Len pre info: mám na papieri trošku viac strán a malo by to byť pokračovanie Aljošu. Ospravedlňujem sa zato, že musíte rozčítať ďalšiu nedokončenú poviedku, nejakým spôsobom to začnem konečne na jeseň dopisovať.
Ešte pre doplnenie: jedná sa o britského výsadkára na misii v Moskve po prehre vo vojne. V ďalšom pokračovaní bude aj popísanie situácie. Mojich čitateľov neradostný popis mesta vážne poteší.
Koniec októbra, Moskva.
Andrew Bishop navštívil v uplynulých rokoch Moskvu opakovane, no teraz mal pocit, že tu v živote nebol. Mesto bolo ponuré, vydrancované, plné napätie a stiesnenosti. Nad ulicami viseli ťažké oblaky, z ktorých padal mokrý sneh s dažďom. Na chodníkoch a okrajoch ciest sa váľali haldy odpadkov a stavebnej sutiny. To svedčilo o nefunkčných verejných službách a pouličných bojoch. Domy boli opravené, no stále niesli stopy po prestrelkách a požiaroch. Dážď vytvoril zo sutín a špiny vrstvu blata, po ktorom občas prebehol vychudnutý pes. V parkoch stáli hrdzavé vraky áut a bojových vozidiel pechoty. Nebolo nikoho, kto by ich odtiahol za mesto. To maximum, čo Moskovčania za tie mesiace zvládli, bolo posunúť ho pomedzi preriedené stromy a zvyšky fontán.
Ešte horší dojem budili samotní Moskovčania. Andrew Bishop si ich pamätal iných. Hrdých, povýšeneckých, plných sebavedomia. Nie toho zdravého sebavedomia, ktoré by v sebe mal nosiť každý zdravý človek. Moskvič bol len nadradený, a to bez ohľadu nato, čo v živote dosiahol a čo znamenal pre okolie. Kedysi ste mohli vytiahnuť spod moskovského mosta toho najposlednejšieho bezdomovca, naloženého vo vodke, štrbavého a pomočeného, a s nepochopiteľnou pýchou v hlase vyhlásil, že je Moskovčan a to je niečo ako dar od Boha. Dôchodca na okraji mesta, žijúci v ošarpanej chruščovovke bez výťahu, by možno na návšteve u svojho rovesníka v dome niekde na Západe najprv zbledol závisťou, no následne by sa zaprisahal, že mu jeho „moskovstvo“ musí Jürgen alebo Pierre závidieť. Ak by v Moskve vypustili masového vraha s rekordným počtom zárezov, aj na toho by boli Moskviči hrdí – pozrite sa na molodca, je náš! Kam sa na neho hrabú vaši západní masoví vrahovia? Pozrite, čo sme dokázali my, Rusi!
Teraz to však bolo iné. Studená sprcha sprasených vojen, implodujúcej ekonomiky, a explodujúcej kriminality a biedy zmyla povlak moskovstva. Mesto ako keby cúvli v čase o dobých tridsať rokov. Po širokých šossé jazdilo málo áut, hromadná doprava jazdila nevyspytateľne a miestni sa radšej spoliehali na bicykle a nohy. No a keď im niekto ukradol aj ten bicykel – zväčša to netrvalo dlho – zostali len tie nohy.
Tváre miestnych odzrkadľovali celý tento pád. Andrew Bishop by sa stavil, že tie uzlíky nešťastia zahalené v starých zimníkoch by ešte pred dvomi-tromi rokmi na neho, Brita, pozerali s pýchou Moskviča. Teraz mu len mlčky ustupovali z cesty. Už tu neostal priestor pre tradičné moskovstvo – prekryli ich skutočné problémy Moskvy.
Bishop bol príliš mladý nato, aby si pamätal originálne zábery z čerstvo sformovaného Ruska. Niečo si samozrejme naštudoval, no z archívneho videa človek autentickú atmosféru nenačerpá. Čím dlhšie však sledoval sychravú poobednú scénu, tým viac sa pomyselne vracal v čase. Rozklad, kolaps štátnych firiem, kriminalita, korupcia, pouličné prestrelky, chudoba, občianske vojny v regiónoch, anarchia. To bol postsovietsky jedovatý koktail. To isté videl pred sebou. Až na jeden rozdiel – vtedy zostala Rusku gigantická, strach budiaca armáda. Dnes ani tá už nebola pravdou.
Z depresívnej zádumčivosti ho prebralo echo vzdialených výstrelov. Uši mu zakrývala čiapka, takže najprv salvu príliš neregistroval. Okoloidúci boli na podobné zvuky očividne zvyknutí. Všimol si zvláštnu reakciu mužov aj žien na ulici. Najprv sa strhli, tak ako bežný človek sa strhne na križovatke pri zvuku klaksónu. Akonáhle zistili, že výstrely sa netýkajú práve ich, v zlomku sekundy ich začali ignorovať. To neboli ich výstrely, to patrilo niekomu inému. Oni majú svoje starosti. Toto sú starosti niekoho iného.. Bishop si v duchu vybavil matkino vzlykanie, keď kedysi dávno videla v priamom prenose v televízii pád Dvojičiek. Žena zo severného Anglicka prežívala tragédiu na druhej strane planéty, na kontinente, ktorý nikdy nenavštívila. Ľudia okolo Bishopa vytesnili fakt, že o ulicu ďalej niekto možno strieľa po ich susedoch a známych.
Bishopa striaslo. Nebolo to zimou.
Stretnutie malo byť až o hodinu neskôr na ulici, na ktorú vedel prísť taxíkom o desať minút. Cesty boli poloprázdne, akiste by ho to nestálo mnoho. Taxikár by však mal milión otázok a Angličan sa presne tomuto chcel vyhnúť. Peši touto rýchlosťou to má možno na viac ako hodinu. Radšej pridá do kroku a bude sa týrať pohľadom na upadajúcu Moskvu. Nevedel prečo, ale mal pocit, že si z tej hodiny chôdze niečo odnesie.
Ako výsadkár nemal obavu, že by ho niekto prepadol kvôli mobilnému telefónu - keby aj, skončilo by to pre dotyčného zle – no i tak sa snažil neprovokovať biedny dav na ulici. Od malička mal mimoriadne vyvinutý zmysel pre orientáciu v teréne aj meste. Za tú hodinu sa pozrel na displej len dvakrát, viac-menej len pre vlastné ubezpečenie o správnosti cesty. Napokon vstúpil do bočnej uličky a zastal pri treťom vchode.
Bishop si bol istý, že ho nikto nesleduje. Jeho misia bola tajná. V Rusku o nej vedel iba jeho kontakt v budove pred ním, a ako fádne oblečený, priemerné stavaný muž nemohol budiť príliš veľký záujem. I tak si však overil oba konce ulíc.
Budova pochádzala asi z prvých rokov 20. storočia, zo záveru cárskej vlády. Svoje najlepšie časy mala za sebou, hoci nájomné domy v Moskve boli drahé aj prednedávnom, pred obdobím chaosu. Stačilo pár rokov a ulica znovu pripomínala zaostalú favelu či bronxské ghetto osemdesiatych rokov. Pozdĺž fasád stáli osobné autá a jedna hrdzavá dodávka. Do očí mu udreli dierky po guľkách v dvojici vozidiel. okolo priestrelov sa šírili hrdza, takže k nim došlo dávnejšie. Majiteľ nemal peniaze na opravu. Alebo možno prestrelku neprežil. O kus ďalej stála Tesla. Pneumatiky mala vypustené a vŕšili sa okolo nej kôpky špiny. To auto sa už rok nepohlo. Bishop sa pousmial. Tesla bolo vozidlo pre rozmaznaný svet, nie mesto, kde každý deň vypínali elektriku...
Znovu sa v diaľke ozvali výstrely, no Angličan na ne nedbal. Pri tabuľke s domovými zvončekmi si vyhľadal ten, ktorý hľadal. Ivan Nikolajevič Petrov. Zazvonil dlhšie a kratšie a chvíľu počkal.
„Da?“ ozvalo sa po chvíli z reproduktoru.
„Izvinite,“ naklonil sa k aparátu Bishop. „Vy rámujete obrazy?“
„Da,“ začul odpoveď. „Piate poschodie,“ zabzučal elektronický zámok. Angličan vstúpil do budovy. Ak zvonku vypadala biedne, vnútri na tom bola ešte horšie. Andrew Bishop tento rozdiel poznal veľmi dobre. Nikdy ho však nepochopil. Na Západe si človek dal na domove záležať – lenže domov nebol len priestor medzi chodbou a balkónom, to bolo aj schodisko, vestibul, budovy či trávnik pred budovou. Vo východnej Európe, Rusku obzvlášť, som mohol mať sebeviac peňazí na zveľadenie, remont či skrášlenie domu, všetky však smerovali výlučne za moje dvere. Po schodoch mohli loziť šváby, pod balkónom mi mohli behať potkany, to ma však nezaujímalo, ja som strávil celé dni hľadaním správnych pozlátených kľučiek a dostatočne veľkej obrazovky.
Výťah samozrejme nefungoval. Pre výsadkára nebolo piate poschodie problémom. Vlastne bolo... Dom mal len štyri poschodia a mezonet. Na každom poschodí sa nachádzali štyri byty a dvere do nefunkčného výťahu. Lenže na poslednom, štvrtom poschodí chýbali ďalšie schody. Ako sa dostať do mezonetu?
Andrew Bishop pochopil, že to bude bezpečnostné opatrenie. Jeho cieľ sedí o poschodie vyššie, no nie je k nemu badateľný prístup. Prípadný nájomný vrah či jednotka výpalníkov by asi rýchlo skončila v slepej uličke, pričom muž v mezonete by ich mal celý čas na dohľad (Andrew kútikom oka skutočne zbadal dvojicu zručne maskovaných kamier sledujúcich celú chodbu). Rozhodol sa spraviť malé herecké vystúpenie. Začal naoko prezerať menovky na dverách. Dvere boli zaprášené a staré, rovnako ako rohožky pred nimi.
Sergej Mamukovič Ševarnadze. Podľa mena rodený Rus gruzínskeho pôvodu. Priezvisko evokovalo bývalého sovietskeho politika. Na dverách okrem menovky nebolo nič. Bishop tušil, že v byte žije postarší, asi osamelý muž. Rodina Kuznecovových, hlásili veľké písmená na druhých dverách, a o čosi menšie pod tým dodávali, že tam bývajú Ivan, Darja, Vasilij a Arťom. Malý obrázok medveďa dával vedieť, že Vasilij a Arťom budú asi malé deti. Paraschieva Ivanovna Alexandrovová. Roztrasené písmo naznačovalo dôchodkyňu, vdovu, ktorá už asi nedokáže sama ani chodiť na nákupy. Z časopisu vystrihnutá fotografia ikony podtrhovala nábožnosť starej dámy.
Irina Naumovna Polykarpova. Žiadna ikona, žiaden macko pod menovkou. Jednoduchá rohožka. Iba iniciály INP. Ivan Nikolajevič Petrov. Zaklopal na dvere.
Bishopov predpoklad, že je sledovaný, bol správny. Dvere sa otvorili sotva sekundu nato. Stál v nich vysoký muž v stredných rokoch, nakrátko ostrihaný, s prísnym pohľadom. Nebolo treba dlho hádať, že je to vojak alebo bývalý vojak.
„Želáte si?“ spýtal sa prebodávajúc ho sivými očami.
„Prišiel som si dať zarámovať obraz,“ odvetil nevinne.
„Aha. A kde ho máte?“ nedal sa strážca. Bishop sa zarazil. Okrem hesla so zarámovaním obrazu mu nebolo prezradené nič, čo by mohol aktuálne použiť.
„V Národnej galérii. V Londýne,“ pokrčil plecami.
Ruský vojak sa usmial a odstúpil od dverí. „Požálsta.“
Bishop s krátkym zaváhaním vošiel. Uzimené ruky držal vo vreckách ošúchanej vetrovky. Vo vrecku mal vyskakovací nôž, v nohaviciach malú pištoľ. V boji zblízka bol vždy skvelý, no Rus bol o hlavu vyšší a jeho ruky mali väčší záber. Jeden prudký, dobre mierený úder by Angličana zrazil na zem. Nepomohol by mu ani nôž, ani pištoľ.
„Pán Kirschenblat vás očakáva,“ prezradil Rus.
Bishop mal zrazu zo všetkého zmätok.
Ak chcete zistiť, aký osud som pripravil pre Rusko, tak ma môžte motivovať tu:
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
Ďakujem. Ak zajtra pocestujem do BA, tak ďalší blog bude vo štvrtok, inak stíham už zajtrajšok.
