Slnko ešte len sotva vyhuplo nad horizont, no v tábore uprostred púšte už nastával čulý ruch. Vojaci si naťahovali chladom skrehnuté svaly, do tlejúceho ohniska prihodili drevené uhlie a pripravovali raňajky a kávu. Vzduch bol mrazivo studený, no o hodinu či dve teplota stúpne natoľko, že sa zo všetkých bude pot liať cícerkom.
Vysoký muž v dôstojníckej uniforme vyšiel zo stanu a s istou nechuťou si prezrel vádí ponorené do šera. Vyvrátil hlavu, aby si prehliadol obriu dunu aj protiľahlý pahorok po jeho pravici a odpľul si. Nemal púšť rád, takže aj túto misiu prijal s nevôľou. Pred svojim mužstvom to nedával najavo, no muselo to byť z neho cítiť. Bol to vojak, nie stredoveký dobrodruh alebo konkistador.
O čosi nižší a zavalitejší chlapík oblečený v zmeske civilného a vojenského oblečenia si naopak relatívny pokoj odľahlého údolia užíval. Lepšie povedané, bol by si ho užíval, nebyť tohto dôstojníka a jeho nepríjemnej direktívnej povahy. Akonáhle ho dôstojník zbadal, vojenským krokom k nemu vykročil.
„Došli ste v noci na niečo, Hauser?“
Nižší muž zavrtel hlavou. „Nein, Herr Kommandant. Nichts.“
"Myslel som si to. Tak si švihnite."
„Herr Kommandant, robím, čo môžem,“ skľúčene zvesil hlavu nízky muž. „Sme blízko, ale nemám poňatia, čo robiť s tými kusými informáciami. Keby som ...“
„Keby ste si v prístave dávali pozor na batožinu, nemali by ste kusé informácie, Hauser,“ prerušil ho dôstojník. Využíval sa v deptaní ľudí a ani jednu príležitosť si nenechal újsť. O to viac, že muž pred ním bol len vojak.
„V tom nie je problém, Herr Kommandant,“ nevýrazne namietol. „Detaily kartuše nosím v hlave. Ale sú neúplné. Presnejšie, terén sa odvtedy zmenil. Mapa je nepresná.“
„Vraveli ste, že keď tu budete, nájdete to.“
„Ale nie hneď, Herr Kommandant,“ odvetil nízky muž. „Potrebujeme preskúmať obrovskú plochu údolia. Možno sto kilometrov štvorcových, možno viac. Neprešli sme ani desatinu.“
„A ak si nepohnete, tak neprejdeme,“ odsekol dôstojník a z nápresného vrecka vytiahol cigaretu a zápalky. „Všimli ste si včera ten dvojplošník? V noci dali Angličania istotne dokopy celú letku stíhacích bombardérov a teraz práve nasadajú do tých ich zasraných Spitfireov. O dve hodiny tu bude peklo, Hauser.“
„Do dvoch hodín tu nič nezmôžem, pane ...“
„Nechcem od Vás, aby ste do dvoch hodín objavili mesto, Vy idiot. Chcem, aby ste začali pátrať ihneď. A zastavte sa až po súmraku.“
Mužík zalapal po dychu. „Nevydržím stáť na nohách v tej vyhni celý deň, pane ...“
„Tak si k tomu ľahnite,“ vyprskol dôstojník. Aspoň sa pobavil na vlastnom vtipe. Zaškvŕkalo mu v žalúdku. Bol čas na ukončenie diskusie.
„Odchod, Hauser,“ vyštekol oficier. „Kmitajte a nájdite to mesto Verstehen?“
Vedátor neobratne zasalutoval, čo dôstojníka znovu rozosmialo. Pohŕdal neobratnými, mlými ľuďmi. Bol Árijec, potomok bájnych dobyvateľov Európy, atletický, vojenský typ nadčloveka. Hoci aj Hauser bol Nemec, bol malý, neohrabaný, donedávna pupkatý pajác, ktorý by nebol schopný zabehnúť zo spálne ani na latrínu. Celý život sedel zahrabaný v knihách a starých zvitkoch. Zbrane v ňom vyvolávali nechutenstvo. „Len veda, priatelia, len veda nás dokáže pozdvihnúť na vyššiu úroveň!“ Nonsens, myslel si dôstojník. Budúcnosť patrí sile, a tú drží armáda. Veda je len midzikrokom k väčšej a brutálnejšej sile, tak ako školské lavice majú pripraviť deti na dospelosť, no samy o sebe nie sú životným cieľom. V srdci Hansa von Birkenheima, ako sa dôstojník volal, nebol priestor na nevojenské záležitosti. Svet sa delil na nemeckú armádu, podmanené národy a nepriateľov. Nič medzi tým. Načo si komplikovať život, matematika je jasná.
A to bol dôvod, prečo je Hauser aj von Birkenheim pozerali na toto údolie s nechuťou. Pre jedného to bola strata času mimofront. Pre druhého zasa vojenská, barbarská expedícia, kvôli ktorej ho vytrhli z milovaného múzea a jeho pokladov a doslova ho uniesli kamsi do útrob Sahary.
Obaja boli nespokojní - ale len jeden mal tú moc to dať ostatným najavo.
„Kohlberg!“ zvoval dôstojník na jedného z poddôstojníkov. „Do dvadsiatich minút zbaľte tábor a všetko presunieme o pál kilometrov ďalej.“
„Práve sme začali s raňajkami, Herr Kommandant ...“ namietol Kohlberg.
„Tak ich prerušte,“ odvrkol von Birkenheim. „Raňajky vám budú úplne naprd, keď sa tu na vás zosype letka Spitfireov.“
„Zum Befehl,“ našponoval sa poddôstojník. Poklusom vbehol do tábora a prekvapeným vojakom začal udelovať rozkazy. Pol minúty nato v tábore prepukol ruch ako v mravenisku.
______________
V tom istom čase oveľa severnejšie kráčal púšťou kapitán Brereton s čerstvo vydaným písomným rozkazom a neomylne mieril k pár improvizovaným leteckým dielňam. Piesok vôkol bol znečistený od oleja a benzínu, všade sa váľali haldy pokazených súčiastok a kusov kovu. Hoci slnko ešte len vychádzalo, všade vládol ruch. Frontové dielne nepoznali oddych, iba viac a menej súrnu prácu. Pri dielňach stáli tucty odstavených lietadiel, mnohé rozobraté na nepoznanie, iné opravené alebo úplne odpísané. Medzi nimi sa Brereton skúšal zbadať dvojplošník Hawker Demon, na ktorom včera doleteli z hĺbky púšte. Nevidel ho. Namiesto toho si všimol párik mužov, ktorí s cigaretami v ústach - jasný rozpor s rozkazom, že v blízkosti dielní a skladov paliva sa nesmie fajčiť - opravovali jeden zo Spitfireov.
„Hľa, kapitán Brereton,“ utrúsil jeden z nich.
„Nazdar, Earl,“ zasalutoval fotograf. „Máš sa?“
„Týždeň som nespal, vďaka za opýtanie,“ odvetil mechanik. „Idete si po tú kraksňu?“
Frederick Brereton zavrtel hlavu. „Kde nájdem Earla, Patricka a Mackieho?“
„Vrátili sa asi o tretej ráno. Mackie hlásil zostrel Messerschmita, išli si ešte lognúť. Podľa mňa budú ešte niekde v kantíne, pane.“
„Dúfam, že nie sú naliati,“ precedil Brereton pomedzi zuby, no veril, že po vyčerpávajúcich nočných letoch mali väčšiu potrebu sa vyspať ako chľastať. „Priprav mi štyroch Spitfireov. Vonkajšie nádrže, žiadne bomby, iba nápoje.“
„Nejaká misia?“ nedalo mechanikovi.
„Zvláštna. Priamo od starkého,“ usmial sa Brereton a odkráčal ku kantíne.
Kantína bol jeden zo stanov, ktorý mal slúžiť ako jedáleň, no na hromženie veliteľov a nadšenie mužstva sa jeho funkcia zvrhla na čapovanie pašovaného alkoholu. Na začiatku tohto zvláštneho prerodu vládla okolo kantíny zvláštna atmosféra, plná utajovania a problémov, no veliteľstvo si čoskoro uvedomilo, že rozptýlenie zvyšovalo efektivitu a znižovalo stres pilotov aj personálu a napokon prižmúrilo oko. Za odmenu sa v kantíne často preberali nápady, ktoré posádkam napadali počas akcií a ktoré by si za triezva nechali pre seba. A opilecké chvastanie viedlo k odvážnejším pilotom na bojisku, akokoľvek bizarne to mohlo znieť. Kantína bola skrátka podhubím. A práve k nej smeroval Brereton.
„Demetrios,“ zvolal na majiteľa, ktorý práve upratoval zmes stolov a improvizovaného nábytku, „neboli tu Mackie, Earl a Patrick?“ Demetrios bol grécky utečenec z Kréty, ktorý pred vyše rokom pomáhal Britom počas nemeckej invázie a spolu s ustupujúcimi vojskami bol evakuovaný preč, rovnako ako jeho brat. Brat neskôr padol na fronte a Demetrios, pôvodným povolaním rybár, využil svoje pašerácke styky na prospech britských tajných služieb ako aj na svoj. Ako vojak by bol možno užitočný, ako tieň armády bol užitočný istotne.
„Ešte aj sú, mister Brereton.“ Za takmer rok a pol nestratil ťažký grécky prízvuk, ktorý bol badať v každom jeho slove. „Spia za kantínou.“
No zbohom, prebehlo kapitánovi hlavou. Ak sa odtiaľto nepohli od tretej ráno, sú ako dogy a do súmraku z nich nedostanem súvislú vetu.
„Vypili toho veľa?“
„Veľa?“ odfrkol Grék. „Sotva dva poháriky každý.“
To Beretona prekvapilo. „Nepili?“
„Mali iné povinnosti,“ žmurkol na neho Demetrios. Dôstojník pochopil.
„Mal si zakázané ťahať sem kurvy.“
„A Vy ste mali zakázané voziť mi sem zhabaný kontraband,“ roztiahol Grék široký úsmev. „Ak si budete aj Vy chcieť užiť lásky, vzadu mám miesto. Tri libry za hodinu – dve mojim Afroditám, jedna mne, mister Brereton.“
Breretonovi vystúpil tlak. „Si zdierač, Demetrios. Tvoja vlasť krváca a ty tu kšeftuješ a pasieš arabské štetky. Odvisneš.“
„Arabské, Grékyne, Židovky... Stačí si vybrať,“ smial sa Demetrios a pokračoval v práci. Vedel, že Brereton blufuje a ani nebude zo situácie robiť obštrukcie.
Za kantínou sa skutočne nachádzal stan, ktorý slúžil ako skladisko... a bordel. Zásoby z Británie dovážali lode do egyptských prístavov vo veľkých drevených bedniach. Grék využil ich prebytok a šikovné ruky niekoho z vojska a z hromád dreva zhlobili tucet kójí akurát tak pre dvojicu dočasných milencov. Každá mala diskrétny vchod a hoci neboli najpohodlnejšie, vo všeobecnosti mladí muži hodinovou rozkošou nikdy nepohrdli.
„Earl Wilkins, Patrick Doherty, Drew Mackenzie!“ zreval hneď pri vstupe Brereton. Zo stanu sa ozývalo vzdychanie a vŕzganie kójí, ktoré razom prestalo. Z jednej z bední sa vystrčila strapatá hlava. „Čo tu hulákaš, človeče? Čo si na fronte?“
V Breretonovi rástla zlosť. „Meno a hodnosť, idiot!“
Aj napriek šeru v stane bolo vidieť, že strapatý návštevník zbledol; asi si všimol Breretonovu hodnosť. „Seržant Alfred Thorpe, pane,“ vyskočil nahý z bedne a zasalutoval.
„Seržant Thorpe. Pravdepodobne je Vám Vaša hodnosť privysoká, keď sa flákate v čase ofenzívy so štetkami, však?“
„Mám dnes voľno, pán kapitán,“ jachtal vojak. Z troch bední sa súkali von oslovení piloti, ktorí na rozdiel od neho Breretona poznali a z jeho kriku si príliš ťažkú hlavu nerobili. Bez slov na seba navliekali nohavice, pokrčené košele a topánky.
„Seržant Thorpe, Vaša matka by asi bola na Vás hrdá zato, čo práve robíte, však?“
„Pane, moja matka je desať rokov mŕtva,“ odsekol seržant, nespúšťajúc ruku z pozdravu. „A bola to prostitútka, pane!“ dodal.
Breretonovi zašklbalo kútikom. „A Váš otec?“
Thorpe zaváhal. „Toho som nepoznal, pane...“
„A kto to asi mohol byť? Tušíte?“
„Asi nejaký jej zákazník, pane,“ odvetil nahý muž potichšie. Trojica pilotov sa doobliekala a ležérne sa presunula za Thorpea.
„Skvelé, seržant. O dvadsať rokov bude mať impérium o jedného vojaka viac, pravda?“
Naháč najprv nepochopil, no potom pokrútil hlavou. „Dám si pozor, pane!“
„S takým bodákom ani nemusíte,“ tľapol ho Brereton po otlačenom pleci a pokynul mu, aby zaliezol späť do bedne. „Ste triezvi?“ blysol po trojici.
Patrik Doherty, štíhly Ír so súhvezdím pieh okolo nosa, sa poškriabal na zadku.
„Koľko-toľko sme, pane. Ale nespali sme.“
„To je váš problém. Nemáte sa venovať každej vlhkej oáze, vy tupci.“ Obrátil sa von a skríkol: „Demetrios, štyri tuhé kávy a štyri poháriky!“ Ktorási z bední sa znova rozvŕzgala. „Mám pre vás zvláštnu misiu, takže zaplaťte kurvám a ideme.“ Dvaja sa otočili. „A ty, Mackie?“ oslovil nosatého Škóta, ktorý zostal stáť.
„Ja som v noci zostrelil Nemca. Ja to mám grátis,“ zazubil sa.
Kapitán Brereton zagúľal očami. Krútiac hlavou vyšiel z bordelu.
Minútu nato sedeli všetci štyri pri provizórnom stole. Z plechových šálok sa parilo a Grék im ako pozornosť podniku dal aj cukor.
„Starký nás posiela na misiu,“ nadhodil Brereton.
„Dnes máme mať už voľno,“ opáčil Earl Wilkins, najstarší z trojice. Ťahalo mu na tridsať rokov a predtým bol baníkom a drobným zlodejíčkom niekde v Yorkshire. Bol sirota a život ho naučil pretĺcť sa jeho nástrahami. V tridsiatom deviatom sa pridal k RAF a po troch rokoch bol leteckým esom s piatimi zárezami.
„Budete mať dovolenku, len čo splníme misiu. Neletíme na front, bude to zvláštna misia.“
„Ideme bombardovať Berlín?“ spýtal sa Ír a všetci traja sa rozosmiali.
„Letíme na juh nad Saharu.“
„Nejakí záškodníci?“ spozornel Earl.
„Presne tak. Večer po mne a Malcolmovi strieľali. Skoro sme tam zapikovali do piesku.“
„Niečo nebezpečné?“ Earl mal dobrodružstvo v krvi.
Kapitán Brereton zavrtel hlavou a chytil pohárik. „Skôr nie. Pár nákladiakov. Možno zo päťdesiat vojakov, nejaké guľomety. Žiaden kanón ani stíhačky.“
„Čo tam chcú náckovia?“
„To práve nevieme. Monty je z nich nervózny. Poveril nás.“
Trojica uznanlivo zapískala. „Generál si nás všimol?“
„Máte šťastie, že nie v tých bedniach. Asi by nadšený nebol. Nazdravie!“
Na neďalekej ploche zahrmeli štartujúce stíhačky a vzlietli na západ. Rommelovým jednotkám bude čoskoro horúcejšie. A štyria unavení piloti mohli podkúriť ešte viac.
„Nazdravie,“ zodvihli poháriky mladíci.
________________
Z letiska nad Vádí Sarákí to bolo ponad púšť napriek externým nádržiam skutočne na doraz. Piloti prispôsobili rýchlosť a výšku tomuto faktu a šetrili palivom ako sa len dalo. Frontové operácie boli krátke – lietadlo vzlietlo a zväčša po pár minútach zvrhlo bomby alebo kanónmi ostreľovalo vopred daný či náhodný cieľ. Nad bohom zabudnuté údolie to však bolo dve hodiny nudného, otravného letu, potom rýchly, možno iba dvojminutový útok nasledovaný znovu dvojhodinovým návratom na základňu.
„Budem chcieť, aby sme sa tesne pred tou veľkou dunou rozdelili,“ vysvetlil im kapitán Brereton pred vzletom. „Dvojica naletí v strednej výške z východu a s drobným oneskorením dvojica to zopakuje zo západu. Ak to výjde a Nemci začnú s paľbou, rozstrieľate to tam. Oba páry maximálne tri nálety.“
O dve hodiny neskôr Spitfirey zbadali uprostred žltého piesočného mora obriu dunu. Vyzerala ako maják niekde nad brehom zálivu.
„Earl, Mackie: vy to dáte od východu,“ zavelil Brereton do vysielačky. „Ja a Patrick prevedieme zo západu klamlivý macier, fajn?“ Stíhačky sa rozdelili. Prvá dvojica pridala a klesla len nepatrne, sotva na tisícpäťsto stôp. Brereton a Patrick klesli nižšie sotva na tisíc stôp a v širokom oblúku zamierili na západ. Vádí bolo dostatočne široké nato, aby v ňom v istej výške leteli dve Spitfirey vedľa seba, ale na zbytočné manévre tam priestor nebol. Brereton sa spoliehal, že Earl a Mackie vyprovokujú osádky nemeckých vozidiel k paľbe tak, ako v predchádzajúci večer to spravil on sám spolu s Malcolmom. Demaskované vozidlá páliace po prvej dvojici sa stanú ľahkým cieľom pri nalietavajúcu druhú dvojicu. Brereton nemal ilúzie - možno nezničia celý konvoj. Avšak v týchto brutálnych podmienkach aj strata jediného vozidla alebo jedného suda s vodou mohla viesť k zlyhaniu misie.
Earl a Mackie preleteli ponad hrebeň duny a prudko zatočili o deväťdesiat stupňov na západ. Duna sa týčila nad nimi ako biblická vlna a z tejto výšky rozoznávali na dne vádí väčšie kamene a terénne formácie.
„Prvý prelet,“ zahlásil Earl do vysielačky. Prsty mu tŕpli na riadiacej páke ako vždy počas útoku a prižmúrenými očami mihal po údolí. V diaľke pred ním sa zjavili dve drobné bodky letiace o čosi nižšie.
„Nič neostreľujte, len leťte!“ znovu im prizvukoval Brereton.
Prvé dva Spitfirey ešte pár sekúnd bez zmeny leteli na západ, no na širšom konci západne od duny zdvihli nosy a v opatrnom oblúku sa stočili. To už Patrick aj kapitán zmizli za ich chrbtami.
„Paddy, hneď za tou dunou to začni dvíhať!“
Kapitán Brereton sa ocitol o čosi nižšie ako včera na dvojplošníku, no na jeho nepokoj sa dole nič ani nepohlo. Spitfirey mali v trupe zabudované palubné kamery, ktoré spustili tesne pred útokom, no zrazu zistili, že im budú nanič.
„Kam tie svine zmizli?“ zafrfľal do vysielačky.
Skalné útvary, piesočné záveje aj hromady sutín vyzerali byť prirodzeného pôvodu, žiadne maskovacie siete ani autá obložené kameňmi.
„Otočte sa, chlapci. Skúste to náhodne pokropiť guľometmi.“
Mackie a Earl spomalili a odistili zbrane. Každý Spitfire mal šesticu guľometov kalibru 7,7 mm, čo pri streľbe vedelu zorať široký pás. Dve lietadlá sa zaradili tesne vedľa seba; vybrali si podozrivé útvary a naraz spustili paľbu. V hĺbke pred nimi sa zjavilo dvanásť línií rozstrekovaného prachu. Za ten čas sa kapitán Brereton a Patrick takisto otočili a pripravili na útok.
„Paddy, pred sebou máš to bralo,“ zavelil Brereton. „Pokrop to okolo neho.“
Írov Spitfire spustil paľbu a tmavé bralo sa zahalilo do kúdolu. Žiaden iný pohyb, žiaden výbuch či utekajúci Nemci.
„Nič, pane,“ sklamane vyhlásil Ír. Brereton vyslal dve krátke dávky, no takisto sa dočkal iba oblakov prachu a piesku. Dno vádí sa zahmlelo.
Mackie a Earl sa otočili a úplne pomaly, takmer pádovou rýchlosťou, pokračovali zo dva kilometre na západ. „Ani stopa, pane.“ Na dne neboli ani odtlačky kolies, ani čokoľvek, čo by mohlo byť skrytým vozidlom či guľometným hniezdom. Pre istotu pokropili niekoľko terénnych vĺn guľkami, ale s rovnakým výsledkom.
„Myslím, že to je márne, pane,“ ozval sa Mackie. „Nemci sa dávno stiahli.“
„Keby sa stiahli, boli by tu aspoň stopy,“ oponoval Brereton. „Vidno len včerajšie.“ Oba páry stíhačiek urobili ešte dva prelety, no stav paliva im nedovoľoval viac. „Nechajte si aspoň trocha munície. Domov to máme ďaleko,“ zavelil a lietadlá opustili vádí.
„Starký nás nepochváli,“ šomral Patrick. „Zbytočne som ho z tej cigánky vytiahol.“
Dve hodiny neskôr štvorica pristála na základni.
Aby sme my mohli pristáť úspešne doma, potrebujeme naftu.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
A aby naši reálni kamaráti mohli bojovať proti fašistom rovnako ako postavy z tejto poviedky, potrebujú drony, optiku a rušičky.
https://donio.sk/podpora-pre-28-brigadu-pri-torecku-a-40-pri-pokrovsku
Všetkým cheers.
