Len pre info: neskôr tu bude malé prekvapenie. Mám toho asi na tri blogy.
Nič nebolo krajšie ako súmrak nad Saharou.
Nad nekonečným pieskom sa vynoril striebristý dvojplošník. V širokom oblúku zakrúžil okolo obrej duny a chvíľu pokračoval v lete ponad hlboké údolie. Monotónna žltastá plocha sa zmenila na mozaiku stále ožiarených svahov a rýchlo temnejúcich údolí. Tieň lietadla sa raz objavil na pozadí, aby znovu zmizol. piesok, tiene a občas spopod dún vyčnievajúce skaly, to bolo to jediné, čo sa tu dalo vidieť. Celé dni pochodu vôkol nebol jediný strom, jediné zviera, ba dokonca ani jediný trs trávy. Srdce Sahary mohlo byť synonymom peklu a protiklad života.
Dvaja členovia posádky lietadla boli oblečení v podšívaných kožených bundách, čo bolo zdanlivo výsmechom tým dunám pod nimi. Noc v púšti však niesla opačný extrém a obidvaja muži dobre vedeli čo robia. Tak ako na prehriatie sa tu rovnako dobre dalo zomrieť na podchladenie. A noc sa blížila.
Stroj trochu spomalil a klesol. Najvyššia duna široko-ďaleko, doslova hora piesku, stála pred nimi ako útes a jej potemnelá strana dramaticky kontrastovala so zenitom na západe. Údolie sa vinulo popod dunu ako had.
„Už to otoč domov, Malcolm,“ pobúchal po pleci muž na zadnom sedadle pilota. Bol to o generáciu starší, fúzatý dôstojník, ktorý na kolenách stískal fotoaparát.
Pilot sa na neho otočil a snažil sa prekričať hluk motora: „Ešte máme rezervu, pane!“
Fotograf si povzdychol. Mladík ako keby z princípu mal tendenciu oponovať. „Už aj tak nič neuvidíme. A čakajú nás dobré dve hodiny domov.“
Dvojplošník ako na výsmech ešte chvíľu pokračoval v lete za slnkom, no potom sa otočil a zamieril poza obriu dunu na sever. Fotograf ešte raz pozrel do hĺbky pod sebou... a zháčil sa. „Malcolm, vráť sa poza tú dunu ešte raz nad údolie!“
„Čože?“ nechápal pilot naberajúc výšku. „Nemáme paliva na rozdávanie,“ oponoval, neuvedomujúc si, že pár sekúnd nazad hovoril opak.
„Iba jeden oblet. A klesni hlbšie, tak na šesto stôp!“
„Pane, skutočne je to potrebné?“
Fotograf mu stisol plece. „Či je to potrebné neviem, ale v prvom rade je to rozkaz!“
Pilot zavrtel hlavou, ale neochotne stočil riadiacu páku a stroj sa znova otočil. Zároveň ubral plyn a vrchol duny im narástol nad hlavy.
„Čo ste tam videli, pane?“ Fotograf neodpovedal, len netrpezlivo naťahoval krk ako dieťa v cirkuse. Letúň prekonal hrebeň duny a klesol do údolia, tentokrát oveľa hlbšie ako pri prvom prelete. Predtým neviditeľné detaily vystúpili.
„Čo ste tam videli, pane?“ zopakoval pilot otázku.
Fotograf neodvetil a urobil záber dna údolia. Stále nevedel, čo ho dve minúty nazad tak rozrušilo, preto sústredene šibal očami sem a tam. Medzi obrou dunou a protiľahlým úpätím bolo zo dvesto krokov a dno bolo plné balvanov, hromád kameňov a háld sutiny, všetko hojne pokryté pieskom a prachom.
A potom to zbadal.
„Tam!“ ukázal do hĺbky napravo. „Vidíš to?“
Pilot otočil hlavu k päte obrej duny. „Vyzerá to ako stopy,“ zvolal.
„Stopy pneumatík,“ opravil ho fotograf a znovu stisol spúšť aparátu. „Ešte klesni!“
„Neviem, či to je bezpečné...,“ oponoval pilot, ale klesol.
Pomedzi prekážky sa ako dva hady kľukatili otlačky kolies. Na otvorenej púšti mohol automobil jazdiť voľnejšie, no na dne údolia to bolo ako v labyrinte.
„Čo tu môže robiť preboha auto?“ opáčil pilot.
Stopa sa niekedy rozšírila a potom znova spojila. „Autá,“ opravil ho fotograf. Na okamih si želal ešte spomaliť, ale vedel, že to už bude priveľké riziko. V istom okamihu sa údolie o čosi rozšírilo a otlačky vytvorili v piesku vzor. vyzeralo to, ako keby sa študent dosť nešikovne učil parkovať. Žiadna stopa však z miesta neviedla von.
„Vidíš to, Malcolm? Áut bolo viac. Aspoň tri,“ kričal fotograf a znovu zachytil priestor na film. A v tom sa rozpútalo peklo.
Niekoľko háld sutín zmenilo svoj tvar a v tieňoch sa zjavili drobné plamene. Okolo lietadla zahvízdali guľometové projektily.
„Pridaj Malcolm!“ zreval fotograf a aparát mu skoro vypadol. Guľka vrazila do chvostovej plochy, odrazila sa a skoro mu zasiahla lebku. pilot prvýkrát poslúchol na slovo a bez reptania, pridal plyn a prudko stočil stroj. Motor zakvílil. Ďalší tucet striel zabubnoval po opláštení lietadla, no strelci prepásli vhodný okamih a teraz strieľali proti slnečnému kotúču nad obzorom, čo rapídne znižovalo ich presnosť. Malcolm prinútil mašinu vyletieť pozdĺž svahu duny tak, že koniec krídla v piesku takmer vyoral brázdu. Paľba ustala, dostali sa do priveľkej vzdialenosti.
„Haleluja,“ zvalil sa fotograf do operadla. Malcolm hnal dvojplošník do čoraz väčšej výšky a duna sa im zmenšovala pod nohami. Romo na sever.
„Čo to bolo?“ spýtal sa po chvíli staršieho muža, keď ustáli let.
Fotograf len pokrútil. „Neviem. Ale skoro ma to dostalo.“ Drahocenný fotoaparát, v ktorom mal snáď odpoveď na Malcolmovu otázku, opatrne položil pod sedadlo. Slnko sa dotklo horizontu.
„Myslím, že dnes večer sa pomodlím,“ povedal fotograf sám pre seba a boli to ich posledné slová, kým o dve hodiny neskôr nepristali ďaleko na severe.
________________
Bolo už dlho po polnoci, keď sa pomedzi hustú zástavbu stanov ozvali tlmené kroky. Vládla hlboká tma, pretože osadenstvo tábora potrebovalo využiť každú hodinu noci, aby sa čo najviac vyspalo. Iba na západnom horizonte sa občas zablyslo a na miestach tam sálala tlmená žiara. Neustále bolo počuť rapotanie motorov nočných stíhačiek a púštny vzduch prinášal ozveny výbuchov. Front bol v nočnom tichu akoby bližšie...
Tmavá silueta prekľučkovala pomedzi odstavené vozidlá a neomylne zamierila k jedinému stanu, v ktorom sa stále svietilo. Dvojica vojakov mu vstúpila do cesty, no keď mu zasvietili do vyčerpanej tváre, spoznali ho. „V poriadku pane, generál Vás čaká.“
Muž v stane stál sklonený nad stolom a v biednom svetle petrolejky študoval hromadu máp a spravodajských dokumentov. Kým sa neozval, zdalo sa, že si prichodiaceho ani len nevšimol.
„Tak čo, Freddie. Čo pre mňa máte?“ spýtal sa, ale hlavu od máp nezodvihol.
„Pane. Len zopár fotiek,“ odvetil fotograf a spod košele vytiahol balík záberov. Generál konečne odtrhol oči od stola. Bol v tvári kostnatý, s rovnako kostnatým nosom.
„Vraj ste mali horúco?“ spýtal sa hosťa.
„Strieľali po nás.“ Generál sa preberal snímkami.
„Kto?“
Fotograf pokrčil plecami. „Nemci? Taliani? Nevieme.“
Generál sa pristavil. „To je Vádí Sarákí?“
Fotograf Freddie zalapal po vzduchu. „Ako viete?“
„Tie kamene vyzerajú byť vulkanického pôvodu,“ uškrnul sa generál. „Boli ste dole na juhu a tam je zväčša vápenec alebo pieskovec. Čadič je len v oblasti Vádí Sarákí, Freddie.“
„Klobúk dolu, pane,“ zmohol sa fotograf z dvojplošníka.
„Musíš vnímať kontext, Freddie. Čas, priestor, okolie. Iba tak bude z teba dobrý dôstojník.“ Generál uprel na zahanbeného fotografa svoje unavené oči. Potom mu v nich zahrala šibalská iskra a z plných pľúc sa rozosmial. „V skutočnosti viem úplné hovno, kde je Vádí Sarákí, Freddie. A nemám poňatia, kde sú vápence a kde čadič, ani aký je medzi nimi rozdiel.“ Kostnatý muž prskal od smiechu a fotograf ničomu nerozumel. „Vlastne len zhodou okolností mi povedali chlapci z prieskumu, že ste tam boli. Pred desiatimi minútami som sa o nejakom Vádí na juhu prvýkrát dozvedel a práve som si študoval, kde to vôbec leží. A v týchto papieroch je písané, že tam je čadič.“
„Aha,“ stále nerozumel Freddie.
Generál si všimol jeho rozpaky. „Celý čas tu v púšti nerobím nič iné, iba zavádzam nepriateľa. Kam zaútočím, kde akože nie som, kde som slabý alebo silný. Nič iné. Prišlo mi to celkom vtipné zahrať ti túto šaškáreň s čadičom a pieskovcom.“
„Aha,“ zopakoval fotograf. Mal zmysel pre humor, ale bol príliš vyčerpaný nato, aby ho v tomto okamihu ocenil. „Prepáčte za pochopenie...“
„Nič to,“ odvrkol generál. Aj on vycítil, že Freddie nemá na špásy energiu ani chuť. Rozmrzele vytiahol spod stola fľašu a dva poháre. „Gin?“
Fotograf nemal chuť, ale nechcel sa nadriadeného dotknúť znova. „Iba jeden poprosím.“ Nápoj bol nepríjemne teplý a Freddie sa bál, že po ňom úplne zaspí.
„Takže Freddie, kto to po vás strieľal?“ spýtal sa generál a znovu si vzal fotografie z púšte. Hoci boli rozmazané, niektoré detaily sa dali vyčítať.
„Možno Nemci alebo Taliani, pane,“ odvetil fotograf. Pohárik radšej rýchlo do seba vylial. „V tej rýchlosti sa to nedalo rozoznať.“
„Boli to Nemci, Freddie. S určitosťou to bol Afrikakorps.“
„Tiež ste to vyčítali z máp?“ podpichol fotograf.
Generál na jeho prekvapenie vytiahol z košele kúsok kovu. „Toto mi priniesol mechanik, ktorý látal toho vášho Hawkera, kým ty si vyvolával fotky. Je to z nemeckého guľometu, nie talianskeho. A berberi guľomety ani autá od Nemcov nemajú.“
„Myslel som si, že sú to náckovia,“ pripustil Freddie. „Iba tušenie.“
„Mojou otázkou je, čo tam chcú,“ povedal generál a znova ulial do oboch pohárikov. „Táto južná púšť je zo strategického pohľadu nepodstatná. Nie je tam prístav, zdroj ropy, dôležitá cesta ani nič iné, čo by stálo Rommelovi zato. Napriek tomu tam poslal prinajmenšom päť nákladných áut a rotu vojakov, ktorých teraz tak súrne potrebuje na fronte. Nedáva to logiku, Freddie. Tebe áno?“
„Nuž,“ zháčil sa unavený fotograf. „Na Rommelovom mieste by som rozhodne svojimi jednotkami neplytval, pane.“ Ako potvrdenie jeho slov sa ozval hluk leteckých motorov. Ďalšia letka nočných stíhačiek sa vydala k nemeckým líniám.
„Rommel melie z posledného, Freddie. Ešte jeden alebo dva údery a skončí na druhej strane mora s krvavými trenírkami. Púštna líška dohryzie. Africké pobrežie bude naše. Ale dovtedy ešte vie vyceriť svoje zuby, a to je nepríjemné. Boje ešte neskončili. A práve to ma znepokojuje, Freddie. Rommel nemá dostatočný priestor na zbytočné menévrovanie a od zajatcov vieme, že miestami musí nasadzovať ľudí, ktorí do boja nepatria. Prečo potom poslal takto silnú jednotku tak hlboko na juh? Nedáva to logiku.“
Freddie sa pomrvil. „Uvažoval som, či nechce urobiť obchvat frontu, pane.“
„Takto ďaleko cez Saharu?“ pochyboval generál. „Nemožné. Toľko paliva ani nemá.“
„Tiež som uvažoval takto,“ pripustil Freddie. „Rebélia Bererov?“
„To skôr. Ak by nám z púšte vrážali dýku do chrbta domorodé kmene, bolo by to pre nás nepríjemné. Ale nato nepotrebuje rotu tak hlboko dolu.“
„Berberi sú naopak nejednotní a ťažko ich zmotivovať na spoločný cieľ,“ pokračoval Freddie v úvahe. Teplú žbrndu hodil do seba a pohárik otočil hore dnom. „Prisilný tlak na nich by mohol kmene práveže zamknúť proti Nemcom, pane.“
„Ty si tu vyrastal, ty poznáš miestnu mentalitu lepšie.“
„Vlastne som vyrastal v Egypte, nie na Sahare, pane.“
„To hovor niekomu, kto sa narodil v Kenningtone,“ uškrnul sa generál a tiež dopil. Tentokrát pohárik aj fľašu odložil.
Fotograf mu chcel vysvetliť, že medzi Alexandriou v delte Nílu a srdcom Sahary je rovnaký rozdiel ako medzi Kenningtonom a Egyptom, ale radšej si hryzol do jazyka.
„Tak, čo teda Rommel, ten starý lišiak, plánuje, Freddie?“
Fotograf kapituloval. „Neviem, pane.“
„A to je presne to, čo ma desí,“ buchol generál päsťou do stola, až jeho povestný baret nadskočil na mapách. „Musí to byť dôležité, keď poslal konvoj nákladiakov a zo päťdesiat vojakov tisíc kilometrov na juh, Frederick. A ja nemôžem pripustiť, aby mi niekde pod riťou potichúčky rástol hnisavý vred. Rozumieš tomu?“
„Áno, pane,“ napriamil sa fotograf, hoci nerozumel.
„Chcem, aby si hneď ráno vzal svojich najlepších chlapov a zaleteli sa tam pozrieť. Strieľajte po všetkom, čo sa tam pohne – okrem Beduínov. Ak vám to dovolí palivo, môžete sa pokúsiť vystopovať, odkiaľa vlastne prišli. Nechám to na vás, Freddie. Ale ak je tá jednotka ešte v tom Vádí, nemáte voľno, kým ju nerozstrieľate na hromadu šrotu, Frederick. Dúfam, že ti je jasný rozkaz?“
„Áno, pane,“ vystrelil fotograf a želal si vypadnúť zo stanu.
„Môj pobočník ti ráno doručí plnú moc. A ak misiu splníš, bude z teba major Brereton, Freddie.“ Generál sa znova sklonil k mape. Kapitán Frederick Brereton to pochopil ako ukončenie rozhovoru. Zasalutoval a zvrtol sa na päte.
„A Freddie," zastavil ho ešte kostnatý muž na okamih. Na hlave mal narazený čierny baret a v unavených očiach sa mu zračilo odhodlanie. "Pokús sa zistiť aj ich motív, pokiaľ to bude možné.“
Fotograf prikývol a bez slov zmizol v noci.
Západný front tajomne žiaril. Nočné stíhačky si znovu vybrali svoje obete. Idúc do svojho stanu, uvedomil si, že ako dôstojník by sa radšej videl niekde nad tými plameňmi ako v prieskumnom lietadle nad ľudoprázdnou púšťou
Takto zo mňa hrdina nebude, trpko zašomral a pridal do kroku.
To však ešte netušil, ako ďaleko je od pravdy.
Vy ale môžte reálnym hrdinom pomôcť. Link na nákup dronov, rušičiek a optiky pre 28. brigádu:
https://donio.sk/podpora-pre-28-brigadu-pri-torecku-a-40-pri-pokrovsku
Alebo môžte prispieť mne a mojim pacanom v Slavjansku:
