Jedná sa o začiatok poviedky. Zápetka sa mi ako vždy snívala a ako vždy ju nemám dokončenú. Ľubka Kopaničárka ma bude nenávidieť. Ešte poznámka: jedná sa o archívny a nepreškrtaný prepis môjho rukopisu, takže tu bude asi hafo preklepov alebo zlej gramatiky. Za upozornenie na konkrétne chibyčki sa neurazím.
V ministerskej pracovni vládla vyslovene ťažká atmosféra.
Samotný minister bol známy tým, že keď bol nervózny alebo rozčúlený, stál za stolom alebo pochodoval. Nezriedka pritom udrel do tabule stola a nešetril pikantnými slovami, ktoré by z jeho úst nikto nezasvätený nečakal.
A teraz udieral päsťou aj hrešil obzvlášť vysokou kadenciou.
„Sľúbil som prezidentovi, že do troch rokov znížime množstvo trestných činov spojených s drogovou činnosťou na dve tretiny a že zredukujem objem drog pašovaných z juhu na polovicu, Pau! Dve tretiny a polovicu, počujete? Od jeho zvolenia a môjho menovania to boli tri roky! A viete čo sa stalo? Hovno! Stalo sa obyčajné, veľké, hnedé, smradľavé hovno! Mám to tu čierne na bielom: počet vrážd kvôli drogám: plus osemnásť percent. Počet lúpežných prepadnutí s drogovým kontextom: plus tridsaťjeden percent. Počet obetí vybavovania si účtov medzi gangami: dokonca plus štyridsať percent! Počúvate, Paul?“
Bledý muž za stolom mlčky klopil oči a prikyvoval. Za stolom sedelo ešte zo desať ďalších ľudí, až na dve ženy všetko muži, a všetci boli bledí ako menovaní, no nikto neklopil oči ani neprikyvoval. Ani sa nepohli. Vyzerali ako vrastení do kresiel.
„Mexická polícia odhaduje, že za tri roky sa objem kokaínu pašovaného z Latinskej Ameriky do Štátov zvýšil o zhruba polovicu! Polovicu Paul! Nie že sme objem o polovicu okresali, my sme ho navýšili! Jeho ceny na trhu dokonca klesli!“
Bledý muž zodvihol oči, no rýchlo ich zasa sklopil.
Minister Ardley udieral do stola. „Blížia sa voľby. Prezident je nervózny; kandiduje na druhé volebné obdobie a vo väčšine ukazovateľov je priemerný. Je ale jediný zjavný sektor, kde priemerný nie je: kriminalita, Paul, kurva. Kriminalita! A prednostne tá drogová, ktorú sme mali vyriešiť do tohto roku. A my sme spravili čo? Zaplavili trh kokaínom tak lacným, že aj Pepsi Cola je drahšia! Máte nato čo povedať?“
Paul Ipeirotis sa konečne odvážil pozrieť ministrovi priamo do očí. Bol to muž, ktorý si toho v živote veľa odskákal, no teraz mal zovreté hrdlo.
„Ak mi dovolíte, mám.“
„To dúfam,“ vyprskol Ardley. „To dúfame všetci, Paul.“
Ipeirotis si odkašľal. „Všetci dobre viete, že za predchádzajúcej vlády som bol členom protidrogovej jednotky ako jeden z najúspešnejších veliteľov. Za sedem rokov mojej kariéry som sa zúčastnil na stodeväťdesiatich! Zásahoch proti pašerákom. Osobne som velil štyridsiatim z nich. Za to obdobie sme stratili tridsať mužov, pod mojim velením osemnástich, pán minister. Zhabali sme tristo ton kokaínu, zatkli tisícosemsto pašerákov, vrátane šestnástich vysokopostavených členov mexických klanov.“
„Nechcem Váš životopis, Paul. Chcem odpoveď na moju otázku!“
„Ak mi dáte chvíľku, zodpoviem Vám ju,“ odvetil Ipeirotis trpezlivo. Okamih počkal, aby mu v tvári červený Ardley neskočil znovu do reči. Všetky oči sa upierali na neho. „Ihneď po voľbách som bol oslovený, či nechcem prebrať túto sekciu. Povedal som samotnému prezidentovi, že iba pod istými podmienkami. Prezident ma vypočul, ubezpečil ma, že všetky moje požiadavky budú do pár mesiacov splnené a potom sa stalo čo? No nič.“ Ipeirotis smutne pokýval hlavou. „Nestalo sa nič. Flotila pobrežnej stráže nebola posilnená novými rýchlymi člnmi a mexické gangy majú dnes výkonnejšie plavidlá ako máme my. Protiponorkové detekčné boje zachytia tie primitívne kartelové ponorky bez problémov – lenže námorníctvo nám odmietalo dodávať informácie o ich predpokladanom pohybe, pretože vraj by to Rusom a Číňanom mohlo odhaliť rozloženie našich detektorov v Tichom oceáne aj Mexickom zálive.
A čo viac? Kolumbijčania aj Mexikánci dostali na svojich dealerských cestách za minulej vlády na frak. Preto začali tesne pred voľbami skúšať nové cesty, hlavne cez severnejšie vody Pacifiku a cez Massachusets. My sme nato prišli dávno a už dlho nato upozorňujeme, že nestačí pred kamerami posilniť pár jednotiek niekde v Texase alebo Sonorskej púšti, pretože tam sa prítok drog znížil. Alebo aspoň stagnuje. Chytíme tam pár zúfalých Hondurasanov a chválime sa štvrť kilom koksu, aby to verejnosť videla večer v správach. A za ten čas niekde cez fjordy okolo Tacomy alebo cez rybárske prístavy pri Bostone pretiekli desiatky ton denne!
Samozrejme, moje želania zostali prepočuté a prezident sa s radosťou chválil pár vreckami kokaínu u nejakého muchacha z džungle…
A to nie je všetko!“ pokračoval Ipeirotis. „Drogové kartely, hlavne tie severné, získali od Rusov a Číňanov modernú výzbroj. Majú najmodernejšie telekomunikačné prostriedky, noktovízory a Číňania im údajne kdesi v Kolumbii vystavali superpočítač, ktorý im navrhuje jednotlivé pohyby každého článku. Superpočítač, chápete?
A aby toho nebolo dosť, už druhý rok po sebe máme okresaný rozpočet – pretože drahý prezident si kvôli rasovým nepokojom zaumienil, že je lepšie presunúť prostriedky na pochôdzkarov a urýchlený nábor černošských policajtov, ako rozšírenie elitných teamov z protidrogového oddelenia.“ Oprel sa o operadlo a dodal: „Toľko na moju obranu, pán minister.“
Ardley nikdy nevyzeral popudenejšie. Hoci si to sám nepripúšťal, bol známy tým, že voči prezidentovi bol nekonečne oddaný až servilný. Zamestnanci ministerstva mu za chrbtom hovorili Prezidentský hemoroid; nikomu to neprišlo prehnané. Rovnako ako veľký muž v Bielom dome, aj on tým pádom často menil – musel meniť – názory. A rovnako ako prezident hľadal – musel hľadať – vinu vždy u druhých.
„Takže chcete povedať, že to, že Amerika bola zaplavená kokaínom, je prezidentova a nie Vaša chyba, Paul?“ zasyčal Ardley pomedzi zuby. Prítomní stuhli ešte viac.
„Ja ...“ ozval sa Ipeirotis. „Ja chcem len povedať, že čokoľvek som ja, moje oddelenie a moji ľudia za posledné tri roky urobili, bolo postihnuté tým chaosom, čo k nám prišiel zhora. Pán minister,“ dodal s dôrazom.
Josh Ardley vyzerá, ako keby ho malo rozdrapiť. „Čo si to dovoľujete, Vy kretén? Pašovanie drog mala byť Vaša záležitosť, nie moja, nie prezidentova!“
„Hovorím Vám iba to, čo je podľa mňa dôvodom katastrofy, ktorá nás postihla, pane,“ nedal sa Ipeirotis. Vedel vopred, že bitka je prehnaná. Prezident ani minister si chybu zásadne nepripúšťali. Ak by vyšli von uprostred januára bosí, vinu za ich omrzliny by niesli cestári, pretože asfalt nie je vyhrievaný.
„Vy ste vinný, Paul!“ ziapal na neho minister. „Vy a Vaša neschopnosť!“
Ipeirotis sa zhlboka nadýchol. Ako bývalý člen špeciálnych jednotiek by túto bravčovu krysu mohol zabiť holými rukami skôr, ako by ktokoľvek v pracovni stihol vykríknuť. A nebol by to jeho prvý fatálny úder v živote. Vo svojich štyridsiatich troch rokoch mal vyššie skóre ako vek. Značne vyšší...
„Ani jeden z bodov, ktoré mi boli pred tromi rokmi prezidentom sľúbené, mi nebol splnený. Žiadne lode, aby sme chytali rýchle člny v Zálive. Žiadne hony na ponorky. Žiadne posily na severe, žiadna modernizácia elektroniky alebo zbraní. Nič. Dokonca aj platy jednotiek v predných líniách boli zmrazené.
„A viete čo, Vy žobrák? A takto to aj zostane!“ Žena po Ardleyho pravici si nenápadne otrela spánok, pretože ju v besnení opľul. „Žiadne hračky, žiadne prachy naviac! Žiadne príplatky, Vy skurvysyn! Prezident má zajtra tlačovku, kde vyhlási pred celým svetom, že za celé sračky je zodpovedný Paul Ipeirotis, idiot z Oklahomy! Celý svet sa Vám bude smiať do očí! A viete čo, Paul? Oprávnene!“
Ardley musel siahnuť po pohári. Ipeirotis sedel a snažil sa tváriť neutrálne v čo najväčšej miere, akú dokázal; zaťaté päste a oči preklínajúce ministra však prezrádzali obrovský tlak. Starší muž sediaci za ním mu dlaňou chytil ruku. „Pokoj, Paul, prosím, zachovaj pokoj.“ Zdržal sa reakcie, hoci mu srdce divoko bilo a v ušiach cítil tep. Prinútil sa dýchať pravidelne, ako pri joge.
Ardley pleskol pohárom o stôl. „Máte šťastie, že prezident si vyslovene neželá rok pred voľbami ďalšie personálne zmeny. Chce riešenia, Vy hovädo, riešenia! Chce čísla, chce poklesy štatistík! Chce to, čo ste za tri roky nebol schopný dodať! Preto mám príkaz nevyvádzať voči Vám dôsledky – aspoň zatiaľ nie! Ale máte po roka nato, aby ste celú situáciu zahasili. Rozumiete, Paul?“
Paul Ipeirotis mlčky prikývol. „Rozumiem, pane.“
„Chcem od Vás do 24 hodín návrh, ako pána prezidenta prekvapíte. Nie všeobecné žvásty, ale konkrétne riešenia.“ Ardley naposledy udrel do stola, až mu z pohára vystrekla minerálka. „Dvadsaťštyri hodín, Paul.“
___________________
Plukovník Paul Ipeirotis skutočne nebol v boji proti drogovým kartelom žiaden zelenáč. Zastával nekompromisný názor, že lepšie je použiť jedno vrece na mŕtvoly počas zásahu ako desať na ulici o mesiac neskôr. Počas desiatky razií, v ktorých velil osobne, to dal gangom v amerických mestách dostatočne poznať. Mexickí aj kolumbijskí kápovia mu dali meno El Sepulterero, Hrobár, a hovorili o ňom iba s rešpektom spojeným s nenávisťou. Istý čas – kým bol na fronte, ako hovoril priamo zásahom v teréne – na neho bola vypísaná závratná odmena tridsať miliónov dolárov. „To ťa predám aj ja,“ smiala sa jeho žena Elena. Na niektorých miestach boli jeho razie také drvivé, že kartely sa radšej presťahovali do iných okresov, ako by mrhali ľudskými finančnými zdrojmi aj kokaínom v regióne jeho pôsobiska.
Potom prišla ponuka zo strany prezidenta na vedenie celej sekcie. Z úzkeho pásu mexických hraníc od San Diega po texaské hranice by sa jeho kompetencie a spôsob boja rozšírili na celé Spojené štáty.
„To je zlá správa,“ vyjadril sa jeden z mexických narkobarónov. „Sepulterero nám pochová polovicu príjmov, caramba!“
„Aby v Štátoch postavili novú továreň na čierne vrecia,“ ironizoval známy politický komentátor v D.C. Vo všeobecnosti sa očakávalo, že Úrad na potieranie drog svoje doterajšie úspechy znásobí na celoštátnej úrovni. Stratégovia kartelov už hľadali nové distribučné kanály a verbovali pešiakov.
Potom sa ale všetko na všeobecný úžas obrátilo naopak. Čerstvo menovaný šéf celého úradu utŕžil úder za úderom. Organizácii skrátili rozpočet, hoci prezident sľúbil štvrť miliardy dolárov pridať. Dva z najväčších distribučných kanálov, námorné cesty cez Mexický záliv a pozdĺž pobrežia Kalifornie, v dôsledku odvolených investícií do hliadkovacích člnov, zostali deravejšie. Rozbité siete v Arizone a v Novom Mexiku sa začali zacelovať s prekvapivou rýchlosťou. Verejná mienka sa z nepochopiteľných dôvodov postavila proti „zbytočne krvavým“ záťahom, ako keby si neuvedomovala, že pašeráci sú nielen skvele vyzbrojení, ale na rozdiel od polície alebo agentov DEA sú vyslovene nastavení použiť ich hocikedy. Právnici, vždy pripravení urobiť za peniaze čokoľvek, podávali žaloby ako na bežiacom páse. Státisíce dolárov z kolumbijských a mexických rezidencií si našli natiahnuté dlane.
Ozvali sa aj racionálne hlasy. „Muníciou nešetrite,“ volal bývalý minister, no médiá aj niekoľko ľudskoprávnych aktivistov ho prehlušili. Objem zhabaného kokaínu z roka na rok klesal paralelne s klesajúcou efektivitou DEA a sesterských agentúr. Každý pokus o nápravu zo strany Paula Ipeirotisa sa na jeho nešťastie skončil buď sabotážou, zamietnutím pod koberec alebo nesúhlasom.
DEA mala 21 veliteľstiev. V pätnástich sa do roka vymenili riaditelia. V kľúčových južných štátoch to boli všetci. Okrem jedného to boli všetko kariérni byrokrati bez skúseností a práce v teréne. Ipeirotis by sa stavil, že väčšina z nich videla pištoľ alebo pašeráka drog len vo filme.
Výsledky na seba nedali dlho čakať. Členov agentúry začali médiá prezývať DEAmenti. Roky práce a krvi boli spláchnuté do latríny.
Vina však padala na Paulove plecia.
Keďže sme na Ukrajine, príspevok na kafé a teda naftu neodmietneme.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
A rozhodne bojovníci 28. brigády neodmietnu príspevok na nákup dronov a rušičiek.
https://donio.sk/podpora-pre-28-brigadu-pri-torecku-a-40-pri-pokrovsku
