Kto číta stašie série Ďura Červeňáka, teda Černokňažníka a Arkonu, spozná postavy z nich aj v nasledujúcich dielach. Pre ostatných, jedná sa fantasy príbehy z čias tesne pred Veľkou Moravou. Práve Ďuro ma doviedol k čítaniu tohto typu fantasy - no a dve poviedky som pred 12 rokmi napísal.
Nemal som čas ich osekať a editovať, takže prípadné chyby mi môžte označiť, ale opravím ich až dakedy.
Užite si, počas dvoch týždňov ich bude viac.
Prológ
Náhody sa niekedy stávajú v úplne nečakanom rozsahu a momente. Rogan aj jeho verný vlk prežili toho ako starí harcovníci príliš veľa nato, aby sa niečoho len tak zľakli, ale zasa aj ich otrlosť mala predsa len svoje hranice. Dvakrát stretnúť toho istého známeho niekde v nekonečných pralesoch Austrázie a bývalej Markomannie je samo o sebe dosť veľká náhoda; stretnúť ho ale pri dvoch šialených momentoch, keď už situácia presahuje zdravý rozum, je už vážne sila aj pre flegmatikov zo záhrobia.
I. Soľnohrad
Začalo to nechutnou búrkou, ktorá sa odohrala kdesi hlboko v Alpách. V údolí medzi vrchmi sa ozývali hromy o poznanie silnejšie a pre prívaly vody nebolo končiare vidno ani pri najsilnejšom zablysnutí.
Pomedzi preriedené smreky sa predieral jediný muž a v jeho stopách ho nasledoval akýsi veľký tieň. Preskakovali vetrom nekmásané vetvy a kmene a zdalo sa, že už majú takéhoto putovania po krk.
„Dúfam, že nás v kláštore prichýlia,“ zakričal do lejaku. Mohutný vlk, oveľa väčší ako hociktorá iná šelma, na neho len smutne pozrel pohľadom zmoknutého kuraťa. Zdalo sa, že mužovi dokonale porozumel.
Zvažujúce sa údolie bolo pred chvíľou vystriedané rovinou pozdĺž rieky Iuvavum a čudná dvojica mierila k osamotenému kopcu nad riečnym brehom. Obyčajné chatrče si nevšímali – mužov štvornohý spoločník by vydesil každého sedliaka k smrti. Zato u mníchov by sa chvíľa strpenia a kusisko mäsa pri troche šťastia dali kúpiť.
Netrvalo dlho a muž zabúchal na bránu kláštora. Chvíľu sa nedialo nič, ale potom sa otvoril priezor vo dverách na krídle brány a z neho sa ozval otrávený hlas.
„Čo ste zač? A čo by ste chceli?“
Premočený muž odpovedal najpríjemnejšie, ako v danej chvíli dokázal: „Som jediný pocestný, idem z hôr na sever a kôň sa mi zabil počas búrky. Ostal mi len jeden vypĺznutý pes.“ Vlk pri tých slovách na neho škaredo zaškúlil. „Potrebujem nocľah a trochu jedla pre mňa a pár kostí pre psa. Zaplatím. V striebre!“
Mních chvíľu váhal, ale potom otvoril dvere a vpustil dvojicu dnu. „Ježiši Kriste,“ zreval, akonáhle zbadal obrovského vlka a uskočil tak, až sa skydol do kaluže.
„Hovoril si, že máš psa – ale ty máš beštiu!“, prežehnal sa niekoľkokrát. „Pokojne bratu,“ tíšila ho čierna postava.. „Je síce veľký, ale krotký a nikomu neublíži ani za svet – však Gorja?“ Vlk otočil svoju mohutnú hlavu na pána, veselo pokýval chvostom a mníchovi sa zazdalo, že sa výsmešne zaškeril.
Benediktín sa zadíval na šelmu a aby vykĺzol z trápnej situácie, radšej riekol: „Poďte sa teda najesť. V kuchyni by mali byť ešte nejaké zvyšky od večere.“
Kuchyňa bola tmavá a zadymená, ale aspoň vyhriata a suchá. „Koľko môžeš zaplatiť, pútnik?“, spýtal sa mních, nespúšťajúc pritom oči zo šelmy.
„Určite dosť,“ stroho odpovedala čierna postava, okolo ktorej sa stihla vytvoriť mláka. Hostiteľ mykol plecom a vytiahol úbohý zvyšok opečeného prasiatka na ražni. „Povedal som dosť – myslel som tým aj mňa, nielen môjho psa,“ zdôraznil cudzinec a ako dôraz vytiahol strieborný Nemfídius, ktorým si mohol kúpiť tucet lukulských večerí. Mních zaváhal, ale potom chytro vbehol do jednej z komôr a priniesol riadny falát šunky a celý chlieb a postavil to všetko na stôl.
„Musíš si to ale vziať do hosťovskej sály. V refektáre nesmieš jesť, pokiaľ nie si mních. Prinesiem ti tam sviecu a môžeš tam pokojne ostať spať až do raňajok. Poď za mnou.“ Mních zmizol s lampášom v jedných dverách a zvláštna dvojica ho nasledovala, berúc pritom rozložené jedlo aj ražeň.
„Ja idem spať do strážnice, pretože o chvíľu bude aj tak odbíjať na laudy a ja nebudem schopný spievať žalmy. Dobrú chuť a aj noc.“
Sotva zmizol na dvore, vlk pozrel na muža. „Divný človek. Polovicu vecí som mu nerozumel.“ Aj keď zviera drvilo chrbticu prasiatka svojimi čeľusťami, hlas očividne vychádzal z neho.
„Nápodobne Gorja. Kresťania sú divné plemeno A teraz hltaj, lebo ti to vychladne, braček.“ Vlk si utrhol z prasaťa ďalší chuchvalec a hltavo sa napchával. Okamih nato sa ozval z dažďa vonku tlmený buchot na bránu.
„Budeme si musieť pohnúť,“ prehovoril čierny muž. „Idú ďalší hostia a všetko nám zjedia. Beztak toho mnísi príliš nenechali."
Brána do kláštora sa otvorila a ruch zosilnel. Podľa hluku bolo hostí viac, akiste aspoň tucet. „Vyzerá to na inváziu,“ ozvalo sa mužovi v lebke. „Dúfajme, že sa nás na náboženské presvedčenie pýtať nebudú.
Zvonka pribehol opršaný a zablatený mních a udýchane na nich spustil: „Budem vás musieť presadiť viac tamto do kúta – prišiel sám kráľov syn so sprievodom a opát trvá na tom, aby mal všetok luxus a aby ho v našom kláštore nikto neobťažoval. Prosím, zober svojho ehm... psa a ulož sa viac do rohu sály.“
„A čo keď zdvorilo odmietnem?“, spýtal sa tajomný pútnik a výsmešne zdvihol kútik úst.
Mladý mních sa zdvihol a zarazene zostal mlčať; potom sa otočil a zmätene odbehol von.
„Zbytočne si ho naľakal,“ ozval sa znovu hlas vlka. „Nie že by som sa bál pár zbrojnošov, ale po celom dni nemám ani najmenšiu chuť sa s niekým ešte handrkovať aj o miesto pri ohni, Rogan. Výnimočne poslúchnem aj kresťana.“ Vlk sa zodvihol a odšuchtal sa aj so zvyškami prasiatka na koniec jedálne.
„Veď ja som to myslel zo žartu,“ bránil sa muž v čiernom a zdvihol sa aj on. „Nebudem sa predsa po večeroch biť s mladým kráľom a jeho sprievodom, nie?“
Len čo sa zvláštna dvojica usadila, do jedálne vošiel vysoký muž v brnení a s povytiahnutým mečom; v jeho pätách cupital ten istý mladý mních, ktorý ich pred chvíľou uviedol dnu.
„Kto ste?“, spýtal sa bojovník čierneho muža po tom, čo si ho premeral pohľadom. „Som Rogan, bývalý vojak kráľa Karola v jeho vojne proti Avarom,“ odpovedal muž hrdo, no úctivo. „Som na ceste so svojim psom a zastihol nás nečas, preto sme sa prišli usušiť a najesť do tohto kláštora.“ Rogan sa na muža pousmial: „Dúfam, že proti mojej návšteve nič nemáš.“
„To sa ešte uvidí,“ odvrkol ozbrojenec. „Musím ťa ale vyzvať, aby si odložil svoje zbrane. O chvíľu sem príde jeho výsosť princ Karol. V jeho prítomnosti nemôžeš mať inú zbraň ako nôž na jedlo."
„A čo keď zdvorilo odmietnem?“, usmial sa znovu výsmešne.
Bojovník potľapkal hlavicu meča a arogantne odfrkol. „Slúžil si pod kráľovým velením proti Avarom. Vieš, čo môžeš čakať od jeho vojakov za neuposlúchnutie rozkazu?"
Vlk prestal hrýzť prasacie rebrá a zodvihol zrak na Franka. „Ak mi dáš slovo, že mi meč nezmizne, pokojne ti ho odovzdám,“ prehovoril Rogan po chvíli úvah.
"Kraľovič aj celá družina bude jesť v tejto jedálni a meč bude pri mne. Ak nesúhlasíš, musíš odísť do inej časti kláštora. Akonáhle kráľ odíde, meč aj ostatné zbrane ti vrátim. Máš moje slovo.“
Rogan síce váhavo, ale predsa len zdvihol zo zeme v plášti zabalený meč a podal ho bojovníkovi; to isté urobil aj s lukom a šípmi.
„Zoberieš mi aj vlka? Vie byť pekne zlý, keď je nasraný,“ uškrnul sa.
„Cez moju čepeľ neprejde, aj keby bol ešte väčší,“ odvrkol Frank a odložil zozbieranú zbroj na opačnú stranu refektáru.
„By si sa divil,“ zamrmlal Rogan a žmurkol na vlka. Bojovník vošiel do dverí a čosi zavolal do dažďa. O chvíľu už vchádzali na kožu premoknutí muži – všetci v brneniach a kvalitne oblečení a ozbrojení, ale premrznutí a zablatení. Jeden z nich bol však očividne zámožnejší a požíval väčšiu úctu ako ostatní z nich.
„ Tak toto je mladý Karol,“ prehodil si popod fúzy Rogan. „Trochu nám od Avarských vojen podrástol .“
Hostia ešte ani neboli usadení, keď vbehol do jedálne udýchaný nižší zavalitý muž. „Aká vzácna nám to zavítala do kláštora návšteva, sám Boh vás zosiela!“ Opát bol stelesnením vlezlosti a neúprimnej zištnej ochoty; Roganovi bol od prvej sekundy vrcholne nesympatický. „Je to pre nás nepredstaviteľná česť, vznešení páni a my...“
„Opát!“, zahrmel mladý kráľovič.
„Ehm?“
„Jedlo! A tiež hriate víno, nejaké plachty na utretie a ak môžeš, tak nejaké suché háby. A hlavne rýchlo! Zdvorilosti necháme na neskôr.“
Opát sa uklonil a zarazene vycúval do dažďa. Hostia si so záujmom prezerali Rogana a obrovského vlka, ktorý sa ale venoval výlučne zvyškom jedla a bojovníkov ani kráľa si nevšímal. Po chvíli sa uzimenci začali vyzliekať z brnenia a premočených vrchný plášťov. Trojica mladých plavovlasých mníchov vbehla dnu s priehrštiami sviec a fakieľ a začali ich pripaľovať a rozkladať po miestnosti. Keď doniesli víno, bola miestnosť už zaplavená hojným svetlom. O chvíľu sa tí istí traja mladí mnísi vrátili s plnými náručiami akýchsi handier.
„Ctený opát vám posiela tieto rúcha a škapuliare, pretože iné suché oblečenie pre vás nemá,“ prehovoril jeden z nich a vyvolal tým hlučný rehot medzi sušiacimi sa mužmi.
„Mníchom som teda ešte nebol", zvolal kráľovič veselo a zobral si jedno z rúch. „Čo bude s tým jedlom? Sme hladní a smädní.“
„Opát všetko chystá,“ uklonil sa mních. „Bude to tu o malú chvíľočku, pane.“ Rogan sa uprene zadíval na mladých mníchov. Jeho inštinkt mu čosi naznačoval - a ten ho nikdy nesklamal. Zatiaľ však nevedel, čo bolo cítiť v povetrí .
„Mám pocit, že sa niečo zomelie,“ zašeptal tak, že ho počul iba vlk. „Aj ja,“ ozvalo sa mu v lebke. „Ale neviem čo a ani kedy. Len sa mi ježia chlpy a to je zlé znamenie.“
Z dažďa vošli dvaja starší mnísi, na rozdiel od trojice pred nimi nešťastní, že musia vstávať uprostred noci a roznášať v lejaku pohostenie. Uklonili sa hosťom a postavili pred nich džbán a vína a presný počet čiaš. Šľachtici sa vrhli na pariaci sa nápoj a o krátku chvíľu bolo po víne.
„Konečne aspoň trochu zohriaty,“ skonštatoval kráľovič a odgrgol si. Rogan si všimol, že ho nepretržite sleduje, akoby mu bol podozrivý. Vedel prečo – ako jediný si z kráľovskej návštevy nerobil ťažkú hlavu a to syna Karola Veľkého dráždilo.
Dvere sa znovu odchlipli a dnu vošiel jeden z mladých mníchov. Na kráľovský stôl položil peceň chleba a čosi povedal hosťom. Rogan hodil posledné kosti Gorjovi a dopil víno, ktoré mu ostalo. Bez zbrane sa cítil nesvoj, a tak sa radšej rozhliadal po neumelých freskách a ozdobách v refektári. Hneď nad ním visel železný kríž s bronzovým, veľmi nepodareným človiečikom, o ktorom Rogan vedel, že je trojitý a pritom jeden, pričom raz ho volali Boh, raz Jesus a raz Christus a sám seba nechal ukrižovať, aby sám seba zobudil z mŕtvych - to preto, aby v nebi sám seba posadil po svojej pravici.
Čudné veriť takým absurdným poverám, posmešne odfrkol Rogan a znechutene pokrútil hlavou.
Mladému kráľovi zmrzla ruka s čašou tesne pred ústami. Nahnevane ňou tresol až sa mok vylial a prudko vstal. Vyhol sa opátovi aj trojici mníchov, ktorí priniesli ražeň s narýchlo ohriatym kusom prasaťa ako aj kôš zeleniny a ovocia a otep raždia do krbu.
„Čo si zač, cudzinec?“
Goryvlad zdvihol svoju mohutnú čiernu hlavu a výstražne odchlipol pysky, kráľovič si ho ale nevšímal a pomaly sa blížil k Roganovi.
„Záleží na tom? Som pocestný a v tomto kláštore som z rovnakého dôvodu ako ty.“
„Na to som sa nepýtal.“ Karolove ruky sa zapreli o Roganov stôl a kráľovič oblečený v mníšskom habite zhora metal očami blesky. „Pozrel si sa na nášho Pána a pohŕdavo si si odfrkol, ako som si dobre mohol všimnúť. Zaujíma ma, kto si, že si v prítomnosti syna najkresťanskejšieho kráľa sveta a v jednom z jeho najvýznamnejších kláštorov odpľúvaš pri pohľade na kríž?“
Karolova družina sa prestala zabávať a úplne odignorovala aj mníchov, ktorí sťahovali z dlhočizného ražňa sviňu. Všetci sledovali kráľoviča, ktorý sa nakláňal nad neznámym čiernym pohanom.
„Som Rogan, ak to chceš vedieť. Nemyslím si ale, že ti to niečo hovorí.“ Rogan do seba obrátil prázdny pohárik, nie preto, aby do seba niečo vycedil, ale aby ukázal šľachticovi, že ho ani zamak nezaujíma.
„Nechcem vedieť tvoje zasrané meno,“ zasyčal Karol. „Chcem vedieť, či uctievaš nášho Pána a našich svätých alebo stále koketuješ s pohanskými bohmi!"
Rogan pokrčil plecami: „Neviem, či fakt, že pochádzam v pokrvnej línii od slovanského boha Černoboha, sa dá považovať za koketovanie – v každom prípade vo vášho Krista neverím.“
Jednému z mladých mníchov pri stole franských hostí vypadol krčah a zvuk rozlietajúcej sa pálenej hliny preťal ticho v miestnosti, ktoré nastalo po Roganových slovách. Karol si to nevšimol – svoje oči upieral na čiernovlasého pohana pred sebou a prstami drvil dubovú dosku stola.
„Ty si poškvrnil tento kláštor!“ cedil pomedzi zuby Karol a aj v slabom svetle sviečok bolo vidno, že je červený ako varený rak. „Ty si zneužil dobrú vôľu a priživil sa na kresťanskej pohostinnosti! Dám ťa obesiť na najbližšom strome!“
„Ak sa toho dožiješ,“ zasipel Rogan. Goryvlad sa vymrštil na všetky štyri a zreval ako medveď. Rogan vyskočil, strhol zo steny železný kríž a prudko sa ním zahnal.
Rýchlosťou zvieraťa aj jeho pána úplne šokovaný kráľovič sa nezmohol ani na najmenšiu reakciu: kratšie priečne rameno kríža dopadlo na lebku a až po Spasiteľov trup sa zaborilo do vlasov. Roganove ruky zmáčala fontána krvi a po kráľovičovom rúchu sa rozšplechli chuchvalce mozgu a úlomkov lebečných kostí. Karol spadol na zem ako podťatý.
Goryvlad prudko skočil a svojimi tesákmi zahryzol do hrdla, až plavá hlava takmer odletela od trupu. Miestnosťou sa ozvali šokované výkriky opáta a družiny. Rogan ich však neregistroval – skočil dopredu, chytil kňažské rúcho tesne pod krkom a švihom, akoby sa nejednalo o dospelého muža, ale o handrovú bábiku, tresol telom o stôl. Ešte skôr ako sa ozvalo buchnutie trupu, držal v ruke ohryzené rebro z prasaťa; sotva viditeľne sa zahnal a vrazil ho do krku ako dýku. Z úst zomierajúceho muža sa ozval bublavý chrapot a cez nos aj pomedzi zuby sa vyrinula krv. Jeho údy sa ešte párkrát kŕčovito zatrepali, ale potom definitívne ochabli a odhalili ťažký zlatý prsteň na prsteníku.
Členovia dužiny, takí zbehlí v bojoch a krviprelievaní, úplne stuhli. Neveriaco zízali na zväčšujúcu sa kaluž krvi pred Raganom a na desivé čeľuste plné krvou potriesnených zubov, ako aj na rovnako podliate oči muža aj vlka.
Spod Roganovho stola sa vystrčila ruka a zachytila sa lavice. Mladý franský kráľovič sa tackavo zdvihol zo zeme a roztrasene sa rozhliadol po masaker vôkol neho – jeho rúcho bolo krvou nasiaknuté tak, akoby sa vôbec pred štvrť hodinou nebol prezliekal.
„Ty....ty si pobil tých mníchov?“, ozval sa roztraseným hlasom.
„To neboli mnísi, ale Sasi. Možno Widukindovi nohsledi - po Verdenskom masakre boli rozlezení všade. Hneď mi boli podozriví, hlavne ako ochotne skákali okolo vás a ako vás zamestnávali vínom a všetkým ostatným.“
Opát sa s hlasným nárazom zosunul na zem a zvuk konečne prebral aj družiníkov. Ako na povel vyštartovali k svojmu pánovi.
„Zachránil si mi život, pohan!“
„Mrzí ma to,“ usmial sa Ragan. „Nabudúce to už viac neurobím.“
„O to nejde. Hrozil som ti smrťou a ty si mi zachránil život. Prečo...?“
Rogan si utrel skrvavené ruky do suknice na stole ležiaceho mnícha. „Som bojovník a ako taký mám rad boj, nie vraždenie spoza chrbta. Zachránil by som kohokoľvek, koho by takto zbabelo napadli ako krysy.“ Čierne oko žmurklo na mladého šľachtica. „Mimochodom, nebyť toho útoku, kríž by bol nachystaný na teba. Krucifixom a ani kosťami som vlastne ešte nikdy nikoho nezabil...“
Karol nasucho preglgol. Družníci prehľadávali mŕtvoly, jeden z nich kriesil odpadnuvšieho opáta.
"Tetovanie Irminsulu, pane," ozval sa jeden z nich, ked rozopol hábit jednej z mŕtvol. Hruď "mnícha" bola označená obrázkom rozvetvujúceho sa stromu a niekoľkými runami - jasný dôkaz toho, že trojica novicov bola naozaj vyslaná do kláštora zo Saska.
„Asi som to s horlivosťou prehnal," uznal Karol. "Boh sám ma upozornil na pýchu. Povedz mi, cudzinec, čo si pýtaš za záchranu môjho života?“
Rogan zvážnel a naklonil sa k mladému mužovi. „Už nikdy sa ma nesnaž konvertovať na tie tvoje INRI-ácke bludy. Nikdy!“
Kráľovič, i keď ešte stále otrasený nečakanou situáciou a útokom, nahnevane odvrkol: „Nemôžem ťa predsa nechať veriť v tie tvoje pohanské rozprávky plné besov a neexistujúcich beštií!“
Veľká čierno-krvavá vlčia hlava sa vopchala medzi oboch mužov. „Môžeš. A radím ti, aby si im čím skôr začal veriť aj ty!“
Družiníci znovu šokovane stuhli a zostali civieť na vlka. Opát, ktorý sa práve prebral a tackavo postavil, sa znovu s rachotom zosunul pod stôl.
"Skutočne si myslím, že tému „V koho verím a v koho nemienim“ by sme mali v túto chvíľu radšej odložiť, nemyslíte?" precedil Rogan cez zuby a postavil pred Karola prázdny, krvou ofŕkaný pohár.
Kráľovič, nespúšťajúc oči z vlka, prikývol. „Máš pravdu, cudzinec. Ako pohan si síce zneužil pohostinstvo tohto kresťanského kláštora, ale zachránil si mi život pred saskými pohanskými vrahmi a za to ťa musí stihnúť kresťanská odmena – budeš mojim hosťom tak dlho, ako budeš chcieť zostať v Soľnohrade. Nakoniec, na pamiatku dnešnej udalosti sa bude tak opát ako aj jeho nasledovníci v tomto kláštore starať o pocestných bez ohľadu na náboženstvo - a to na veky vekov až do súdneho dňa. A nikto dnes nebude rušiť tvoj pokoj ani tvoje presvedčenie,“ obrátil sa na svojich mĺkvych spolubojovníkov.
Rogan prikývol. „A vrátite mi moje zbrane. Hneď.“
Kráľovič zaváhal, ale napokon prikývol. „Pri tvojej rýchlosti a obratnosti je vlastne jedno, či ti meč nechám alebo nie. Radšej zomrieť s mečom medzi rebrami ako s krucifixom v temene a bravčovým rebrom niekde pri konečníku.“
„Múdro,“ ozval sa vlčí hlas a kráľovič znova zbledol. Rýchlo kývol spolubojovníkom a tí chvatne poodnášali mŕtve telá saských vzbúrencov do dažďa. Opát, ktorého medzitým znovu prebrali, začal behať okolo hostí s dvojnásobnou horlivosťou. Nečudo – v kláštore nevedomky držal trojicu saských pohanských vzbúrencov, ktorí sa vydávali za zbožných konvertitov a ktorí čakali na príležitosť, keď sa tu zastaví sám Karol Veľký alebo niekto z jeho rodiny. Znaky saského posvätného stromu Irminsulu, ktoré našli všetkým trom vytetované na hrudiach, svedčili o tom, že sa jednalo o strážcov svätín, ktoré franský kráľ už stihol vyvrátiť – bratstvo ale očividne prežívalo aj naďalej skryté v tomto kláštore. Tlstý opát preto behal ako divý, aby aspoň symbolicky zakryl hanbu pred kráľovým synom. Na stole sa kopilo víno, pivo, medovina a všetko možné jedlo, ktoré sa dalo vykuchtiť počas tejto nočnej hodiny.
„Neverím tomu ani sám, ale normálne som rád, že sme pomohli nesprávnej strane,“ ozval sa Goryvlad, keď schrúmal už ktovie koľkú dávku kostí a šuniek.
Rogan s bruchom vydutým ako jazvec si mohutne odgrgol.
„Oddnes pomáham kresťanom, kdekoľvek ich stretnem. A pohanov budem hubiť krížom na počkanie.“ Goryvlad prekvapene zodvihol zo zeme hlavu. „Žartujem, Gorja,“ ubezpečil ho Čierny. „Aj keď to zabíjanie s krížom má čo do seba, to treba uznať...“
