Lesy nad Bereznikami
Ráno po návrate Konstantina
Doktor Glebnikov sa po prebdenej noci cítil ako s jednou nohou v hrobe. Rýchlo skontroloval popáleného, zomierajúceho chlapca. Iba si utvrdil to, čo vravel večer. Konstantinovi zostáva v lepšom prípade niekoľko dní života. Vpichol mu ďalšie prostriedky proti bolesti. Stále bol na pochybách, či robí dobre a či predsa len nemal kontaktovať vyššie orgány. Ak sa jeho predpoklad potvrdí, niekde v horách leží hromada rádioaktívneho šrotu a ohrozuje prostredie. Čím dlhšie to tam bude ležať, tým dlhšie to bude ohrozovať okolie.
Ale doktor Glebikov nebol naivným. Ani v tak chaoticky riadenom štáte, akým bolo Rusko, sa nedalo stratiť nukleárne palivo uprostred lesa, na dosah dedinčanov. Bol presvedčený o tom, že v lese nad Bereznikami sa niečo stalo. Niečo, čo sa síce nemalo stať, ale čo pravdepodobne zodpovedné orgány nevedeli alebo naopak vedeli, ale chceli zatajiť. Glebnikov nebol naivným. Vedel, že ak niekto spôsobil nehodu so smrteľnými následkami, orgány sa to budú snažiť zamiesť pod koberec. Doplatia na to miestni obyvatelia, zodpovední zostanú nepotrestanými a nič sa nezmení. Dokonca sa môže stať, že úrady vyhlásia, že sa nič nestalo a že je to výmysel Západu. Ale ak by sa Simeonovi a Glebnikovovi podarilo odniesť ešte nejakú vzorku okrem tej, ktorú mali u Maximinovcov, mali by dôkazy. Fotografie, video zábery, ďalšie úlomky štiepneho materiálu. Bolo to nebezpečné, no bol ochotný to risknúť.
A Simeon takisto. Poľovník ráno poslušne čakal na príkazy.
„Idem vziať Stalinca,“ vyhlásil. Pred domom Maximinovcov stála stará, hrdzavá mašina, ktorá musela byť rovnako stará ako doktor samotný.
„Prejde to do hôr a naspäť?“ spýtal sa poľnovníka.
Ten si odfrkol. „Spoľahlivá mašina. Ale vylogá toľko nafty koľko predseda Komsomolu vodky. Bude nás to stáť veľa rubľov, doktorko.“
„O peniaze sa nebojte, Simeon.“ Stále si nebol istým, ako by prípadný nález posunul vyššie, ale v najhoršom prípade naftu a nejaký bakšiš Simeonovi zaplatí zo svojej penzie. „Choďte pre stroj, ja sa ešte postarám o nejaké drobnosti.“
Doktor vedel, že ich podnik je rizikový. Kedysi pracoval s protiradiačnými jednotkami sovietskej armády a ako taký mal prístup k špeciálnej výbave. Teraz musel improvizovať. Každý z miestnych mal doma ťažký zimný kožuch, ktorý síce pred radiáciou nemohol trvalo ochrániť, ale mohol aspoň krátkodobé ožiarenie stlmiť. Nepredpokladal, že do kontaktu prídu na tak dlhú dobu ako nešťastný Konstantin. Možno len pár sekúnd. Vzal hrubé kožené rukavice a kovovú bedničku, do ktorej prípadné nálezy vložia. Zo zle vybavenej dielne vybral pár kusov náradia vrátane ťažkých klieští. V diaľke rachotil Stalinec.
„Pôjdem s vami,“ ozvalo sa mu za chrbtom. Iľja Maximin, takisto ako doktor celý navlečený v hrubom kabáte a s kožušinovou čiapkou. Aj on držal bedničku s náradím.
Doktor sa potešil. Miestne hory nepoznal, ale Simeon aj Iľja sa tu vyznali dobre. Viac rúk viac zvládne. A Iľja bol technicky nadaným človekom, skôr sa vyzná v niečom, čo Glebnikov v zasneženom lese očakával. „Snáď sa pomestíme,“ podotkol. Stalinec nebolo práve priestranné a pohodlné vozidlo. „Ale rátajte, že môžete skončiť ako Kosťa.“
Maximin prikývol. „Budem opatrný, nebojte sa.“
Pred doktorovým domom zastavil staručký pásak. Z jeho komína vychádzal hustý kúdoľ dymu, ostro kontrastujúci so snehobielou pokrývkou čerstvého snehu. Stroj niesol škvrny hrdze. Pôvodná farba bola neidentifikovateľná. Ako celý tento kraj, pomyslel si Glebnikov. Starý, bez budúcnosti, bez pôvodnej formy a významu.
„Môžeme ísť!“ zavelil Simeon. Obaja muži nasadli na do kabíny. Pripomínala kombináciu svinčíka a väznice: stiesnená, špinavá, nepohodlná. Niektorý zo zamestnancov kolchozu do nej nainštaloval sedadlo z osobného automobilu Lada, ale muselo to byť ešte za perestrojky, pretože náhradný diel bol vydratý až takmer na drôt. Napriek tomu sa Stalinec pohol vpred, ako keby vrstvy snehu pre neho neboli výzvou.
Zasnežená cesta sa kľukatila porastom briez a borovíc, ktorý sa spoza dediny ťahal stovky kilometrov na východ a na sever. Slnko ešte len vychádzalo spoza svahov Uralu, no aj slabé lúče vďaka čerstvému snehu umožňovali ďaleký výhľad. V poraste boli miestami vidieť stopy zvere, najmä jeleňov a líšok, ale nočné sneženie zasypalo akúkoľvek známku včerajšieho pohybu ľudí. Pásy stroja občas rozdrvili ohnutú borovicu alebo zlomenú vetvu.
Ako celé Rusko, znovu si povzdychol doktor. V podstate je nefunkčné, ale akonáhle sa objavia problémy, proste ich rozdrvia. Žiadna logika, žiadna vízia. Riešenie silou.
„Kde to má byť?“ spýtal sa Simeon.
„Krivoja. Volokovka. Niekde neďaleko mosta na základňu.“ Otec nešťastného chlapca sa rozkašľal. Oči mal podliate krvou, buď od únavy alebo mal zdravotný problém. Doktor na neho príliš nechcel pozerať, tak zbožne dúfal, že Iľja noc preplakal a že sa neprejavuje na ňom nejaká forma ožiarenia. Aj keď bol disku vystavený len krátko.
Medzi borovicami a brezami sa po chvíli zjavila širšia cesta. Glebnikov si spomenul, že tu už dávnejšie niekoľkokrát bol, v lete aj na bežkách. Bolo to však dávno a rozhodne si nevybavoval, odkiaľ a kam cesta viedla.
„Dúfam, že to nájdeme,“ obrátil sa na neho Simeon, ako keby mu čítal myšlienky. „Tie biele sračky zasypali každú stopu. Aj keby išiel kamiónom , aj tak to bude problém.“
„Mali by tam byť polámané stromy,“ povedal Glebnikov.
Iľja Maximin rozhodil rukami. „V tejto nádielke zlomilo každý druhý strom.“
„Uvidíme,“ odvetil doktor. Nič iné im neostávalo.
Tak ako večer povedali, rieka Krivoja viedla v istom úseku rovnou priamkou. Pozdĺž pomerne hlbokej strže, kde musel pod vrstvou snehu a ľadu tiecť neveľký potok, vojská počas studenej vojny vybudovali zásobovaciu cestu pre armádne vozidlá. Pravdepodobne vôkol nej osadili zábrany a zvodidlá, no po rokoch bez využívania základne všetko kovové zmizlo. Stalinec sa šinul len veľmi pomaly, takže trojica sa nemusela báť, že by v nejakej zákrute vyleteli z vozovky do hĺbky. Simeon dostal nápad.
„Prejdem to strojom tam a naspäť, aby sme sa nemuseli trepať v hlbokom snehu tam a naspäť.“ Stalinec opatrne kopíroval stržu a Iľja aj doktor mu išli v pätách. Pozorne sledovali porast v údolí. O dvadsať minút ďalej a dva kilometre odtiaľ zbadali most.
„Niečo ste našli?“ spýtal sa ich Simeon.
Glebnikov pokrútil hlavou. „Mali by byť viditeľné polámané stromy.“ Slnko už konečne vyšlo spoza horizontu a miestami bolo vidno aj do úzkeho koryta.
„Keby sme aspoň našli jeho stopy.“ Muži prechádzali sem a tam, no do očí im neudrelo nič podozrivé. Niekoľkokrát spozorovali zlomené stromy, vždy to však boli osamotené, snehom preťažené kusy. Na jednom mieste vyplašili losa, ktorý s praskotom zmizol na druhej strane. Simeon pleskol rukami.
„Keď nenájdeme urán, strelím losa.“ Pušku nemal, ale aspoň ožil. Doktor vytiahol termosku so sladkým čajom a krabičku sladkého pečiva. „Trochu energie,“ ponúkol ich.
„Môže to byť hocikde. Rieka steká snáď na úseku pätnásť kilometrov.“
„Je to chlapec,“ prerušil Simeona otec. „V tom snehu ďaleko neprešiel.“ Simeon prikývol. Konstantin bol pomerne zdatným chlapcom, ale ani on na bežkách v tomto teréne neprešiel tak ako profesionálny športovec. „Mali sme sa opýtať ostatných chlapcov, v ktorom mieste sa od nich oddelil,“ frflal.
Od severu sa blížili ďalšie snehové mraky, no ešte boli ďaleko. Keď začne snežiť, definitívne to môžu zabaliť. Do jari nenájdu vôbec nič.
„Skúste s tou rachotinou prebehnúť po druhej strane údolia,“ rozhodol doktor. „Možno z druhej strany niečo zbadáme, čo odtiaľto nemôžme.“ Stalinec zarachotil a k oblohe vyšľahol kúdol hustého dymu. Simeon zaradil vyššiu rýchlosť a koľko stroj dovolil, valil smerom k mostu. Zvyšní dvaja mu nestačili.
„Keď to obídeme a nič nenájdeme, tak by sme mohli ísť spodkom,“ navrhol Konstantinov otec. Doktor sa pozrel na neho skepticky.
„V tom snehu neprejdem ani pol kilometra.“
Rezignovane pokračovali v prerazenej cestičke, v ktorej zostávali stopy po nafte. Slnko opäť pohaslo. Začalo sa zmrákať.
A kdesi na západe do vojenského vrtuľníka s podvesenými detektormi nasadala štvorica mužov v zimných uniformách.
„Vidíte niečo?“ Stalinec prešiel opačným brehom údolia možno tri kilometre. Glebnikov aj Iľja Maximin sa plaholčili za ním už dobrú hodinu.
„To, čo predtým,“ odsekol Konstantinov otec. „Hovno.“ Stroj stál kus obďaleč, nad ohybom riečky. Simeon so sekerou v ruke odsekával akýsi konár. Glebnikova chytal pesimizmus. Zo strohých poznámok, ktoré si zapísal, mohol miesto určiť zle. Vravel si, že ideálne by bolo preletieť nad celým lesom lietadlom alebo vrtuľníkom, no pri jeho možnostiach bol zázrak, že vôbec sa mu podarilo zohnať hrdzavý, staručký a pretekajúci Stalinec. To si mohol akurát tak pýtať satelitné zábery.
Simeon ich už netrpezlivo čakal. „Našli ste niečo?“ Zavrteli hlavami. „Nasadnite, pôjdeme ešte kus smerom na základňu. Možno chlapec kúsok nadišiel...“
Vytiahli sa do kabíny. Doktorovi zapraskalo v krížoch.
„Keď prídem domov, týždeň sa nerozhýbem,“ sťažoval sa. Ešte raz vytiahol termosku a podal ju obom mužom. Ťahalo na deväť hodín. Prezerali si porast napravo aj naľavo od cesty, no dlho nevideli nič podozrivé.
K rozuzleniu im dopomohla náhoda. Slnko na krátky čas vykuklo spoza mrakov a celá krajina sa na okamih rozžiarila jasným svetlom.
„Zastavte!“ skríkol Iľja. Simeon prekvapene dupol na pedál a mašina spomalila.
„Vidíte to tam dole?“ ukazoval Konstantinov otec do údolia. Na opačnom brehu, niekde v tom mieste, ako predtým zbadali losa, uvideli niekoľko polámaných stromov. Na rozdiel od tých, ktoré polámala nádielka snehu, tieto boli tesne vedľa seba a ulomené vo výške. Sneh ich už tiež posypal, no miesto bolo podozrivé.
„Ako keby tam spadla bomba,“ hlesol Glebnikov. Zabudol na bolesť chrbta a vyskočil von. Brodiac sa snehom, spustil sa dolu svahom. Nevedel, že šiel presne v stopách mladého chlapca o šestnásť hodín skôr. Svah bol pre neho nebezpečný, pretože v jeho veku by si ľahko spôsobil zlomeninu a ťažko by sa z nej vylízal. Iľja Maximin sa spustil za ním so sekerou a lanom v ruke. Doktor sa potkol a skotúľal sa nadol, no vysoký sneh ho stlmil. Jeho nohy napokon nahmatali rovnú plochu pokrytú snehom. Riečka. Vedel, že nebola veľká, no ak by sa pod ním prelomil ľad, našli by ho až na jar.
Ale potom to zbadal. Rozčesnutá borovica, ktorej vršok ležal čiastočne prekrytý snehom. Lenže inde čerstvý sneh nebolo vidno. Spod pokrývky trčal kus kovu s farebným značením. Kov bol plochý. Doktorovi najprv pripomenul plechovú strešná krytinu.
„Máme to, Iľja,“ povedal spoločníkovi. Tužil po Geigerovom počítači. Nepochyboval, že okolo neho je zvýšená radiácia. Nemôžu otáľať, teraz musí ísť všetko ako na bežiacom páse. „Simeon,“ zvolal na plné hrdlo. „Prineste bedne a náradie!“ Iľja začal vetvou oprašovať sneh z miest, kde sa nestihol roztopiť. V noci bolo hlboko pod nulou a včerajšia nádielka sa miestami roztopila a znova stuhla, avšak o kus ďalej sa udržal samotný sneh. V jednom z miest sa však sneh topil. Doktor vedel, že keby si stiahol rukavicu, na skrehnutej ruke by cítil teplo.
„Iľja, odteraz si nedávajte dolu rukavice a tvár si čo najviac zabaľte do šálu.“ Tušil, že to je viac-menej len placebo, no dokonca ani on sa neodvažoval pokúšať osud. Potom si začal prezerať trosky, po ktorých tak dlho pátrali.
Na jeho prekvapenie sa nejednalo o krídlo lietadla, ktoré spomínal chlapec. Skutočne našiel niečo, čo mu pripomínalo chladničku, šedivý box z kovu dlhý dobre vyše troch metrov a pripútaný na dlhý kus plechového nosníka.
„To je časť trupu lietadla,“ zamumlal Iľja Maximin.
Doktor sa na neho prekvapene obrátil. „Prosím?“
„To je spodok nákladného lietadla. Iljušin alebo Antonov.“
„Toto je dno lietadla?“
„Slúžil som v Astrachani pri letisku. Niekoľkokrát sme prelietali zo základne na základňu. Viezol som sa v takom snáď dvadsaťkrát. Bezpečne viem, že sa jedná o spodok nákladového priestoru lietadla. Veľkokapacitného. Vravím vám, že sa to utrhlo z Antonovu alebo Iljušina a spadlo to sem aj s nákladom.“
Doktor sa obzrel okolo. „A kde je potom zvyšok lietadla?“ Iľja pokrčil plecami.
„Ak vám vybuchne lietadlo desať kilometrov nad zemou, trosky vám dopadnú pokojne aj vo vedľajšom okrese. Dokonca to lietadlo ani nemuselo spadnúť, len núdzovo pristáť. V Astrachani sme to raz zažili. Pilot bol frajer, s dierou v trupe pristál, ako keby nič.“
Podišiel k nim zadýchaný Simeon. Cestou dole svahom sa potkol a ovešaný náradím si poškriabal tvár. Hrešiac zložil bedne s nákladom.
„Toto je ono?“ fľochol na nich, ako keby za krv na jeho brade mohli oni.
„Ihneď si natiahnite na tvár šál,“ prikázal mu doktor. „Kašlite na ranu. Nemáme čas, Simeon. Okamžite musíme spakovať čo najviac kusov toho tu,“ ukázal na zmesku trosiek. „A treba všetko dôkladne nafotiť. Snažme sa tu nestráviť viac ako desať minút.“
A trojica mužov sa ako hyeny vrhli na trosku lietadla aj so záhadnou chladničkou. Simeon aj Iľja sa s ukoristenými kúskami kovov a plastov vyhrabali k Stalincu trikrát. Doktor mal problém vôbec vyjsť svahom na cestu. Odhadol hmotnosť nákladu na sto kilogramov. Spolu s tým, čo priniesol Kosťa večer predtým, mali dostatok dôkazov.
Ale jedno mu vŕtalo hlavou: ak je tu kus ulomeného lietadla s rádioaktívnym zariadením – Iľja to volal reaktor – prečo ho nehľadá armáda? Prečo tu nekrúžia vrtuľníky a po okolitých dedinách sa nepreháňajú autá s kamuflážou alebo milície? Niečo tu nehralo. Pôvodný zámer bol proste ísť do lesa a nájsť rádioaktívny materiál, vziať vzorky a ukázať ich zodpovedným orgánom. Zvyšok práce mal nechať na nich. On sám nemal chuť ani náladu kaziť si sviatky naháňaním sa po lese s uránom vo vrecku.
Lenže teraz začal meniť názor. Za svojich takmer sedemdesiat rokov toho zažil priveľa nato, aby len tak mávol nad situáciou rukou. Armáda stratí reaktor a kus lietadla, a nič sa nedeje, obrazne povedané ani lístok na strome sa nepohne. Buď to vojsko nezistilo – ale túto myšlienku Glebnikov ihneď zamietol. Dokonca aj takí babráci, ako ich vojaci bezpochyby boli, si museli všimnúť, že im nedoletel stroj s reaktormi. Druhou možnosťou bolo, že trosky hľadali – ale nikde na okolí už minimálne dvadsaťštyri hodín nebolo vidieť pohyb. Takže alebo hľadajú na nesprávnom mieste, alebo nehľadajú. Glebnikov pokračoval v úvahe ďalej. Nečinnosť by značila, že im nejaký stratený reaktor a veľkokapacitné lietadlo nechýbajú. Lenže aj túto možnosť zamietol. Ruský veliteľ mohol spreneveriť polovicu rozpočtu ne prestrojenie jednotky a nikto mu nič nevyčítal. Polovica náhradných dielov tankového pluku mohla skončiť niekde v Afrike a všetko bolo v poriadku. Ale nie lietadlo týchto rozmerov, nie reaktor s palivom. Takže tieto trosky niekto musí hľadať. V tom prípade ale zodpovedné orgány nevedia kde hľadať... alebo hľadajú záhadné zriadenie v utajenom režime. Ak lietadlo spadlo niekde sto kilometrov ďalej, muselo mať predsa zapnutý transpondér, prípadne ho museli sledovať radary z pozemných staníc. Obsluha miestnych leteckých základní predsa musela vedieť o jeho pohybe všetko. Čas, miesto pádu...
V utajenom režime. Glebnikova striaslo. To bude ono. Lietadlo viezlo niečo, čo sa nemalo dostať na povrch. Zrazu ho prestali bolieť kríže. Nasadol do Stalinca, hoci naoko nezdieľal nadšenie svojich dvoch druhov. Cestou spriadal plán. Ak sa ocitol v mieste utajenej ruskej armádnej operácie, nemohol mávnuť rukou a nechať nesené trosky tak. A už rozhodne ich nemohol odovzdať niekde na miestnej stanice milície. Tu máte, toto chýba armáde. Alebo možno nechýba. Niečo si s tým robte, ale dajte si na tvár šál, chorošó?
Vedel, že zvyšok dňa bude dlhý a náročný. Trošku sa ho desil.
Rozhodne by sa desil oveľa viac, keby Stalinec nebol taký hlučný a len kilometer od riečky by začul motory blížiacej sa helikoptéry...
Mil 28 s červenou hviezdou na boku robil za poslednú noc a ráno už tretí okruh. Vzniesť sa s plnou nádržou, preletieť tam a naspäť, tam a naspäť, a keď sa stav paliva blížil k minimu, nazad na základňu dotankovať. A znova do vzduchu.
Šesťčlenná posádka bola vyčerpaná, no bez slova plnili príkazy. Na palube mali senzory schopné zachytiť stopy čo len minimálne zvýšenej radiácie. Podvesený infračervený detektor im na obrazovky prenášal mozaiku farebných škvŕn podľa teploty povrchu. Vďaka snehu a relatívnej odľahlosti územia bolo takmer všetko monotónne modré, chladné, len nad dedinami sa ukazovali tucty teplých pásov dymu alebo hýbuce sa bodky zahriatych automobilov. Čím bližšie sa nachádzali k svahom Uralu, tým menej červenej sa im javilo na displejoch. Snehová pokrývka im umožňovala prípadný nález strateného objektu urýchliť – mal mať vysokú teplotu, čo na mrazivom modrom pozadí muselo svietiť.
Zrazu z operátora opadla únava. Už pár minút letel nad nekonečnými svahmi Uralu, plnými lesov skrytými pod haldami snehu. Nalietavali dokonale v smere východ – západ, s minimálnou odchýlkou. Pár desiatok kilometrov na sever aj juh rovnako cikcakovali ďalšie stroje a na východných svahoch pohoria ďalšie. Nič podozrivé... až na červený bod uprostred ničoho. Operátor zaostril na displej. Pod ním sa rozprestieral zmrazený les. Z výšky dva a pol kilometra videl podozrivý červený bod. A ten sa nachádzal na dne neveľkého údolia, akiste koryta riečky. Infračervený senzor signalizoval zvýšenú teplotu, no z tejto vzdialenosti nemali najmenšiu možnosť zistiť, či sa jedná o táborák nejakého lovca, tuláka zohrievajúceho sa pri ohníčku, ilegálnu paliareň samohonky alebo nimi hľadané zariadenie.
Poklopal pilota po pleci. „Zleť dolu,“ prikázal. Pilot stiahol výkon stroja a mohutná helikoptéra, jeden z najväčších strojov svojej triedy, začal klesať. Hluk motorov a prúd vzduchu začal po chvíli zhadzovať z korún sneh. Kdesi v lese zbadali ďalšiu červenú škvrnu, ale operátor usúdil, že to bude jeleň alebo los. Na okolí nebolo miesto, kde by stroj pristál.
Detektor rádioaktivity zareagoval, keď bol stroj štyristo metrov nad povrchom.
„Máme to, vy buzeranti, máme to!“ skríkol nadšene. Pilot sa prekvapene strhol a na oslovení sa zasmial. Klesol ešte hlbšie.
„Máte možnosť zlaniť nadol?“ spýtal sa operátor. Pilot prikývol. Jeden z členov posádky sa ochotne prihlásil. Bol to pridelenec, ktorého poznali len pod hodnostným označením major a de facto im velil, hoci počas letu im do ničoho nekibicoval. Piloti aj operátor tipovali, že bude Specnazistom alebo niečím podobným. Ostré rysy v tvári, železný pohľad muža aj jeho vojenská fyziognómia tomu dávali za pravdu. V rukách neprestajne držal samopal PP-19 Viťaz, ktoré rozhodne nenosili bežní vojaci.
Muž prikývol. „Zastaňte nad miestom,“ prikázal bez emócie. Pilot spustil stroj ešte nižšie. Borovice ani brezy okolo strže neboli príliš vysoké, no nechcel zbytočne riskovať, navyše červený bod ležal pomerne hlboko pod terénom. Špeciálovi to zjavne nevadilo.
„Počkajte, kým vám nedám signál.“ Cez otvorený bok vrtuľníka sa vyhodil tak rýchlo, až sa pilot zľakol. Lano malo sto metrov, no major musel vzdialenosť až na doraz prekonať za desať sekúnd, ak nie skôr. Zmizol v poraste. Pilot pokrčil plecami a nechal stroj vznášať sa nad údolím. Paliva mal na pol hodinu plus návrat domov.
Špeciál sa pustil lana. Preventívne pristál tridsať metrov od miesta, ktoré si zapamätal vďaka polámaným vrcholcom stromov. Všetko nasvedčovalo tomu, že toto je to úporne hľadané miesto. Sneh síce ostatné stopy skryl, ale náznaky boli jasné. Z ruksaku vytiahol Geigerov počítač. Len čo ho spustil, bol si na istom.
Na jednej strane bol rád. Na druhej strane ho oblial studený pot. Okolo miesta nálezu našiel zošľapaný sneh. Podľa stôp tu bolo prednedávnom, doslova pred minútami, traja dospelí muži. Na zemi našiel odstrihnutý drôt a úlomky plechu. Malé kúsky akéhosi kovu, ktorý radšej ani nebral do rúk, ležal v napoly roztopenom snehu. Od miesta viedli nahor, na cestu, stopy. Major dokonca rozoznal aj miesto, kde sa ktorýsi z nich zošmykol a zletel nadol. Vystúpil nahor aj on. Na jednom z miest našiel kvapku krvi. Usúdil, že to bol následok pádu, nie zranenie spôsobené zariadením. Vyšiel na cestu... a zdúpnel.
Keď vrtuľník klesal, bol tak sústredený na miesto vyžarovania tepelnej stopy, že si ani náhodou nevšimol širokú, zďaleka viditeľnú stopu pásaku. Teraz mu doslova udrela do očí. Neznámi narušitelia tu neboli peši či na bežkách. Ktokoľvek to bol, mohol byť na pásovom vozidle za hodinu trebárs aj dvadsať kilometrov ďaleko. Ak trojica bola na mieste pred dvomi hodinami, medzitým na pásovom stroji mohli zísť dole do rovín – a tam už mohli byť nezachytiteľní. Major sa zhlboka nadýchol. Zamával pilotovi. Vrtuľník s visiacim lanom sa pohol o pár desiatok metrov nad cestu. Major sa pripútal k lanu a o chvíľu sedel naspäť v stroji. Teraz z výšky jasne videl dva rady stôp pásaku, každý z jednej strany strže.
„Našli ste to, čo hľadáte?“ spýtal sa operátor. Major neodpovedal. Z vrecka bundy vylovil drobný čierny telefón a naťukal krátke číslo. Človek na druhej strane mu to zodvihol prakticky za sekundu.
„Natron. Našli sme to.“
Podplukovník Jurij Michajlovič Čerebjakov si s úľavou vydýchol.
„Je tu ale problém,“ ozvalo sa mu v telefóne a jeho chrbtom znova prebehlo mrazenie. „Niekto tam bol. Niekto našiel Aljošu. A zobral vzorky.“
Major chvíľu počkal. Tušil, že správa je pre jeho veliteľa nepríjemná a on sám musí byť na smrť vyčerpaný nato, aby zareagoval okamžite. Trpezlivo čakal so zatajeným dychom. Vrtuľník sa vznášal nad zmrznutou krajinou takisto bez pohnutia.
„Máte aspoň tušenie, kto by to mohol byť?“ ozvalo sa z telefónu.
„Nuž...“ dostal sa major Natron na tenký ľad, „tipujem, že sa nejednalo o nikoho zvláštneho,“ zdôraznil posledné slovo. „Asi miestni poľovníci alebo tuláci. Podľa stôp babráci, ledva zišli dolu svahom. Ak môžem hádať, tak ničím nebezpeční miestni dedinčania. Náhodne na Aljošu narazili a zvedavosť im nedala.“
„Rozumiem,“ ozvalo sa s istým odstupom. „Natron, ihneď mi pošli súradnice. Vráťte sa na základňu a okamžite ma vyhľadaj.“
„Rozumiem,“ odvetil Natron. Rukou naznačil pilotovi, že môže zdvihnúť stroja letieť domov. Mil sa konečne pohol. Hovor sa prerušil.
Natron obratom poslal veliteľovi súradnice trosiek a nezabudol poznamenať, že ležia na dne hlbokej a prudkej doliny. Priložil foto z výšky. Potom vytrhol pilotovi z kolien mapu. Skúmavo očami preletel okolie miesta, kde sa práve nachádzal. Všimol si dedinu pár kilometrov obďaleč. „Keď budeš na piatich kilometroch, pohni sa domov, ale preleť ponad túto dedinu,“ prikázal pilotovi. Ak sa votrelci nachádzali v nej, nechcel ich nedajbože vyplašiť. Bol mrazivý deň, ak sa vrátili domov, budú sedieť pri piecke a na mrazivý vzduch nevystrčia nos. Vrtuľník zostane inkognito.
Major Natron si o minútu spokojne pleskol po stehne. To bola jeho jediná emócia, ktorú posádka počas celého letu spozorovala. Na palube stroja sa nachádzal pomerne výkonná kamera pracujúca v optickom spektre. Tá zaznamenávala krajinu pod nimi, ale zároveň im zábery prenášala na displej v kokpite. Natrona nezaujímala dedina pod nimi, ako skôr les vedúci k nej. Kamera zaberala jasne viditeľný pás stôp po Stalincovi. Ten sa kľukatil porastom. Niekde sa na kúsok stratil, aby sa obďaleč objavil znovu. Po nočnom snežení bol les pokrytý takmer panenským snehom, takže sotva čo stopu prerušovalo.
A tá viedla práve do dediny. Tam už o tejto hodine sneh nebol taký nepoškodený a stopu pásov križovali desiatky čiar od osobných áut. Lenže stopa viditeľne končila v spleti starých budov, v ktorých Natron hádal haly kolchozu. Hneď nato identifikoval aj konkrétnu budovu, do ktorej stopy viedli. Neznačilo to síce, že dotyční nemohli presadnúť do iného vozidla a zmiznúť niekde smerom na Berezniky, ale prinajmenšom si bol istý, že narazil na konkrétnu budovu a na konkrétnu obec. Ďalší postup už nebude na jeho pleciach.
Ťažký stroj sa otočil na západ a uháňal smerom na Perm. Major špeciálov sa tešil na vyznamenanie, pochvalu od podplukovníka a šálku horúcej kávy.
A na tú sa teším aj ja. https://buymeacoffee.com/johny1981aa Pokračovanie bude snáď zajtra, ale toto ťukanie do klávesnice ma ubíja. Ďakujem za podporu a teším sa na komenty v diskusii.
