Trojica Breretonových pilotov pod vrcholom duny sa snažila vykopať do piesku priehlbinu. Guľomet a ostreľovacia puška mohli výrazne zamiešať kartami v boji, no vratký násyp zhoršoval presnosť paľby. Earl, Mackie a Patrick vytiahli lopatky a začali kopať dve plytké jamy. hrebeň duny klesal pozvoľna k západu a trojica sa rozhodla, že Earl s ostreľovacou puškou bude zakopaný povyše guľometu s ostatnými dvomi pilotmi. Nevedeli, či Nemci majú mínomety, ale pri troche šťastia bude veľmi rýchlo po boji. Krátky boj, žiadne straty.
V tom lopatka škrabla o kameň. Zvuk kovu sa rozľahol nočnou tmou.
„Dávaj pozor, idiot!“ zasyčal Patrick na Earla.
„Je tu kameň, odvrkol Earl a ospravedlňujúco dodal: „Kto to mohol vedieť?“ V duchu sa modlil, aby škrípanie lopatky nebolo počuť až v tábore.
Patrick sa však takisto zahnal svojou lopatkou a plech narazil do kameňa. „Kurva!“ zahrešil a po chrbáte mu prebehol chlad. „Sú tu kamene.“
„Kopte rukami,“ prikázal Mackie a začal dlaňami odhŕňať piesok.
„V celom okolí sú dva kamene a aj na tie musíme my naraziť.“ Zdalo sa, že v tábore Nemcov sa nič nepohlo. Do druhej zostávalo sotva päť minút.
„Kašlite nato,“ vyhlásil Earl. Provizórny zákop bol aspoň aký-taký. Ak sa dolu v tábore strhne mela, piloti ho majú ako na dlani, ale bola extréme nízka šanca, že by Fritzovia mohli paľbu opätovať tak vysoko nahor.
„Pripravte sa,“ zašeptal Earl dvojici. Tí stále hrabali.
„Ten kameň je priveľký,“ sťažoval sa Patrick. Vykašľal sa na hrabanie a na dno vykopanej jamy postavil Bren. Dve hlavne kontrolovali údolie a tábor.
________________
Z kapitána Burnsa prúdom tiekol pot. Bol zadychčaný a sotva lapal dych, no nemal čas na pristavenie sa. Skupina jeho veteránov ho nasledovala v tesnom závese. Jasný plamienok sa črtal zo tristo metrov pred ním, k táboru sa približovali zo severovýchodu, po nie príliš strmom svahu. Pod nohami cítil piesok aj kamene; snažil sa neurobiť svojimi ťažkými vojenskými čižmami prílišný hluk.
V tom zastal. Tlmené kroky za jeho chrbtom takisto stíchli.
„Čo sa deje?“ potichu sa spýtal jeden z vojakov. Burns mlčal. Vojaci sa ako jedna bytosť sklonili a trochu rozptýlili. Ak by po nich niekto strieľal alebo hodil granát, ťažšie by bolo zasiahnuť voľnú skupinku ľudí ako hustý zhluk.
„Nepáči sa mi to,“ hlesol kapitán a veľmi opatrne vykročil. Na leteckých záberoch sa toto miesto javilo ako okraj pahorka, teda miesto, kde sa zdali byť zakopané vozidlá aj zásoby. Na základni sa zhodli, že aj nemecká posádka bude skrytá pred nemilosrdným slnkom aj nočnými výkyvmi teploty.
Lenže okrem ohniska nebolo vidieť nič.
„Kde sú tie svine?“ zasyčal seržant Moore. Jeho oči si zvykli na tmu tak, že v tlmenej žiare ohňa sa vedel obstojne zorientovať. Samopalom mieril vôkol tábora, no nič sa nehýbalo a nebolo ani nič počuť. Začali šípiť problém.
Dve hodiny, prebleslo Burnsovi hlavou. Kdesi v temnote po jeho ľavici šípil dvojicu guľometov a ostreľovaciu pušku; strelci ich zatiaľ nemohli vidieť, pretože stáli príliš ďaleko od ohniska. Podvedome však cítil, že tam sú.
Posunkom privolal trojicu vojakov. „Obíďte to dokola. Tak dvesto krokov. A kryte sa,“ prikázal im a naznačil im kruh južnou stranou tábora. Zo záberov si pamätal, že plošina pahorku mala zhruba dvesto metrov v priemere a ďalej sa zvažovala do púšte. Stopy v piesku sa končili na nej – aspoň podľa kamier.
„Kapitán!“ oslovil ho jeden z vojakov. Prstom ukazoval na ohnisko. Burns sa zahľadel na plameň a vtedy pochopil, že skutočne majú problém.
V kruhu kameňov blčal oheň. Nad ohňom sa hojdal na železnej tyčke zavesený kotlík a scéna bola taká známa každému z nich, že jej nikto nevenoval pozornosť. Lenže z obrej duny asi z jej predpolia sa nedali rozoznať detaily. Ak by mali lepšie oči, všimli by si, že vôkol ohniska chýba drevo či uhlie.
Plameň totiž blčal zo zakopaného, prederaveného kanistra.
„Stiahnite sa!“ zasipel Burns na jednotku, no neskoro.
Plošinu zalialo ostré svetlo, ako keby vyšlo slnko. Prichádzalo odvšadiaľ a oči anglických vojakov, po dvoch hodinách pochodu v úplnej tme, sa bolestivo stiahli.
„Good morning, Tommies!“ zahučalo odkiaľsi. „Myslím, že máte dobojované a nerád by som prelieval krv zbytočne.“ Hlas mal výrazný nemecký prízvuk.
Angličania sa hodili na zem alebo klesli na koleno, avšak zbytočne.
„Hȁnde hoch!“ skríkol ktosi napravo, kam Burns poslal Moora a dvoch ďalších. Ozval sa zvuk odisťovaných zbraní. Prichádzal odvšadiaľ.
„Máme značnú prevahu, Kapitȁn,“ pokračoval hlas. „Ušetrite si svoje životy!“
Burns váhal. Prst sa mu triasol na spúšti. Oči sa mu pomaly zvykali na ostré svetlo a všimol si, že okolo jeho mužstva je rozmiestnených zo desať reflektorov. Jeho skupina - šesť výsadkárov a on sám - bola zjavne pod desiatkami hlavní.
Uvedomil si, že prehral. Boj by trval tri sekundy. A ak by aj oni siedmi padli a pätica okolo Breretona by ušla do púšte, skončili by ešte horšie. Žiadna voda. Len pomalé, mučivé zomieranie stovky kilometrov od britských pozícií.
Sklamane pozrel na najbližších druhov. V očiach im zbadal porozumenie.
„Zložte zbrane,“ zvolal a svoj samopal položil do piesku. Ostatní ho nasledovali.
„Very good,“ ozval sa neznámy Nemec. Pred reflektormi sa zjavili tiene. Moorova trojica bola odzbrojená. Niekoľko Nemcov k nim podišlo.
„Sľubujem vám, že sa s vami bude zachádzať férovo!“
Dva páry rúk chytili veterána a začali ho prehľadávať. Pištoľ, nôž aj munícia skončili vedľa samopalu. Nemci ho zrazili na zem.
Len nech prežijú Brereton, Jones a traja piloti na dune, prebehlo Burnsovi hlavou. Dostali nás. Tušili, že sa sem vrátime. Lenže my sme im vbehli do náruče, skonštatoval si trpko kapitán. Celý čas o nás vedeli. Lenže my o nich nie. Po rokoch bojov proti Talianom a Nemcom môj podiel na vojne skončil.
Zo svetla vyšla postava. Nebola ozbrojená a ležérny krok dával tušiť, že sa jedná o toho muža za ampliónom. Podišiel k Burnsovi.
„Ste vojak, Kapitȁn. Ja tiež. Preto sa budem k vám všetkým správať gentlemansky. Mimochodom, som Johannes von Birkhenheim, veliteľ tejto kumpánie, ako ste si mohli domyslieť. Je mi ľúto, že to skončilo takto, ale taká je vojna. Prezradíte mi Vaše meno, Herr Kapitȁn?“
Burns sa zhlboka nadýchol. Na chrbáte mu kľačal jeden z Nemcov a ďalší mu prehmatával nohavice a čižmy. Nebyť tých, bol by to riskol a zaútočil.
„Kapitán Archibald Burns,“ vypľul zo seba.
„Teší ma, že Vás spoznávam, Kapitȁn Burns.“ Burnsove ruky zviazalo tenké, no pevné lano. Skôr by si predlaktia zodral do krvi ako ich pretrhol. „Aj keď Vám aj mne by vojenská kantína sadla v rámci zoznamovania lepšie, však?“
Angličan neodpovedal. Nemeckí vojaci ho nasilu zodvihli z piesku. Moorova trojka ležala odzbrojená obďalej a jeden z Nemcov zberal zbrane do plechovej bedne.
„Myslím, že bolo z vašej strany dosť komisch zabraňovať nám v akcii,“ pokračoval von Birkenheim v chvastaní. Burnsovi bol hrozne nesympatický a nemalo na to vplyv to, že ich prekabátil. Pasca bola pre Angličana ponižujúca, ale regulérna. Sám ich urobil na Talianov, Nemcov i kolaborujúcich Arabov bezpočet. Dráždil ho Nemcov tón.
„My sme vám neprišli zabrániť v akcii,“ namietol Burns. „My sme vás prišli zničiť.“
„Zničiť?“ neveriaco vyprskol nemecký dôstojník. „Nebola by to škoda?“
„Nikdy nie je škoda zničiť pár Nemcov,“ vypľul Burns.
Jeden z vojakov ho kopol do rebier. „Takže vy ani neviete, prečo sme tu?“
Burns sa ironicky uškrnul. „Zato presne vieme, načo sme tu my.“
Von Birkenheim sa rozosmial. „Das ist wunderschȍn, haben sie gehȍrt?“ Nemeckí landseri sa takisto zasmiali. Burns chcel ešte niečo podobne pikantné povedať, no Nemec sa otočil a nadšene skríkol: „Máte ich?“
Z tmy sa vynorilo niekoľko vojakov. Burns obrátil hlavu... a zamrel. Brereton, Jones, Mackie, Earl aj Patrick boli vedení ako ovce na porážku. Earlovi aj Patrickovi sa leskla tvár ako dôkaz, že svoju kožu nedarovali lacno. Jedného Nemca viedli dvaja druhovia popod paže a vyzeralo to, že nevedel o svete.
„Nejaké straty?“ spýtal sa veliteľ.
Burns po nemecky nevedel rozprávať, ale za tri roky protinemeckých operácií sa naučil aspoň porozumieť rozhovoru. Pochopil, že Angličanov prepadli presne podľa plánu, odzbrojili ich bez výstrelu, ale čeľusť jedného z landserov si to odniesla. Za „odmenu“ dvoch Angličanov stĺkli s pažbami do krvi, ale iné straty neboli. Čistá práca, chvastal sa vojak.
Takže je koniec, smutne zvesil hlavu Burns.
Nemecký dôstojník sa zrazu zháčil. „Kde je ten trinásty?“
Anglickí vojaci zalapali po vzduchu. „Bolo nás dvanásť,“ povedal Burns.
„Trinásť padákov,“ oponoval von Birkenheim.
„Dvanásť vojakov a zásoby,“ vysvetľoval mu Burns a zvyšok vojakov prikývol. Dvaja z nich si vyslúžili krutú bitku, nikto nepotreboval vypočúvanie, nebodaj mučenie.
Von Birkenheim ale chytil Burnsa pod krk. „Trinásť. Kde je trinásty?!“
„Bolo nás dvanásť. Trinásty padák patril zásobám. Wasser, verstehen?“
Medzi Nemcami prebehla vlna nervozity. „Dreizehn, du Schwein.“
Toto im chýbalo. Prepnutý fašista s utkvelou predstavou. Super. Svojou biednou nemčinou sa Burns pustil do vysvetľovania. Napokon nevedel, či on sám, alebo to bola pokročilá nočná hodina, čo dôstojníka presvedčila.
„Na gut.“ Reflektory, až na jeden, zhasli. Von Birkenheim niečo prikázal vojakom. Dvanásť Angličanov zmizlo v útrobách nákladného auta, natlačení ako sardinky.
„Ste v poriadku?“ spýtal sa Brereton, len čo sa za nimi zavrela bočnica.
Dvaja boli dobití, ale v zásade nezranení. Moore mal narazené rebrá. Inak sa nikomu nič nestalo, nerátajúc zranenú pýchu.
„V podstate sme vyhrali,“ trpko sa zachechtal Brereton, narážajúc na zlomenú Nemcovu sánku. Nikto sa však nezasmial.
„Nejaké nápady?“
Landseri však boli pri prehľadávaní precízni. Nevynechali nič, čo by mohlo poslúžiť ako zbraň alebo nástroj. Pred autom stála patrol. Všetci Angličania mali pevne spútané ruky aj nohy.
Čakala ich dlhá noc a ešte nepríjemnejšie nasledujúce dni. Brereton ešte hodnú chvíľu premýšľal nad tým, o čo nemeckej čate vlastne ide. Von Birkenheim mal niečo zaľubom a nebolo jasné čo. V každom prípade, súdiac podľa tónu jeho hlasu sa dalo usúdiť, že Nemci plánujú niečo veľké. Ale čo? Kapitán sa to snažil domyslieť, ale čoskoro vyčerpaný zaspal.
Lenže ráno ich čakalo prekvapenie.
__________________
Dokonca aj Nemci si dopriali dlhší spánok. Až na patroly spali tak, aby dohnali nočný deficit. Ale ráno vypukol poplach.
„Predsa som mal pravdu, vy svine!“ Von Birkenheim bol rozzúrený do žerava. Nemeckí vojaci vytiahli dvanástich Angličanov z auta a nastavali ich do radu. Ako pred popravou.
„Kto je ten trinásty?“ penil a udrel Burnsa päsťou do brucha.
„Neviem o čom hovoríte.“ Druhý úder. Burns sa od bolesti predklonil.
„Hovorím o trinástom z vás,“ penil Kommandant.
„Je nás len dvanásť. A bolo nás len dvanásť.“ Na Burnsa sa zniesla spŕška úderov. Klesol na kolená do piesku.
„Neklam!“ kričal na neho von Birkenheim a kopol ho. „Našli sme tu stopy trinásteho zmizli nám dvaja vojaci!“
Angličania na seba bezradne pozerali. Od sklapnutia pasce bola ich situácia bezradná, ale teraz v tom boli až po uši. A bez zásluhy.
„O ničom neviem,“ precedil Burns cez zuby a päsť mu narazila do nosa.
„Dám vás postrieľať,“ Von Birkenheim sa menil na beštiu. Potom rovnako rýchlo ako sa rozzúril, sa ovládol. Niečo zaštekal na landserov a tí zajatcov odviedli späť do auta.
___________________
„Čo to má znamenať?“ spýtal sa Earl Breretona. Tvár mal po nočnej bitke opuchnutú a podliatu, ale ako starý bitkár bol nato zvyknutý.
„To vie len Boh,“ mračil sa kapitán. Tento kút Sahary bol úplne pustý. Do lietadla nastupovali s vedomím, že vo vádí budú len Nemci a oni sami. Ak von Birkenheimovi zmizli dvaja vojaci a našli tu neznáme stopy, značilo to jediné - niekto tretí zablúdil do tohto údolia. Niekto, o kom nevedeli ani Nemci, ani Angličania. Breretonovi prebehlo hlavou, že to mohli byť Angličania alebo ich spojenci, nech to bol ktokoľvek. Skrsla v ňom malá iskierka nádeje, že by ich niekto mohol oslobodiť.
Lenže v tom prípade bolo treba dávať pozor na toho besného bastarda. Ak Kommandant bude pracovať s tým, že neznámy je ich druhom, mohlo by sa to skončiť pre nich zle. Brereton si všimol na rannom slnku jeho oči - oči sadistu, psychopata, človeka, ktorý sa nezastaví pred ničím a nikým.
„Ste v poriadku, Burns?“ spýtal sa dobitého kapitána.
„Lepšie ako predtým,“ odvetil veterán. Mal rozbité ústa a ťažko mu bolo rozumieť, no zdalo sa, že jeho tón bol zrazu veselší.
Brereton sa na neho nechápavo obzrel. „Lepšie?“
„Lepšie.“ Burns napriamil spútané ruky. V slabom svetle sa mu na dlani zjavil kus kremenného odštepku. „Keď som už raz bol na kolenách, využil som to.“
V prítmí sa ozvalo tlmené chechtanie. Brereton uznanlivo zakrútil hlavou.
„Ste génius, kapitán. Skutočný génius.“
„Iba veterán a bývalý zlodej, Brereton.“ Burns sa s námahou posunul k jednému zo svojej pôvodnej kumpánie. Úlomok kremeňa nebol veľký, ale dosť ostrý; práca s ním bola zdĺhavá a namáhavá, no netrvalo ani tri minúty a Jenkinssi bol schopný putá pretrhnúť. Okolo auta prešla so smiechom patrola. Kremeň zmenil majiteľa.
„Rež iba tak, aby sa dali pretrhnúť,“ upozornil ho Burns. Istota. Ak by Nemci kontrolovali zajtcov, jediný voľný sa ľahšie skryje, ako keď všetci budú bez pút.
Aby sa naši ukrajinskí priatelia vedeli dostať z ruských pút, treba ich podporiť:
https://donio.sk/podpora-pre-28-brigadu-pri-torecku-a-40-pri-pokrovsku
A aby sme sa úspešne vrátili domov, treba nám vééľa nafty a kávy:
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
Všetkým ďakujeme. V najbližších dňoch už budeme doma.
