Otlčený Ford Explorer vletel s hrmotom do tábora. Tvorila ho zmeska stanov a provizórnych prístreškov, ako aj dve montované bunky, ktoré tu zanechali ťažobné spoločnosti. Táborisko bolo prašným a špinavým miestom v plytkom údolí, ktoré raz za rok zažilo záplavu, inak tu však vody prakticky nebolo. V pustatine sa nedalo kopať celoročne. Sezóna, alebo ako hovorili účastníci vykopávok, lovecká sezóna, trvala od polovice mája do polovice septembra. Najväčší nával dobrovoľníkov sa vždy očakával od júna do začiatku septembra, kedy sa často dali narátať aj štyri tucty duší. Zväčša sa však na lokalitách hýbalo do dvoch desiatok vedcov a skalných dobrovoľníkov. Najtvrdším jadrom bol sotva tucet mužov a žien, ktorí sem chodili už opakovane. Tí si nechávali za svoju námahu zaplatiť, hoci sa dalo povedať, že za nepríjemnú otročinu pánubohu za chrbtom to boli nekresťansky biedne peniaze. Časť z nich otvárala aj zatvárala sezónu a papranie sa v alkalickom prachu brali ako životné poslanie. Niektorí z nich prišli hneď na jar a kopali do jesene, aby sa potom zodvihli a na zimnú sezónu si hľadali zamestnanie – našetrené prostriedky potom ďalšiu jar oplieskali nato, aby si dokázali dokúpiť benzín a nejaké to jedlo. Niekto by povedal, že muži a ženy v Stratenom kaňone boli modernými ekvivalentmi stredovekých pustovníkov – a nebol by ďaleko od pravdy.
Teraz pomedzi autá týchto pustovníkov kľučkoval Ford Explorer. Zatočil sa na voľnej ploche medzi stanmi a bunkami, ktorému ironicky hovorili námestie a zabrzdil pred jednou z buniek. Na jej streche sa vynímala vybielená bizónia lebka a optimistický nápis HQ, veliteľstvo.
Ron vyletel z auta. Motor nechal bežať. „Will?“ skríkol skôr, ako stihol otvoriť zaprášené dvere bunky.
Bunka slúžila na spracovanie nálezov. Nato, ako tu všetko vyzeralo chudobne a improvizovane, vnútro bunky bolo prekvapivo dobre vybavené, hoci tu vládol extrémny neporiadok. Spracovanie dinosaurích kostí si vyžadovalo precízne meracie nástroje. Na rozdiel od minulosti, kedy doslova stačilo kosti vykopať, očistiť, zakonzervovať a zložiť dokopy, teraz sa vedci snažili z každého úlomku vydolovať čo najviac informácií. Preto aj veliteľstvo bolo zariadené ako univerzitné laboratórium, samozrejme, v podstatne skromnejšej mierke. Väčšina výbavy pred koncom sezóny znova zmizla v suterénoch univerzít, kým bunky tu vetrali aj cez zimu.
Spoza mikroskopu sa zodvihol bradatý muž. Ron sem vrazil ako veľká voda, čo ho znepokojilo. Keď sa niekto plaší v týchto kaňonoch, môže to byť buď zlomenina alebo štrkáč.
„Čo sa deje?“ opýtal sa zachmúrene.
„Máme niečo, čo si ťa vyžaduje na mieste,“ vyjachtal Ron.
„Až tak vážne? Teraz mi to práve nevyhovuje...“
„Čokoľvek robíš, musí teraz počkať,“ naliehal Ron. „Ver mi, je to dôležité.“
Will Provost s Ronom Swartzom spolupracoval už celé roky. Bol si istý, že ak ho raz s niečím otravuje, tak to nebude malichernosť. Neochotne ale predsa vyšiel do horúčavy.
„Čo sa to teda deje?“ snažil sa vyzvedieť počas jazdy hore kaňonom. Zbytočne.
„Uvidíš,“ znela opakovaná odpoveď. Ford Explorer sa natriasal hadiacim sa údolím a motor zavíjal. Dno arroyo bolo piesčité a kamenité, miestami sa v ňom dali nájsť spráchnivené kusy dreva, ktoré sem bohvie odkiaľ naniesli jarné povodne. Dean si však vyžiadal desiatky jázd tam a znova naspäť, takže terénne vozidlo si už vyjazdilo svoju cestu. Až do najbližšej búrky.
Konečne sa za ohybom kaňonu zjavil prudký svah so stopami výkopov. Vojenská celta v bezvetrí nemohúcne visela z provizórnej konštrukcie. Will Provost si pohľade na chabú konštrukciu povzdychol. Najvýznamnejší paleontologický nález roka a oni sú nútení ho chrániť hromadou drôtu, lešenárskych trubiek, starého dreva a vyradenej vojenskej celty staršej ako oni sami.
Hore na terase sa zjavili dve postavy. Ron Swartz si všimol odparkovaný Jeep na mieste, kde predtým stál. Vedel, komu patril. Wolf DeLorme bol jedným z kľúčových mužov na tomto mieste, paleontológ-samorast, človek, ktorého by bral do akejkoľvek terénnej akcie. Patril k indiánskemu kmeňu z Idaha a jeho prínos do fungovania teamov na lokalite bol obrovský. Waldemar ho privolal cez krátkovlnnú vysielačku, pretože vedeli, že kope neďaleko odtiaľto.
Will Provost si všimol, že napriek opálenej tvári bol Indián bledší ako zvyčajne.
„Som zvedavý na tvoju reakciu,“ povedal Willovi a upil si vody.
Will sa sklonil nad jamku vedľa jedného zo stavcov. V teréne sa pohyboval takmer tri dekády a za svoju kariéru vykopal desiatky nálezov, no už celé týždne ho neprestávalo fascinovať, ako gigantického dravca objavili na skalnej stene. Ak mu bude slúžiť zdravie, v prachu strávi ešte ďalšie dve dekády, no pochyboval, že ešte raz sa mu podarí nájsť niečo podobné.
„No Willy, čo je to podľa teba?“ spýtal sa ho Waldemar s očakávaním v hlase.
Paleontológ si podrobne prezrel stavec aj jeho tŕň. „Pazúrik?“
„Niečo kremenné to rozhodne bude,“ s trochu ironickým tónom mu odvetil Wolf De Lorme.
„Vyzerá to...“ Will Provost sa zdráhal priznať zrejmý fakt.
„Je to kamenný hrot zo šípu, Will,“ odvetil za neho Indián. „Také používali moji predkovia.“
Will prešiel bruškom prsta po kamienku, nakoľko mu to stiesnenosť umožnila. Skutočne zacítil ostrú hranu. Nahmatal, že ostrie kontinuálne mizlo v zhrubnutej kosti.
„Nemôže to byť pazúrik,“ vyhlásil. „Je to nejaký náhodne vklinený kameň.“
„Náhodne opracovaný, ale umelo opracovaný,“ usmial sa Wolf DeLorme.
Will si pošúchal strnisko. „Robíte si zo mňa komédiu?“
„Vidíš, čo vidíš,“ pokrčil Wolf plecami. „Tiež som tomu odmietal veriť.“
„Je to dinosaurus.“ Willov hlas začínal byť podráždený.
„Dinosaurus so zarasteným kameňom v stavci,“ doplnil Ron. „Zarasteným zaživa. Vidíš to tak, ako sme to pred hodinou našli. Nehýbali sme s tým.“
„Je to dinosaurus,“ nástojil Will. „Dinosaurov nikto nelovil.“
„Will,“ zodvihol sa Wolf z prachu. „Pozri sa na ten šuter a odmysli si, že je zarastený v dinosaurej kosti. Povedz mi, čo vidíš?“
Will Provost si podrobne prehliadol bledý kus kameňa. „Oštep.“
„A presne to tam vidíme aj my,“ prikývli traja muži zhodne.
„Predtým som pracoval v múzeu, kde som podobných hrotov videl tisíce. Od kultúry Clovis až po devätnáste storočie. Hovorím ti, je to jasný kamenný hrot.“
„Je to blbosť a dobre to viete.“
„Je to hrot zarastený v koristi a dobre to vieš.“
Will sa pozrel do očí každému z nich. „Má to šesťdesiatšesť miliónov rokov. Netvárte sa ako amatéri niekde v múzeu – takéto niečo praľudia vyrábali posledných pár desaťtisíc rokov!“
„A hľa, máš to tu v realite,“ mykol Wolf plecami.
„Musí to byť náhodný kus kameňa,“ vytrvalo odmietal Will Provost prijať hroznú realitu.
„Náhodný kus kameňa sa ti nedostane do chrbtovej strany stavca a nezarastie ti tam.“
„Ja neverím na UFO.“
„Zabudni na UFO,“ vyhlásil Poliak. „Faktom je, že máme kostru dinosaura s očividne opracovaným kusom kremeňa, ktorý pod istým uhlom vrazil do kosti tak, že tam zarástol. Pozná niekto z histórie prípad, že by niekto stúpil na ostrý kameň a ten mu zarástol v kosti?“
Ostatní sa odmlčali. Vrátane Willa Provosta. „Ale je to zvláštne, pokúsil sa ešte o odpor.“
„To rozhodne,“ prikývol Ron Swartz. „O nič menej ako trinásťmetrový Dynamosaurus, takmer perfektne zachovaný. Ak chceš bežné veci, choď do WallMartu.“
Wolf si ľahol namiesto Willa k priehlbine. Nesmierne opatrne začal stavec čistiť. „Môžeme sa tu hádať do súdneho dňa, ale stavím sa, že keď kosť vyberieme a vložíme pod CT scanner, tak nám celý hrot zobrazí v celistvosti. Ale najprv ho musíme z toho piesku vybrať.“
Will Provost stále nemohol rozdýchať absurdnú realitu. Každoročným snom každého člena expedície bolo vykopať veľa dinosaurov. Jeho snom bolo naopak vykopať každú sezónu niečo, čo mu mohlo pokryť financie na spracovanie nálezov a na organizáciu ďalšej sezóny. Nový druh, obzvlášť dobre zachovaná kostra alebo veľký predátor ako Dean boli bonusom. Múzeá a súkromní nadšenci by boli ochotní zaplatiť státisíce dolárov za niečo zvláštne. Preto Dean, čo bola kombinácia veľkého predátora, mimoriadne dobre zachovanej kostry a de facto nového druhu, znamenal pre jeho expedíciu zlatú baňu a koniec finančnej tiesne na dekádu dopredu.
Ale dinosaurus s vrasteným hrotom šípu? Toto nebolo splnenie detského sna, to bola nočná mora!
„Toto nám neuverí nikto,“ hlesol.
„Navrhujem dohodu, že o tomto náleze sa nebude rozkrikovať v tábore.“
Bojová porada na terase nad arroyo bola krátka a vášnivá. Nový nález bol príliš záhadný a rozhodne by budil také vášne, že by mohol zastaviť normálny výskum. Väčšina teamu boli amatérmi, ktorí sem prišli len na týždeň či niekoľko dní. Prílišný rozruch by ich odtiahol od svojej práce a to si Will s Ronom nemohli dovoliť.
„Vyberieme tento jeden stavec a zakonzervujeme ho niekde mimo,“ navrhol Waldemar. Tábor vedel, že tu v arroyo sa kope obrovský dravý dinosaurus a každý mal prísľub návštevy na mieste, no každý vedel, že na nebezpečnú terasu sa veľa návštevníkov nezmestí. Na Provostovo naliehanie každý akceptoval, že hŕstka ľudí okolo Rona zafixuje základné náležitosti a až potom sa na terasu pustí širšia verejnosť. V každom prípade sa dalo čakať, že keď sa vyberie niekoľko stavcov, ktoré sa zastabilizujú v sadre a vložia sa do drevených dební, nikto sa nebude pýtať na podrobnosti.
„Treba ho vziať do múzea čím skôr.“ Ron si povzdychol. Ich materská organizácia sídlila tisícdvesto kilometrov na východ – deň cesty pri striedaní za volantom. Počas sezóny ju zvykli navštíviť raz či dvakrát, keď odvážali nahromadené a zafixované nálezy. Zväčša sa jednalo o niekoľko ton kostí v sadre, ktoré by im na mieste už zavadzali. V múzeu to preberali „náhradní rodičia,“ paleontológovia a laboranti, ktorí sa vyhýbali terénnym akciám. Keď sa na konci sezóny skončili vykopávky, Ron a Will takisto zamierili na východ a po krátkom oddychu doma sa takisto na niekoľko mesiacov prezliekali do bielych plášťov. Pri poslednej ceste z tábora brali nielen posledné nálezy ale aj výbavu veliteľstva, najmä prístroje.
„Máme niečo do auta?“ spýtal sa Waldemar. Dvojdňová cesta dosť narušila ich beztak našponovaný rozpočet, a ak im ho múzeum malo preplatiť, nemohlo to byť kvôli banalite.
Will sa zamyslel. „Niečo by sme vzali.“ Lokalita bola dosť bohatá. Prvá tohtoročná zásielka odišla síce pred tromi týždňami, no medzitým niečo nahromadili.
„Takže vyberieme tento stavec, zafixujeme ho a ty oznám Dolgoffovi, že tento týždeň prídeme s unikátom,“ zhrnul poradu Wolf.
A Will Provost zistil, že problémy ešte len začnú.
A nemýlil sa. Isaac Dolgoff bol ich Nemesis. Ekonomický riaditeľ Múzea im šliapal na päty hocikedy, keď im narástli výdavky – čo bolo v týchto podmienkach prakticky vždy. Technokrat a byrokrat každým palcom, jeho praktickosť sa strácala v stĺpcoch čísiel a nekonečných súvahách. Múzeum bolo dcérskou spoločnosťou Juhowisconsinskej univerzity, čo bola samozrejme akciová spoločnosť. Akciovka mala svoje predstavenstvo, v ktorom ktovie prečo sedelo niekoľko prestarnutých vyslúžilcov z akademického prostredia a biznisu, ktorí pozície dostali ako pofidérnu odmenu, no a niekoľko aktuálnych biznismenov, ktorí si vedu vedeli predstaviť len ako aplikovaný IT biznis alebo niečo, s pomocou čoho vyliečia rakovinu či pristanú na Mesiaci. Čokoľvek iné nebola veda ale zábava. A to bol paradox. Múzeum ako priradená inštitúcia malo svoj cveng a pomerne úctyhodnú zbierku fosílií prevažne zo Severnej Ameriky. Kurátori si zakladali najmä na kolekciách z druhohôr Skalnatých hôr a mexickej hranice, kde Múzeum financovalo poľné zbery už roky. Lenže Dolgoff išiel na ruku predstavenstvu a ich naivnej predstave, že keď chcete vykopať ďalší pre verejnosť zaujímavý nález, stačí vám fúrik, dve lopaty a tri dni času.
Opak bol pravdou. Nikto o tom nebol presvedčený viac ako Will Provost a jeho team. Jeho vykopávky na nálezisku vo východnej Montane trvali už takmer dve dekády a ešte sa nestalo, že by prišli s prázdnymi rukami – no takisto sa nestalo, aby niečo išlo ľahko. Montanská pustatina, tzv. Badlands alebo Zlá zem v ponímaní pôvodných obyvateľov Montany, nedávala svoje nekonečné poklady ľahko. Rozpočet sa predschvaľoval ešte v decembri, hoci fiškálny rok začínal až na jar. Dolgoff vždy okresal peniaze na minimum – a dobre vedel prečo. V jeho očiach bolo lepšie dať stotisíc dolárov do marketingu ako polovicu do Strateného kaňonu. Bol si istý, že ľudia okolo Willa a Rona vždy nejaké extra prostriedky zoženú. Čím viac im rozpočet vopred okresal, tým im pridal na strese, ale zároveň ich donútil zohnať si viac sponzorov po vlastnej osi. Ron s Willom nahnevane hovorili, že ak by kopali po komerčnej línii ako lovci kostier, tak by boli milionármi a Dolgoff s jeho drobnými by dostal každý rok maximálne nejaké druhotriedne a tuctové vzorky, aké mali v každom druhom múzeu. Lenže obaja boli zamestnancami univerzity, resp. Múzea samotného, a tak museli držať hubu a krok. Výsledkom boli unikátne kostry, ktoré Múzeu závideli v najbohatších múzeách na východe, no okolo oboch vedcov sa nonstop vznášali supy.
A to mali prísť za Dolgoffom a navrhnúť mu CT prieskum pofidérneho stavca.
„Aby sme si cestu nakoniec neplatili zo svojho,“ šomral Wolf DeLorne. Tretí deň po náleze hrotu – či čokoľvek to bolo – nakladal tucet dební na korbu Fordu. Každá bola označená a podrobne zavedená do elektronického systému. Kosti sa ešte ani nepohli z lokality a v Múzeu zamestnanci vedeli, čo a kedy sa im dostane pod ruky.
„Keď mu ukážeme Deanov stavec, zaplatí nám košty aj z vlastného.“ Ronov fór ich rozosmial. Isaac Dolgoff bol známy ako extrémny lakomec aj v súkromnom živote.
„Reálne treba rátať s tým, že sa bude musieť trochu plesknúť po peňaženke.“
Vykopanie kostry Deanovej veľkosti nebola zábava ani lacná záležitosť. V histórii sa často stávalo, že práce na jednej rozsiahlej kostre sa natiahli aj na mnoho sezón. Dean patril k najväčším známym nálezom dravcov, no v porovnaní s niektorými bylinožravými druhmi sa mohol cítiť trochu ako trpaslík. Jeho umiestnenie vo výške mohlo jeho exkavácie paradoxne urýchliť – Ronov team vysekal kosti s prirastenou horninou a pri troche šťastie sa mohli bloky spevnené sadrou a obväzmi spustiť na dno arroyo. Obrie sauropody, dlhé cez tridsať metrov, mali stehenné kosti vyššie ako dospelý muž – no a tie sa prepravovali oveľa ťažšie. Deanove pozostatky sa museli rozdeliť do desiatok až stoviek menších zásielok. Tie potom v Múzeu niekto očistil od sadry, skatalogizoval a poskladal do kompletne kostry.
Lenže aj tak bude celý proces stáť oveľa viac, ako si kto myslel. Dolgoff musí uznať, že nielenže sa Dean nestihne vybrať do konca sezóny, ale extrakcia teamu zožerie desaťtisíce dolárov mimo plánovaný rozpočet. Ale Dean zato stojí...akurát treba o tom presvedčiť Dolgoffa. A o tom nebol Will Provost presvedčený. Zostávalo sa o to pokúsiť. Stretnutie bolo naplánované na ďalšie popoludnie priamo v Múzeu.
Takže zajtra sa ukáže, či fenomenálny nález nebude zbytočným.
A ak nebudete lakomí ako Issac Dolgoff, dokážeme spoločne vyzberať konečne nejaké prostriedky na zbierky fosílií a 3D modelov. Nebude to síce Dean so zapichnutým oštepom v stavci, no slovenské múzeá dostanú významné posily. Skúste aspoň pár Eur.
https://donio.sk/prispej-na-kolekciu-exponatov-pre-muzea-a-skoly
Ďakujeme. Ja vám za odmenu skúsim dať tretí diel do konca víkendu.
