je vojenským objektom a my sme nemali žiadne bumášky. Riskneme to? Posmelený vtipným zážitkom v Novodnistrovsku, kde nás prišli zatknúť a napokon sme si potykali, nás posmelila, bláznov. Vybrali sme okolo židovského cintorína do lomu. Hm, asi sme to nemali robiť.
Zmrákalo sa a inak nádherný lom bol už pomerne ponurý. Privítal by som, keby sa mi podarilo celý lom prebrúsiť za bieleho dňa, no teraz sme nemali moc času. Ale šero zjavne nevadilo niekoľkým ďalším návštevníkom Karačunu. Vojakom. Opustený a neaktívny lom je skvelým miestom na tréning streľby pre začínajúcich vojakov alebo tých, ktorí potrebujú paľbu zdokonaliť. Areál je dosť rozsiahly a my sme počuli streľbu z druhého konca. Snáď nebude problém s vojakmi a nejaký HUR nás nepríde zatknúť. Teraz by priateľské potľapkanie po pleci a telefón na strýčka z Odessy nemuselo fungovať. Nenápadne sa odtŕham od Vlada, Patrika, Ruslana a Andreja a pozorným okom človeka, ktorý sa na geológa iba hrá, si prezerám samotné steny. Poviem vám jedno: keby som zobral geologický ústav SAV na exkurziu na túto strelnicu, asi by sa zbláznili od radosti. Krieda, pazúrik, krieda, pazúrik, krieda, ešte krajší pazúrik. Neskutočné. Múzeum v prírode. Všetko dokonale zmiešané s tonami prázdnych nábojníc menších kalibrov. Lenže chalani mi zrazu zmizli.
Najprv ma to neznepokojovalo. Proste niekam si odskočili. Lenže streľba sa ozvala bližšie a o chvíľu vidím ráznym krokom kráčajúceho vojaka s automatom na pleci. Hm, toto asi neskončí dobre. Vyťahujem telefón, volám jednému – vypnutý telefón. Volám druhému – vypnutý telefón. Volám Vladovi – okamžite ma zrušil.
Začína mi byť kosa. Vyberám sa k autu pri židovskom cintoríne. Nikde nikoho. Okolo nášho auta sa začínajú množiť vojaci, takisto rázne kráčajúci nahor do lomu. Tak ak prežijeme toto, tak už prežijeme aj Fica. Skupinka vojakov prechádza okolo mňa, kývnem jednému z nich a poviem „Privjét!,“ on sa na mňa usmeje a odpovie „Zdrásťo!“ a ide ďalej. Čakal som želiezka, bombu do čela a elektrošoky niekde v pivnici, ale mali ma na háku.
Predstavím si zvyšných štyroch kolegov, ktorí nedvíhajú telefón. Krátko nato stretávam Ruslana. Vyzerá zmäteno. „Kde vsje?“ „Neznáju.“ Hm, to si mi pomohol. Vyťahujem telefón a situácia sa opakuje. Nikto neberie.
Skrátim to. O pol hodinu už mi od zimy cvakajú zuby, telefón nikto neberie, Vlado (alebo niekto, kto drží jeho telefón) neberie a ja nemám kľúče od auta. Potom sa zvyšok partie objaví, všetci vysmiati ako lečo a kráčajúc si spokojne k autu. Ani jeden nie je krvavý, nikto nemá monokle, všetci sú OK. „Kde kurva ste a čo máte s telefónmi?“ som úprimne nasratý.
Dvaja mali telefóny vybité. Vlado mi s úsmevom hovorí, že zo slovenského čísla na slovenské číslo je drahé volať, tak ma vždy zrušil. Už chápem, že má židovských predkov. Nasranosť ma rýchlo prechádza, lebo v koľaji od áut nachádzam najkrajší pazúrik. Ideme domov na faru. Čaká nás večera. A na druhý deň príchod Serhija Halahana, rozviedčika Deku a dvojicu ich kamarátov. Prichádza mi SMS. Serhij, Deka a Hlaz sú v poriadku. Ich štvrtého kamaráta, ktorého meno nepoznám, zabila doobeda letecká puma. Serhij mi posiela krátke video z bojiska. Z ich druha neostalo nič, zhorel doslova na padrť.
Sľubujú, že zajtra prídu pre prostriedky z Donio. Večera nám horkne na jazyku.
Aby Serhij, Deka a Hlaz sa mali ako pomstiť, môžete im pomôcť tu:
https://donio.sk/podpora-pre-28-brigadu-pri-torecku-a-40-pri-pokrovsku
Ak sa vám blog páčil, môžete prispieť na košty počas cesty.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
Všetkým ďakujeme – a vojaci 28. brigády najviac.
Posledný diel z minulej cesty skúsim napísať v priebehu týždňa priamo z Ukrajiny.
