Takmer každá prevratná udalosť – prvá aj druhá svetová vojna, vzostup Britského impéria aj jeho pád, priemyselná revolúcia, rozpad Sovietskeho zväzu aj Rímskej ríše – aj Arabská jar mala množstvo svojich spúšťačov, ktoré jej predchádzali. Historici budúcnosti sa budú biť a označovať všetky možné dôvody – korupciu, sociálne médiá, suchú vegetačnú sezónu, korupciu, dokonca aj ekologické lobby v Európe, ktorých kričanie po biopalivách vyhnali ceny potravín do závratných výšok. Všetky sú pravdivé.
Povestnou poslednou kvapkou pnutia v arabskom svete však bolo protestné upálenie sa dvadsaťšesťročného predavača zeleniny v Tunisku. Mohamed Bouazizi bol dlhšie šikanovaný skorumpovanou políciou, keď v ňom zrazu praskli nervy. Odišiel pred policajnú stanicu, polial sa benzínom a upálil sa.
Pozitívnym efektom bolo, že nenávidený prezident El Abidine Ben Ali utiekol z úradu a krajina sa vzápätí demokratizovala. Chudák predavač by si však svoju martýrsku smrť bol premyslel stokrát, keby vedel, čo bude nasledovať potom. Posledná kvapka nielen pretiekla cez okraj, ona prevrátila celý pohár.
Od decembra 2010 do marca ďalšieho roku sa protesty rozšírili od Mauretánie na brehoch Atlantického oceána až po oba brehy Perzského zálivu. Z protestov sa stávali prevraty a občianske vojny, ktoré vyvolávali epidémiu ďalších konfliktov a tie zasa priťahovali hrdlorezov z celého sveta. OSN, NATO a prezident Spojených štátov najprv zmeny režimov privítali. Muammar Kaddáfí, strojca teroristických útokov na Lockerbie, skončil s bodákom trčiacim zo zvieračov. Predstavitelia Tuniska, Jemenu, Palestíny, Kuvajtu a Egypta alebo rezignovali, alebo skončili vo väzení. V Jemene, Líbyi, Iraku a Sýrii sa rozpútali občianske vojny.
Arabská jar prerástla do arabskej noci. Čiernej, krvavej a ťažkej noci.
No presne toto bola voda na mlyn Tárikovi a jeho „firme“. V tom čase to bola pre verejnosť podľa mena neznáma organizácia, ktorá však mala veľké skúsenosti vo vojne v Iraku. Jej názov sa však už čoskoro mal presláviť a stať sa synonymom krutosti a fanatizmu. Islamský štát Iraku a Levanty, zvaný aj Daeš podľa arabskej transkripcie, sa formoval do svojej konečnej podoby a čakal na svoj veľký deň.
*****
Irak mal všetky predpoklady stať sa prosperujúcim a bohatým štátom. V prvej desiatke krajín s najväčšími ropnými a tesne za ňou v plynových rezervách, s úrodnou pôdou pozdĺž riek Eufrat a Tigris, ktorá im umožňovala – aspoň potenciálne – byť sebestačná vo väčšine kľúčových potravín. Ruiny historických miest vrátane biblického Babylonu mohli byť významnými turistickými destináciami porovnateľnými s Pompejami alebo Gízou. Miesto toho sa v dekáde po poprave Saddáma Hussajna z beztak vydrancovanej krajiny stal doslova peklom na zemi. Dôvod bol prostý: Núrí Malíkí.
Tento bývalý šíitsky disident, ktorý bol baasistami odsúdený na smrť a v exile strávil takmer štvrťstoročie, sa dostal na premiérsku stoličku v roku 2006 a strávil na nej osem rokov. V prevažne šíitskej krajine, ktorú desaťročia držali v rukách sunniti, okamžite prechýlil váhy a miesto demokratizácie a rozvoja ľudských práv začal druhú stranu verejne obmedzovať. Či už chtiac alebo nechtiac, stal sa bábkou v rukách Iránu – a jeho štát bábkovým štátom. To však bolo tŕňom v oku menšinovým sunnitom a zahraničným žoldnierom. Niečo muselo prasknúť. A aj prasklo.
Koncom roka 2013 vládne sily zatkli v meste Ramádí vplyvného sunnitského opozičného aktivistu. Ihneď vzbĺklo povstanie. Za necelý týždeň podľa Falúdža, významné mesto neďaleko od Ramádí. Ozbrojené vládne zložky kapitulovali prekvapivo rýchlo. Nevyplatilo sa im to. Stovky, ak nie tisíce, policajtov skončili na dne Eufratu s prestrelenou hlavou alebo podrezaným krkom. Džihádisti sa dostali k skladom zbraní, často amerických, čo im ešte viac umožnilo vytláčať demoralizované vládne jednotky v strednom Iraku. Celé leto ISIL postupoval krajinou. Státisíce civilistov pred krviprelievaním unikalo. Tí, ktorí nestihli, boli často povraždení bez ohľadu na vierovyznanie. Džihádistické kanály boli zaplavené videami popráv a mučenia. Väčšina videí mala v pozadí hrdinský spev a zábery na mladých bojovníkov so svojou zlovestnou vlajkou. Dokonca aj členovia sunnitských kmeňov, ktorým ISIL povraždil ich vlastných príbuzných, sa pod vplyvom propagandy pridávali k vrahom.
Takfíristická rakovina sa šírila Irakom a preskočila do Sýrie. Zdalo sa, že postup ISIL-u a jeho klonov je nezadržateľný.
*****
Po pozoruhodných úspechoch prišli však prvé problémy. Irak, Sýria, miestne menšiny aj svet sa konečne začal prebúdzať. Smutné bolo, že desaťtisíce mŕtvych na blízkom východe ich prebudiť nevedeli. Pár desiatok mŕtvych v Londýne, Paríži, Kanade a Spojených štátoch, často nespôsobených ani priamo členmi ISIL-u ako s ním skôr inšpirovaných, prebudilo západ z Obamovskej letargie. Na severe oboch krajín Kurdi a Pešmergovia, fanatikmi obzvlášť prenasledovaní, vybojovali v spolupráci s letectvom viacerých štátov triumfálne víťazstvo pri Kobané. ISIL tu stratil štvrtinu bojovníkov a polovicu tankov. Ofenzíva pri Tell Abyáde na tureckých hraniciach vyhladila stovky ďalších džihádistov. Druhá bitka o Sarrin detto. V Sýrii konečne na siedmy pokus koalícia vytlačila ISIL a jej spojencov od Aleppo. Od roku 2016 do roku 2017 sa viedla takmer ročná, úmorná bitka o provinciu Rakka. V rovnomennom meste mali islamisti svoje centrum. Ako zrnká z granátového jablka padala dedina za dedinou, ulica za ulicou a dom za domom vyzobávala koalícia z rúk ISIL-u ich majetok. V každej z bitiek okrem radových vojakov padlo niekoľko vplyvných poľných veliteľov alebo stratégov. Hviezde časy skončili.
A potom sa stalo to, čo Tárik predpovedal: štvané a porážané vojsko sa rozdelilo na jednotlivé frakcie a tie začali bojovať medzi sebou navzájom. Veliteľovi jednej frakcie sa na front nedostala zásielka munície v čase, v ktorom chcel a obratom obvinil veliteľa konkurenčnej skupiny. Ten mu urážku vrátil a onedlho už ozbrojená obsadili „nepriateľské“ ústredie. Kým sa vyjednalo prímerie, bojovníci si odvážali stovky mŕtvych.
„Musíme byť svorní, bratia,“ prízvukoval Tárik veliteľom všetkých džihádistických skupín, ktoré ho chceli počúvať. „Je len jeden boh nad nami a všetci bojujeme za JEHO vec, inšalláh.“
Niektorí s ním súhlasili, iní zasa nie. Hlavne tí starší mali problém počúvať rady tridsiatnika. Tárik mal však dar upútať ľudí a argumentovať vecne. Vypočul si každú zo strán. Diskutoval s každým. Citoval Korán a často sa naň odvolával. Čoskoro aj jeho neprajníci zistili, že v mnohom má pravdu. Jeho sčítanosť a učenosť zavážila mimo front. Tam, kde hrozil rozkol medzi dvomi veliteľmi, často zasahoval mladý americký študent. Rozdával rady aj dary a zúčastnil sa ďalších bojov.
Čoskoro hrozilo, že sa rozpory prehĺbia a opakovali sa časté dezercie. Tu už jeho džambíja, dýka z damascénskej ocele so striebornou rúčkou, si našla svoj cieľ. Trojicu nižších veliteľov, ktorí sa na poradách tvárili príliš ortodoxne, no onedlho im dokázali zradu a podkopávanie džihádu, osobne podrezal a videá z popravy zavesil na sieť. Ďalší z veliteľov, ktorý neuposlúchol rozkaz a zmenil svoje umiestnenie, skončil zbitý do krvi a nakoniec ho zastrelili. Zbytočne sa vyhováral, že len zle pochopil rozkazy a doteraz bojoval bezchybne – islamisti vďaka jeho chybe prišli o celú štvrť Aleppa a tri stovky mužov.
Posledný krát Donio: https://donio.sk/pristresok-pre-humanitarnu-pomoc-v-slaviansku
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
Ďakujeme. Ďalšie blogy už len z Ukrajiny. Držte nám palce
