Prvý zo série blogov z tretej cesty na Ukrajinu. Tento blog je skôr taký oddychový, keďže po ceste sme navštívili niekoľko archeologických a paleontologických pamiatok.
Začiatok tretej výpravy na Ukrajinu, diel prvý.
1. Zo Slovenska cez Zakarpatie na Kamenec
Kým moja prvá, júnová výprava na Ukrajinu skončila nad očakávanie dobre, augustová už taký dojem na mňa neurobila. Priznám sa, že som sa príliš spoliehal na výlet na front, niekam k Časiv Jaru a Kostantynyvke. K nej nedošlo kvôli ukrajinskému vpádu na Kurský rajón a následnému plošnému bombardovaniu civilnej infraštruktúry okolo Kramatorsku Zmrdmi. Druhou trochu negatívnou vecou bol nečakaný problém s „výplatou“ prostriedkov nazbieraných mojimi čitateľmi cez Donio. Ukrajinci pracujú s iným formátom ako náš európsky IBAN, takže všade vám namiesto IBANu dajú číslo kartičky... čo je embosované numero na boku karty. S tým si môžeme my Slováci akurát tak vytrieť, takže preposielanie niekoľko tisíc Eur z Donio bolo martýriom vlečúcim sa cez dva slovenské účty a Revolut skoro dva týždne od návratu z Ukrajiny. V inom blogu priblížim aj posledné dni augustovej epopeje, ale teraz sa budem sústrediť len na október.
Ako vždy som dal dohromady detské oblečenie a frontovú kozmetiku. Zo Slovenska sme mali vyrážať na dvoch autách ale nezávisle na sebe, takže jeden problém: ako dostať cca 100 kg detského oblečenia z Brezovej do Dolného Kubína a odtiaľ na Ukrajinu? Naším tátošom je ako vždy Patrikov postarší VW Passat, ktorý bude mať dosť odniesť len naše veci a na Ukrajine nájdené fosílie. Riešenie prišlo viac-menej samo. Ako v júnovom prípade sa ponúkol kamarát Mišo, tentokrát so synom Oliverom. Naložili sme všetko na Brezke a šup diaľnicou na Oravu. Tam sme preložili s Patrikom veci do Passatu a hajde na východ. Vyzerá to tak, že zakaždým máme inú trajektóriu a zloženie posádky. V Kežmarku sme sa dali dokopy s našim starým známym, Vladom Klimešom. Ten ako aktívny dôchodca zohnal pomerne zaujímavý sponzoring pre svojich ukrajinských vrstevníkov – konzervy rýb. Od Inninej mamy viem, že ceny konzerv a kávy išli rapídne hore a bežný dôchodca sa pri svojej penzii a cene trebárs 2 Eurá za konzervu škriabe za ušami. Takže sme boli traja. A vo štvrtok večer prišiel štvrtý člen našej posádky, Andrej Bučik. Andreja poznáte z mojich blogov ako potenciálneho príjemcu zbierky na Donio. Je to rodený Ukrajinec, aj keď odmalička vyrastá na Slovensku, konkrétne v Revúcej (k tomuto faktu sa neskôr vrátim, nie v súvislosti s iným revúckym Andrejom). Andrej pracoval po celom svete, ale po vypuknutí vojny na Ukrajine začul – jeho slovami – volanie predkov a odišiel na Donbas dobrovoľníčiť. Kým ja, Patrik a Vlado sme mali v hlavách jasný letový plán, Andreja sme do neho museli zasvätiť. Po niekoľkých rokoch pomoci rodnej zemi má Andrej viacero skladov vo viacerých mestách, takže museli sme zohľadniť aj fakt, že bude musieť vyzdvihovať rôzne veci trebárs v Krivom Rohu (cez ktorý sme nešli) alebo Záporoží. Napokon sa to vyriešilo samotné a trajektóriu sme upravovať nemuseli. Takže vo štvrtok večer smer Užhorod.
Áno, keby ste sa pýtali, išli sme aj cez Sečovce. Našťastie už bolo tma, takže sme prvých zombíkov a rozbombardované chyže videli až o niekoľko dní neskôr v Izjume (sorry jednému z čitateľov, je to len humor). Pre nás našťastie sme v Užhorode stihli prakticky prázdnu colnicu a vybavili sme bez zbytočných cavikov... až na to počasie. Po niekoľkých dňoch krásneho počasia sme si privolali na cestu prechod frontu, aj keď nie ruského. Šťalo doslova celé Zakarpatie, čo na miestnych kľukatých cestách nie je príjemné. Šťastím v nešťastí je, že prakticky všetka divá zver v oblasti je vylovená. Ak by som takto išiel z Piešťan alebo od Jablonice na Brezovej, medzi muškami na prednom skle by som mal nalepených dvadsať jeleňov, štyroch danielov a dvoch miestnych alkoholikov.
Ja a Patrik sme boli v Kamenci-Podoľskom už dvakrát a nepýtalo sa nám tam ísť ešte raz. Vlado Klimeš ako starý cestovateľ však zostal tak nadšený z nášho rozprávania, že sme toto mesto museli zaradiť ako prvú zastávku. Ak si spomínate na prvú sériu blogov, prvýkrát sme spali v ružovom mladomanželskom apartmáne pre troch ľudí. Teraz sme spali v tom istom komplexe ale normálnych izbách, takže žiaden problém. Písal sa piatok poobede, mesto bolo pomerne plné návštevníkov z Ukrajiny aj mimo štátu. Počasie nám príliš nevyšlo. Čo nám ale vyšlo, bol bývalý kláštor dominikánok. A jednalo sa o náhodu.
Kláštor je pomerne malá stavba na okraji mesta, od centra smerom na hrad. Je to jedna zo súčastí komplexu viacerých, najmä cirkevných budov, mimo iné aj františkánskeho kláštora. Za múrmi kláštorov už začínajú zrázy dole k rieke Smotryč; mníšky museli mať úchvatný výhľad. Keďže ako správny ateista sa o cirkevnú históriu zaujímam viac ako bežný veriaci (moja opakovaná skúsenosť), zvedavosť ma zaviala do prerábaného komplexu. Otvoríme dvere kostolíka a fascinovane čumím. Kostol je odsvätený a slúži ako múzeum. Nechápavo kukám na ukrajinské a poľské tabule, vcelku vhodne spracované, nepreplácané, polopatistické, pekné. S chalanmi fotíme len pár záberov, keď zrazu z kláštora bočnými dverami vojde žena v stredných rokoch.
„O bože, my sme nezamkli?“ zalomila rukami. Aha, tak máme po prehliadke. Vypoklonkujú nás von. Ale nie. „Môžem vám urobiť prednášku?“ pýta sa. Jej prízvuk mi je povedomý. „Pani pochodzi z Polski?“ pýtam sa a triafam. Tak máme taký suržíkový sprievod, trošku poľštiny a trošku ukrajinčiny dokopy. A teraz to začína byť zaujímavé!
Pani nám vysvetľuje, že Poľsko nalialo do kláštora dominikánok nejaké prostriedky pred vojnou. Po nástupe všivavých komunistov bola v budovách polícia, čo v stalinských časoch značilo, že sa tu mučilo a popravovalo ako na páse. A pani nás upozorní, že ak nebudeme kukať po tabuliach ale pozrieme sa pod nohy, niečo uvidíme.
Uvideli sme. Znova sa mi zježili chlpy, ako pri prvej návšteve Izjumu a frontu.
Miestne veliteľstvo NKVD v kláštore popravilo bez záznamov tisíce ľudí, prevažne Ukrajincov. Paradoxne, Rusáci okolo Stalina a Beriju tu zamestnali etnického Poliaka, komunistického zelóta. Tento typ ľudí je prehrane aktívny – buď preto, lebo celý život trpeli biednym sebavedomím a teraz na krátku chvíľu nastal ich čas, alebo preto, pretože sami si nie sú istí životom a preto sa snažia dokazovať extrémnu aktivitu. Fašizmus aj komunizmus bol plný takýchto hoviadok. Mimochodom, pozrime na Smer-SD, však?
Lenže po skončení Stalinovej éry sa v kostole mala urobiť fabrika, nepamätám si načo. Mašiny potrebné na výrobu boli na svetlosť chrámu prinízke, tak časť klenby komanči strhli a mašiny chceli čiastočne zapustiť pod dlažbu. A tu začal problém... Akonáhle začali kopať cez vrstvu muriva, kopáč prerazil kamene do malej diery – a z nej sa vyvalil odporný puch. Zistilo sa, že veliteľ NKVD, Wsiewolod Balicki vedel obete komunizmu strieľať vcelku dobre, ale už nemal fiškusa nato, čo robiť s telami. Tak ich pochovávali priamo pod dlažbou chrámu, vo vykopanej diere! Sotva dvadsať rokov nato mŕtvoly síce v istej miere zhnili, no nemožno si to predstavovať ako niekde na stredovekom cintoríne, kde nájdete holé, biele kosti. Výsledkom bolo, že miestne orgány museli nájsť človeka, ktorý ručne vytiahol cez úzku dieru takmer všetky kosti (z tisícok mŕtvol!) a naložil ich do nákladného auta. Výsledkom bolo 40 (!) nákladiakov ešte tkanivami pokrytých kostí a handier. Predpokladám, že pri vtedajšej technológii a najmä neochote sa nedali priradiť jednotlivým osobám podľa zápiskov popráv, takže vrchnosť sa rozhodla kosti pochovať o ulicu ďalej pod katedrálou. Niekto napokon rozhodol pár kostier na kope pod dlažbou nechať. Poliaci potom dieru presklili, nech svet vie o bratskej láske komunistov.
Ale toto nebol jediný temný punktík chrámu. Necelých desať rokov po tejto udalosti (a štyri roky nato, ako Wsiewoloda Balického zomlelo samotné NKVD) tu vraždili Židov. Priznám sa, že som mal zobrať asi diktafón, no nepamätám si presné čísla. Hovorí sa, že chrámom prešlo okolo 25.000 Židov. Mimochodom, v Kamenci Podoľskom bol jeden z najväčších židovských koncentračných táborov Ukrajiny...
Rozlúčili sme sa s ochotnou Poľkou a sľúbili sme jej, že sa v chráme ešte raz stavíme. Tentokrát už snáď budeme zapisovať poznámky...
I tak sme po tretíkrát navštívili hrad. Najprv sme urobili pár foto na okraji starého mesta s hradom v pozadí. Vtipné boli dve mladé mamičky, resp. ich detičky. Po strastiplnomm kočíkovaní to detičky veľmi srandovne zalomili, asi ako ja z piatka na sobotu v krčme. Neodolal som a spýtal som sa mamičiek, koľko vodky detvákom dali. A samozrejme, musel som sa s nimi odfotiť, hoci ich pózy som verne nenapodobnil.
No a potom nasledoval samotný hrad. Je nádherný, ostatne už som o ňom dvakrát písal a zdieľal fotky. Ale teraz to bolo trochu iné. Jednou zmenou je model hradu priamo na vchode, vedľa kiosku so vstupenkami a magnetkami. Model je skutočne geniálny. Žiadna preplácaná maketa alebo niečo len schematické. Niečo takéto si predstavujem u nás na každej hradnej ruine. Až pri ňom si človek uvedomí, ako obrovská stavba je.
Druhou zmenou bola pre mňa trošku šokujúca výstava. S Vladom, Andrejom a Patrikom sme prešli celý hrad, ale do tretice ma až tak nezaujímala samotná stavba. Navštívil som predtým neobjavené zákutia, ako napríklad pivnicu s hradnou studňou. Tie som predtým z neznámeho dôvodu nezachytil, hoci je umiestnená hneď pri vchode do hradu. Oveľa trpkejšou „atrakciou“ bola iná miestnosť. Ak si dobre spomínam, v júni ani auguste tam táto expozícia nebola. Nevedel som, čo mám čakať. A vyšiel som zadumaný.
Do jednej z palácových miestností nainštalovali spomienkovú výstavu na pluk Azov. Jednalo sa o všetkých (?) členov, ktorí padli pri obrane Mariupoľu. Videl som tam bijcov priamo z oceliarne ako aj pilotov helikoptér, ktoré Rusáci pri evakuácii ranených zostrelili. Nenapadlo mi parte porátať, odhadujem ich na nižšie stovky. Odfotil som len niekoľko z nich a hľadal som najmladšieho možného. Zároveň ma zarazilo, že je medzi nimi pomerne veľa žien. Najmladší mal sotva cez dvadsať rokov, hoci priemerný vek bol vysoko nad tridsiatkou. Najstarším pomaly ťahalo na šesťdesiatku, aj keď to bola skôr výnimka.
Každý z vojakov má nejakú prezývku. Azov. Pluk, ktorý medzi slovenskými dezolé budí pod vplyvom propagandistických ruských žvástov neonacistickú príchuť. Lenže na snímkach som videl desiatky či stovky mladých mužov a žien z normálnym výzorom a dokonca aj normálnymi nom de guerre. Žiaden Adolf, Killer, Nazi, Jewhater alebo Zyklon B. Vidím tam Hreka, Maka, Rudu,Firsta, Hajdamaka, Juniora, Sirenu, Margarétku či Zorjanu. Ku každému bol pripojený krátky popis života a smrti, no na jednu rýchlu návštevu toho bolo priveľa čítania. Tak ako tak, budilo mi to mráz po chrbte. Normálne by som si želal previesť výstavu na Slovensko a svolenskú slovoč (© Ján Valchár) tam nasáčkovať povinne.
Zo zádumčivosti ma vytrhol iba chutný obed v hradnej kuchyni. Obligátny šašlik aj prekŕmené, vtieravé mačky nás konečne pobavili. Hrad sme si vychutnali.
Ak si myslíte, že Kamenec_Podoľskyj je najkrajším hradom Ukrajiny, mýlite sa. Čo je však skvelé, že ten najkrajší sme našli doslova pár minút ďalej, krížom cez Dnester.
2. Dva dni Chotyne
Kamenec leží niekoľko kilometrov na sever od rieky Dnester. Krajina okolo Podolia je veľmi stará, takže miestne rieky sú zarezané strašne hlboko. Kým trebárs z Vrbového do Banky idete po rovine krížom cez Váh, prípadne niekde v Bratislave alebo Komárne prekročíte Dunaj bez zbytočného prevýšenia, na prechod cez zamrznutý Dnester by ste potrebovali asi horolezecké náčinie. Rieka je pomerne široká, ale reálne brehy sú ešte ďalej a strašne strmé. Keď chcete ísť na ryby, berte si dovolenku. Ale naspäť na cestu.
Chotyn som bral ako jeden z hradov sveta, kde som síce nebol, ale ktorý som v istej miere poznal z obrázkov. Na Ukrajine asi platí jedno pravidlo, že keď sa ti niečo na obrázku páči, v realite to bude stokrát krajšie. Lenže čakala nás najprv cesta do dediny Chotyn.
Hoci je to z Kamenca na dohodenie tankovou vežou, je to už iná oblasť Ukrajiny, konkrétne Černovycká (Kamenec je vo Vinnyckej). Kým u nás je to niečo normálne, toto je vojnová Ukrajina, takže nás čakal blokpost. Na Chotyn sme smerovali v podvečer. Veľa ľudí sa vracalo z práce alebo aj zo škôl. Prešli sme mestečko s humorným názvom Žvanec (nejedli sme tu) a následne most cez Dnester...aby sme dorazili do dediny s ešte humornejším menom Ataky. V Atakách sme zastavili na blokposte a šup, ukážte batožinový priestor. Ty vole, čo si myslíš, že prevážam heroín z Kamenca do Atakov alebo čo? Andrej Bučik nám to vysvetlil. Blokposty sú nato, aby odfiltrovali mladých mužov, ktorí sa vyhýbajú vojne. Mali sme na Passate tú novú ŠPZ-ku, ktorá pripomína ukrajinskú. Navyše máme AA, čo je zhodné písmeno aj v azbuke. Policajti si mysleli, že sme Ukrajinci, takže nás skontrolovali. Andrej síce má ukrajinský pôvod, ale celý život vyrastal na Slovensku. Na neho mobilizácia teda nefunguje. Policajt nám zasalutoval a pustil nás na Chotyn.
„Dedina“ má 18.000 obyvateľov, teda u nás už by bola okresným mestom. Na mesto sa ale neponáša ani náhodou. Nekonečná spleť uličiek s domčekmi, hospodárskymi stavbami, divými psami a kozami pasúcimi sa vedľa vozovky. Nato, že by v nej mal stáť jeden z najkrajších hradov Európy, sme nevideli jednu jedinú tabuľu alebo akýkoľvek pútač. Ako keby som bol na Slovensku... Našťastie nás navigácia nesklamala a pri troche značkárskych génov som zistil, že k hradu musíme trošku cikcakovo, kľukato. A napokon sme ho našli.
Predstavte si ľubovoľnú dedinku niekde na východe alebo juh Slovenska. Rovina, žiaden prirodzený bod, o ktorý vám zavadí oko. Úzke uličky možno zo stredoveku, keď doprava bola riedka a aj to maximálne tak cvalom v sedle koňa. Na nejaké manévre nebolo treba, rozhodne sa vám pred chalupami 16. storočia netočili Ferrari alebo nákladné autá. Lenže medzitým sa z miestneho hradu stal Hollywood a vám pred chalupami vedie prístupová cesta k frekventovanej pamiatke. Čo urobíte?
Nič. Ako na Slovensku. Až pri asi ôsmom cikcaku medzi stavaniami sme si všimli nad rozbitou cestou na ošarpanom kandelábri ceduľku (prisahal by som, že bola napísaná na kartóne, čo asi kvôli počasiu nebola), ktorá nás v azbuke informovala, že ZAMEK. Predstavate si, že vôjdete do väčšieho komplexu budov, napríklad do nemocnice alebo na vysokú školu, a tam máte informačnú tabuľu, že GYNEKOLÓGIA. Áno, to vieme, že tu je, ale preboha kde? Hentam alebo tam? Alebo v druhom pavilóne? Nuž, tuto asi usúdili, že na tak úzkej a rozbitej ceste asi nebude pokúšať osud a snažiť sa odbočiť do dvora medzi jalovice, takže vás stačí ubezpečiť, že po tejto uličke sa naozaj nedostanete napríklad do Kurska alebo Yellowstonu. Ale potom sa nám zjavil pohľad, ktorý nám celý ťažký nepochop zo šlendriánskeho značkovania cesty vymyl z hláv.
Zbadali sme Chotyn.
Chotyn patril k tej batérii hradov a pevností, ktorá prechádzala z rúk Poliakov a Litovcov do rúk Turkom, následne cárskemu Rusku a Ukrajine. podstatné pre ne boli ale dve obdobia, a to dlhšie poľsko-litovské a kratšie turecké. Ako som spomínal, každá rieka na okolí je zarezaná hlboko ako Pellegriniho tangáče. Chotynský hrad leží na sútoku nepatrného potoka, ktorého meno sa mi nepodarilo zistiť, priamo do Dnestra. Tak rieka ako aj potôčik vyryli za milióny rokov hlboké strže, ktoré obrancovia logicky využili na fortifikačné účely. Už len samotné miesto je monumentálne a budiace bázeň. Stredovekí a ranonovovekí stavitelia však svojim dielam dodali ešte čerešničku na torte. Vlastne múry na skale.
Problémom bolo, že sme prišli päť minút pred záverečnou. Počasie bolo viac ako sychravé, takže sme pobehali iba okolie, najmä hradnú priekopu a vonkajšie opevnenia. Chotyn má úchvatný most z vonkajšieho predhradia do samotného dvora. Dobýjať niečo takéto nemohlo byť brnkačkou v stredoveku ani za čias Turkov. Stavím sa, že pre každú armádu bolo lepšie fortifikáciu podobnej kvality vyhladovať v zdĺhavom obliehaní ako dobyť stečou. V slabom daždi a uzimení sme vošli pod hradby.
Nuž, prešiel som kvantum hradov vo viacerých štátoch, no tento ma ohromil. Hradby samotného hradu majú byť z kameňa a hrubé okolo päť metrov. Pri výške niekoľko desiatok metrov a tlaku „dvora,“ teda masy sutiny, hliny, odpadu a stavieb, sa značná časť vonkajšieho obvodu pevnosti vytláča von. Južná časť hradu teda tvorí previs s odchýlkou – odhadom – jeden až dva metre od kolmice. Istá časť muriva je dokonca vypadnutá von. Priznám sa, že kráčajúc hájom pod Chotynom mi nebolo všetko jedno. Keby náhodou sa hradby zosunuli práve teraz, tak nás nenájdu do skonania sveta. Samozrejme, že sa nič nestalo, nerátajúc mokré ponožky a premočené svetre.
Chotyn stál zato, aby sme na druhý deň zmenili plány a prednostne išli sem. Keď už sme tu teda boli, tak sme aspoň nakúpili suveníry. Toto sa mi na Ukrajincoch páči – síce nemajú na propagáciu pamiatok infraštruktúru, ale aspoň sa každý snaží na cestovnom ruchu profitovať. Na predhradí stálo niekoľko stánkov, v tomto čase už väčšina zavretá, ale predsa len som nakúpil pre dievčatá nejaké drobnosti. Albína bude mať o týždeň štrnásť, a s mokrými nohami som podvedome vybral papuče. A magnetky musia byť!
Zmorení z celej noci cestovania a z príšerného počasia, vybrali sme sa domov. Znova blokpost v Atakoch, kde nás druhá partia prehľadávala na dezertérov. Akosi sme tušili, že nič ani nenájdu, ale nechali sme ich v tom. V Kamenci sme vyhádzali z auta potrebné veci do apartmánov (stále nemôžem uveriť tomu, že pohodová, pekne zariadená a vkusná izba vás vyjde na desať Eur na noc/osoba), kúpili sme pivo a trochu jedla a šli sa zmyť a zohriať.
3. Deň dva, Chotyn už naozaj
Na druhý deň sa akosi pánboh zmiloval a aspoň trochu vyšlo slnko. Doobeda sme ako malé deti nemysleli na nič iné ako Chotyn. Snáď bude všetko otvorené a počasie sa nezopsuje. Nezopsulo. Žvanec, Ataky, mestečko Chotyn, teraz už naostro a bez odbočiek. I keď nebolo dokonale letné počasie, aspoň nepršalo a modrá obloha vykukovala spod oblakov. A presne tak to aj pred hradom vyzeralo. Mal som pocit, ako keby bol na Brezovej výročný jarmok – stánky, kvas, vodka, ovocné šťavy, horúci čaj a káva, medovníky, zo desať stánkov s gýčovými hrncami, ozdobami, výšivkami, vareškami, sušenými bylinkami a podobne. Podstatné bolo, že hrad bol otvorený. Najprv sme však prešli predhradie.
Nevýhodou ukrajinských pamiatok je, že len na málo z nich sme našli niečo ako náučné tabule či QER kódy. Na predhradí, tesne za nádhernou prvou bránou, leží pomerne nevkusný pravoslávny kostol (môže byť pravoslávny kostol vôbec vkusný? Pýtam sa...) a ruiny niečoho, o čom sme nemali najmenšiu šajnu, čo by to mohlo byť. Ja som si tipol, že to bol pôvodný renesančný poľský kostol. Až v hrade som zistil realitu, ale o tom neskôr.
Samotný hrad bol v sobotu takmer preplnený. Boli tu takmer výlučne Ukrajinci, čo ma vzhľadom na fakt, že sme pár kilometrov od rumunských a možno desať od moldavských hraníc, zarazilo. Miestni mali sprievod, nám stačili ukrajinské, anglické a poľské texty.
Ak ma Chotyn zvonku učaroval, zvnútra to bolo ešte lepšie. Slovensko príliš veľa dobre zachovaných hradov nemá a tam, kde som bol ja, bola výbava zväčša biedna. Ukrajinskí pamiatkari sa ale prekonali. Uniformy z rôznych období a rôznych národov, vykopávky na hrade aj v priekopách, mapy, zbrane, či už ručné alebo veľké obliehacie, zvyšky opevnenia a stavebné súčasti hradu, ktoré eróziou alebo obliehaním odpadli, všetko krásne a nepreplácane zapracované do expozície. Až som závidel niečo podobné na Slovensku. Dokonca aj hradný záchod, teda prevít, bol „dobovo špinavý,“ teda vystlatý slamou, s nejakými visiacimi uterákmi a pristaveným vedrom vody. Dokonalé. Ak ste malé decko alebo začínajúci nadšenec a nemáte skutočne hlboký prehľad, Chotýnsky hrad vás musí zhypnotizovať. Ak ste už tak trochu expert, tak aj tak tu chodíte s otvorenou hubou.
No a napokon sme zistili, čo je to tá ruina pred hradom. Jedná sa o bývalú mešitu. Wikipédia mi hovorí, že Chotyn patril Turkom len v niekoľkých krátkych intervaloch, ale bol svedkom významnej a krvavej bitky pri Chotyne. Napriek tomu tam Turci postavili mešitu, ktorá slúžila miestnej posádke, najmä jednotke janičiarov. Z mešity zostala len hromada obvodových múrov, no v expozícii sa vystavuje niekoľko nádherných dlaždíc zo sáun, všetky umne zdobené arabským písmom a ornamentmi. No a ešte jedno plus pre hrad: väčšinou som sa na Slovensku stretol s jedným problémom, a to, že ak máte stredoveký hrad, expozícia je venovaná zväčša tomu, čo vidíte, teda jednej či dvom stavebným fázam stavby. Chotyn alebo Kamenec-Podolský však boli obývané a pomerne významné od čias praveku, avšak v prípade Kamenca napríklad od čias Dákov. Chotyn mal významné miesto v slovanskej histórii a jedna časť expozície sa vyčlenila ruským kmeňom na prelome tisícročí. Vo vitrínach sa našli kamenné nástroje a kosti, umelci zrekonštruovali slovanské kroje. Skvelé. Všetko zasadené do kontextu, žiadne strohé konštatovanie, že aha, toto boli Slovania a niekedy tu žili. Dokonca v jednej miestnosti sa nachádzali trošku pre mňa primoderné obrazy tureckej armády, vrátane slona. Iste, mňa by potešilo niečo konzervatívnejšie, nie ako z galérie moderného abstraktného umenia, no nemô§žem mať všetko. Ako posledný bod sme navštívili hradnú kaplnku. Tá je čiastočne v gotickom slohu, mojom obľúbenom, no interiéer je modernejší. Kaplnka má geniálnu akustiku, čo nám potvrdila nejaká LGBT umelkyňa. Škoda, že sem neviem vopchať video. Jej hlasový rozsah bol skvelý a zo tri minúty prechádzala z hĺbky do výšok a naopak. Kaplnka jej skvele kontrovala, až som ženštine chcel hodiť do klobúka Euro.
A keďže ani Slovania tu nežili od roku pána ale až v stredoveku, zacnelo sa nám po ešte starších nálezoch. A tak sme sa vybrali do Kitajhorodu.
4. Druhý Kitajhorod
Kto čítal moje prvé dve série blogov z Ukrajiny, spomína si na dedinu na meandri rieky Ternavy. Vo vrstvách pod dedinou som mal nájsť morské škorpióny pre slovenské múzeá. To sa mi počas prvej návštevy nepodarilo, ale namiesto toho sme v stenách meandru našli miocénne pektény a ešte ako bonus neolitickú keramiku. Teraz som dúfal v trošku viac šťastia, keďže už som vedel prvohorné vrstvy so škorpiónmi lokalizovať.
Kitajhorod má rovnakú atmosféru ako mnohé miestne dediny. Je taký poloprázdny, ospalý, s množstvom opustených domov a priemyselných či poľnohospodárskych stavieb. Cesty v tejto oblasti sú dosť zničené (patrí k najchudobnejším oblastiam Ukrajiny), a tak sa tu nedá nejako lietať z mesta do mesta ako na Slovensku. Kitajhorod považujem za jedno z najkrajších miest, ktoré som kedy navštívil, a bezpochyby ju čaká brutálny rozkvet v turistickom ruchu a službách. I tak je teraz neskutočne prispatý. To nám však vyhovovalo. Prekľučkovali sme okolo niekoľkých postávajúcich dedkov a veľkej tabuli I LOVE KITAJHOROD (nerozumiem, prečo celá planéta sa opičí po legendárnom a skutočne skvostom nápise I ♥ NY, ako keby nešlo vymyslieť aj niečo originálnejšie) a nasmerovali sme si to na prekrásny útes, k poslednému domu. Priznám sa, mať tak zbytočné prachy, tak si posledný domček kúpim a asi sa tam aj nasťahujem. Predstavte si tú situáciu, že ráno vypijete kafé, vyjdete z baraku a po sto metroch máte hlboký útes posypaný fosíliami z minimálne štyroch období, plus neolitické črepy. By som doma ani len nenocoval...
Samozrejme som našiel ďalšie črepy staré zhruba 5.000 rokov, ako aj predtým sa jednalo o kultúru Cucuteni-Tripylia. Črepov z tohto obdobia no našich kultúr som našiel za plné igelitky, no tieto sú nádherné. Zato som nenašiel žiaden pektén, akúsi ustricu starú približne 10 miliónov rokov. To mi však lokalita vynahradila pár sekúnd nato, keď sme odchádzali nadol. Neďaleko kriedových vrstiev je splav miestnych zvetralých hornín – a hľa, zrazu sme začali nachádzať doslova stovky rôznych lastúriek a mušličiek. Prevažná časť bola poškodená, no predsa sa mi podarilo nazberať plné vrecko pekných nálezov.
A teraz malé upresnenie. Keď sme boli v obci prvýkrát, omylom som napísal, že po vrchnej vrstve z miocénu ide hrubá vrstva triasu alebo jury, čo sú dolomity bez jedinej fosílie. Nie, pred časom sme si tam nevšimli pomerne tenkú vrstvu rannej kriedy. To bolo obdobie, kedy sa pomaly vek dinosaurov chýlil ku koncu (ale nedajte sa zmiasť, čakalo ich ešte 60 miliónov rokov, čo je zhruba ako od ich vymretia podnes). Vtedajšia pevnina dostávala kvôli sopečnej činnosti v Atlantiku na frak, pretože nové vrstvy čadiča vytlačili státisíce kilometrov kubických vody od dna a tá zaplavila značnú časť pevniny. Z gigantických kontinentov sa stali skôr súostrovia alebo jednotlivé menšie kontinenty plné tropických lesov a močiarov. Nuž a jeden z ostrovov sa musel nachádzať niekde v blízkosti Kitajhorodu. Konkrétne na mieste obce sa však rozpínalo plytké more s koralovými útesmi a bahnitým dnom. Na konci dnešného útesu nad Ternavou sa týči nevysoká ale jasne biela skala. K nej sme namierili – a prsty ma začali svrbieť. Stena bola doslova napchaná mušľami rôznych typov! Čo ma však najviac zaujalo boli zvláštne parohovité útvary, ktoré sa ťahali na desiatky centimetrov po vrstvách. Koraly, pomyslel som si. Unikátne, síce polámané, ale predsa len krásne. Lakomo som ich začal s Andrejom vylamovať, nechajúc Vlada a Patrika zostupovať hlbšie do kaňonu.
Skalka nie je príliš vysoká, no strmá a zle dostupná, najmä keď zohľadním, že predtým pršalo. Na túto faunu nie som ani náhodou expertom, tak som fotil a posielal fotky známym. No a prišlo vytriezvenie. Parohovité koraly neboli vôbec koralmi, ale blatistými výplňami chodbičiek od krabov. Krab sa na noc zahrabal do blata, a keď nastal príliv, noru mu vyplnil riedky kal, ktorý stvrdol ako sadra. V podstate som našiel pomyselnú z koláča dieru, resp. z kraba dieru. Nevadí, nech zodvihne ruku, kto má doma v zbierke brloh zdochnutého kraba, ha? V skale mali byť aj žraločie zuby, no tie sme nenašli. Rozhodne by sme ich našli, keby sme mali viac času, no to by sme nemohli nájsť iný poklad.
Masliaky. Skala bola doslova pokrytá hubami, a kým ja ako nadšený amatérsky paleontológ som zavesený na skalke vyberal mušle, Andrej tu doslova kosil masliaky. Napokon som zostúpil dole do kaňonu, ale tradične sme nenašli z prvohorných vrstiev vôbec nič. Zasa: málo času a zlé počasie. Kým deň predtým tu bol pekný čas, my sme priniesli prehánky. Dohodli sme sa, že po novom roku, ideálne niekedy v máji, zorganizujeme v spolupráci zo SNM nejaký väčší zber, prinajmenšom na niekoľko dní pobytu v Kitajhorode. Nepoznám veľa lokalít, kde by ste na jedinom mieste mali dokonca až päť vrstiev s fosíliami. Ak raz bude ekonomika dediny fungovať na cestovnom ruchu, bude to vďaka nám!
A aby sme to podttrhli, tak sme našli ďalší poklad. Blúdiac uličkami dediny sme objavili katolícky kostol, niečo, čo by som zaradil do poľskej renesancie alebo raného baroka. Pomerne strohý chrám bol zavretý, ale pri pohľade na mapu sme zistili... že parkujeme pri kaštieli. Nemal som najmenšiu šajnu, že kaštiel bol aj v takejto diere, ale potom sme to pochopili. Stavba odhadom z 18. storočia bola zdevastovaná, beštiálne zarastená ako v horore, a čo najhoršie, nepodarilo sa mi objaviť nejaké nákresy alebo staršie fotografie zámočku. Musel byť pekný a akiste patril nejakému miestnemu drobnému šľachticovi poľského pôvodu. Podstatné je, že hlavná fasáda bola postavená na krakorcoch z tesaného kameňa, takže sa niekto so stavbou pohral - a fasáda sa týčila nad kaňonom. Ak by ste mali niekedy sen, že dakde v Arizone alebo Texase by ste chceli pozemok nad divokým arroyo, ale zároveň chcete bávať ako šľachtic v zámočku, tak Kitajhorod vám splní obe rozporuplné požiadavky. Two in one, Llano Estacado aj kúria v jednom. S chalanmi sme sa zhodli, že ďalšie Donio asi vyhlásime na rekonštrukciu kitajhorodského zámočku a spravíme tam múzeum paleontológie miestneho regiónu.
Srandujem, stálo by to milióny a takú čítanosť nemám. Alebo žeby som požiadal Kopaničárku...?
Ale to nás čakala ešte staršia lokalita. Novodnistrovsk a jeho medúzy.
5. Tretí Novodnistrovsk
Novodnistrovsk leží prakticky na dosah od Chotynu, na samotnom konci Černovickej oblasti. vždy sme do neho išli zo severu, teda Vinnyckej oblasti, ale teraz prvýkrát sme dorazili priamo do mesta a až potom si to nasmerovali k priehrade. Asi si pamätáte naše dve návštevy damby, prvú so Serhijom Fiňkom, slovutným to ukrajinským paleontológom a druhú na augustovej ceste do Slavjansku. Každá z návštev našim múzeám aj sponzorom výpravy priniesla hromádku nádherných, pre slovenské inštitúcie ultravzácnych fosílií prevažne medúzok rodu Nemiana a Cyclomedusa (na 99% ale tej prvej). Mali sme Novodnistrovsk po ceste, tak sme sa rozhodli, že lokalitu navštívime znova a prinesieme doplnenie zbierok. V tomto období je už opadaná časť lístia, takže sme sledovali miestne kopce a hľadali sme ďalšie odkryvy, ktoré by sme navštívili v budúcnosti.
No a po chvíli očakávania sme zbadali dambu! Na mieste sme sa nechceli dlho baviť, pretože počasie bolo premenlivé a v ten večer sme chceli zakotviť niekde v hĺbke ukrajinského územia. Zakaždým nás čakala kratšia „dovolenková“ časť a dlhšia časť plná povinností v Slavjansku, navzájom oddelené dlhým cestovaním. To značilo, že sme si nemohli dovoliť prebývať okolo Dnestra príliš dlho.
Vysvetlil som Andrejovi a Vladovi zásadné veci: nefotiť hrádzu a zariadenia, a nepútať na seba príliš veľa pozornosti. Damba ako objekt strategického významu má vlastnú ochranku. Ochranku si nepredstavujte ako rozsypaného penzistu s dvanástimi dioptriami ako u nás pri kase v Tescu. Tam je to viac polícia či vojsko ako SBS.
Parkujeme na našom starom parkovisku a schádzame po terasách nadol k vode. Okamžite nachádzam muzeálne exponáty. V SNM sa potešia. Moji kamaráti zberatelia sa potešia. Oproti minulým návštevám je hladina spustená a vo vode sú odkryté dva kamenité polostrovy. Jeden je blízko hrádze samotnej. Zberajúc medúzky, prichádzam naň. Je zo zvláštnej horniny, ťažkej, tmavej, miestami pórovitej. Beriem vzorku, ale je mi jasné, že v tomto kameni nenájdem skameneliny ani náhodou. Na druhej strane spravím niekoľko fotografií vrstiev, kvietkov a samotnej hladiny. Pokračujem ďalej od hrádze, kde sa rozprestiera širší a plochý polostrov vo veľkosti niekoľkých tenisových kurtov. Ten bol ešte prednedávnom zjavne prikrytý vodou. Padá mi sánka.
Povrch polostrova je doslova zasekaný kamennými platňami, v akých sa vyskytujú medúzky najčastejšie. Na niektorých ich okamžite nájdem, inde vidím neidentifikovateľné stopy. Serhij Fiňko by tu asi šalel od šťastia a ako sa poznám, ja s ním. Je na tieto veci expert a nález zahlási aj odtiaľ, kde ja nič nevidím. Zberám ako lakomý tovariš všetko, no rozumiem, že náš Passat má len obmedzenú kapacitu na kamene. I tak smyčím plné náručie šutrov najprv na breh a odtiaľ hore strmými, šmykľavými terasami k autu.
A začína prvý problém našej výpravy.
6. Domoborona
„Johny, máme problém!“ ozve sa mi zhora. Fučiac a nesúc odhadom tak tridsať kilo šutrov, kukám na seba a vidím Andreja. Problém? Ak mi neodídu kolená alebo nerozhodí srdce, tak nemám žiaden problém, milý zlatý!
Mal som si zahryznúť do jazyka.
Naše šaškovanie na prvom polostrove neušlo pozornosti ostrahy hrádze. Kým ja som sa kochal unikátnym zložením druhého polostrova, k nášmu Passatu dorazil tereňák plný hodne nabrúsených policajtov. Boli ozbrojení, a čo mi neušlo, že všetko to boli starí fotri, niečo okolo päťdesiatky. Na jednej strane dobre, ambiciózni blbci zväčša bývajú mladších ročníkov, ale podľa pohľadov som nemal z toho dobrý pocit.
Chalani už zjavne boli legitimovaní a prehľadani, lebo polovica obsahu auta ležala na zemi. I tak si ale prvý z policajtov – nakoniec to bol ich veliteľ – neodpustil tradičnú otázku. „Šo vy tut robili?“ No čo by som asi mohol robiť na najlepšej paleontologickej lokalite planéty ja, amatérsky paleontológ? Zachovám ale dekór a slušnosť.
„Šukájemo razkópky. Rákušky,“ hovorím chlapíkovi v uniforme.
„Jakíje razkópky?“ Rozmýšľam, či začať v prvej knihe Mojžišovej alebo celú evolučnú teóriu stlačím do pár viet. Vyberám si možnosť B.
„Ja heolóh i paleontolóh i buv tut uže dva razy ranšie.“
„Ty tut už buv dva razy ranšie?“ pýta sa ma týpek. Tyká mi, čo je zlé znamenie, zjavne ma nepokladá za heolóha alebo paleontolóha ale za ruského špióna.
Pýta si doklady a telefón. Skladám hromádku fosílií tak preafektovane, ako keby to boli novorodenci. Doklady a peňaženku mám v čistých nohaviciach (na sebe mám maskáče od brata, a tie sú na Ukrajine údajne zakázané). Dávam mu pas a on ho kontroluje tak podrobne, že mám pocit, ako keby skúmal ešte aj moju DNA. Čo na tom nerozumieš? Pas mám z mája tohto roku a som dlhovlasý Sandokan s vlasmi niže lopatiek, snáď si nemyslíš, že to s briadkou na fotke je moja segra? Vracia mi doklady a odomykám mu telefón.
„Vy sfotkali dambu?“ pýta sa. Nie, fotenie priehrady som chalanom zakázal. Ani oni ani ja nemáme také foto. Chlapík mi prekontroluje fotky za posledný týždeň a prikáže mi vymazať foto priehrady (vodnej hladiny), na ktorej v pozadí je vidno niekoľko elektrických kandelábrov. „Nelza takej fotohrafie!“ prikazuje mi ju vymazať. Detto u Andreja a Vlada. Nuž, ak by som bol ruský špión a chcel by som zistiť elektrické vedenie, rozklikol by som si google maps alebo nejaké iné fotky, pretože vedenie je tam viditeľné. Nehandrkujem sa s ním a nechávam všetky kompromitujúce fotky pomazať (čo by za to dal Pellegrini a Blaha!).
A teraz prichádza tá zaujímavejšia časť. Myslel som si, že keď zistil, že sme zo Slovenska a nemáme v telefóne podozrivé fotky (a vidí tonu šutrov s medúzami), tak už bude OK. Nerád by som strávil týždeň v ťurme. Ale on nie.
Nie som kolaborant s Rusmi, veď viete. Ale použil na nás takú fintu, že dakedy po vojne vám ju prezradím. Normálne mi pri mojej fantázii vyrazilo dekel. Ak by som bol seriózne ruským špiónom, tak by ma už chytili, a to takým lacným a jednoduchým trikom, že som sa ešte o týždeň na ňom smial. Geniálne!
Nebudem napínať: bol som negatívny a chalani samozrejme tiež. To už aj domoboronci trošku pookriali a konečne traja z nich prejavili záujem o rákušky. Ako to je staré, čo to vlastne je, ako som sa o tom dozvedel, kam to vezieme, čo také som našiel najlepšie. Svojou ukrajinčinou vysvetľujem čarovné abrakadabra každého človeka, ktorý o paleontológii vie toľko, čo náš minister financií o financiách, teda kto niečo o téme vzdialene začul. „Našol kosti z mamontov!“ chválim sa zasa trošku preafektovane, nech na mne vidí hrdosť (mamutie kosti zasa nie sú až takým počinom). Zdá sa mi na šéfovej tvári trošku pochopenie. Vidina popravčej čaty, gulagu alebo uránovej bane sa mi trošku vzdiaľuje. Len aby som to nezakríkol! Vysvetľujem, že tie medúzky majú okolo 580.000.000 rokov, načo nechápavo krútia hlavou a jeden z nich dokonca tvrdí, že som si to vymyslel.
Potom dostávam spásonosnú myšlienku. „Májete tut komariv?“ pýtam sa. Kukajú na mňa jak na jak Danko na semafor. Sú pri priehrade na západnej Ukrajine. jasné, že tu majú celé povetrie zasvinené komármi. Vyťahujem mastičky s repelentom určené pre 28. brigádu pri Časiv Jare a týpci to znárodnia ako Smeráci vaše dane. Dávam každému ešte po jednej, dokopy desať kusov. Pre nich aj pre ženičky, ak nejaké majú. Potom ukazujeme dopomohu pre bijcov, teda veci, čo berieme na front (moc toho nemáme, pre 28. brigádu Serhija Halahana sme mali určené peniaze, ale máme krabicu drahých turniketov). To už vyzerá tak, že od nich ani nedostaneme nakladačku. Trochu pookrejem.
Povolia nám pohádzať veci naspäť do auta a vracajú nám pasy. Komusi opakovane volajú a ja dúfam, že na druhej strane linky neni Lavrentij Berija. Už-už to vyzerá, že nás prepustia bez úhony, keď Johnyho (mňa) napadne jeden z tých divných nápadov. Keď už nás nemajú za špiónov, nezistili nič kompromitujúce a dostali každý úplatok v hodnote 7 Eur, čo keby som pokúsil osud? Sú to siloviki, ktorí by mali byť viac-menej utajení a ktorých nebudem brať na ľahkú váhu, nie? To sa bude prejavovať tým, že im budem slušne vykať a nebudem ich otravovať pitomosťami, ktorými by som neotravoval slovenských policajtov.
Beriem telefón a priblížim sa šéf-domoboroncovi.
„Môžem si s tebou spraviť foto“
Aj keby odmietol, prinajhoršom ma za moju drzosť zmláti pelendrekom. Tak to risknem...
Pokračovanie nabudúce. Dozviete sa o drsnej ceste Ukrajinou, mysterióznych požiaroch aj nádejnej búrke na obzore, z ktorej sa vykľulo niečo iné.
Na Ukrajinu ideme dokončiť nedokončené desiateho novembra. Ak motyka vystrelí a získame sponzoring alebo vyzberáme na káve, tak asi naposledy navštívime aj tieto lokality.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
