Užite si to, mohlo by to byť potenciálne pokračovanie Štvrtého Aljošu. Pokračovania asi cez víkend, podľa počasia a času.
Muž s prezývkou Alkonost ležal maskovaný na okraji rozsekaného lesa a sledoval vojsko pred sebou. Tisíce mužov sa vliekli po podmáčaných cestách. Bol na nich smutný pohľad. V neutíchajúcom októbrovom daždi vyzerali ako zmoknuté sliepky, ako memento kedysi mocného vojska. Vojaci sa hrbili, mnohí krívali alebo aj takto zďaleka im boli vidieť obviazané ruky alebo hlavy. Niektorí potrebovali barle. Občas dvaja podopierali tretieho. Uniformy všetkých z nich boli premočené, pokryté blatom a špinou. Väčšina z nich stále niesla svoje zbrane, no Alkonost postrehol, že prinajmenšom každý piaty sa jej zbavil. Nekonečný prúd vychudnutých vojakov obchádzal hrdzavé vraky tankov, ktoré sa postupne v lejakoch a odmäkoch stihli čiastočne ponoriť do pôdy. Kdesi po Alkonostovej pravici sa zjavilo terénne vozidlo. Hrabalo v blate a striekalo okolo seba špinavú vodu. Vojaci uskakovali. Podráždene vodičovi hrozili päsťami. Auto bez záujmu alebo náznakov spomalenia zmizlo na východe, kde sa črtalo niekoľko vypálených domov.
Dážď zosilnel, no Alkonost sa cítil spokojne. Počkal, kým súvislý rad pochodujúcich skončí pri budovách – oneskorené hlúčiky ho nezaujímali – a nepozorovane sa stiahol do hĺbky okýpteného lesa. Medzi brezami a sosnami, či vlastne tým, čo z nich po rokoch bojov ostalo – sa cerilo množstvo delostreleckých kráterov. Niektoré boli plné polámaných vetiev. Prieskumník si bol istý, že oneskorenci, takmer výlučne zranení veteráni a ich sprievod, v chladnom daždi nebudú dávať pozor na okolie. Najmä nie takto blízko hraníc.
Keď bol dostatočne ďaleko, pobehol. Akonáhle si bol úplne istý, že ho nikto nemohol zazrieť, vytiahol z vrecka vesty vysielačku.
„Tu Alkonost. Sťahujú sa. Dvadsiata pešia aj štrnásta motostrelecká.“
Zo zariadenia zaznela odpoveď: „Výborne. Dobrá správa. Vráť sa domov, bratu.“
Alkonost sa zodvihol a rezko odkráčal. Do zrubu, kde jeho čata táborila, to bola hodina chôdze. V tomto blate a daždi mu to zaberie viac. Bol hladný, premrznutý, avšak veselý. Nie preto, lebo ho vo vyhriatom zrube očakávalo teplo a jedlo s horúcim čajom. Dôvod bol iný. Oveľa podstatnejší a dlhodobejší.
Vojna skončila. Rusi sa sťahovali domov.
Prišli pre takmer tromi rokmi; boli nablýskaní, arogantní a šírili skazu. Ich drzosť bola nekonečná. Lenže o tridsaťtri mesiacov neskôr budili ľútosť – teda tí z nich, ktorí prežili. A šeptalo sa, že z tých nablýskaných to bol sotva každý desiaty... Studená sprcha, rovnako studená, ako dnešný dážď. Druhá najsilnejšia armáda sveta, nukleárna veľmoc, dostala nakladačku o tej ukrajinskej, ktorá sa ani len nevošla do druhej desiatky rebríčka. Desaťtisíc tankov hrdzavelo na bojiskách Donbasu a Charkova, ďalšie desaťtisíce iných strojov ležali vedľa nich. Viac ako trištvrte milióna Rusov, Tatárov, Tuváncov, Avarov, Burjatov, Čečencov a ďalších národností hnojil ukrajinské stepi. Čiernomorská flotila, pýcha ruského námorníctva, zdobila morské dno; potopila ju krajina bez námorníctva.
A teraz, keď sa na ruiny menili nielen ukrajinské dediny a mestá, ale aj tie ruské, neustále napínaná ruská ekonomika a vojnová mašinéria praskla. Regulárni vojaci, nasilu zverbovaní mobici, zekovia z väzníc ale aj zahraniční žoldnieri príliš dlho neobdŕžali svoj štedrý žold – čo je horšie, že príliš často už ani jedlo nie. úbohe zvyšky tankových a motostreleckých divízií znehybneli – palivo poškodených rafinérií sa stratilo po ceste. Na chirurgických sálach a v lazaretoch sa už takmer neoperovalo – neboli lieky, anestézia, často ani elektrika. A čo bolo najhoršie, ruský priemysel už nemal z čoho vyplácať mzdy. Robotník papierovo dostal v zbrojovke aj milión rubľov – takmer dvetisíc dolárov – lenže papierových dvetisíc zhorklo, keď sa na účte objavilo sotva dvesto, aj to nie každý mesiac. A tá drahota! Úroda bola zlá, hrozil hlad. Príliš veľa mužských rúk bojovalo na fronte alebo vŕtalo hlavne kanónov, čo chýbalo na farmách. Príliš veľa rúk zostávalo hniť v ukrajinskej černozemi... Rusom hrozil kolaps. Absolútny, krutý, konečný kolaps.
„Dobre bude, Ivan Pavlovič. Dobre bude,“ mľaskol Alkonost spokojne jazykom. Povedal si to po rusky, svojou rodnou rečou. Úkosom pozrel na bielo-modro-bielu nášivku veľkosti poštovej známky na uniforme. Budúcnosť ocení dve farby, nie tri. Budúcnosť ho požehná. Budúcnosť stratí v jeho vlasti, ktorú miloval aj nenávidel, červenú farbu. Dovtedy ale nemal ilúzie. Ešte pretečie veľa krvi, kým to tak bude.
Teraz mu ale postačí horúci čaj a misa boršču. Pridal do kroku.
Dnes len skromne, na boršč.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
V mene Alkonosta aj ruskej légie slobodných ďakujem.
