Rusko-ukrajinský konflikt je logicky nepríjemnou záležitosťou. Pre Ukrajincov je to samozrejmé, čo ma teší, že je to čoraz väčšou trieskou v zadnici Rusov. Ruská ekonomika počas apríla spadne do vývrtky ako zostrelený MH117 a už veľmi, veľmi dlho sa zo dna nepozviecha. Ukrajina si to odserie poriadne, čo je nepríjemný fakt, ale na druhej strane za Kyjevom stojí hospodárska váha USA, EÚ, Japonska a desiatok ďalších krajín. Mŕtvym to život nevráti, to nie, ale pád Moskvy na hubu zato stojí a Kyjev to nezačal.
Čo ale hrozí nám? Začínajú sa šíriť obavy, že nás to postihne tiež – energie, ropa, plyn, dokonca aj obilie a teda aj iné potraviny, to všetko má raketovo narásť. Inflácia sa blíži k desiatim percentám, donedávna nepredstaviteľnej méte. Bežní ľudia to už začínajú cítiť. A bude húř, takže radšej od Ruska prsty preč...alebo nie?
Skúsim sa nato pozrieť z mojej perspektívy.
1. Ropa
Rusko je druhým najväčším producentom ropy na svete. Tesne pred ním sú USA a tesne za ním Saudská Arábia. Tieto tri krajiny produkujú denne cca 40% objemu. Rusko a Saudi sú v rebríčku dlhodobo, USA sa tam po dlhej dobe vrátilo prednedávnom, technologickým pokrokom pri ťažbe ropných bridlíc, ktorých majú najväčšie zásoby. Vyššie ceny ropy v posledných rokoch (a takisto ďalšie zlacnenie technológií) dovolili prosperovať aj ložiskám, ktoré predtým neboli profitabilné. Ropy je z pohľadu dnešnej spotreby takmer nekonečné množstvo, každým rokom sa nachádzajú nové a nové ložiská a zároveň sa novými metódami umožňuje doťažiť ďalšie množstvo zo starých lokalít. Problémom nie je kvantita, problémom je to, že sme sa príliš orientovali na jediného dodávateľa. Rusko dodáva gross ropy pre nás a celú strednú Európu, naše rafinérie sú na nekvalitnú sibírsku ropu stavané. Isteže sa dajú prerobiť a my môžeme potom diverzifikovať dodávateľov, ale trvalo by to.
Ale nevadí. Každá bomba, ktorá dopadne na ukrajinské mestá, je platená našou plnou nádržou. Keby sme takto boli uvažovali pred 8 rokmi, v časoch okupácie Donbasu a Krymu, dnes by už dávno k vojne nemuselo prísť, pretože Putin by nemal prostriedky ani len na toto fiasko, ktoré predvádza posledné tri týždne.
Áno, krátkodobo cena pohonných hmôt zabolí. Ide sezóna Chorvátska, dobrovoľných darcov orgánov na motorkách, ale myslím si, že každý z nás si vie zakusnúť do jazyka a v mene našich východných susedov poslať do Kremľa o nejaké to Euro menej. MHD, výlety s kratším dosahom, dovolenka u nás. Áno, máme za sebou dva roky korony, ale ak si poviem, že musím silou mocou letieť na ten Cyprus, najprv si pozriem správy z Mariupola a až potom pôjdem zabookovať letenky.
Európa by sa naviac mala orientovať na vlastné zdroje ropy. Vyzerá to síce vtipne, ale kontinent má pomerne dostatočné ložiská, z ktorých mnohé nie sú ani len načaté. Samozrejme, Británia a Nórsko, dve dominantné krajiny čo sa týka ropy na starom kontinente, majú isté rezervy. Nórsko referendom zakázalo ťažbu ropy pri Lofotách, čo mimoriadne privítali zelení, ale neocenili to civilisti Ukrajiny.
Najväčšie zásoby ropy onshore (na súši) majú prekvapivo Albánci. Jedna z najchudobnejších krajín Európy toto bohatstvo z nejakého pre mňa záhadného dôvodu nevedelo využiť ani za komunistov, ani po ich páde. Ruskú ponuku prebiť nedokáže, ale ak by prebralo čo len desať percent produkcie, značilo by to, že Albánsko hospodársky raketovo vyrastie a Rusku to uberie zdroje. V istej miere to platí pre Srbsko, ktoré má isté, i keď menšie rezervy, a takisto Chorvátsko, ktoré má bližšie nešpecifikované offshore ložiská. Offshore zdroje má aj Bulharsko, Rumunsko a Ukrajina, ktorej polia však okupujú Hnusi.
Druhou stránkou tejto témy sú podobne ako pri USA ropné bridlice. Európa nemá príliš veľa ropy na súši a aj morské polia si podelilo len pár krajín. Oveľa bohatšia je na bridlice, ktoré by veľkú časť spotreby pokryli. Ale tu dopadá kosa na kameň – aktivisti.
Máloktorá otázka budí takú kontroverziu ako frakovanie ropných bridlíc. Bridlice patria k obrovským zdrojom uhľovodíkov, ich výskyt je podložený v iných krajinách ako ropných veľmociach, ale ich aura je tak zlá, že bežný plebs nemá problém vstať od televízora a protestovať, akonáhle ich má niekto vôbec hľadať.
Slovensko patrí ku krajinám, ktoré isté množstva skutočne majú. Oblasť okolo Bardejova, Svidníka a pravdepodobne pás až nadol k Sobranciam obsahuje bridlice v rámci tzv. Lublinskej panvy. Tá sa ťahá od východného Poľska na Ukrajinu a podľa niektorých odhadov môže obsahovať miliardy barelov ropy a tisíce km3 zemného plynu. Poľsko, Slovensko a Ukrajina sú pritom medzi najohrozenejšími závislákmi na ruskej rope a plyne – v USA a vlastne kdekoľvek na svete by fakt, že najchudobnejšia oblasť Slovenska leží na bazéne uhľovodíkov zobrali ako božie požehnanie... u nás ako prekliatie. Radšej budeme chodiť prebaľovať babičky do Manchesteru, murovať Prahu alebo mať 20%-nú nezamestnanosť, ako keby sme využili vlastné prírodné zdroje.
Možno aj prebudenie z tohto stavu bude pozitívnym a nečakaným dôsledkom aktuálneho konfliktu na Ukrajine, uvidíme. Bolo by neslýchané, keby v Prešovskom kraji nebodaj vzniklo pár tisíc pracovných miest a Slovensko by vyrovnalo obchodný deficit...
2. Zemný plyn
Veľké ložiská má Holandsko a Nórsko, no podobne veľké má Ukrajina. Má ich v troch oblastiach, a keď vám prezradím, že okrem spomínanej pohraničnej oblasti s Poľskom má ďalšie dve v oblasti Krymu a Donbasu, hneď sa nám bláboly o záchrane ruskej populácie v týchto dvoch oblastiach zdajú byť ešte o čosi tupšie ako predtým.
Maďari majú pomerne hlboké ložisko Makó na juhu krajiny, ktoré nevyužívajú vôbec. Jeho spustenie by bolo nadlho, ale znova, ihneď po Kryme sa mohlo naraziť a dnes by sme mali o trošičku menej vrások na tvárach. Faktom je, že ide leto a už aj Nemecko, skorumpované Ruskom až do štádia štokholmského syndrómu, začalo urýchlene volať po termináloch LNG. Nemecko má prístavy, takže u nich to bude relatívne ľahké, no my sme závislý na dodávkach z iných krajín. Niekto, hlavne dezinfoscéna, argumentuje tým, že LNG je drahé. OK, skúste mi to povedať do očí niekedy v januári 2023, keď bude vonku mínus 15 a kremeľská mafia si povie, že zastaví kohútiky, lebo veď sankcie.
3. Uhlie
Uhlie je najmenší problém, pretože Európa má bohaté ložiská, ktoré sú naviac dobre geograficky distribuované. Aj keď sa EÚ dlhodobo uhlia stráni tak extrémnym spôsobom, až by človek pochyboval o tom, že práve uhlie z nás spravilo dobyvateľov zvyšku sveta a že práve vďaka uhliu je dominantným jazykom angličtina a nie napríklad arabčina alebo čínština, Ukrajina konečne zvrátila tento predsudok a zelené dogmy sa dostali chvalabohu do úzadia. Seriózne by som rád videl Grétku, ako pozerá zábery zo slovenských a poľských hraničných prechodov a rozčuľuje sa, že People are suffering, people are dying, pretože fosílne palivá im kradnú detstvo.
Presun energetiky od uhlia k soláru a vetru je práve alfou a omegou toho, čo máme dnes – nafta takmer za dve Eurá, elektrika tak vysoko, že Žiar nad Hronom a Istebné zastavujú výrobu. A že ruskí zločinci stoja na námestí v Chersone. Ako som napísal v skoršom blogu, rád by som videl archívy FSB, v ktorých sú zoznamy kolaborantov, dezinfomédií a kolaborantov – stavím sa o čokoľvek, že „zelených“ tam bude uvedených toľko, že aj katolícka cirkev za normalizácie by mala čo doháňať.
Čo spravíme my? Šetrime energie, kým sa situácia nestabilizuje. Menej kúrenia, menej horúcej vody, menej spustených spotrebičov. Ceny energií sa odzrkadľujú v inflácii mamuťou mierou, takže každé šetrenie sa prejaví aj inde.
4. Obilie
Rusko je agrárnou veľmocou. Toto počúvam od ľudí, ktorí zväčša o téme nemajú šajnu. Rusko vyprodukuje dostatok akurát tak obilia, ktorého je významným vývozcom, cukrovej repy (na etanol, haha), a ešte pár plodín, ale reálne nemá dostatok takmer žiadnych výrobkov z vlastnej produkcie. Aktuálne zábery z ruských obchodov, kde mizne cukor, sladkosti, soľ a čoskoro asi úplne všetko, svedčia o tom, že Rusko a jeho agrosektor je na kolenách. Federácia môže vyprodukovať veľa pšenice, ale ľudia nejedia pšenicu, konzumujú pekárenské výrobky. V tomto prípade je to to najjednoduchšie, pretože chlieb dokázal napiecť aj starý Egypťan pred pyramídou, ale dnešní Rusi sú ľudia 21. storočia, odchovaní na hambáčoch, sladkostiach, Coca Cole a mäse.
Mimochodom, prepad rozlohy poľnohospodárskych plôch všade po ruských republikách je alarmujúci. Republika Tuva pri čínskych hraniciach má dnes len jednu desatinu výmer plôch polí. Každá z republík má niekoľko desiatok percent polí menej, pričom ďaleký východ zväčša má skutočne len zlomky pôvodných výmer.
Rusko nie je dostatočné ani v produkcii sadiva a osiva. Krajina s treťou najväčšou výmerou obhospodarovateľnej plochy je na tom až tak zle... Sankcie na Rusko budú bolieť aj v tomto smere – predstavte si, že sa každý rok spoliehate na overených dodávateľov zo západu alebo Ukrajiny, a zrazu ich nedostanete. Máte dve možnosti – znížite plochy, ktoré osejete, alebo vymeníte dodávateľa za miestneho, ale neovereného. Ako všetko v Rusku, prakticky stopercentne pôjdete s kvalitou aj kvantitou dole.
Obilie je o to kľúčovejšie, že takisto Ukrajina je veľkým exportérom. Európa je pomerne v pohode, ale Afrika je mimoriadne závislá na pšenici od oboch účastníkov konfliktu. Rusko sa bude snažiť „vyšróbovať“ ceny obilia nahor rôznymi prehláseniami („Nedodáme, Putin zakázal“, načo to predajú s vyššími maržami). Ukrajina ale naozaj bude mať problém obsiať a zožať aspoň polovicu plôch čo vlani, pretože na veľkej časti územia je vojna, na ďalšej časti budú chýbať ľudia (utečenci). Nafta pre poľnohospodárske stroje je drahá, náhradných dielov nebude... Ukrajinci budú proste závislí na Európe a USA, na čom ale bude závislý Egypt, Gambia, Sudán, to si neviem predstaviť.
A tu je priestor aj pre nás. Slovensko produkuje v priemere o 40% obilia viac ako spotrebujeme, takže sme na hlavu vcelku slušným exportérom, aj keď samozrejme na celosvetovom vývoze sa podieľame smiešnou sumou. Lenže Slovensko a aj zvyšok Európy má obrovské rezervy v poľnohospodárskej pôde – máme TPP, ktoré slúžia skôr ako práčky dotácií ako reálne poľnohospodárska produkčná plocha. Dúfam, že pod hrozbou drahých potravín sa niekto na ministerstve už touto otázkou zaoberá a že sa núdzovo zavedú opatrenia. Najvyšší čas, tesne pred nástupom vegetačnej sezóny sa ešte dá vytĺcť z každého hektára nejaké to zrnko naviac.
Čo môžeme spraviť my? Šetrime potraviny. Menej mäsa, menej odpadu z kuchyne. Menej rozhadzovania. Po dvoch rokoch Covidu, obmedzení a miestami aj uťahovaní opaskov sa to ťažko píše, ale ruku na srdce, náš benzín drahší o 30 centov alebo účet za elektriku vyšší o 10 Eur nie je nič v porovnaní so zbombardovaním divadla v Mariupole. Zvýšenú infláciu vyžehlime nižším plytvaním. Mimochodom, práve inflácia bola posledných desať rokov takmer nulová, preto z dlhodobého pohľadu sa v priemere teraz nič nedeje. Čoskoro turbulencie na trhu opadnú, trh vyrovná nerovnováhy a všetko sa znova ustáli.
Nepřítel naslouchá, písalo sa za komunistov. Nepřítel dodává, doplnil by som dnes. Nepodliehajme panike, hladomor, nevykúrené byty a fronty na mäso nám nehrozia. Krátky diskomfort, ani zďaleka taký aký sme zažívali za komunistov celé roky, nás nezabije. Zbytočne sa budem biť do pŕs, že som za Ukrajinou, keď neviem zniesť ani len jedno percento ich údelu. A o to viac sa snažme správať racionálne.
Aspoň do ďalšej prechádzky po Gorkého parku.
