„Neexistuje, Frederick, rozumieš? Fritzovia nemohli zmiznúť!“
Generál Montgomery bol rozčúlený tak, ako ho Brereton nepoznal. Prijal ho prednostne, pred zrakmi vysokých veliteľov, no teraz chodil po stane ako besný lev, dôstojníctvo ingnoroval a on sa zasa musel tváriť, že kapitána Breretona neuvidí.
„Neboli na mieste, neboli nikde na dohľad, nenašli sme stopy z údolia, pane.“
„Freddie, ani Nemci nie sú takí blázni, aby si v tom vádí jazdili v noci. A za tie tri hodiny od svitania nemohli byť ďaleko a bez stôp.“
„Ja súhlasím, pane... „
„Takže?“ nepustil ho generál k slovu. „Vyparili sa? Prepadli sa pod zem?“
Brereton mlčal.
„Fredie... Dole v púšti sa mi pohybuje najnelogickejšia nemecká jednotka práve v čase, keď chcem Rommelovi uštedriť zásadný kopanec do gulí.“ Generál sa oprel o stôl plný máp. Prvotné rozptýlenie z neho opadlo. „Viem, že si s chlapcami nič neodflákol, ale potrebujem, aby ste zistili, čo tam Nemci robia. Alebo ešte lepšie, aby si ich rozstrieľal na šrot. Chápeš, Freddie?“
„Chápem, pane,“ odvetil Brereton a zrazu na neho dopadla únava.
„Zaleťte tam ešte raz a trochu to tam prebrúste... „
„Ehm,“ ozval sa jeden z plukovníkov. Bol to nadradený kapitána ako aj jeho troch spoločníkov. „Pane, Spitfirey majú limity doletu. S tým neurobí nič ani Brereton.“
Generál stuhol. „Limity?“
Brereton sa chopil iniciatívy: „Aj keď sme mali externé nádrže, mali sme na prieskum a útok sotva päť minút, pane. Príliš málo na skúmanie okolia.“
„A viac do Spitfireov nedotankujeme,“ doplnil za neho plukovník.
„Keby sme tam poslali Halifaxy?“ opáčil generál.
„Halifaxy máme na kobercové bombardovanie, nie na útok z nízkych hladín,“ zamietol myšlienku plukovník a viaceré hlavy prikývli. „Navyše sa jedná o pár vozidiel, ak som to dobre pochopil. Tam je letka ťažkých bombardérov, zbytočná ako delo na zajace.“
Generál sa odmlčal. Napriek tomu, že v stane vládlo dusno, kapitánovi sa spustil po chrbáte studený cícerok. Snažil sa pozerať rovno pred seba, no z akéhosi dôvodu to nešlo.
Potom sa vynašiel plukovník letectva. „Máme ešte istú možnosť,“ oznámil a všetci sa na neho obzreli. „Spitfirey majú palubné kamery, a ak ste ich mali spustené, filmy sa dajú ihneď vyvolať a naša rozviedka ich môže obratom zanalyzovať.“
„Kamery boli celý čas spustené,“ prikývol Brereton.
„Tak okamžite naklusaj do labáku a potom k rozviedke,“ prikázal generál. Jeho kostnatá tvár teraz pripomínala tvár dravca. Ak niečo nenájdeš, neželaj si ma.
Kapitán Brereton zasalutoval a poklusom vletel do dielne, kde práve servisovali všetky štyri lietadlá. Pár minút nato sedel v tme laboratória a zo štvorice filmových kotúčov sa horúčkovito snažil vyvolať film. O hodinu neskôr sedel v inom stane, kde sa skupinka expertov na maskovanie a dvaja kartografi preberali sekvenciu po sekvencii roztrasenými zábermi. Najprv to vyzeralo, že nenájdu nič. No potom sa jeden z kartografov zháčil.
A kapitán Brereton našiel to, po čom generál tak prahol.
_______________________
Na záberoch z kamier sa dali vyčítať sotva viditeľné stopy. Viedli zo dna vádí do svahov menšieho z pahorkov na juh od údolia. „Keby ste prileteli o hodinu neskôr, piesok by už mal inú farbu,“ poznamenal jeden z členov rozviedky. „Takto sa ešte dá vyčítať o trochu iná vlhkosť piesku.“
Nemci teda stále boli vo Vádí Sarákí a náročne sa maskovali. Ale čo tam chceli? Kapitán Brereton zobral dôkazový materiál generálovi. Vedel, čo bude nasledovať.
„Vybombardujte to tam, kapitán. Zoberte si celú letku a zničte ich konečne.“
Lenže generálov príkaz bol nesplniteľný. Britské kráľovské letectvo malo na severe stovky lietadiel, no iba obmedzený počet mal dolet až tak ďaleko na juh aj s bombovým nákladom. Letka bombardérov by naviac bola misiou odpísaná na celý deň - a to si veliteľstvo nemohlo dovoliť, rozhodne nie kvôli fantómovému konvoju kdesi tisíc kilometrov mimo bojisko. Bolo treba nájsť iné riešenie.
„Nemci sa nám hýbu tak ďaleko, príliš sa maskujú a príliš ukrývajú. Ak ich zničíme, čoskoro tam narukujú ďalší. Čo tak ich zajať?“
Plukovníkovi sa to hovorilo ľahko, ale on na juh letieť nemusel. Jeho pozícia bola jednoduchá. Avšak pre Breretona nebol problém vyskočiť z jediného lietadla spolu so svojou jednotkou s padákmi kdesi na juhu a potom zhodnotiť situáciu - problémom bolo dostať sa domov či do najbližšej oázy.
Na jeho nešťastie, Rommel práve stupňoval drobné, bodavé útoky do britských radov. Generál bol unavený, podráždený a jeho neznesiteľná povaha bola ešte bádatelnejšia.
„Freddie,“ otočil sa na Breretona, „zober si svojich študentov a vybavte to tam. Zajatci budú vítaní, nie však nepostrádateľní.“
Päť minút nato sedel sklesnutý kapitán u Gréka Demetria a cedil ďalšiu kávu. Traja mladí piloti však správu brali o to ľahšie.
„Konečne pravá akcia,“ potešil sa Earl. Jeho dobrodružná povaha ho nesklamala. Viac ako možnosti, že v boji padne, sa bál toho, že k boju nedôjde.
„Koľko nás bude, pane?“ spýtal sa oveľa pragmatickejší Mackie. Mackie bol rozvážnym a analytickým typom a jeho hlava pracovala systematicky.
„Uvažoval som nad tuctom chlapov,“ odvetil Brereton. „Vrátane mňa. Nemcov bude troj- až štvornásobná prevaha, ale pri troche šťastia to zvládneme. Budeme mať moment prekvapenia a z tej veľkej duny aj výhodu výšky.“
„Aké zbrane berieme?“ informoval sa Earl.
„Ľahké, ručné a niečo z trhavín. A dva ľahké guľomety.“
Brereton vysvetlil plán. Tucet výsadkárov zoskočí na súmraku, hodinu pochodu od tej obrej duny, ktorá sa týčíla nad severným okrajom vádí. Duna ich mala čiastočne maskoval pri zoskoku, hoci sa dalo predpokladať, že niekde okolo jej vrchola budú rozmiestnené hliadky. Skúsenému veliteľovi nemohlo újsť, že z duny bol fantastický výhľad desiatky kilometrov na všetky strany. Pri takej záhadnej výprave si toto miesto doslova pýtalo hliadku.
„V noci sa presunieme na juh, opatrne výjdeme na vrchol a ráno to spustíme,“ kalkuloval Brereton. Jeho plán bol jednoduchý až do boja. Lenže zlyhával po bitke.
„Starký vyšle spojku beduínom, aby po nás prišli. Je to pár dní pochodu s ťavami, asi tak päť, takže každý z nás ponesie vodu na dva dni a lietadlo, ktoré nás privezie na miesto, nám vysadí dva barely vody s padákom.“
A tak aj bolo. Na generálov príkaz stiahli z frontu osem skúsených mužov. Velil im kiahňami doďobaný muž menom Burns, ostrieľaný záškodník, ktorý bojoval predtým proti Talianom a napáchal im strašné škody. Tak ako Brereton aj Burns bol kapitánom, no kým Brereton narukoval až cez vojnu, Burns bol profesionálnym vojakom a jeho skúsenosti boli neoceniteľné. Po vzájomnej dohode velil celej misii Brereton, no samotnej prestrelke Burns. Sedem ďalších mužov okolo neho boli žraloci ako on a civilizovaný Brereton sucho skonštatoval, že už popredu mu bolo ľúto Nemcov.
Bolo už popoludní, keď Burns a jeho sedem kumpánov dorazili na dvoch Jeepoch na letisko. Štvoricu Breretona aj ich budúcich spolubojovníkov čakal pripravený bombardér Short Stirling s tuctom padákov a barelom vody na palube.
„Netreba tej vody radšej viac?“ nedalo to Mackiemu.
„Dvadsať litrov na osobu plus desať litrov pri sebe,“ vyrátaval Brereton. „Na päť dní to bude stačiť a nikto z nás sa nepotrebuje kúpať.“
A Stirling vzlietol. Piloti vypočítali tri hodiny cesty na juh, čo korešpondovalo so súmrakom. Každý z pasažierov niekoľkokrát v živote zoskakoval – aj keď bola pravda, že nikto z nich za súmraku uprostred Sahary, tisíc kilometrov od najbližšej posádky a neďaleko dobre maskovanej nemeckej posádky.
„Najbližší zdroj vody máte päť dní pochodu,“ uškrnul sa pilot. „Nezávidím vám.“
Tucet vojakov vyskákal z paluby a kopilot vyhodil sud s vodou. A vtedy začali problémy. Technik, ktorý vodu nakladal na palubu, sa trochu prepočítal a barel vybavil štandardným výsadkovým padákom. K barelu naviac pripevnil vysielačku. Barel na benzín má skoro 160 litrov, čo je skoro toľko kilogramov – a to je osmina tony. Britský padák M4 má nominálne podobnú nosnosť, ale stošesťdesiat kilogramov a sto kilogramov výsadkára v plnej poľnej bol predsa len rozdiel. Padák s kľúčovým nákladom sa síce rozprestrel, ale krátko nato sa pretrhol a sud s vodou zapikoval skoro z kilometrovej výšky do púštneho piesku. Posádka vyskákala zhruba na kilometrovom úseku, lenže keď sa mužstvo pozberalo pri poslednom padáku, s hrôzou zistilo, že sud je rozbitý.
„Je tu desať litrov vody,“ zahrešil Earl. Pokrútený a popraskaný barel ležal na päte duny, kam sa skotúľal a od miesta dopadu sa za ním ťahala mokrá stopa. Zvuk Stirlingu sa strácal v diaľke.
„Ani vysielačka, ani voda.“ Kapitán Brereton sa tváril znechutene. Ním nevyžiadaná misia sa hneď od začiatku menila na fiasko.
„Vypite aspoň tých pár kvapiek, čo tu sú a ideme,“ zavelil Burns. Na rozdiel od Breretona mal za sebou celý rad pozemných misií v púšti, takže hoci ho strata zásob vody vydesila, o to menej to nechal na sebe poznať.
„Máme vodu sotva na tri dni, pane,“ namietol Earl. „Podochneme od smädu.“
„Ani zďaleka nie,“ povedal Burns a tajuplne sa pousmial. Jeho poďobaná tvár vyzerala napriek zriedkavému úsmevu v tomto prítmí hrozivo. Skutočne to nebol fešák.
Brereton sa na neho úkosom pozrel. „Chcete Nemcom ukradnúť vodu?“
„Jasné,“ prikývol a aj ostatní z jeho čaty súhlasili. „Talianom v Etiópii sme to robili stále. Čo sa dalo ukradnúť, čo sa dalo otráviť. V púšti je voda drahšia ako ropa, páni.“
Brereton sa zamyslel. „To potom musíme zmeniť naše plány.“ Odhodil torzo vysielačky do piesku. „Nemôžeme útočiť nad ránom, ale počas noci prenikneme k Nemcom do tábora. Chcete to urobiť tak?“
Kapitán Burns prikývol. „Pre vás to bude mať rovnaký scenár. My s partiou sme zvyknutí na nočné útoky, takže udrieme ešte v hlbokej tme. Musím nájsť nemeckú vodu a potom uvidíme. Ak sa nám podarí, zoberieme čo sa dá a zvyšok im vylejeme.“
„Máte aj nejaký plán, ako vliezť do tábora?“
„Plán?“ ironicky odfrkol Burns. „Počas vojny sú vám plány zbytočné, Brereton.“
________________
Jednou z najnepríjemnejších vlastností púšte je rýchlosť, akou po súmraku klesá teplota. V jednom okamihu sa z človeka lejú cícerky potu a ledva sa hýbe, o dve hodiny neskôr sa už trasie od chladu. V Európe sa zimné a letné teploty hýbu v rozmedzí 50˚C – na púšti ako Sahara je to bežné v rozpätí 12 hodín.
Kapitán Burns si na útok vybral druhú hodinu rannú. Nočná teplota bude niekde pár stupňov nad bodom mrazu a Nemci budú v najhlbšom spánku. Výsadkári navrhli tri hodiny spánku až takmer do polnoci. Miesto zoskoku bolo hodinu od severného úpätia obrej duny, ktorá sa dvíhala na južnom horizonte, a Burns aj Brereton odhadovali čas potrebný na jej obídenie takisto na hodinu. Traja z pilotom sa mali rozmiestniť na chrbáte duny a guľometmi kryť potrebnú šírku vádí. Ich veliteľa a jeden z výsadkárov menom Jones sa mali presunúť ďalej na západ, na miesto, kde obria duna prudko klesla a vytvárala už len nevysokú vlnu oproti nemeckému táboru. Ich zbrane mali kontrolovať väčšiu časť utajeného tábora Afrikakorpsu, ktorý ležal čiastočne zakopaný na protiľahlom pahorku. Burns a jeho čata plánoval v širokom oblúku tábor obísť a zaútočiť z juhu.
„Najprv voda, potom oheň,“ upozornil Burns zvyšok partie, keď sa nadránom približovali k hrebeňu. Patrick, Mackie a Earl sa oddelili a čakal ich náročný výstup do svahov duny. Pod tiažou guľometov a munície fučali a v piesku za nimi zastávala ryha. Obaja kapitáni zobrali svoje jednotky pozdĺž duny na západ, kde sa oddelil Jones a Brereton.
„Počkajte na signál,“ povedal Burns. „Presne o druhej vstúpime do tábora a keď šlohneme vodu, spustite melu, Brereton.“ Výsadkári zmizli v tme.
________________
„Bolo to britské lietadlo, Herr Kommandant. A objavilo sa trinásť padákov.“
„Šťastné číslo,“ usmial sa Sturmbannfuehrer Johannes von Birkenheim. „Aspoň pre nás. Všetko je pripravené tak, ako som vám prikázal, Gefreiter Stuhm?“
„Jawohl, Herr Kommandant,“ prikývol poddôstojník. „Mali ste pravdu, že to Anglánom nedá. Pasca je nachystaná, pane. Dobrý odhad.“
Von Birkenheim prikývol. Pochvala ho potešila. „Je to logické, že to Angličanom bude vŕtať v hlave a nedá im to spať. Montgomery je opatrný. Aj keď skôr som myslel, že ten svah vybombardujú ťažkými bombardérmi, Stuhm.“
„Myslíte si, že niečo tušia, Herr Kommandant?“
Dôstojník pokrčil plecami. Pozrel zo vzdialeného konca údolia na svah oproti dune, kde sa veľmi slabo, sotva postrehnuteľne ligotal oheň. Tábor, vlastne len jeho maketa, a zle maskované, no falošné stopy po zakopávaní v piesku, už v tme neboli vidieť.
„Teraz to už je jedno. Ak ak niekoho zajmeme, čoskoro sa to dozvieme, Stuhm.“
_____________________
Poručík Burns so svojou jednotkou sa opatrne dostal cez úzku úžľabinu sotva kilometer západne od duny. Kým vádí medzi najvyššou časťou duny a protiľahlým pahorkom bolo pomerne hlboké a stiesnené, pahorok sa na tomto mieste stáčal na juh a rovnako ako predhorie duny bol citeľne nižší a menej strmý. Noc bola jasná a mesiac krátko pred splnom, takže výsadkári napriek hlbokej noci videli dosť zreteľne.
Jednotka niesla len ľahké zbrane a výbušniny, žiadne guľomety. Burns šibol očami na tábor Afrikakorpsu. Jednotlivé stany či vozidlá boli zakopané v piesku, takže nemal ani najmenšiu šancu ich spozorovať, no drobné plamienky videl zreteľne.
A to ho znepokojilo. „Nemám z toho dobrý pocit,“ zamrmľal a zastal.
„Čo sa ti nepáči, Archie?“ Šestica mužov po jeho boku zneistela.
„Ten oheň. Horí tak ... viditeľne.“
Jeden z vojakov vytiahol ďalekohľad a pozrel do noci. „Nevidím nič podozrivé, Archie.“
„A presne to ma štve, Roy,“ zašomral Burns. Na filmových záberoch z palúb Spitfireov bolo jasne vidieť stopy – maskované, sotva viditeľné, vedúce zo dna vádí úpätím až tesne za jeho chrbát; dokonca sa dalo spozorovať aj niečo, čo mohlo byť vrchom kabíny nákladného auta skrytého vo vykopanej jame a prikrytého maskovacou sieťou. Schovať v piesku karavánu vozidiel zabralo hroznú prácu – a teraz sa niekto prezradí otvoreným ohňom, bez potreby svetlo zakryť či stlmiť.
„Myslíš si, že je to pasca?“ Muž s ďalekohľadom neprestával žmúriť do tmy a hľadať najmenšiu známku pohybu či nebezpečenstva. Nevidel však nič.
„To nevravím,“ precedil Burns pomedzi zuby a zobral mu optiku. „Ale nestavil by som ani jeden šiling proti vybombardovaniu Berlína zato, že to tak nie je.“
„Veľa času nemáme,“ ozval sa jeden z výsadkárov. „Desať minút.“
Burns zaváhal. Bol to muž činu, nie zbytočného polemizovania, no hrozba, že na nich číha nemecká pasca, ho trochu odzbrojili. „Jones a Brereton čakajú na náš signál. A tú vodu potrebujeme tak či tak.“ Tlmene zahrešil. „Ideme. Pokračujme v pôvodných plánoch.“ Stisol pažbu samopalu a vykročil do údolia.
Aby sme my nezdochli počas návratu od smädu, môžte prispieť na naftu a kafé tu:
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
A aby naši ukrajinskí priatelia dokázali takisto bojovať ako hrdinovia príbehu, tak poprosím vás o podporu tu:
https://donio.sk/podpora-pre-28-brigadu-pri-torecku-a-40-pri-pokrovsku
