Nebraska.
Malo to byť najveľkolepejšou udalosťou Nebrasky v tomto roku. Zároveň bola tou prvou v novučičkom hoteli.
Pohľadná štyridsiatnička sa nervózne rozhliadla na veľký banketový sál. Svetlá sa odrážali od tisícok šperkov, krištáľových pohárov na šampanské i od flitrových šiat. Všetko to budilo veľkolepý dojem, no i napriek mesiacom príprav sa Jessica Nelsonová nemohla zbaviť pocitu, že sa niečo pokazí a ona si zlízne svoju dávku hanby. Zábava však bola v plnom prúde a ona vedela, že akékoľvek zmeny sú už teraz neodvolateľné.
Černošská bluesová kapela dohrala ďalšiu zo skladieb, ktorá jej, dcére diskotékových sedemdesiatych rokov, nehovorila nič. Black Blues Band spustila čosi rýchlejšie, no drvivá väčšina účastníkov si ich nevšímala.
„Usmej sa, Jessica,“ prekvapila ju o čosi mladšia bruneta v čiernych šatách. „Vyzeráš, akoby si prehltla citrón.“
„Tebe sa to povie, ale žalúdok mám menší ako atóm.“ Organizátorka odmietla šampanské, ktoré jej bruneta núkala. „Až po prípitku. Potom už si budem môcť vydýchnuť, Linda.“
Linda Langová bola v tento večer pravou rukou v organizačnej mašinérií udalosti. V súkromí boli dlhoročnými priateľkami. Ako typická manželka miliardára brala život ako gombičku, čo sa nedalo povedať o Jessice s jej notoricky známym perfekcionizmom a sklonom k stresu.
Bol tpredvečer Dňa vďakyvzdania. Ako už celé dekády, i teraz sa najbohatšie ženy Spojených štátov stretli na luxusnom benefičnom večierku. Americké ženy americkým ženám hlásal nápis na obrovskom transparente za kapelou. Pod nápisom bolo menšími písmenami doplnené „New Fontenelle, Omaha, Nebraska 2018.“ Stojedenásť podnikateliek, manželiek podnikateľov, dcér podnikateľov, dedičiek po podnikateľoch či hviezd showbiznisu sa ako každý rok zhromaždilo aby odrobinkou svojho majetku podporili chudobné, choré a také ženy, ktoré hľadali nový začiatok a nemali na to prostriedky. Alebo ako hovorili zlé jazyky – aby vykúpili svoje zlé svedomie na najbližší rok hriechu a nenažranosti.
Dalo sa tu vidieť skutočne celé spektrum žien – od sotva zmaturovaných pubertiačok, ktoré zastupovali svoje neprítomné matky, až po matróny v úctyhodnom veku, u ktorých nebolo jasné, či sa vôbec dožijú rána. Absolútna väčšina bola biela, no dalo sa nájsť aj pár Aziatok, černošiek, či Hispánok. Takmer aždá mala za sebou viac ako miliardu dolárov. Dohromady by schovali do vrecka ročný rozpočet stredne veľkej krajiny. Vravelo sa tiež, že róby, šperky, kozmetika, kabelky a náklady na kaderníkov stáli osemmiestnu cifru, čo však samotné účastníčky brali ako urážlivú degradáciu skutočných nákladov.
„Čo zoznam?,“ otočila sa Jessica na Lindu. „Chýbajúce dali vedieť, či prídu?“
„Laura Johnsonová je po predčasnom cisárskom; ešte predvčerom bola v poriadku a sľúbila prísť. Odkázala však, že prispeje tak, ako keby tu dnes bola. Susan Wongovej zomrel včera otec, nepríde. Veronica Newtonová mi písala esemesku, že musela núdzovo pristáť v Chicagu, pretože ich Learjet má akúsi závadu. No a tri ďalšie takisto meškajú, ale dorazia každú chvíľu.“
„Len aby to všetko dobre dopadlo,“ povzdychla si Jessica. „To neustále potriasanie si rukami ma znervózňuje.“
„Neboj sa,“ zasmiala sa Linda, „o pol hodinu bude po prípitku, každá bude mať v sebe drink a bude sa baviť. Pravda, okrem tých, čo budú mať v sebe sedem drinkov a nebudú si pamätať ani donácie.“ To sa zasmiala aj Jessica.
„Pozor, ide Martha Ferrersová... Martha, miláčik! Dnes ti to skutočne pristane!“
Oslovená žena, nízka a zošúverená starena určite po osemdesiatke sa prišuchtala k baviacej sa dvojici. Musela sa podopierať paličkou, pretože krívala na jednu nohu.
„Jessica, Linda! Je to tu nádherné. Musím sa vám poďakovať, tak skvelá organizácia, výborná atmosféra, perfektná kapela... A ten hotel! Všetko sa tu ligoce novotou!“
„Je to úplne nový hotel, Martha,“ ozrejmila jej Linda. „Sme tu na prvej oficiálnej akcii. Dokonca sme sa báli, že ho nestihnú skolaudovať. Najprv sa im pokazili výťahy, potom niečo v kuchyni, no a minulý týždeň museli vymieňať v tomto sále obklady z mramoru a žuly, pretože im praskli. Predstav si to, Martha, týždeň pred akciou! Rozostavajú pódium aj aparát, a oni sem musia nanosiť kamenné platne na obklady.“
„Hrozné,“ vycerila starena malé zuby v širokom úsmeve. „Ale zvládli ste to na jednotku a zato vám obom patrí vďaka.“ Blondína aj brunetka jej úsmev opätovali, i keď trochu profesionálny. „A teraz ma ospravedlňte, hrajú Pinka Andersona. Pri tejto piesni ma žiadal môj Larry o ruku – bože, to bolo dávno.“ Starena sa odšuchtala pred pódium.
„Hrozné,“ povzdychli si obe organizátorky.
Okolo nich prebehla mladá fotografka, šedá myška s veľkým aparátom, ktorá mala výhradné právo robiť snímky. Staré a hlúpe, no precízne dodržiavané pravidlo hovorilo, že mohli byť zverejnené len veľmi krátke filmové záznamy a obmedzený počet vopred schválených fotiek, preto sa na akcie nikdy nepripúšťali štáby veľkých spoločností Tie si museli vystačiť so zakúpenými záznamami.
„Všetko OK?“ ubezpečila sa Jessica.
Fotografka sa usmiala, „Mám super zábery, pani Nelsonová. A nebojte sa, garantujem vám, že dnešná show vojde do dejín,“ žmurkla na ňu a zmizla v hlúčiku postarších dám.
Jessica si povzdychla: „Kiežby to tak bolo.“
„Príliš si všetko berieš. Zatiaľ všetko vychádza podľa plánov a podľa mňa hravo prekonáme Nevadu,“ chlácholila ju kolegyňa. Narážala na posledný ročník, ktorý sa konal v Las Vegas. Spoločnostiam, ktoré účastníčky či ich manželia vlastnili, sa v ten rok mimoriadne darilo a na daroch sa vyzbierala prvýkrát viac ako jedna miliarda dolárov. Akciovým trhom tento rok prial ešte viac, čiže sa rátalo s novým rekordom. Niektorí dokonca dúfali v tento večer vo dve vyzbierané miliardy.
„Keď spravíme dnes rekord, napustím si vaňu šampanským a týždeň z nej nevyleziem.“
„Konečne niečo optimistické od teba,“ usmiala sa Linda kyslo. „O päť minút máme príhovor, takže toho optimizmu poprosím trochu viac. Pozri, Dottie je už nacenganá,“ ukázala na šesťdesiatničku, ktorá mala očividne problémy s rovnováhou. Od rozvodu pred dvomi rokmi mala problémy s alkoholom, no jej biznisu sa darilo a tak pozvánku dostala i teraz, i keď sa rátalo, že čoskoro ju odnesú nevládnu do izby.
Kapela zahrala podľa plánu neoficiálnu úvodnú znelku, čo znamenalo, že čoskoro začne príhovor, ďakovné prejavy a následne aj samotné donácie a predstavovanie minulých a budúcich projektov. Práve najbližšia hodina bola najkľúčovejšia a najnáročnejšia. Jessica si uvedomila, že si jeden pohárik predsa len mala dať.
Black Blues Band stíchli. Osvetlenie v sále potemnelo s výnimkou reflektorov, ktoré oslňovali pódium a transparent. Vrava účastníčok sa stíšila; ženy sa presunuli bližšie k javisku. Väčšina z nich odložila svoje poháre, pretože vedeli, že čoskoro sa bude často a intenzívne tlieskať.
Za mikrofónom sa zjavila Linda. Vo svojich ani nie štyridsiatich rokoch mala postavu, ktorú jej prevažná časť rovesníčok závidela. Čierne šaty a dlhé gaštanové vlasy jej prirodzený pôvab ešte umocňovali.
„Vážené dámy,“ usmiala sa za mikrofónom, „dovoľte mi privítať vás na dnešnom štyridsiatom siedmom ročníku benefičného podujatia Americké ženy americkým ženám. Ako ste už akiste mohli zistiť, dnes sa nachádzame v Nebraske, v Omahe, v novopostavenom hoteli New Fontelle. Máme tú česť byť prvými oficiálnymi návštevníkmi v tejto budove – takže si ju užite!“
Ozval sa potlesk. Kdesi v šere spadol pohár a rozbil sa. „Tuším budeme mať dnes šťastie,“ zaimprovizovala Linda a roztiahla úsmev o to viac. „Ako je už tradíciou, vždy je samotné zahájenie na pleciach niekoho spomedzi nás, kto pochádza z hostiteľského štátu. A kto iný by to mal byť ako rodená Nebrasanka, Jessica Nelsonová!“
Kapela spustila krátku privítaciu znelku, ktorú prehlušil hlasný potlesk a nadšené výkriky. Vo svetle reflektorov sa zjavila Jessica vystupujúca po schodoch na pódium. Z prítmia sa párkrát zablysol fotoaparát. Na zadnej strane sály sa objavila obsluha – niekoľko elegantne oblečených černochov tlačiacich stolíky na kolieskach naložené šampanským a obrovskou tortou.
„Ďakujem Linde Langovej za skvelý úvod,“ prehovorila hostiteľka, akonáhle aplauz stíchol. „Okrem toho, že som mimoriadne poctená touto úlohou, som zároveň mimoriadne strémovaná, a to i napriek mojim posledným návštevám u svojho privátneho psychiatra.“ Obecenstvo sa rozosmialo a ktorási žena zatlieskal.
„Kto ma pozná vie, že nemám rada príliš dlhé a nudné reči. Okrem toho, naša bluesová kapela je lepším zabávačom ako ja,“ otočila sa a žmurkla na muzikantov, „takže dnešok iba zhrniem. Zišli sme sa tu dnes my, najbohatšie a najvplyvnejšie ženy Spojených štátov amerických, aby sme dokázali svetu, že byť bohatou a vplyvnou neznamená byť bezcitnou a sebeckou. Že mať za sebou úspech a bohatstvo neznačí, že ho máme na úkor niekoho. Že mať nadpriemerné šťastie neznamená, že ho nemôžu mať aj tí, ktorí ho doteraz nemali. Vlani v Nevade sme prvýkrát v histórií – už takmer polstoročnej – vyzbierali viac ako miliardu dolárov. Tento peňažný obnos bol rozdelený do všetkých štátov krajiny na takmer tisíc projektov, od školstva a zdravotníctva až po ekoprojekty, v ktorých dominujú ženy. Odhaduje sa, že päťdesiattisíc obyvateľov má vďaka minuloročnej zbierke lepší život – a čo je najlepšie, niektoré projekty sa ešte neskončili, takže toto číslo ešte porastie.“
Ďalší potlesk a blesky fotoaparátu. Konečne sa uvoľnila.
„Dnes máme rovnakú možnosť ako minulý rok v Nevade. Nie rovnakú, dokonca lepšiu, keďže moje aj Lindine akcie stúpli o desať percent.“
Návštevníkmi prebehla vlna smiechu. Obsluha odstavila vozíky pred pódiom a odišla. Torta bola obrovská – musela vážiť viac ako sto kilogramov a na vrchnom poschodí mala vyzdobenú mapu Nebrasky aj s najvýznamnejšími pamiatkami či prírodnými krásami. Hladné a roztúžené pohľady, ktoré dámy vrhali na toto umelecké dielo, Jessicu presvedčili, že musí scenár skrátiť.
„Ja sama som hladná ako vlk, čiže chcem tortu konečne načať a zgustnúť si na nej. Drahé kolegyne a priateľky, zoberte si každá svoj pohár šampanského, symbolicky si cinknime a ja vám sľubujem, že skončím svoj nudný príhovor a rýchlo zbehnem pod pódium nakrájať tú sladkosť.“
Ženy nadšene zatlieskali. Poháre šampanského, z ktorého jediná fľaša mala hodnotu nového automobilu, putovali z rúk do rúk. Linda podišla k Jessice, jeden jej podala a druhým si s ňou cinkla.
„Na vaše a naše zdravie a na zdravie tých, ktorým vďaka dnešnému večierku pomôžeme zmeniť život!“ pozdvihla krištáľ Jessica. Viac ako stovka rúk jej kývla na pozdrav. Miestnosťou sa ozvala kakofónia zvukov a vravy. Okolo zdobeného stolíka s tortou sa vytvoril polkruh.
Na Lindin povel kapela spustila pomalú znelku. Jessica v opakovanom blesku fotoaparátov zišla z pódia medzi družky. Doširoka sa usmievala. Stres bol tatam. Podišla k stolíku s tortou. Tradícia vravela, že každá účastníčka si odkrojí svoju porciu sama a takú veľkú, akú chcela, pričom prvý rez urobí tohtoročná hostiteľka, druhý minuloročná a tretí budúcoročná. Každý rok na to bol vyčlenený zvlášť robený podnos a nôž, ktoré sa potom predali v aukcii. Aby servírovanie netrvalo príliš dlho, boli ešte na vozíku ďalšie nože, no ceremónia prvých troch rezov bola robená výlučne originálnym kusom.
Jessica pozdvihla nástroj, ktorý bol rovnako ako hotel zdobený v ArtDeco štýle.
„Nech sa tu dnes porozdávame presne tak, ako táto torta,“ povedala starú frázu a zaryla čepeľ do mapy Nebrasky.
Obrovská explózia, ktorá rozmetala sálu a všetko v nej, bola taká silná, že niektoré kusy vybavenia a torzá tiel sa našli viac než sto metrov pred fasádou hotela. Jeep patriaci ochranke parkujúci pred hotelom, sa posunul až na trávnik a prevrátil na strechu. Čerstvo skolaudovanému päťhviezdičkovému hotelu sa narušila statika a tlaková vlna, ktorá sa prehnala štvrťou, nechala za sebou stovky rozbitých okien.
Všetko sa to odohralo v pár krátkych sekundách priamo pred kamerami desiatok štábov, ktoré podupkávali v chlade na námestí tristo metrov od vchodu do hotela. Niektoré vysielali v priamom prenose do celého sveta, iné plánovali vysielať až ráno zostrihanú reportáž aj s presnou cifrou, ktorá sa vyzbierala počas noci od účastníčok benefičnej akcie. Namiesto toho zachytili explóziu, ktorá nešťastné ženy vymazala z histórie.
*****
O dvadsať minút neskôr a jedno časové pásmo na východ sa Ray MacLean chystal vypiť večerné pivo a zaľahnúť. Po celom dni toho mal viac ako dosť a zajtrajší deň nevyzeral o nič ľahšie. Natiahol sa na gauč, otvoril plechovku ležiaku a vyložil si nohy na taburetku. Už si ale neodpil.
„Ach kurva,“ zahrešil s pivom na polceste k ústam. Jeho ospalosť bola zaraz preč. Chvíľu sledoval CNN v tejto grotesknej polohe. Potom plnú plechovku odložil na stôl a začal sa prezliekať späť do obleku, ktorý si sotva pred pol hodinou po celom dni odložil. Dal si čistú košeľu, ďalšie dve si pripravil k náhradnému spodnému prádlu do igelitky. Kým sa obliekol, zazvonil mi telefón. Na displeji mu zasvietilo meno jeho nadriadeného.
„Videl som reportáž, Greg,“ povedal kamenným hlasom miesto pozdravu. „Už odchádzam z domu.“
„Lietadlo nás bude čakať o štyridsať minút, Ray.“ Gregov hlas sa triasol, hoci to bol profesionál a mal za sebou tri dekády praxe. „Myslím, že sme po uši v sračkách, chlape.“
Keď sa vládny tryskáč vzniesol do noci, tuctu pasažierov na jeho palube bolo jasné, že najbližšie dni oka nezažmúria.
(Pokračovanie nabudúce. A dnes o 17:40 mi na RTVS držte palce).
