II.
CANBURG
Kam sa ponad palisádu oko pozrelo, horeli ohne, stáli stany a hemžili sa ozbrojenci. Boli ich tisíce – čo bolo viac než desaťnásobok počtu mužov v hradisku. Situácia vyzerala horšie ako pesimisticky a lech Becho sa už niekoľko dní neusmial a neprestal sa mračiť na svet.
Nečudo. Sľubované posily z východu, juhu a severu nechceli akosi doraziť a lech sa bál, že nikto ich ani nepošle. Vladykovia okolitých hradísk ho nemali príliš v láske a málokto vytiahne proti mocnej franskej armáde kvôli neobľúbenému susedovi. Okrem toho, aj v hradisku sa už pár ľudí ozvalo v prospech kapitulácie a v záujme ušetrenia životov aj majetkov. Becho vedel, že na neho sa takáto milosť vzťahovať nebude. Áno, nemal tých franských misionárov naraziť na koly, ale čo sa stalo, už sa nikdy neodstane...
Štyri týždne. Toľko sa tá franská čvarga motala pod hradbami Canburgu a takmer nebolo dňa, kedy by neboli podnikli nejaký útok proti bráne. Prvé dni takmer nebolo vidieť horizont, pretože franská jazda aj ich čerství saskí spojenci vyplienili okolie na dobrý deň pochodu. Ak aj nedokážu nakoniec hradisko dobyť, Becho vyjde z obliehania ako zruinovaný žobrák a najchudobnejší vladyka západne od Vltavy. A s tým predsa musí niečo urobiť...
Zvrtol sa na päte a zbehol z palisády na nádvorie, kde jeho muži ako aj niekoľko žoldnierov brúsili meče a pripravovali ďalšie šípy. Pár bojovníkov stál na hradbách a dával pozor, kedy Germáni znovu zaútočia. Mužstvo bolo unavené, nenasýtené a deprimované a vladyka cítil vo vzduchu napätie. Podišiel k jednému z mužov, ktorí osádzali nové hroty na kopije a oslovil ho. „Večer zaútočíme. Musíme niečo podniknúť, pretože sa tu čoskoro zožerieme navzájom.“
Muž zdvihol pohľad od zbrane a prikývol. „Čakal som, že to skôr, či neskôr povieš. Myslím si, že je to dobré rozhodnutie. Ak pri nás budú stáť bohovia, môžeme zasadiť Frankom tvrdý úder."
Vladyka poťažkal jednu ruku z hotových kopijí. „Medzi kráľovským stanom a našou bránou je celkom dobre priechodná ulička. Jej začiatok je síce chránený, ale zato by sme mohli prejsť zboku a vpadnúť ku Karolovmu stanu nepozorovane.“
„A ak zabijeme alebo zajmeme Karola, útok sa rozsype a Frankovia sa stiahnú," doplnil bojovník. "Má tu so sebou veľa Sasov a tí asi nebudú príliš nadšení, že nastavujú svoje krky pod veliteľom, ktorý nevie ubrániť ani svoj vlastný krk.“
Becho prikývol. „Dohodnuté, Mistivoj. Priprav dvadsať najlepších bojovníkov a nad ránom zaútočíme. Nech sa dobre vyspia a nachystajú si zbroj.“
Bojovník ešte chvíľu brúsil čepeľ meča, ale keď vladyka zmizol v drevenej veži, ktorá počas obliehania slúžila ako jeho sídlo, vstal a šiel vykonať rozkaz.
Nad riekou Oharkou sa slnko pomaly skláňalo k horizontu kopcov a väčšia časť bojovníkov na hradisku aj pod ním sa chystala k spánku.
Niektorí sa však ešte len prebúdzali a chystali sa odviesť svoju prácu...
*****
Než si stihol franský strážca priložiť poľnicu k perám, hrot kopije mu prenikol zubami a prerazil mu podnebie. Jeho traja druhovia sa už zvíjali v krvi pritlačení k zemi niekoľkými z dvoch tuctov českých bojovníkov s tvárami začiernenými sadzami. Mimo dostrel šípov pod hradiskami stáli stovky a stovky stanov a Becho, Mistivoj a ďalší bojovníci z Kaniny využili veterné počasie predznamenávajúce búrku na prekvapivý, kradmý útok na stráže hliadkujúce pod úpätím kopca.
Mistivoj bol proti tomu, aby sa boja zúčastnil aj samotný lech, ale Becho na tom výslovne trval. V podstate to bol jeho plán a on sám si všimol, že Karolov stan je len veľmi slabo chránený a vlastne mimoriadne ľahko zraniteľný. Vladyka sa preto teraz zakrádal zarovno svojich vojakov – tvár rovnako začiernená ako u nich, bez symbolov nadradenosti a len v ľahkej tmavej tunike, bez krúžkovej zbroje.
Ljudomír, najlepší bojovník a lovec hradiska sa prikrčil a chvíľu načúval. V skučaní vetra sa zvuky krátkeho nerovného boja rozplynuli, a tak v prvých stanoch len pár metrov od pobitých Sasov odpočívajúci bojovníci spokojne chrápali aj naďalej.
„Poďme!,“ zasyčal po chvíli a dva tucty Čechov vyrazili tmou ďalej. Stany boli rozostavané náhodne, bez snahy o poriadok a Becho sa modlil za prudkú búrku, pretože vysoká voda by hravo odplavila štvrtinu tábora a Karol by musel odtiahnúť späť s hroznou hanbou.
„Tri stany doprava, pri ohnisku doľava,“ zašeptal Becho a tlupa vyrazila labyrintom ďalej. Niekoľko koní obďaleč zafŕkalo ale nikto si to nevšímal. „Kľukatou cestou vpred,“ ukázal bojovníkom, ktorí sa mali cestu možnosť popredu vryť do pamäti. Konečne sa objavil stan, ktorý hľadali - veľký, pestro sfarbený a s veľkým krížom vyšitým na boku.
„Vy traja si beriete tých dvoch, vy tamtých, ja sa zvyškom útočím priamo na Karola.“ Becho zvieral rukoväť svojho meča – paradoxne vyrobeného u Frankov – a vykročil v ústrety mladého kráľoviča. Okamih na to štvoricu ospalých franských strážcov stihol osud ich saských spolubojovníkov. Becho zastavil pred znakom kríža a zhlboka sa nadýchol.
Čepeľ meča sa mihla vzduchom a rozdelila kríž na dve časti. Z opačnej strany stanu iný meč rozrezal vstup ku kráľovičovi a tucet bojovníkov vpadol do miestnosti väčšej ako čokoľvek na hradisku.
Uprostred stanu tlelo drevené uhlie, ktoré ako-tak osvetľovalo interiér. Svetlo ožarovalo niekoľko spiacich postáv, ktoré sa neprebudili ani na zvuk páranej látky. Becho kývol na svojich družníkov a tí sa nehlučne pohli pozdĺž stien stanu, aby začali s vraždením naraz. Poriská boli zovreté pevnejšie... "...teraz!"
Sekery, meče a krátke kopije sa mihli vzduchom a narazili na skrútené telá. V miestnosti bolo zo dvadsať spiacich a len niekoľko z Čechov malo možnosť sa rozhnať k smrteľnému úderu, tak či tak, sedem lebiek pod tlakom ocele chruplo a sedem blízkych družníkov druhorodeného syna Karola Veľkého v sekunde naposledy vydýchlo.
V tom Becho zbadal jednu zo zavinutejších postáv, ktorá sa viac podobala na kráľa – mala bohatšie zdobenú deku, bola mohutnejšia a ležala bližšie k ohňu. Pripravil meč k ďalšiemu výpadu a podišiel bližšie k predpokladanému kráľovičovi.
Prikrývka sa nepatrne pohla a tým Becho stihol seknúť, z kôpky prikrývok napravo sa čosi vymrštilo a zrevalo.
„Bohovia...," hlesol vladyka a vypúlil oči. Meč mu klesol od hrôzy a nohy mu chytila triaška. Aj v tvárach jeho spolubojovníkov sa zračil strach. Nečudo – pred nimi stál obrovský tmavý tieň na štyroch nohách s plemennými očami ako žeravými uhlíkmi zasadenými v lebke.
„Prekvapení?“, zavrčal vlk ľudským hlasom – jednému z Čechov vypadol meč z ruky.
Pod protiľahlou stenou sa zdvihla postava so zdobným mečom v ruke. „Myslím, že toto ste naozaj nečakali.“
„Karol?,“ vyjachtal Becho.
Postava prikývla. „Čakal som od vás nejakú zákernosť, ale nenechal som sa zaskočiť. Môj drahý priateľ Kanwulf a jeho verný spoločník Garulf sú mojimi najlepšími strážcami. O to viac, že som bol varovaný priamo z hradiska jedným z vás."
Jeden zo Pšovanov pri Bechovom boku uskočil, sklonil meč a uškrnul? sa. "Dohoda je dohoda, pane."
"Nemlat, ty pes!," jedovito zavrčal Becho. Nemlat bol jeden z jeho bratrancov, neúspešný kandidát na vladyku - a teraz vlastne protežant samotného dobyvateľa. Ktovie, či aj samotný útok na Kaninu nevydrankal od cisára on nejakým spôsobom.
Spod najzdobenejšej prikrývky, pod ktorou Becho predpokladal samotného Karola, sa vysúkal chudý, bradatý muž. „Teší ma, že sme ti pomohli, pane.“ Starec urobil gesto rukou a horúce uhlíky v prenosnej piecke sa z ničoho nič rozhoreli jasným plameňom. Stan zaliala žiara ako cez deň a osvietila tváre mužov – prekvapené Čechov a skôr pobavené či triumfálne grimasy preživších Frankov a starého čarodejníka.
„Neostáva vám iné ako sa nám vzdať – a vydať nám hradisko,“ prehovoril kráľovič. „Proti čarodejnej sile Karnwulfa a tesákom a pazúrom Garulfa nemáte inú možnosť ako kapituláciu.“
Čierny vlk ako na zdôraznenie bezvýchodiskovosti ich situácie vyceril svoje zuby dlhé ako palce a jeho oči sa rozžiarili ešte viac. Z hrdla mu vyšiel hlboký chrapot, ktorý dočasne ochromil Pšovanov. Zdalo sa im, že im vibruje bránica.
Lech sa nadýchol a snažil sa potlačiť nutkanie k zvracaniu. „Nejakými kresťanskými šamanmi ma nepresvedčíš, Karol. Nikdy!“
Frankovia sa začali smiať. „Kresťanskí šamani? Ale veď Kanwulf je Cyowar - kňaz saského boha Zia a jeho pohanských spoločníkov...“ Kráľovič podišiel bližšie k útočníkom, aby im ukázal, že sa ich mečov nebojí. „Nie, nie, Becho, od istého času pohanov a hlavne tých saských nepodceňujem. Som kresťan, ale sám som obklopený pohanskými mágmi a čarodejníkmi. Lepšie ich moc použiť proti vám, ako mať za nepriateľov zároveň ich aj vás a potom bojovať naraz na dvoch frontoch.“ Karolove črty naraz stvrdli a jeho pohľad sa zachmúril. „Dosť bolo rečí,“ štekol na vladyka. „Zložte zbrane a vydajte nám hradisko. Ušetríme vás aj váš majetok, ale konvertujete ku krížu a budete nám platiť tribút, inak vás pozabíjame a vaše hradisko vyhladíme do poslednej nohy. Inú možnosť nemáte.“
Lech sa donútil nepozerať do očí vlka, pretože v ňom vyvolávali hrôzu. Miesto toho sa zahľadel na Karola tak opovržlivo, ako mu to len situácia dovoľovala.
„Máš nás za bláznov, Karol? Nie sme ani Sasi ani Avari, aby si si s nami robil, čo chceš...ty pes!“ Becho skočil s mečom a snažil sa bodnúť Franka do brucha. Franskí aj českí družníci ako na povel v okamih tasili zbrane a skočili každý na najbližšieho soka. Karol prekvapene zakolísal, takmer sa zosunul na zem. Ozvalo sa množstvo výkrikov.
Len Kanwulf zostal pokojný. Postrehol iskru v očiach Becha o čosi skôr, ako stihol zodvihnúť zbraň a v tom istom momente, ako sa Čech vrhol na kráľoviča, mág len čosi štekol vo svojom jazyku. Piecka na troch nohách sa prevrátila a hromada žeravých uhlíkov sa rozsypala po stane. Prevrhol ju vlk Garulf, ktorý sa na pánov povel vymrštil a vo chvíli, keď sa čepeľ meča blížila ku Karolovmu bruchu, zahryzol sa do zápästia a ohromnou silou svojich čeľustí ju rozdrvil.
Výkriky v stane boli prehlušené jedným oveľa hlasnejším, plným bolesti a hrôzy. Dlaň s mečom spadla na andalúzsky koberec medzi rozsypané uhlíky a vladyka ju nasledoval tiež, rozstrekujúc pritom fontánky krvi.
Kanwulf bez mihnutia oka zodvihol svoju palicu a bodol spodným koncom Becha do zátylku. Vresk zmĺkol, iba niektoré uhlíky zasyčali, keď ich husto zaliala krv rinúca sa cez jeho ústa.
Družiníci zdúpneli – a tým prehrali. Franská garda aj s vlkom využili sekundu ich otrasenia a rozpútali masaker.
„Zahaste tú pahrebu!,“ skríkol Karol a začal oblievať uhlíky vínom.
„Pobite najprv tých sviniarov vonku!,“ prehlušil ho jeden z bojovníkov, ktorý si všimol cez rozrezanú stenu stanu šokovaných Čechov, ktorí strážili okolie kráľovského stanu a ktorí boli scénou natoľko otrasení, že sa nezmohli na protireakciu.
„Ústup!,“ zreval Mistivoj a až tento povel prebudil zvyšok žijúcich Čechov.
Zo stanu vyletela krátka kopija, pohotovo vrhnutá jedným z Frankov, a prvý z bojovníkov sa prevrátil na tvár s preklatým trupom. Krik raneného Becha prebudil spiacich v okolitých stanoch a tí, hoci rozospatí, už vyliezali do noci so zbraňami pripravenými vraždiť.
Nocou sa ozvalo vlčie zavytie a zo stanu vyletel tieň černejší ako sama noc. Ďalší z Čechov sa zrútil k zemi a uličkami pomedzi šiatre sa ozvalo odporné chrapčanie drvených kostí.
„Rozptýľte sa!,“ zvolal na spolubojovníkov Mistivoj a sám prudko zmenil smer. Nepravidelný labyrint prístreškov, narýchlo zbudovaných ohrád pre kone, vyhasnutých ohnísk a voľne ležiacich opitých žoldnierov tvorili ideálnu možnosť úteku pred franskými gardami – ale nie pred démonickým vlkom. Ten vyrazil od prvej obete ďalej uličkami a bez ohľadu na tmu v tábore naisto sledoval pachovú stopu ďalšieho z bojovníkov. Mistivoj bežal najchaotickejšou možnou cestou v ústrety hradiska a v duchu sa modlil k bohom, aby dobehol na úpätie skôr, ako ruch a výkriky zobudia úplne všetko vojsko franského tábora.
Niekde za jeho chrbtom sa ozval srdcervúci výkrik a na okamih si vydýchol, že vlk nesleduje priamo neho. Kúsok ďalej sa zasa zrazili čepele mečov a on si domyslel, že na tom mieste sa pre zmenu stretla presila Frankov nerovnom boji s jeho bojovníkmi.
Z jedného z posledných stanov vyšiel ospalý, hlukom zobudený muž s oštepom v ruke – Mistivojov meč opísal oblúk a Frank sa zosypal späť do stanu. Zvuk ktoréhosi smrteľne vystrašeného Pšovana ešte dvakrát preťal nočný tábor, kým zachrčal heslo a brána hradiska sa otvorila.
Keď sa za ním definitívne zavrela, padol na kolená a niekoľkokrát vyvrátil obsah žalúdka na udupanú zem nádvoria.
*****
Vzduch bol po nočnej búrke svieži a prečistený a lesom sa už neniesol pach rozkladu a dymu. Potoky boli trochu zdvihnuté, ale hladiny už klesali.
Rogan aj so svojim démonickým sprievodcom zostupoval skalnými kaňonmi od severu na Pšov. Dva týždne predtým navštívil Děčanov a cez nich prešiel k Chorvátom, kde oba kmene štval proti Frankom, avšak neúspešne - pšovanský vladyka Becho nebol u susedov príliš obľúbený a tí skôr rátali s tým, že sa im po páde Kaniny alebo Pšova uvoľní priestor. Znechutený Rogan síce dokázal vyvolať malú odvetnú výpravu, ktorá dotierala na menšie rabujúce oddiely Frankov a Sasov, ale priamo na obliehací tábor nemohla udrieť ani zďaleka. Potom Karolovo vojsko podniklo protiútok a zmiešaná chorvátsko - dečanská jednotka sa stiahla nazad.
„Myslím, že cítim živého človeka,“ ozval sa Goryvlad a uprel pohľad do kaňonu.
Černokňažník sa zahľadel svojimi čiernymi očami do bizarných skalísk. „Ja nevidím nič. V takej húštine vlastne ani nečudo.“
„Mám pocit, že sa to pred nami skrýva,“ dodal vlk a bez vyzvania zmizol v poraste lemujúcom skaliská. Do výšky vzlietlo niekoľko vrabcov, ktoré boli oným neznámym človekom vyplašené, ale inak sa nič nehýbalo. Rogan smeroval pomaly popred kríky tak, aby ho bolo stále zhora vidieť, pritom ale dával kútikom oka pozor, aby spozoroval každý pohyb.
V tom sa ozval hrozný krik, plný prekvapenia a zúfalstva. Rogan ihneď zoskočil zo sedla a hbite sa vyšplhal skalnou rozsadlinou na temeno kopca.
„Tento potkan sa tu zakrádal a sledoval nás,“ zavrčal Goryvlad. Pred ním sa na samom okraji skaly plazil špinavý muž, vlastne ešte chlapec, ktorý od hrôzy nevedel vyjachtať jediné slovo. Vlasy mal rozcuchané, bol celý od blata a vyzeral byť strhaný a vyčerpaný.
„Kto si?,“ spýtal sa ho Rogan. Chlapčisko však len zdesene vypliešťalo oči na vlka a už-už to vyzeralo, že sa zrúti dolu pod bralá. „Ustúp od neho, Gorja. Ešte kúsok sa odplazí a skydne sa nadol. To je to posledné, čo by som od neho potreboval.“
Vlk prestal vrčať a odstúpil pár krokov. „Ešte raz: kto si?“ Mladík stále mlčal a neprestával sa triasť.
„Možno to ani nie je Pšovan, ale Frank...?," ozval sa vlk.
Chlapec pokrútil hlavou. „Nie som Frank. Som synovec vladyku Becha.“
„Á, tak predsa nám len rozumie,“ zajasal Rogan, čo u neho nebolo zvykom. „Už som si myslel, že ťa budeme musieť ako Franka zhodiť dolu.“
"Nestraš ho Rogan," ozval sa Goryvlad a mladík sa znovu prikrčil.
„To hovoríš práve ty mne?,“ zahriakol ho černokňažník a nato zahriakol skuvíňajúceho chlapa: „Nemrnči! Nič ti nespravíme, tak sa správaj ako chlap!“
Mladý Pšovan zaťal zuby a donútil sa k pokoju. „Vy ste tí z Karolovho stanu, však?“
„Čo vraví?,“ zamrmlal Goryvlad. „Z Karolovho stanu?“ Chvíľu nastalo ticho, prerušené len fŕkaním Roganovho koňa. Jeho majiteľ sa zamračil – keď sa ozvalo fŕkanie jeho koňa, značilo to, že niekto musel byť nablízku.
„Tak rýchlo mladý – o akom Karolovom stane to bľaboceš? Vyklop to!“
Pšovan naprázdno preglgol, ale potom zo seba vysúkal vysvetlenie: „V noci sme podnikli s Bechom a ďalšími mužmi útok na franský tábor a chceli sme zabiť Karola – ale nejaký muž v čiernom podobný tebe aj s hovoriacim vlkom útok prekazil a zabil strýka a asi aj všetkých ostatných.“
Roganovi vystrelo obočie a Goryvlad prekvapene spustil sánku. „Muž v čiernom aj s hovoriacim vlkom? A spolu s Bechom vyzabíjal celú čatu? Gorja, bol som včera snáď na mol a niečo si nepamätám?“
„Nie,“ odvetil vlk. „Ožratý si bol celé tie tri dni predtým, ale včera si už nemal čo piť. A naviac, ja tú tvoju medovinu nestrebem – ale i tak si nepamätám, že by sme boli pri Kanine už včera...“
„To... to ste teda neboli vy v tom stane?,“ neprestával sa čudovať Pšovan.
Kôň znovu zafŕkal a Rogan začal schádzať späť k nemu, aby sa dostal k luku a šípu. Miesto neho odpovedal vlk. „Chlape, neviem, čo si videl a neviem, koľko černokňažníkov v čiernom a s hovoriacim vlkom behá okolo Kaniny, ale s určitosťou ti môžem odprisahať, že my dvaja sme to neboli. A teraz nás ospravedlň – asi budeme mať robotu s nejakými Frankami.“ Mávol chvostom a v okamihu zmizol v húštine pod pieskovým bralom.
Z druhej strany kaňonu sa najprv vyrojil kŕdeľ prepelíc a za nimi vybehli splašené lane, ktoré vzápätí zmizli v poraste dubov. Po chvíli sa ozval dupot koní a v stopách zvere sa vyrútilo na čistinu zo desať jazdcov v brnení a s kopijami a mečmi v rukách. Okrúhle štity s naznačenými krížmi svedčili o tom, že sa jednalo o Karolovo vojsko. Očividne išli po stopách mladého Pšovana, ktorý po búrke zanechal svoje odtlačky v blate.
Roganov kôň znovu zafŕkal a veliteľ franskej jazdy, mohutný chlap s uťatým uchom a ťažkou kopijou v ruke, na okamih zamrzol. Potom si všimol, že je tu len jediný tátoš a naviac bez jazdca a doširoka sa usmial. Miesto jednej hlavy prinesú pánovi rovno dve.
„Nebudú ďaleko,“ skríkol svojou ostrou rečou na bojovníkov a myknutím hlavy poslal polovicu z nich k úžľabine na jednej strane brala a on sám s druhou polovicou čaty zamieril k neznámemu žrebcovi.
„Chyba,“ precedil cez zuby Rogan, keď zakladal do tetivy šíp. Obe skupiny mal ako na dlani, ale oni ho nemohli v tieni rozoklaného pieskovca zbadať a o to menej ohroziť. Černokňažník počkal, kým jazda zmizne za húštím a potom rozpútal druhú búrku za posledných dvadsaťštyri hodín.
Bezuchý veliteľ počul výkriky a erdžanie koní, ale keďže nezachytil rinčanie mečov, v prvom momente si myslel, že jeho vojaci dohnali korisť a teraz jasajú ako lovci. Až keď po chvíľke nastalo úplné ticho a len dupot jedného z koní bez jazdca preťalo jeho mlčanie, jeho zjazvená tvár náhle zbledla.
„Naspäť! Treba im pomôcť!,“ zrúkol na zvyšných piatich Frankov a sám pohnal koňa vpred. Bol jedným z najskúsenejších a najkrutejších bojovníkov na dvore Karola staršieho a vyznamenal sa proti Baskom, Saracénom, Vikingom, Avarom, Dánom aj polabským a panónskym Slovanom. Nikdy neustúpil, dokonca aj v pluku grófa Rolanda stál po jeho boku až do konca; proti Sasom viedol také krvavé výpady, že ich vodca Widukind utiekol k Dánom nie kvôli Karolovej armáde, ale kvôli jeho nepočetnému pluku.
Chluodhard skrátka nikdy neustupoval. A neurobí tak ani teraz.
„Štíty k brade! A držte sa blízko seba!“
Frankovia obišli bralo a o čosi pomalšie začali stúpať do lesa. Oči mali ako na stopkách. Na dne úžľabiny ležali ich mŕtvi spolubojovníci – štyrom trčali z trupov či hláv tmavé šípy, dvaja mali príšerne roztrhané hrdlá. Búrkou zmáčané lístie ešte nestihlo vyschnúť a už ho zalievali ďalšie potoky.
Keby sa Chluodhard pozeral za seba, videl by veľký čierny tieň, ktorý takmer nečujne preletel vzduchom a strhol zo sedla posledného z jazdcov. Jeho valach zaúpel od prekvapenia aj bolesti a zvyšné kone spanikárili.
„Čo sa to kurva...,“ zaškrečal veliteľ, ale nedopovedal, Okolo jeho hlavy zasvišťal šíp a predposledný z jazdcov v rade sa výkrikom prevrátil cez konský zadok k svojim druhom.
„Pozor na nich!“ zreval jeden zo zostávajúcich jazdcov, ale Chluodhardovi to už došlo: „Je tu iba jeden strelec! Ide sa ďalej!“
V kríkoch povyše neho čosi zašuchotalo a on vyrazil v ústrety zvuku. Ťažkú kopiju namieril proti hlohu ako už nespočetnekrát predtým na saskú a maurskú jazdu a úporne hľadal zdroj hluku. Pár krokov za ním šíp prišpendlil prilbu Franka k jeho ofine a čierny tieň sa mihol v opačnom smere ako predtým. Veliteľ aj s posledným bojovníkom stúpal ďalej, uvedomujúc si, že vsadil všetko na jedinú kartu – či dostihne tajomného strelca skôr, ako strelcov šíp jeho.
Tretí šíp sa mihol vzduchom a nebyť toho, že Chluodhardov kôň mykol hlavou, bol by sa veliteľ skydol medzi zvyšné mŕtvoly; takto však hrot len prerazil konskú lebku a jazdec sa pohotovo zviezol z podtrhnutého žrebca pod kmeň borovice.
„Do psej prdele!,“ ozvalo sa úplne zreteľne sotva dvadsať krokov pred zviechajúcim sa Frankom.
„Do tvojej prdele,“ precedil Chluodhard a vrhol ťažkú kopiju celou svojou silou, akoby to bol ľahký maurský oštep. Zbraň zmizla v kroví.
Jediným zvukom, ktorý rušil najbližší okamih ticha, bolo šuchotanie kotúľajúcej sa hlavy oddelenej od tela posledného z radových vojakov, a tiež šuchot lístia a ihličia zmývaného náhlym prívalom krvi.
Starý harcovník si zrazu uvedomil, že je iba sám na dvoch protivníkov. Uskočil k veľkej borovici a chrbtom sa oprel o jej kmeň, aby bol odzadu krytý. Ďalší šíp nepriletel, ale to naznačilo, že lukostrelec bol kopijou zasiahnutý. Zadýchane upieral oči do húštiny, okrúhly štít mal narazený až pod nánosníkom a okolo kýpťov jeho bývalých ušníc mu stekali cícerky potu.
Na svahu pod borovicou sa splašili kone a s rachotom a rinčaním zbroje ťažkých mŕtvol sa rozutekali preč. V lístí sa niečo pohybovalo, ale Frank vedel, že to nie je dvojnohý nepriateľ.
„Vylez, ty pes!,“ zvrieskol Chluodhard a pevnejšie stisol meč.
„Ja som vlk, ty opica!,“ zadunelo mu v hlave. Obzrel sa doľava a štít aj meč mu klesli k pásu.
„Kristus...!,“ hlesol pri pohľade na čierneho vlka neuveriteľných rozmerov.
„Hovorím vlk, nie Kristus!,“ zarezonovalo mu znovu v mozgu. „Skončime to, braček!“
Než stačil harcovník zaujať bojový postoj, z húštiny sa oblúkom vrátila ťažká jazdecká kopija; jej oceľový hrot takmer bez odporu vnikol železnými krúžkami brnenia aj telom a celý mizol pod kôru storočného stromu. Meč sa zosunul na zem a štít sa skotúľal dolu svahom k mŕtvym Frankom.
Porast hlohu sa otvoril a z tieňa vykročila temná postava.
„Rogan?“ precedil zranený Frank cez bolesťou zovreté pery.
„Chluodhard Bezuchý, zvaný aj Neústupčivý,“ prehovoril strelec a kývnutím hlavy pozdravil svoju poslednú obeť. „Dlho sme sa nevideli – desať rokov? Tak nejak. Trochu si zostarol, kamarát. Ale tebe to už je aj tak jedno. Škoda, po tvojom boku sa mi Avari stínali o čosi veselšie. Keby si nebol vpadol do mojej domény, mohli sme si pri pive zaspomínať na staré dobré časy.“
„Zhniješ v pekle....sviniar.“ Frank začal strácať silu v nohách.
„Ale najprv tam vytlačím tých tvojich franských vlkov, Chluodhard. Potom sa k nim pokojne môžem pridať aj ja." Potľapkal svojho dávneho kamaráta po pleci ako pri rozlúčke. "Zbohom. Vlastne – zbohmi, priateľu.“ Rogan podišiel k mŕtvolám a začal z nich vytrhávať svoje šípy. Goryvlad sa narýchlo pustil do mrciny Chluodhardovho žrebca.
„Odkiaľ sa poznáte?“
„Ešte z avarských vojen – bol to dobrý kamarát a ešte lepší bojovník. Škoda, že teraz bol na opačnej strane. Po rokoch by bolo dobré nechať sa zložiť pivom a zaspomínať na Vojnomíra a dobytie kaganovho hrinku.“ Rogan vložil šípy do tulca a zamyslel sa: „Svet je malý a náhody sa dejú až príliš často.“
Keď černokňažník aj vlk opúšťali úžľabinu, Frank ešte stále silou vôle bojoval s gravitáciou. Čoskoro mu však nohy povolili a on zomrel pripichnutý o strom ako slamený panák. V jednom však zostal verný svojej povesti: Chluodhard nikdy neustupoval ani o krok. A neurobil to ani teraz.
*****
„Tak chlapček nám chytil vlka, čo?“
Mladý Pšovan, ktorého pred chvíľou vyplašili skrytého na skalách, nečakal na zrážku Frankov s Černokňažníkom a utiekol preč od hovoriaceho vlka. Ten ho na Roganov príkaz dobehol a v komickej dvojici – potácajúcí sa mladík špinavý až po uši s vlkom za pätami – sa vracali ako zblúdené jahňa a pastiersky pes. Chlapec sa ustrašene pozrel na muža v čiernom a Rogan v jeho očiach videl otázku.
„Neboj sa, neublížime ti a ani sme to nemali na pláne.“ Chlapec trochu pookrial. „Ty nám zato povieš, čo sa to včera stalo medzi Bechom a Karolovými mágmi - zaujíma ma hlavne ten vlk.“
Chlapec sa trhane a unavene, ale predsa len rozrečnil. Rogan medzitým viedol svojho koňa v stopách franskej čaty, v ústrety Karolovmu táboru. Čoskoro objavili jedného z franských koní, ktorému ešte stále visel v strmeni mŕtvy vojak zapletený do koreňov, a mladý utečenec získal vlastného tátoša.
„Čo nato povieš, braček?“ Chlapec si ešte nezvykol, že mal pri sebe hovoriaceho vlka, a tak sa po hrôze včerajšej noci pri každom Goryvladovom slove trošička mykol.
„Myslím si Gorja, že takúto situáciu sme ešte nezažili. Mág proti mágovi, vlk proti vlkovi.“ Roganovi sa nečakaná komplikácia nepáčila. Čakal, že buď sám alebo pod vlajkou nejakého vladyku potiahne na tábor pod Kaninou a toľko bude dobiedzať na zadné línie nepriateľov, že sa budú musieť stiahnuť a odkráčať späť do Durínska. Miesto toho tu však behal ľudožravý hovoriaci vlk, ktorý hubil najlepších bojovníkov – a nato bol Goryvlad žiarlivý.
„Tak či tak, musíme sa im pozrieť na zúbok. A tomu zradcovi Nemlatovi tiež,“ zavrčal Gorja.
Roganov kútik vystrelil hore. „Ja sa pozriem na zúbok tomu mágovi. Ty si obzrieš tesáčik toho vlka a nebudeme si to vzájomne miešať, dobre?“
*****
Noc bola o čosi jasnejšia ako tá predtým, keď zomrel lech Becho. Jeho mŕtvola visela teraz na kríži zhlobenom z trámov oproti bráne hradiska a ďalšie takmer dva tucty uťatých a oslepených hláv boli narazené na menších koloch okolo nej. V hradisku bolo ticho – až na plač vdov a sirôt.
Z tmy sa vynorili dva tiene. Jeden ešte utieral svoj meč o trs trávy – ten druhý podobný problém nemal a krv jednoducho prehltol. Smerovali viac-menej naisto – obaja mali lepšie nočné videnie ako Frankovia, okrem toho im cestu vcelku podrobne popísal mladý Pšovan. Obaja boli dostatočne tmaví nato, aby pomedzi stany prechádzali nepozorovane, ale Rogan musel použiť kúzlo, aby sa neplašili kone.
Na vrchu hradného kopca horeli ohne a podľa nich dvojica vedela, že už sú blízko.
„Sú tam stráže,“ ozvalo sa Roganovi v hlave. „Asi štyria muži...“
Prikrčený Černokňažník sa rozhliadol. Asi päťdesiat metrov pred ním sa matne črtal hrebeň kráľovského stanu, o pár stôp vyššieho ako stany bežných vojakov. Mladý Karol sa očividne potatil, pretože stan mohol hostiť bez problémov stovky hostí a svojim strihom a výzdobou napodoboval Aachenský pfalc s osemuholníkovou kaplnkou a malým krídlom. Okolo neho bol voľný priestor ohraničený stanmi jeho sluhov a gárd, na ktorom horelo niekoľko veľkých ohňov – na každej svetovej strane jeden. Popri nich sa prechádzali Karolove osobné stráže. Ktokoľvek by prichádzal niektorou zo štyroch uličiek, musel by prejsť okolo ohnísk a odraz plameňov by ho bol prezradil.
„Poď za mnou, Gorja.“ Rogan sa dostal až za posledný z radových stanov tak, aby ho gardisti nezbadali. Opatrne rozpáral bok stanu – vchod bol od uličky a teda v dosahu svetla ohnísk. Keď čepeľ noža narazila až na dno, chvíľu sa započúvali. Nikoho našťastie nezobudili – z útrob stanu sa ozývalo štvorité chrápanie pripomínajúce zbor mutujúcich zahlienených zubrov.
Tmavá hlava sa vopchala dovnútra. Svetlo ohňa spoľahlivo kopírovalo siluety strážcov a vytváralo na plátne tiene prezrádzajúce ich pohyb. Rogan sa opatrne doplazil k prvému sprievodcovi. Zovrel rukoväť noža...
Chrápanie jedného zo spiacich náhle ustalo; Gorja chňapol zubami po nohe, ktorá chcela v šoku začať kopať okolo seba a labou pritlačil k zemi druhú. Trojica spoluspáčov pílila ďalej. Po plátne sa mihla silueta pochodujúceho gardistu, ktorý niečo zamrmlal kolegom a odliezli ďalej.
Druhé chrápanie takisto zhaslo. Ďalší zo spáčov sa obrátil na bok, práve keď hrdlo tretieho bolo prerezané až na kosť. Muž sa prebral zo spánku, pretože ho niečo udrelo do nohy, ale kým stihol vykríknuť, štyri bodce ako dýky mu roztrhli hrtan a Roganov nôž mu vnikol do bránice.
Dôstojník franskej gardy urobil okruh okolo Karolovho stanu, keď tu jeho mechanický a unavený krok niečo vyrušilo.
„Čo to je?,“ pozrel na dvoch kolegov stojacich pred vstupom do Karolovho stanu, ale tí mu len prekvapene mykli plecami. Gardista podišiel k najbližšiemu stanu, nevšímajúc si vzlínajúcu tmavú škvrnu na plátne. Zo stanu sa ozývalo slabé, ale naliehavé kňučanie šteňaťa. Vojak nebol zodpovedný zato, čo si so sebou zobrali jednotlivý vojaci, ani zato, s čím sa hrali vo voľnom čase, ale šteňa kňučiace v stane kráľovičovho pohárnika krátko po polnoci mu nešlo do hlavy. Zívajúc vykročil za zvukom.
Ani on, ani jeho spolubojovníci sa nevšimli siluetu o čosi temnejšiu ako polnoc, ktorá krúžila uličkou na dohodenie kameňom od osemuholníkového stanu. Zvedavý dôstojník sa najprv tichším hlasom čosi spýtal spiacich, ale keď mu neodpovedali, odložil zbrane, spustil sa na štyri a vopchal hlavu dovnútra.
Keby zvyšným gardistom nepraskal za chrbtom oheň, počuli by tlmené chrupnutie kamarátových väzov. Jeho čižmy ešte chvíľku trčali von zo stanu, ale potom sa nenápadne vtiahli za zvyškom tela. Zúfalé pišťanie šteňaťa sa ozvalo znovu – o to naliehavejšie.
Nechápajúci gardista sa spýtavo pozrel na spolustrážcu a aj on sa pozrel k stanu, kde práve dodýchal prvý z nich.
V tom istom okamihu zasyčal oheň z druhej strany Karolovho stanu – to jeden z pochodujúcich Frankov vychrlil prúd krvi cez prerezané hrdlo. Rogan ho opatrne odtiahol preč a nasadil si na hlavu jeho prilbu s chocholom.
Vlčie čeľuste zaklapli znovu – s rovnakým efektom ako predtým. Rogan pomaly obišiel Karolov sta a vytiahol Krutomor. Démon v čepeli bol zatiaľ nevyužitý- už bol netrpezlivý.
Posledný gardista, medzitým už úplne prebratý a nechápajúci, čo sa deje s jeho kolegovcami, si všimol, že nohy trčiace z pohárnikovho stanu sa prestali hýbať, ale napriek tomu sa zasunuli dnu. Najprv zostal zarazený a rozmýšľal, či sa mu len nesníva, ale uvedomil si, že to je realita. Už už otvoril ústa, aby krikom vyhlásil poplach, ale aj keď sa otvorili, zvuk z nich už nestihol vyjsť – hlava sa zatočila nočným vzduchom a odpadla do ohňa. Dym rozniesol okolím stanu pach zhorenej kože a vlasov a telo v brnení sa zašuchlo s cinknutím na udupanú pôdu.
Z pohárnikovho stanu, z ktorého už zatiaľ cícerkom vytekal potôčik krvi, sa vynorila mohutná vlčia hlava s matne sa lesknúcimi očami.
„Davaj!“ sykol na neho Rogan. V okamihu boli obaja pred Karolovými stanom pripravený rozosievať smrť skôr, ako pobudia celý tábor. Ľavou rukou odchlipol vyšívaný pokop vstupu, zhlboka sa nadýchol a vrhol sa dnu; v jeho pätách dnu vrhol aj Goryvlad s tesákmi pripravenými vraždiť.
A obaja vyslovene prekvapene zostali.
*****
Interiér stanu veľkého prinajmenšom ako drevený palác hociktorého miestneho vladyku zároveň s ich vstupom zalialo svetlo takmer také jasné ako napoludnie. To iba niekoľko olejových lámp a tucty sviecí vzplanulo jediným okamihom a zahltili tak ich oči, až ich museli prižmúriť.
V jase toľkých plamienkov zbadali dobrý tucet mužov stojacich pozdĺž protiľahlej steny, okolo zručne zdobeného prenosného oltára. Niektorí boli v brneniach a v plnej zbroji, iní mali iba zbrane, pár neozbrojených boli určite kňazi, a väčšinou sa spoločne škerili alebo otvorene smiali.
„Prekvapenie?“ spýtal sa jeden z mužov v bohato zbrojenej tóge.
„Zohrejeme hosťom večeru?,“ vyškeril sa iný a výsmešne vyplazil jazyk.
„Páni by radi pečené šteňa?,“ dusil sa nízky tučniak so sekerou v ruke.
Iba štyria z mužov sa nesmiali – traja plne vyzbrojení, s mečmi či krátkymi kopijami v rukách; štvrtý mal v ruke iba akúsi palicu svojej výšky, dlhé čierne vlasy splývajúce hruďou až po pás. Jeho pohľad bol iný od pohľadu bežného človeka – vyzeralo to, akoby pozeral pred Rogana, za Rogana i do neho zároveň. Oblečený bol celý v čiernom a už len jeho prítomnosť akoby tlmila svit toľkých zdrojov svetla.
To je on, pomyslel si Rogan. To je ten neznámy černokňažník.
Trojica zbrojencov nemo zízala na prišelcov a neverila vlastným očiam. Prvý bol samotný Karol Mladší, ktorý od prekvapenia celkom majestátne zabudol zavrieť ústa. V druhom Rogan spoznal veliteľa jeho gardy spred dvoch rokov z kláštora v Soľnohrade – nafúkaný a drzý, no po záchrane pánovho života celkom priateľský Adulf. Tretí, plecnatý a o čosi plešatejší Werinhar, ktorý vtedy pomáhal vynášať pobitých saských „mníchov“, pri pohľade na Rogana a jeho vlčieho spoločníka iba naprázdno prehltol.
„Mne sa snáď sníva,“ vysúkal zo seba napokon Karol a jeho smejúca sa suita razom utíšila.
Černokňažník sa trochu uvoľnil. „Naozaj som prišiel k večeri. Nenájde sa jediné dobre prepečené prasacie rebierko?“
„Čo tu robíš... Rogan, však?“
Oslovený sa trochu drzo pousmial. „Počul som, že tu máte nejakého konkurenta aj s vlčicou. S tým čarodejníkom by som si rád vymenil zopár jarmočných trikov a tuto Goryvlad by si s vašou vlčicou milerád trochu užil... povedzme, že chcem pár čistokrvných hovoriacich šteniec.“
Pod oltárom sa zdvihlo niečo, čo najprv Rogan považoval za medvediu kožušinu voľne pohodenú cez reklinatórium. To niečo prudko vrazilo medzi tajomného muža a Adulfa a hrozivo to zavrčalo, až prítomní zmrzli. Tentokrát sa rozhostil úsmev na tvári franského čarodejníka.
„Garulf síce rozumie tvojmu humoru, Neznámy, ale nezdieľa ho. Byť tebou, tak sa skôr pripravujem na smrť a spievam si litánie.“
„Toto je Kanwulf,“ vystúpil pred čarodejníka Karol. „Je to bývalý kňaz Irminsulskej svätyne v Eresburgu. A toto,“ otočil sa na hlboko vrčiaceho vlka, „toto je jeho vlk Garulf – mimochodom ľudožrút.“
Rogan sa dotkol rukoväte meča a povedal: „Nezaujíma ma, kto to je. Prišiel som pomstiť vladyku Becha, nie sa zoznamovať s kdekým, čo si hovorí čarodejník. Nemám na to čas, Karol.“
Kráľovič sa zamyslel. „Mal by som vás oboch nechať zabiť, Rogan. Toto hradisko do pár dní padne a moje a otcove víťazstvo bude dokonalé. Proti Kanwulfovi, Garulfovi a pár tuctom vojakov nemáš šancu. Som ale tvojim veľkým dlžníkom.“ Všetci okrem Kanwulfa a dvoch Roganových starých známych zo Soľnohradu sa prekvapene pozreli na kráľoviča. Očividne sa príliš svojou skúsenosťou príliš nechválil okoliu. „Keďže ja na vďačnosť nezabúdam, spravíme vzájomnú dohodu: táto bitka bude len medzi tebou a tvojim vlkom a mojim saským čarodejom a jeho vlkom a nikto, vrátane mojich gárd, nebude do tohto súboja vstupovať.“
„Čo bude cena za víťazstvo?,“ uškrnul sa Rogan.
„Ak vyhráš ty – a v to ja neverím – tak si zachováš život a môžeš slobodne vypadnúť kam chceš, ale mimo toto bojisko. Ak vyhrá Kanwulf a Garulf, vaše hlasy budú zdobiť otcovu sieň v Hengilonheime ako dôkaz triumfu Krista nad pohanskými bosoráctvami. Súhlasíš, Rogan?“
„Mňa sa zasa nikto nespýta?,“ zahrčalo všetkým v hlavách a väčšina Frankov sa zblednúc prežehnala.
„Súhlasíme obaja,“ prikývol Rogan. „Kde sa uskutoční súboj?“
„Tu a teraz,“ zhodil zo seba Kanwulf plášť. Nemal inú zbraň ako tú dlhú palicu, ale Rogan ho preto nepodceňoval. Garulf a Goryvlad sa na to gesto akoby na povel zježili a rozvrčali; Frankovia v pozadí zdesene ustúpili k oltáru, aby sa nebodaj nedostali niektorému zo štyroch bojujúcich do rany. Stan bol dostatočne priestranný pre hodovanie a rokovanie stovky mužov, ale pravdepodobne pritesný pre týchto štyroch.
„Toto je prút z Irminsulu, ty lajno,“ uškrnul sa Sas. „Vďaka nemu ma nemôžeš zraniť, pretože každú ranu odrazí predtým, ako sa ma dotkne. Čo robí ten tvoj meč? Šermuje sám? Prdí blesky? Pľuje plamene?“
Rogan neodpovedal. Kdesi vonku sa ozval panický krik a domyslel si, že niektorý z náhodne prechádzajúcich našiel vonku mŕtve telá gardistov. Ruch v tábore začal rásť ako lavína, až prehlušil chvastajúceho Kanwulfa aj vrčiacich a zuby ceriacich vlkov. Werinhar vyšiel von upokojiť vojsko, aby súboj tých štyroch nebol rušený.
Sasova beštia príšerne revala a skočila dopredu na Goryvlada. Dve čierne obludy sa zrazili v letku nad kobercom a stanom sa rozkotúľalo niekoľko vymrštených sviec. Karol si už asi stihol uvedomiť, že interiér a výzdoba stanu utrpia dnes väčšie straty ako pri nájazde Vikingov.
Palica z Irminsulu sa mihla vzduchom. Rogan sa uhol a udrel Krutomorom proti Kanwulfovej tvári.
„A kurva...“
Prút sa neuveriteľne rýchlo, akoby sám od seba, pohol vpred – priam sa rozmazal pred Roganovými očami – a čepeľ Krutomoru bola zrazená nabok. Skôr ako Rogan stihol zareagovať, saský Cyowar prudko strelil pravou rukou a koniec palice bolestivo odhodil Rogana do plátennej steny. Stan sa trocha prehol, ale drevené výstuže odolali a hneď sa napol späť.
Dve ruvajúce sa čierne hrče pritom pokračovali v demolovaní interiéru a rozbili kráľovskú truhlicu. Pergamenová bilia a niekoľko papyrusových misálov sa rozprášilo po kobercoch, ktoré už začali škvrčať? od porozhadzovaných, ale nezhasnutých sviec. Karol zvraštil tvár. Pochopil, že „tu a teraz“ mal radšej naplánovať ako „hocikedy a hocikde, len mimo môj stan“ – ale už bolo neskoro.
Zdesený biskup bol šelmami bezmála rozmliaždený a len o chlp unikol úderu tlapou. Rogan podnikol postupne tri útoky proti Sasovi; trikrát na zemi zalapal po vzduchu a trikrát sa stanom ozvalo jeho klianie?. Krutomor žiaril ako pochodeň – démon zúril a pýtal si pomstu a krv. Miesto toho pri ďalšom švihu rozpáral plátno jednej steny a interiér Karolovho stanu sa v plnej svojej desivosti zjavil stovkám ospalých, no vydesených franských očí.
Kus Irminsulu sa znovu mihol rýchlosťou komárích krídiel. Roganov meč sa zakrútil a vletel do rohu, kde rozbil relikviár. Rogan vykopol proti Kanwulfovmu bruchu – a k jeho údivu sa Sas s bolestivým výrazom v tvári prehol, ako keby práve vyvrátil raňajky.
Garulfova tlapa ťažko dopadla na Goryvladovu čeľusť. Zvuk praskajúcej kosti zaľahol v ušiach Frankov, ktorí nadšene zajasali. Gorja dopadol k reliviáru, skučiac pri tom pekelnou bolesťou.
Rogan sa šípkou vrhol po svoj Krutomor; letiac dopadol na práve vzplanuvší na zvitok a v okamihu stál nazad na nohách.
„Do neho Kanwulf, zlom aj ty pohanovi sánku!,“ skríkol biskup a v zápätí sa skydol na zem, pretože ho podtrhli tlčúce sa šelmy. Frankovia ho rýchlo vytiahli a prskajúceho a dych lapajúceho vyniesli von. Stan sa stal príliš tesný na taký besný súboj...
Čepeľ Roganovho meča sekla po Sasovej hlave. V tom istom momente sa palica z Irminsulu otočila a výpad odrazila; skôr ako sa jej vrchol dotkol Roganovej hrude, jeho noha kopla do brucha protivníka. Obaja súperi odleteli.
Okolo tlejúceho kráľovského stanu sa vytvoril okruh bojovníkov. Na Werinharov príkaz nevstupovali bližšie k bojujúcim, iba hlučne povzbudzovali Saského bojovníka a jeho vlka.
„Zdochneš, slovanská krysa!,“ vydýchol Kanwulf. „Polámem ťa a potom ťa tu nechám zhorieť zaživa!“
„Čo si spadol z Irminsulu na hlavu? Myslíš si, že sa dám polámať?,“ odpľul si Rogan a hlavou ukázal na bojujúcich vlkov. Hoci pred chvíľou bolo jasne počuť praskot Goryvladovej sánky, ten teraz bez problémov drvil Garulfovu labu a táborom sa ozval pre zmenu bolestivý rev saského vlka. Kanwulf naprázdno preglgol.
„Ten tvoj čarovný prútik funguje iba na železo, ty erenburský kaukliar,“ usmial sa Rogan drzým úsmevom. „Skôr či neskôr ťa dokopem tak, že ten papek pustíš a potom to už s tebou pôjde z kopca, šašo.“
Kanwulf zajačal a podnikol výpad. Hoci jeho palica súperovi vyrazila dych a polámala rebrá, Roganov kop ho zhodil do kopy horiacich zvitkov a triesok z rozdrvených truhlíc. Ozval sa príšerný ryk - Sasovi sa očividne zabodol pod kožu žeravý úlomok jednej z nich.
Dvojica bijúcich sa šeliem už úplne dokatovala bočné steny stanu, a aj keď konštrukcia ešte akoby zázrakom stála, kráľovský stan už pripomínal skôr zastrešenú stajňu. Karol potichu úpel.
Strieborná olejová lampa s vytepaným svätým Dionýzom sa mihla vzduchom a rozpadla sa vedľa zviechajúceho Sasa; ten sa pred plameňmi pregúlil pod oltár. „Trochu ti posvietime, lebo bojuješ na hovno,“ zavrčal Rogan a sám uskočil pred dvomi čiernymi kožuchmi.
Kňaz Irminsulu s jačaním vyskočil; plášť mu na viacerých miestach horel a čo bolo pre neho horšie, aj bojová palica, za tie roky od zničenia Irminsulu vysušená ako poleno sa od horiaceho oleja chytila.
Garulf náhodou chytil Goryvlada za krk a začal ho dusiť, ten však zovrel do svojich tesákov jeho ďalšiu labu a ochromil aj tú. Rošklbané plátno pri roztrúsených relikviách už horelo plameňom, vzduch bol presýtený spálenými chlpami a vyzeralo to, že do minúty sa vznieti aj strecha šiatra, oltár a všetko ostatné v stane.
Kanwulf sa vyhrabal z haldy horiacich svätých spisov. „Za toto mi zaplatíš, ty pšovanská filcka!,“ zreval nepríčetne. Zahnal sa s horiacou palicou; tá opísala vzduchom oblúk a zastavila na Roganovom meči.
„Pozdravuj Widukinda, saská sračka!“ Roganova čižma dopadla na Kanwulfov hrudník plnou silou a v praskote kostí, kašľavom zvuku rozbitých pľúc a v kakofónii praskajúceho ohňa a bojujúcich vlkov zmizol Sas na oltári. Hluk stanu načas prehlušila ozvena trhavej látky a svalov.
Z bránice saského čarodejníka vyšiel kúsok kovu. Okolo neho tiekol prameň krvi, ktorý farbil jeho háby dočervena. Čosi chcel povedať – možno len zahrešiť, možno sa pomodliť k Tíovi– ale z úst a nosa sa mu vylial ďalší červený vodopád, ktorý sa rozlial po kobercoch. Kanwulf sa snažil vytrhnúť z krucifixa na oltári, ale jeho život a sila rýchlo bledli. Okolo neho sa rozháralo peklo – a to ignorovalo aj svätý oltár.
Rogan si vyčerpane vydýchol.
Zato pod stenou plameňov súboj dvoch vlkov pokračoval naďalej. Goryvladove rany sa napriek nevýslovnému sklamaniu Karolovej družiny rýchlo hojili, kým Garulf, naopak strácal sily rýchlejšie ako stihol rozdávať údery. Z jeho kožucha už stúpali obláčiky čpavého dymu a obaja sokovia, tak ako stovky pozerajúcich Frankov, vedeli, že o boji sa bude musieť rozhodnúť veľmi rýchlo.
Kdesi na palisáde vo výške nad franským táboriskom sa zbiehali Pšovania a s údivom sledovali horiaci kráľovský stan. Príšerné zvuky doliehali až sem hore a bojovníci, ktorí už chceli po včerajšom hrozivom fiasku vydať Kaninu do rúk Frankov, teraz chvatne dumali, či niektorý z príbuzných kmeňov vpadol do tyla nepriateľa, alebo sa bijú Germáni medzi sebou navzájom, a či bohovia vyslyšali modlitby Pšovanov a Perún svojim bleskom zapálil Karolov stan.
Za ten čas sa utrhlo jedno z lán a Kanwulfa, stále sa šklbúceho napichnutého na kríži, prikrylo horiace plátno zo strechy. V tom istom okamihu o pár krokov ďalej vyskočil Garulf krvácajúci už z tucta rán po celom tele; v letku sa zrazil s Goryvladom a obe telá dopadli na rozbitý relikviár.
Nech blčiaci stan hučal akokoľvek, bolestivý rev prehlušil všetko navôkol. Zvyšok stanu sa spustil ako krídla na chaos pod ním a Rogan len-len že stihol uniknúť horiacemu plátnu.
Vlkom sa vznietili kožuchy; okolie pokryl hrozný smrad horiacej srsti. Jeden z nich stihol utiecť po vlastných z dosahu pekelnej horúčavy, druhý už načisto popálený a naviac s hrdlom prešpikovaným s vretenom svätého Bonifáca, to už nestihol.
„Sakra, sakra, sakra!,“ skuvíňal Goryvlad, keď sa sotva dokázal vymotať zo stanu. Okolo neho sa vytvoril oblak dusivého zápachu.
„Žiješ, braček?,“ vydýchol si Rogan.
„Cítim sa trochu na mäkko,“odvetil Gorja váľajúc sa v prachu. „Asi ako vajce. Bojovať v plameňoch nie je práve moja obľúbená disciplína, Rogan.“
K dvojici pristúpil kráľovič s hlúčikom dvoranov a pšovanským zradcom. „Ťažko sa mi to hovorí, ale vyhrali ste, pohania. Svoje slovo dodržím, hoc nerád. Ste voľní a môžete odísť - pravda, mimo Kanburg - ten do pár dní padne tak či tak.“
Rogan odfrkol. „To nie je dobrý nápad, kráľ. Spálil som tvoj stan a zabil som ti čarodejníka aj s jeho beštiou. Ani s ich pomocou si nedokázal dobyť hradisko ani po štyridsať dní, teraz sa ti to podarí o to menej.
„Budem sa snažiť o to viac, Rogan.“
„Najjasnejší kráľovič to hniezdo vypáli do tla, však môj pa...,“ zriekol zradca Nemlat, avšak seknutie Krutomorom ho prerušilo. Jeho ruka sa nad lakťom oddelila a hluk blčiaceho stanu bol prerušený agonickým krikom. Čech zmizol v dave Frankov a nechal za sebou červený chodník.
Rogan zasunul čepeľ do pošvy a obrátil sa na Karola. "Pred sebou máš hradisko, ktoré nedobyješ ani ďalší mesiac a len si na ňom vylámeš zuby. Kanwulf a Garulf sú mŕtvi a tebe už pred atentátom nechráni nič, iba ak mrmlanie tých tvojich kresťanských kňazov.“ Biskup chcel zaprotestovať, ale odlesk Goryvladových očí ho od toho dosť skoro odradil. „Okrem toho máš za chrbtom vyše dvoch tisícok Pšovanov, na juhu Čechov, na severe Děčanov – no a mňa aj Goryvlada.“ Vlk si na podtrhnutie hrozby zívol, až pohľad na jeho čeľuste bojovníkov zamrazil./skus to prefomulovat/a pohlad na jeho celuste zamrazil okolostojacich bojovnikov?
Karol mlčal. Bolo vidno, že premýšľa a váha.
„A čo zásoby?,“ kul Černokňažník železo za horúca. „Máš zásoby tak na posledných pár dní a okolie je pusté. Čo potom? Budeš žrať konské kopytá? Zješ svojich mŕtvych?“ Kývol bradou smerom k ohňu, z ktorého vychádzal štipľavý dym. „Kanwulf a Garulf sa už pripravujú, ak máš chuť....“
Mladý Karol fľochol pohľadom na prišelcov. „Dobre. Zabudnem na obrovskú hanbu a zajtra ráno vydám povel na ústup. Zato ty ani nikto z tvojich bojovníkov nás nebudete prenasledovať, ani útočiť na nás počas nášho ústupu. Už beztak máme dosť veľké straty a o to väčšiu hanbu, že som stratil oltár darovaný otcom a relikviár svätého Bonifáca. Boh pri nás nestál....akiste pre naše hriechy.“
„To preto, lebo v týchto končinách sa váš Kristus ešte bojí našich bohov, však Gorja?“ Vlk prikývol. Jeho tvár bola zaliata svetlami, horiaceho stanu a dodávala mu hrozivý vzhľad.
„Čo teda spravíš, Rogan?,“ spýtal sa kráľovič.
Černokňažník prikývol. „Vo svojom mene ako aj v mene Kaninčanov sľubujem, že sa vám nikto nepokúsi rozbiť ústup. Pokiaľ nezmiznete v Durínsku, nebudeme vám šliapať na krk.“
Karol vystrel pravačku a smutne pozrel na Rogana. „Ruku nato, Slovan.“
Ten zaváhal; zohol sa a podal Frankovi do dlane ruku uťatú pšovanskému zradcovi. „Máš moje slovo a k tomu novú relikviu svätého Bonifáca. Stačí ten hnát vyvariť vo vriacej vode a znovu ho pozlátiť - tvoj otec nič nezistí.“
Kráľovič sa smutne uškrnul. „Nech pri tebe stoja tvoji bohovia, Rogan. Rád by som ťa konvertoval na moju vieru a zaradil do svojej družiny, ale kedykoľvek chytíš do rúk kríž, pre niekoho to skončí tragicky. Nebudem to radšej riskovať."
*****
Údolím pomaly kráčal kôň s temným jazdcom a po boku aj mohutný čierny vlk. Nemali naponáhlo, viac-menej nesmerovali k pevnému cieľu. V diaľke za nimi Pšovania prehľadávali zvyšky tábora, ktoré pod Kaninou zanechali ustupujúci Frankovia a ich spojenci. Veľa toho nenechali, väčšina využiteľného materiálu bola spálená alebo nahádzaná do rieky.
„Všimol si si, že kedykoľvek vezmem do rúk kríž, padne nejaký pohan? Nie kresťan, ale práve pohan?“
Goryvlad sa zadrechtal. „Si úspešnejší šíriteľ kresťanstva ako samotní kresťania. Dám si na teba pozor...“
„Asi konvertujem k INRI-ákom, Gorja.“ Vlk sa prekvapene obzrel na jazdca. „Žartujem, samozrejme. Ale ono je to celkom zábavné – chodíš s kovovým krížom v ruke a zabíjaš okoloidúcich. Fajn zábava – lepšie ako avarské vojny.“
„Aj tak si myslím, že sme dostali od toho Sasa a jeho vlka zabrať viac ako od kohokoľvek iného doteraz, čo vravíš?“
Rogan zmĺkol. „V podstate máš pravdu. Nebyť náhody, nemusel súboj skončiť tak úspešne. Skoro sme tam zhoreli.“ Potom sa rozosmial. Čierna by sa nepotešila, keby som si v Náve stiahol nohavice a odtiaľ by sa mi vysypali za dve hrste popola.“
„O chvíľu sa ochladí...potom to už možno bude len pol hrste, Rogan.“
„Neser ma, Gorja!“
Slnko pomaly zapadalo za obzor a obaja čudesní bratia smerovali ďalej proti prúdu Labe. Tam, kde sa slnečný kotúč dotkol horizontu, v diaľke na západe, sa zastavila franská armáda a rozbila svoj nočný tábor. Kým sluhovia rozkladali provizórny stan, kráľovič sa ešte raz obzrel na východ, ktorý mu tak úporne vzdoroval za pomoci pohanských besov, ktorí predsa nemali mať žiadnu moc.
Tak či tak, sem sa už viac nevráti. Nikdy.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
https://donio.sk/pomoc-pre-28-brigadu-a-brigadu-pri-pokrovsku
