„Spravíme dvadsať razií za dvadsať dní. Každú na inom mieste a každú vo veľkom štýle. A urobíme to ako za mojich čias – v prípade minimálneho odporu okamžitá guľka do hlavy, žiadne vyjednávanie.“
Paul Ipeirotis priniesol osemstranovú správu presne 24 hodín potom, ako na neho Josh Ardley vulgárne nakričal. Niekoľkokrát ju prerábal a takmer nespal. Za každým bodom si však stál. Vymenoval ciele od Hollywoodu po Washington D.C. Na zozname bol známy režisér, obchodník s cennými papiermi v New Yorku aj jeden z vysokopostavených dôstojníkov CIA v Texase. Každý z nich mal kontakty na významných drogových dealerov v USA aj na druhej strane hraníc. Zatknutím týchto troch mužov by chápadlá kartelov boli skrátené a okyptené.
„Ako ste sa po nich dostali?“ spýtal sa Ardley pochybovačným tónom.
„Služobné tajomstvo,“ odvrkol Ipeirotis. „Upozorňovali sme na nich dlhšiu dobu, ale vždy sa stalo niečo, čo ich spasilo pred raziou, pane.“
Ipeirotis si želal stretnutie medzi štyrmi očami, no minister si želal plný team, rovnako ako v predošlý deň. Tucet ľudí, väčšina kancelárskych riťolezov.
„Čo si od toho sľubujete?“ opýtala sa Greta Cummingsová, sympatická, no úplne neschopná Ardleyho asistentka bez vlastného názoru. Zlé jazyky hovorili, že to bola jeho platonická láska na univerzite a ako čerstvo rozvedená matka jedného dieťaťa sa u neho kvalifikovala dostatočne. Skutočné schopnosti už tým pádom nebolo treba. Aby vyzerala v obraze, každú poradu položila jednu – dve všeobecné, zbytočné otázky. Ako na pohovore k smetiarom.
„Klepnem im po prstoch,“ odvetil Ipeirotis. „Ukážeme kartelom, že sme ochotní ísť čo najvyššie. Aj k celebritám, keď treba.
„Nezabúdajte, že nechcem príliš veľké haló okolo toho,“ poznamenal Ardley a neuvedomil si, že si protirečí. Ipeirotisa to neprekvapilo. Celé ministerstvo pod jeho velením ako keby trpelo schizofréniou.
„Pokúsim sa útoky previesť opatrne,“ odvetil Ipeirotis. „Médiám predhodíme iba Mexičanov alebo Kolumbijcov pane.“
Ardley pokýval hlavou. „Prezident si neželá rozruch priamo medzi hollywoodskou smotánkou. Už aj bez toho ho majú dosť v zuboch.“
Môžem osrať tvoje vzťahy s Hollywoodom, pomyslel si Ipeirotis. Mlčky prikývol.
„Môžem teda rátať s voľnou rukou za predpokladu, že urobíme len takpovediac diskrétne akcie?“ spýtal sa pre istotu.
„Urobte všetko preto, aby ste znížili moc narkobarónov,“ bubnoval prstami po stole Ardley. Nevedel ani sám, čo vlastne chce.
Ale presne to vedel naopak Ipeirotis.
_________________
Dvanásť prepadových jednotiek DEA, zvaných Teamy rýchlej odvety, udrelo ešte v tú noc na tucet cieľov. Iba jeden cieľ bol mimo pohraničné štáty, zvyšok sa ťahal do kalifornského LA až po texaský Dallas. Dvadsať vrtuľníkov im asistovalo zo vzduchu a keď sa akcia po sotva štvrť hodine skončila, Ipeirotisove teamy za sebou zanechali tridsať mŕtvych a sedemdesiat zatknutých pašerákov.
„A máme Vianoce,“ tešil sa jeden z maskovaných agentov pred kamerou. Len razia v LA priniesla pol tony kokaínu, tony marihuany, tri desiatky zbraní a pol milióna dolárov v hotovosti. A to bol zhodou okolností najmenší úlovok. Práve garáž v New Jersey vydala kokaínu vyše tony, čo spôsobilo kartelom obrovskú škodu.
„Bingo!“ tešil sa Ipeirotis. Bol ochotný porušiť pravidlá a osobne sa zúčastnil záťahu neďaleko hraníc v Novom Mexiku. Reportéri vpustení do brusičskej dielne na okraji Las Cruces ho zachytili nad trojicou mŕtvol s prestrelenými hlavami.
El Sepulterero mal zasa voľné ruky. A narkobaróni v Mexiku aj Kolumbii sa zmohli len na bezmocné škrípanie zubami. Ipeirotis a jeho jednotky robili výpady noc čo noc celý týždeň po neurčitom zvolení zo strany Ardleyho. Skrátka robil to, čo celé tri roky nedobrovoľne odflákol.
____________________
Obzvlášť hlasne škrípal zubami jeden muž v luxusnej vile neďaleko pobrežia Yucatanu. Jacinto Porfirio Manzanero bol Ipeirotisov rovesník a hoci sa nikdy osobne nevideli, poznali sa vzájomne lepšie ako vlastné manželky. Jacinto bol selfmade man, človek, ktorý to dotiahol z úbohej osady v mexickej džungli až na vrchol drogovej mafie v Strednej Amerike. Jeho kariéra pripomínala kariéru Napoleona – strmý vzostup a niekoľko chybných krokov, avšak mayský miešanec rovnako ako malý Korzičan dokázal zamiešať kartami.
Začínal drobnými službami pre mafiu ešte pred americkou inváziou do Kuvajtu. Bol kuriérom aj drobným dílerom, no vedel sa obracať, myslelo mu to, vedel jednať s ľuďmi, mal úctyhodné šťastie, avšak v tomto zákernom, krvavom biznise trval na férovom jednaní a striktnom dodržiavaní slova. Omnoho ostrieľanejšia a vplyvnejšia konkurencia ho prehliadala alebo brala len ako jedného z mnohých, no Jacinto stúpal v hierarchii mexických kartelov krok za krokom až medzi čelné figúry. Z duše nenávidel porušené sľuby, krivé prísahy alebo kľučkovanie okolo daného slova. Vedel odpustiť zlyhanie, no klamstvo nikdy. Vravel: „Človek, ktorý zlyhal, môže byť neschopný alebo mať skrátka smolu. Ale zákerný alebo neúprimný človek ti vrazí do chrbta dýku. Preto radšej mať pri sebe smoliara ako podrazáka.“
Vo vojne kartelov sa jeho nenápadný gang držal trochu stranou. Kým v poslednej dekáde 20. storočia sa v púšti Sonory vŕšili haldy mŕtvol, Jacinto išiel za svojimi cieľmi opatrne. Potom nadviazal skvelé kontakty priamo pri zdroji, v Kolumbii, a prekvapeným harcovníkom vytrhol riadny kus koláča. Snažili sa ho získať, raz ten a raz onen, on sa však nechcel podriaďovať a radšej zvolil neutrálny status. Keď sa to nepodarilo podobrotky, skúsili to násilím. Sinaloa, Tijuana, Juárez, Aztecas aj ďalšie zo „starých“ kartelov sa ho opakovane snažili zabiť. Vždy mal šťastie. Pri jednom z výbuchov zahynul Eduardo, jeho starší brat, a Jacinto ako odvetu nechal zabiť tridsaťtri členov kartelu Tijuana, vrátane jedného z „dôstojníkov“. Za každý Eduardov rok života jedna poprava. Pomsta vo veľkom, napísal list hlavne gangu.
Dve tretiny kokaínu pašovaného do USA vedie cez pohraničné mesto Ciudad Juárez, jedenapolmiliónový premyslený uzol na južnom brehu Rio Grande. Do El Pasa, amerického náprotivku, vedie most Santa Fe, ironicky nazývaný Koksová diaľnica. Ročné dodávky činili stovky ton v hodnote dvadsať miliárd dolárov. Táto tepna však bola zároveň nebezpečná – zaujímalo sa o ňu príliš veľa organizácií. Jacinto si zvolil iné trasy, menej frekventované a zároveň bezpečnejšie. Na prelome tisícročí stavil na ruské miniponorky, ktoré ho stáli hotový majetok, ale veľmi rýchlo sa refundovali. Premyslené operácie s vysokými množstvami boli jednoduchšie na riadenie. Zo všetkých sa stal kartel Camazots najefektívnejší.
Camazots bol mayským bohom smrti a zjavoval sa vo forme krvavého netopiera. A takto to začal robiť aj Jacinto so svojimi nohsledmi. Keď sa mu obraty znásobili, znásobil sa mu aj vplyv na ostatné klany. Zo začiatku sa snažil nezasahovať do ich biznisu napriamo, len im prebral časť trhov. Po Eduardovej smrti však Camazots začali napĺňať význam svojho mayského mena. Za každého svojho zabitého pešiaka Jacintovi hrdlorezi udreli aj desaťkrát. Napokon konkurenčné mafie uznali, že i keď im preberá časť trhu – a nie bezvýznamnú – je lepšie byť s ním zadobre a nesnažiť sa zbytočne o konflikt s ním. Jacinto Porfirio Manzanero sa stal známy ako El Cardenal, Kardinál, pretože v rámci neprehľadnej siete mexických kartelov sa stal mimoriadne vplyvným mužom, ktorý ale dosahoval svoje ciele skôr pohybom nitiek ako bezuzdným vraždením oponentov z radov mafie alebo silových zložiek.
A keď jeho majetok a moc narástli dostatočne, prišli problémy. Jeho vcelku bezpečné trasy dostali čoraz viac zabrať. Dovtedy neznámy policajný dôstojník mu začal uštedrovať jednu ranu za druhou. Bola to náhoda, no Camazots na Ipeirotisovej kampani proti kokaínu tvorili polovicu zásahov. Jacinto si najprv myslel, že El Sepulterero je esom v rukách konkurencie, hlavne novovznikajúcich odnoží. Čoskoro však Kardinál pochopil, že Ipeirotis hrá čestnú hru – je to len policajt, nie nástroj konkurencie.
Okrem toho začal vystrkovať rožky mladší, nevlastný brat Rigoberto. Spolu s Jacintom aj Eduardom kráčali z džungle až do luxusných víl, no po dve dekády Eduardovej smrti čoraz viac začal Rigoberto vystrkovať rožky. Na rozdiel od Jacinta nemal vrodené vlastnosti potrebné na tento špinavý biznis, ale kde mu chýbali schopnosti, v príliš veľkej mierke nastupovala mocibažnosť a nezdravé ambície. Rigoberto mal Kristove roky, teda vek, kedy padol jeho najstarší brat, avšak pre kartel Camazots spravil mimoriadne málo. O to viac sa domáhal vplyvu a peňazí.
Tretím problémom Kardinála boli nové gangy. Staré organizácie sa podobali na hydru. Kde bohatier zoťal jednu hlavu, tam narástli dve nové. S novou generáciou prišla brutalita nevídaná od čias mayských rituálnych obetí a ročne tisíce ľudí, dílerov, policajtov, ale aj nevinných civilistov, padli za obeť vybavovania si účtov. „Chcel som robiť biznis, nie rozpútať holocaust,“ povedal raz do telefónu konkurenčnému kápovi. Ten ho vysmial a o pár dní neskôr dal popraviť trojicu Jacintových „seržantov“. Video mu poslal na email aj s pozdravom. Chyba ...
Jacintovi netopiere si drzého muža našli. Tentokrát video nemalo len dvadsať sekúnd a jediného adresáta. El Cardenal však kokaín nechcel pašovať týmto štýlom. Video bola výstraha – medzi sebou sa kántrite, ale existuje jasná hranica. Dokonca aj mexická polícia, armáda a väčšina politikov ju rešpektovalo.
Ale existovala jedna osoba, ktorá to nemienila urobiť.
__________________
„Prezident je s Vašou prácou spokojný,“ povedal minister Ardley po týždni zásahov vo svojej pracovni. „Ale nie s každým aspektom Vašej práce.“
Paul Ipeirotis sedel v kresle o čosi pokojnejší ako naposledy. Bol nevyspatý; denne spal sotva štyri hodiny a celé noci prekračoval mŕtvoly alebo inventarizoval zhabaný kontraband. „Málo koristi?“
„Veľa mŕtvych,“ odvrkol Ardley. Slovo mŕtvych povedal takým tónom, ako keby mal na svoj drahý stôl vyvrhnúť obed.
„Vojna proti drogám je skrátka vojna,“ ozrejmil mu Ipeirotis. Za sedem dní počet zastrelených pašerákov dosiahol päťdesiatdva, tri stovky ich sedeli za mrežami a čakali na pekných pár rokov v chládku. Kontraband sa odhadoval na miliardy. DEA za pár dní dosiahla to, čo kvôli zviazaným rukám robila predtým tri roky dohromady.
„Prestaňte s tým filozofovaním,“ okríkol ho Ardley. „Máte pašerákov vodiť pred súd, nie masakrovať ich ako esesák.“
„Obávam sa, že väčšina dílerov aj ich veliteľov skrátka dobrovoľne pred súd nepôjdu,“ odpovedal Ipeirotis a odpil si z kávy. Bol na koni. Médiá si jeho záťahy všimli a pochvaľovali si ich. Horšie to bolo s verejnou mienkou, na ktorú bol prezident citlivý. Aktivisti mali čoraz intenzívnejší hlas, takže ich bolo počuť. „Bude z USA 21. storočia znovu Divoký západ?“ pýtali sa. „Trojročná neschopnosť sa má zrazu zakryť zbytočnou krvou?“ Ľavicové plátky, väčšinou sami o sebe bez názoru, boli v extáze.
A čím väčšie titulky, tým viac Ipeirotisovi hrozilo, že sa vráti nazad.
„Máme zoznam dvadsať ďalších cieľov,“ vyšiel do protiofenzívy, kým Ardley znova nezačne svoje nemastné litánie. „Spolu tak tri tony a zhruba sto hláv.“
Ardley sa zarazil. V jeho byrokratickom mozgu sa boj proti drogám rovnal zatýkaním drobných narkomanov a dílerov na rohu ulice niekde v Bronxe. Tona kokaínu bola pre neho ako pre batoľa maratón – mimo chápanie. Pozrel na Sepulterera pohľadom plným podozrenia. „Odkiaľ ste zrazu získali toľko tipov?“
Paul Ipeirotis odfŕkol. „Tipov sme vždy mali dosť. Ak by to bolo len na nás, robíme sto razií denne celé tri roky. Rozdiel je v tom, že teraz sme jednoducho obišli niektoré byrokratické predpisy. V podstate sú naše postupy za posledný týždeň niekde na hranici zákonov,“ uškrnul sa na ministra.
Greta Cummingsová vyzerala, ako keby povedal ťažký vulgarizmus. „Zahrávate sa s ohňom, Paul! Prezident nemôže vystúpiť pred národ s tým, že jeho silové zložky vedome porušujú zákony! To nie je v jeho záujme!“
„Záujmy prezidenta a národa nemusia byť zásadne rovnaké,“ skonštatoval Paul s pokojom Angličana. Okrem únavy cítil príjemné zadosťučinenie.
„Neserte ma, chlape!“ vybuchol Ardley.
„Tak čo s tými dvadsiatimi cieľmi?“ nedal sa Ipeirotis. „Mám voľné ruky alebo, s Vašim vedomím, necháme mafiu na pokoji ako doteraz? Národ čaká na Vašu odpoveď, pán minister Ardley ...“ Ardley chcel znovu vybuchnúť, ale ovládol sa.
V podstate bol bezradný. Bol to bezmozgovec, nepraktik, a jeho rozhodnutia sa odvíjali od toho, čo povedal prezident, sám o sebe rozpoltená osoba. Prezident nadával, že jeho imidž je pošramotený tuctami Mexičanov s prestrelenými lebkami. Zároveň v jednej vete ocenil tie zhabané tony kokaínu a plné bedne zbraní.
Jeden aby sa musel rozhodnúť sám ...
„Prezident si želá,“ zhlboka sa Ardley nadýchol, „aby ste v akciách pokračovali aj naďalej.“ Minister zo seba súkal slová, ako keby boli oklincované. V podstate ani nevedel čo chce povedať; len toho drzého Ipeirotisa chcel mať z očí. „Len Vám prosím o trochu zdržanlivosti pri zásahoch. OK, Paul?“
_______________
Dva výstrely, dva zásahy. El Spulterero bol so svojim výkonom, ako vždy, spokojný. Zvnútra skladu sa ešte ozvalo pár rán z pištolí, krik a nadávky agentov ako aj bolestivý rev zranených dílerov, no akcia skončila bez strát na strane DEA.
Traja mŕtvi vagabundi, dvaja ťažko zranení. Sedem osôb zatknutých. Dvesto kilogramov kokaínu a toľko marihuany, že by aj celé hnutie Hippies prešlo na niečo iné. A obligátne zbrane. Vrátane trhavín.
Celý kontraband patril kartelu Camazots. „Netopiere dostávajú zabrať,“ mľaskol spokojne Ipeirotis do kamery. „Rana za ranou.“
Ešte v ten večer tisíc kilometrov na juh, vo vile Xibalba na brehu Mexického zálivu, zamračený Jacinto Manzanares mlčky odložil pohár portského. Televíziu nechal bežať a sám sa vyšuchtal na balkón. Pozrel na morskú hladinu, odkiaľ kedysi priplávala jedna časť jeho predkov, aby podmanila tú druhú. Na horizonte zbadal niekoľko menších plavidiel. Možnože jedno z nich práve vezie jeho náklad niekam na sever, do Štátov. Náklad, ktorý je drahší ako samotná loď.
Hodil pohár so zvyškom portského na žulovú dlažbu a zavrčal: „Nikto nebude vytáčať El Cardenala, madre dío. Nikto, ani Hrobár.“
______________________
V pustatine neďaleko texaského El Paso sa vŕšila halda fóliových tehličiek s bielym obsahom. Na výšku mala dobré tri metre a provizórne vytvorená plachta informovala, že je v nej zhromaždených 8.120 kilogramov kokaínu a 6.260 kilogramov marihuany. Slnko práve zapadalo za Rio Grande, ktoré sa tu stáčalo pozdĺž novomexickej hranice na sever. Paul Ipeirotis si nemohol vybrať lepší čas na svoju svetelnú show, ako ironicky pomenoval nasledujúcu pol hodinu. Desiatky kamier sa fokusovali na kopu v hodnote miliardy dolárov. Spokojný Ipeirotis dával interview šarmantnej moderátorke a v zábere vyzeral unavene, ale triumfálne. Poza jeho chrbát sa dvaja maskovaní agenti DEA vyšplhali na haldu a z vojenských kanistrov oblievali kontraband benzínom a naftou.
„Aby som ušetril peniaze daňových poplatníkov, palivo aj zapaľovač sú takisto zhabané kartelom,“ smial sa do objektívu. „Kartely Los Zetas a Camazots nám takisto láskavo poskytli dodávky na ich prevoz zo skladov, začo im samozrejme vrele ďakujeme.“
Potom sa slnko dotklo horizontu. Jeden z dôstojníkov DEA podišiel k veliteľovi a čosi mu zašeptal do ucha. Ipeirotis prikývol.
„S dovolením, madam, začneme s cirkusom.“ Za jeho chrbtom horeli fakle (takisto zo skladov v El Paso). Traja najzaslúžilejší členovia tímu, teda tí, ktorí „náhodne v sebaobrane“ zastrelili najviac mafiánov, si vytiahli po jednej; štvrtá zostala jemu. Kameramani dychtivo sledovali každý ich krok. Okolo nich stáli tri desiatky pozuby ozbrojených agentov; niekde vo výške krúžili dva policajné vrtuľníky. Ešte pred pol hodinou vyvolení redaktori nevedeli kam pôjdu, DEA ich vyzdvihla na určenom mieste, prehľadávali ich autá, kamery aj ich osobne a vytiahla ich do púšte.
Len čo slnko zapadlo, štvorica fakieľ opísala kruh a palivom nasiaknutá kopa drog vzplanula ako suchá slama. O desať minút zhorela miliarda dolárov, čo bol polročný rozpočet celej agentúry. V priamom prenose. Satelity prenášali kúdoly dymu do celého sveta. Aj do vily Xibalba na Yucatáne.
Tentokrát scénu sledovali tucty očí. Na drahom, na mieru robenom nábytku z mahagónu s vyšitými scénami z mayskej a aztéckej mytológie sedeli „generáli“ kartelu Camazots, dvaja členovia iných klanov ako aj Jacinto a Riberto Matanzarovci. Jacinto pozval predstaviteľov iných kartelov preto, aspoň krátkodobo uzavreli prímerie.
Nielen Ipeirotis bojuje s nepriateľom. Bojovníkom 28, brigády treba pomôcť.
https://donio.sk/podpora-pre-28-brigadu-pri-torecku-a-40-pri-pokrovsku
A ak sa vám prototyp poviedky páčil, okrem upozornenia na chyby budeme vďační aj za naftu:
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
