1. Zlá zem
Bolo neskoro poobede a steny kaňonu boli rozpálené ako v peci. Vzduch sa chvel ako nad púšťou. Niekde vysoko na nebi krúžil kondor, aby v pustatine objavil niečo, čo by mohol zjesť – bol príliš optimistickým. Ak by sa človek zodvihol na rozoklanú oblasť, prvé známky života okrem ľudí by zbadal až kilometre ďaleko, prvý súvislý porast možno až dvadsať kilometrov. Kto alebo čo nepotrebovalo sem zablúdiť, radšej sa týmto končinám oblúkom vyhlo.
A predsa len sa našiel život. Vysoko nad dnom arroyo, suchého údolia, sa dal postrehnúť pohyb. Svah bol pokrytý sutinou, ktorá svedčila o ľudskej práci. Na jednom z miest ľudia vytvorili akýsi balkón, terasu dlhú sotva dvadsať metrov a širokú päť. Zo steny nad terasou sa ťahalo niekoľko povrazov a drôtov, cez ktorú visela stará, dotrhaná vojenská celta. Vrhala tak tieň, v tomto počasí obrovskú devízu. Vzduch aj pod ňou zostával horúci, ale aspoň že bránila úpeku.
Pod celtou sa tlačili tri stvorenia. Jednou bol vysoký a štíhly muž. V tvári bol snedý a dalo sa podľa nej hádať, že trávi veľa času na tomto horúcom povetrí. Mal krátke, hnedé vlasy a rovnako sfarbené fúzy, teraz sa strácajúce v dvojtýždňovom strnisku. Na sebe mal oblečené rovnako staré a deravé tričko Led Zeppelin, ako bola celta nad jeho hlavou. Staré džínsy mal ustrihnuté nad kolenami a spolu so znosenými, prachom pokrytými teniskami budil dojem bezdomovca alebo tuláka. Ron bol však vo svojich kruhoch pomerne známou osobnosťou a rozhodne mal ďaleko k žobrákom. Teraz sa skláňal nad kusom skaly a napriek únave sa povedome usmieval.
Druhý z mužov bol naopak zavalitý a trochu viac dbal o svoj zovňajšok. Práve v polovici svojich dvadsiatich rokov, vždy nosil dlhé rukávy a čierne dlhé džínsy. Zakrýval tým nadváhu, hoci nie príliš úspešne. Tu v pustatine mu aj tak bol nejaký módny trend platný asi ako požehnanie pápeža. Waldemar bol Poliakom, bývalým študentom, ktorý si v tomto bohom zabudnutom kraji našiel nový zmysel života. Vzhľadom nato, ako okrúhlym bol, sa dalo považovať za zázrak, že sa po prudkom a nebezpečnom svahu vôbec dokázal dostať na terasu. Rovnako ako Ron aj Waldemar sa skláňal ku kusu horniny a zbierkou dlát a štetcov odstraňoval zerodované časti.
Tretím chránencom plachty bol Dean. Nebolo to ešte úplne isté, ale mohol mať okolo dvadsať rokov. Usmieval sa ešte viac ako Ron a Waldemar, no jeho úsmev skôr vyvolával obavu. Na rozdiel od dvoch vedcov sa Dean o nejakú módu nezaujímal. Bol totiž šesťdesiatšesť miliónov rokov mŕtvy.
Dean bol dinosaurom a od nozdier po koniec chvosta bol dlhý minimálne trinásť metrov. Možno aj o čosi dlhšie, no v tomto štádiu odkrytia sa to nedalo určiť. Väčšina kostry totiž bola stále skrytá hlboko v hornine nad vyprahnutým arroyom. Už teraz sa však dalo určiť, že Ron aj Waldemar majú dôvody na ich úsmev. Dean sa javil ako excelentne zachovaným dravým dinosaurom rodu Dynamosaurus. Tento rod bol doteraz trochu mystériom a väčšina vedcov dokonca pochybovala, že či vôbec existoval. Práve kostra po dotrhanou celtou ukazovala, že existoval. A že bol úchvatný.
Ron práve odkrýval niekoľko hrudných stavcov a z nich vedúcich rebier. Waldemar sa naopak venoval kostiam v priestore hrdla – ako keby dávno mŕtvemu dravcovi operoval mandle. Kus za ním svietili z matného piesku vrstvy čerstvo nanesenej sadry a obväzov. Podľa rozmiestnenia sa dalo hádať, že skrývajú spodnú čeľusť a pod ďalším kúskom, tesne trčiacemu zo steny, sa skrýval kus hornej. Na tak obrovskej , dobre zachovanej a nebezpečne umiestnenej kostre by sa uživili desiatky paleontológov, no práve jej postavenie dvadsať metrov na takmer kolmej stene nad arroyom vylučovalo masové nasadenie. Najmä teraz, keď sa vykopáva hruď a lebka, kde sú jednotlivé kosti príliš husto pri sebe a potenciálne veľmi krehké. Štandardne sa kostre venovali štyria, dnes len Ron a Waldemar. Bude trvať v lepšom prípade mesiac, kým vykopú najkritickejšie časti Deana a potom sa bude dať špekulovať s viacerými pracovníkmi. Nato, že by vyzdvihli celú kostru pred koncom sezóny, ani nemysleli. V lepšom prípade tak budúce leto, skôr nie...
Paleontológia nie je veda pre netrpezlivých. Ostatne, ak Dean čakal zaliaty v starom íly šesťdesiatšesť miliónov rokov, ešte rok musí počkať, pomyslel si Ron. Vystrel svoj ubolený chrbát a stýkrát dnes sa napil. V suchom a horúcom vzduchu stihol vypiť už desať litrov mineralizovanej vody, no vedel, že smäd nezaženie. Ak desať litrov vypil, pravdepodobne jedenásť vypotil. Zúčastnil sa už aj menej náročných terénnych akcií – nesťažoval sa však. Dean je triumfom, za ktorého otlačené kolená, alkalický prach v pľúcach a večný smäd stoja! Sklonil sa naspäť ku kusu horniny, z ktorej trčal ďalší z Deanových stavcov. Na tomto mieste bol kameň miestami zvetraný na prach. Prakticky nepoužíval dláta a kladivko, na rozdiel od Waldemara, ktorý sa pasoval s tuhšou horninou. Vďaka bohu sa to netýkalo až tak samotnej kosti, ktorá bola celkom dobre zachovaná. Tam, kde sa odštiepil väčší kameň, ho chytil do špinavých prstov a hodil za seba. Ak sa javilo, že kosť bola poškodená, tak ju pretrel fixačným lakom, ktorý ju spevnil. Bolo to paradoxom, no tak gigantickému, Tyrannosaurovi príbuznému netvorovi mohol ublížiť dokonca aj zle zvoleným štetcom. Preto tá sadra – za svoju kariéru bol neraz svedkom toho, ako sa paleontologický poklad premenil na hromadu šrotu len preto, pretože sa nedodržali postupy, alebo prevoz z lokality do múzea bol príliš zbrklý.
Ron sa odovzdane naklonil nad stavec a ofúkol ďalšiu hrsť prachu. Samotné telo stavca tým pádom mal z jednej strany odkryté. Dean ležal na pravom boku, s chvostom vedúcim do steny, a to, čo teraz vyslobodil, bola teda ľavá časť kosti. Pokračoval k hornej časti, k stavcovému tŕňu. Ten odhadoval na dvadsaťpäť centimetrov a ak si pohne a hornina bude rovnako priaznivá, tak ho odkryje do hodiny. Pritlačil so štetcom a kus skameneného ílu odskočila od výbežku kosti.
Najprv siahol po tenkom dláte. Zatlačil na kus kameňa, no zháčil sa. Sklonil sa ešte bližšie k stavcu. Odložil dláto a znovu použil štetec. V rozsypanej hornine okolo tŕňa stavca urobil malú priehlbeň. Ani to mu však nestačilo a ku kosti si doslova ľahol.
Po piatich minútach zvýšeného tepu a úžasom rozšírených zreničiek však to nevydržal.
„Wald, čo je podľa teba toto?“ otočil sa na Poliaka.
Zavalitý študent sa s námahou odšuchtal od svojho miesta. Po košeli sa mu vytvorili mokré fľaky, na ktorých zaschli vrstvy prachu, takže vyzeral ako leopard. Sklonil sa k jamke odkopanej okolo jedného zo stavcov. Najprv nevedel, na čo sa má pozerať, no Ron ho nechal škvariť sa vo vlastnej šťave. Takisto sa musel spustiť na všetky štyri a hlavu skloniť pár centimetrov na nález, aby si kosť prezrel podobne. Telo stavca, kus tŕňa vybiehajúceho smerom do steny, nie celý odkrytý...
Potom si to všimol. Malá, sotva viditeľná zdurenina, hrča, aká sa vytvorí v kosti po jej zranení. Každý z nich to poznal z praxe veľmi dobre – fosílie dinosaurov, najmä tých dravých, boli podobných patologických prejavov plné. No nie to ho zaujalo. Z hrče trčal neveľký kus kameňa. Na prvý pohľad nepatril k materskej hornine, rovnako ako nebol súčasťou kostry...hoci v istej miere bol.
„Kde sa to tu vzalo?“ spýtal sa Rona.
„To nie je jedinou otázkou, Wald,“ dostalo sa mu odpovede.
Poliak prikývol. Kúsok kameňa vytváral stovky otázok. Ešte raz si ho prezrel a vyskúšal ho prstom. Bol o čosi dlhší ako malíček, tenký, ostrý, s nerovným okrajom. Podobné kamene samozrejme poznal zo svojej domoviny, rovnako ako ho poznali archeológovia v Novom svete. Lenže žiaden z nich sa vekovo ani len nepriblížil obdobiu, kedy uhynul Dean. Presnejšie, podobné kamene boli viac než stokrát mladšie ako posledné dinosaury. Stovky otázok...
„Ron, vieš čo to značí?“ spýtal sa staršieho kolegu.
Ten si utrel spotenú tvár do trička a lakonicky prikývol. „Že máme zabezpečené financovanie vykopávok na najbližších sto sezón.“
Ak sa vám dielko páčilo, skúste prosím prihodiť v rámci paleontologickej podpory nejaký ten groš na našu paleozbierku. Nebyť mojej aktuálnej korony a teda týždňovej neschopnosti, mali by ste viacero blogov a ja by som pomaly dokončoval výstavu v ZŠ Brezovej. Takto ju musím odložiť.
https://donio.sk/prispej-na-kolekciu-exponatov-pre-muzea-a-skoly
Zajtra bude pokračovanie.
