Poľovník Simeon povolil už po pol hodine vypočúvania. Stopy Stalinca viedli na miestny kolchoz, takže major Natron a podplukovník Čerebrjakov sa ani nemuseli namáhať. Ostraha objektu, miestny alkoholik, dostal dvakrát päsťou a prekvapene vyklopil meno aj adresu chlapa, ktorý si pred niekoľkými hodinami požičiaval stroj. Simeon driemal, keď mu vykopli dvere na drevenici. Špeciáli si ho podali ako za starých čias Čeky. Vyklopil všetko. Doktora Glebnikova, Iľju Maximina, Stalinca aj mladého Konstantina. Jeden zo špeciálov pobehal po drevenici Geigerovým počítačom, ale nenameral nič zvláštne. Iná situácia bola pri starom stroji na dvore kolchozu, ktorý žiaril ako reaktor.
Jednotka okamžite navštívila rodinu Maximinovcov. Dve dcéry boli kvôli zomierajúcemu Konstantinovi u známych, ale matkua, otca a dožívajúceho syna objavili doma. Špeciáli ani nemuseli hádať, čo sa stalo. Použité injekcie s analgetikami, popálené telo a plačúca matka im povedali všetko. Izba s chlapcom žiarila. Matka ju síce umyla, ale rádioaktívny prach bol stále prítomný na stenách a veciach.
Keď Iľju Maximina odvádzali do gázika, jeho žena sa zrútila. Specnazisti sa presunuli na kolchoz, kde bez okolkov vyrazili dvere a zriadili si v ňom základňu. Simeon krvácal z tváre a mal zlomené rebro, ale práve pre brutálne násilie zo strany prišelcov sa zatvrdol a tváril sa vzdorovito. Iľja sa bál. Možno nie tak o seba, ale o dcéry a manželku. Tušil, na čo sa ho budú pýtať a v duchu si skladal odpovede. Vedel, že vypočúvanie na štýl Čeky dlho nevydrží. V duchu sa pýtal, kde o tomto čase je doktor Glebnikov. Vyrazil pred necelými dvomi hodinami smerom do Permu. Iľja hádal, že tieto špeciálne jednotky sú takisto z Permu. Do Permu to boli na osobnom aute dve hodiny jazdy, takže doktor aj kolóna sa museli míňať niekde na polceste. Ak doktor smeroval skutočne do Permu...
Do miestnosti vstúpil neznámy muž. Bol pomerne mladý, možno tridsiatnik. Pod očami mal kruhy od únavy a bradu mu pokrývalo strnisko. Na uchu mal telefón.
„Máte to zaistené? Tak to pošlite!“ štekol do neho. Iľja aj Simeon si domysleli, že jedna časť jednotky, pravdepodobne protichemická a protiradiačná rota, zaisťujú na dne strže zvyšok vraku. Čoskoro asi doletí ďalšia helikoptéra.
Muž zložil telefón. Zasunul ho do vrecka a vzal si stoličku.
„Na mieste boli troje stopy. Vaše, vaše a ešte jedny,“ ukázal na dvojicu. Simeon sa podliatou tvárou pozrel na špeciála bez záujmu. Iľja sa zhlboka nadýchol. Čakal.
„Pozrite sa,“ poznamenal vojak. „Čoskoro budeme mať odpoveď. Či už ju z vás vymlátime, alebo nám ju vysypete dobrovoľne, je len na vás. Ale ubezpečujem vás, že čoskoro tretie meno budeme mať. Takže?“
Muži mlčali. Špeciál chvíľu počkal, potom kývol majorovi Natronovi. Ten pristúpil odzadu a jedného aj druhého z celej sily udrel päsťou do obličiek. Obaja zajačali.
„Vravel som vám. Ešte.“ Natron udrel do druhej obličky. Bol to vojak špeciálnych jednotiek, mal silu medveďa. Obaja budú týždeň močiť krv. Ak teda týždeň ešte majú...
Prvý povolil Iľja Maximin. Niežeby bol zbabelec alebo by nebol chlapom. Tragédia jeho rodiny z predchádzajúceho dňa, zomierajúci syn a celkové vyčerpanie z rána ho proste zlomili po desiatom údere. Zosypal sa.
„Doktor Glebnikov,“ vyklopil zo seba. „Bol s nami doktor Glebnikov.“
„Doktor Glebnikov?“ narovnal sa veliteľ. „Kto je doktor Glebnikov?“
„Doktor Glebnikov je miestny doktor, ty chujlo,“ odsekol vzdorovitý poľovník. Veliteľ urážku prešiel bez povšimnutia.
„Kde ho nájdeme?“ vyzvedal.
Maximin mu prezradil adresu. Natron okamžite zmizol s čatou vojakov. Nebolo to ďaleko, nebolo počuť štartovanie motorov vozidiel.
Medzi Maximinom a Simeonom bolo akési porozumenie. Obaja vedeli, že sa dostali do problémov. Veľkých problémov. Ani jeden netušil, či sa zo situácie dostanú živí alebo zdraví, a obaja mali záujem prežiť. Na druhej strane aj jeden aj druhý boli presvedčení, že doktor Glebnikov sa musí dostať do Permu – alebo kamkoľvek chcel ísť. Potrebovali mu získať čas. Iľja chápal, že násilie bude pokračovať, ale aspoň v istej miere sa mohol vyhovoriť nato, že Glebnikova naposledy videl u nich doma, nad Konstantinovým lôžkom, a o jeho ďalšie kroky sa nezaujímal. Bolo to normálne, uveriteľné, a istá miera nádeje tam zostávala.
Lenže o pár minút neskôr sa vrútil Natron a nahnevane tvrdil, že doktor musel zmiznúť dávno, pretože v dome sa nekúrilo a chýbalo auto. Stopy boli čiastočne zafúkané, takže doktorova Lada musela zmiznúť minimálne pred hodinou alebo dvomi.
„Kam išiel doktor?“ opýtal sa ich veliteľ. Obaja mlčali.
Špeciáli si ich podali príšerne. Kým Simeon prakticky nemal poňatia, čo Glebnikov plánuje, Maximin to iba tušil. Povolil, keď mu praskol stavec.
Sotva sa obete nadýchli, na základni v Perme nastal poplach. Nevýhodou situácie bol fakt, že bol deň pred Silvestrom a veľa vojakov aj policajtov bolo doma. Ak doktor s materiálom smeroval do Permu, v miliónovom meste ho bude ťažké nájsť.
Policajti mali do hodiny záznam z čerpačky na juh od mesta Berezniki. Presne ako prezradil Iľja Maximin, šedá Lada 110 sa stavila načerpať palivo a miestna zamestnankyňa si nad fotografiou doktora spomenula, že sa pýtal na nejaké cigarety. Na zázname bolo vidno Ladu, ako opúšťa čerpačku na juh, teda na Perm. Doktor platil kartou za benzín a fľašu minerálky, takže zdalo sa, že sa nevydal ďalej ako tých stopäťdesiat kilometrov.
Perm sa zmenil na najkontrolovanejšie mesto na svete s výnimkou severokórejskej hranice. Na každej križovatke, na každom výjazde z mesta a vjazde do mesta stál milicionár a vojak, hoci Čerebrjakovova jednotka tušila, že popoludní už Lada môže byť stovky kilometrov za Permom. Pre istotu dostali príkaz prelustrovať každú jednu čerpaciu stanicu a každú jednu priemyselnú kameru po ceste. Potrebovali mať istotu, na ktorom vstupe do mesta vošiel, prípadne kam zabočil a kadiaľ vyšiel. Na prípad povolali stovky členov silových zložiek. V tom čase už podplukovník Čerebrjakov poznal doterajší scenár. Konstantin deň predtým našiel vrak – úplnou náhodou. Následne priniesol domov časť trosiek, netušiac, že si tým podpísal trest smrti a zmenil beh dejín. K trpiacemu večer zavolali doktora Glebnikova, vdovca, ochotného, nadsluhujúceho doktora. Ten nejakým spôsobom zistil, čo za svinstvo chlapec domov priniesol. Zorganizoval na vlastnú päsť výpravu za troskami. Aký bol jeho dôvod, to ešte netušili, ale rozhodne trojica mužov trosky našla, časť z nich ukradla a vrátili sa domov. Glebnikov vypadol do Permu – alebo kamkoľvek išiel. V aute mal hromadu artefaktov z miesta nálezu, časť z toho bola nebezpečná. Naposledy tankoval a kupoval minerálu a cigarety na čerpačke na juhu Berezník, na výpadovke na Perm. Potom sa nevedelo.
Podplukovník sa v duchu pýtal niekoľko otázok: Prečo doktor tak aktívne kradol zbytočné, nebezpečné trosky? Ako doktor predsa musel vedieť, že boli rádioaktívne a teda nebezpečné. Trosky sa nedali speňažiť, keďže obsahovali len plechy lietadla a zariadenia a niekoľko káblov zo vzácnych kovov, ktoré ale prevažne zostali na mieste a podľa všetkého trojica zobrala len kábel na piaď. Vychádzalo z toho len to, že Glebnikov vedel, že sa jedná o tajné zariadenie a že ho chcel zámerne posunúť niekam inam. Priemyselná špionáž? Alebo chcel vydierať armádu? To Čerebrjakov zamietol. Stačilo by, aby ho vojsko chytilo a akýkoľvek pokus o vydieranie by z neho za minútu vymlátilo. Alebo chcel niečo predať do zahraničia? To bola najhrozivejšia situácia. Celý osud Ruska stál na tom, že toto supertajné zariadenie zostane ešte nejakú dobu v utajení. Ak by chcel doktor odovzdať vzácne kovy niekde v zberni kovov, nikomu by to nevadilo. Lenže doktor nebol potulným zberačom kovov, ktorý by ukradol kilometer vojenského kábla kvôli pár dolárom. Doktor bol vysokoškolsky vzdelaný človek s prehľadom. Tu išlo o niečo iné.
Ako ale kontrola kamier na predmestiach Permu nepriniesli nič, Čerebrjakov, stále nevyspatý, začal byť čoraz nervóznejší. Trosky zariadenia dorazili na základňu do Permu, kde si ho prehliadali špecialisti. Tí prileteli kdesi zo Sibíre a nikto na základni sa ich nepýtal odkiaľ sú ani čo idú kontrolovať. Proste prileteli, legitimizovali sa a špeciáli ich pustili k vraku. Ten medzitým ležal v prázdnom hangári, ktorý vyčlenili. Trosky boli uskladnené na dve kopy, pričom na jednej sa vŕšili skôr časti lietadla a utrhnuté časti, kým na druhej to, čo bolo extra rádioaktívne. Vyšetrovatelia sa dostali dnu len v protiradiačných kombinézach a v plynových maskách. Boli oboznámení s tým, čo sa stalo v lesoch nad Bereznikmi, takže sa nezdržiavali vážením štiepneho materiálu – vedeli, že proste nejaká časť z neho chýba. Zaujímal ich skôr stav samotného zariadenia, takže sa fokusovali na jednu z kôp.
Po pol hodine mali výsledok.
„Chýba časť kabeláže, chladenia a pohonu,“ oznámili podplukovníkovi.
Čerebrjakov zbledol. „Čo to značí?“
„Že stroj už nebude fungovať.“
Rozčúlil sa. „To je snáď jasné aj malému decku, že tú hromadu už neposkladáte dokopy. Ja sa pýtam, že čo to značí z pohľadu národnej bezpečnosti?“
Druhý z expertov sa zamyslel. „Ak by to skončilo v rukách nepriateľa, je to príliš málo nato, aby z toho vydedukoval zmysel stroja. Možno to podrobia skúmaniu, ale v princípe to národnú bezpečnosť neohrozí.“
Podplukovníkovi padol kameň zo srdca. Predsa mu to len nedalo. „Ste si istí?“
„Pozrite,“ vysvetľoval mu expert. „Aljoša je príliš tajný, príliš novátorský, príliš iný oproti všetkému, čo kedy na Západe mali. Ak by ste im posunuli nákres zariadenia alebo fotografiu celého stroja, prípadne keby ste odniesli desaťkrát viac materiálu do nejakého laboratória v USA, mohli by to veľmi rýchlo pochopiť. Toto je zhruba tak závažné, ako keby ste ukradli z nového, utajeného bombardéru pneumatiku a snažili sa z nej vydolovať výkony stroja.“ Druhý expert horlivo prikývol. „Aj keby to bol expert na reaktory, mal by problém pochopiť niečo z tých pár úlomkov. Môže ho to zaujať, môže to niekomu predať, tam to skončí. Na vašom mieste by som sa nestresoval a koncentroval sa na podstatné veci.“
„O moje veci sa nestarajte,“ trochu podráždene zareagoval Čerebrjakov. Nemal náladu sa s nimi hádať, expertmi boli oni. On ale potreboval referovať správy vyššie. A vyspať sa. V tomto okamihu už nevedel, čo je podstatnejšie.
„Podám správu do Kremľa,“ rozhodol sa. Dvojica technikov prikývla a bez slova sa zvrtla na pätách. Lietadlo zo Sibíri ich trpezlivo čakalo.
V Kremli zazvonil telefón. Bolo krátko pred polnocou, predposledný deň roka. Po krátkom zvonení sa ozval známy hlas. „Da?“
„Máme ho. Štvrtý Aljoša je v našich rukách.“
Hlas na druhej strane bol lenivý, unavený. „Je tam nejaká komplikácia?“
Podplukovník sa nadýchol. „Nejakí miestni civilisti, asi poľovníci, zariadenie našli a ukradli z neho kus kabeláže. Aktuálne ich vypočúvame. Jedného ešte hľadáme, mal by byť niekde v Perme.“ Čerebrjakov čakal na odpoveď.
Ozvalo sa zakašľanie. „Jurij Michajlovič. Nájdite toho muža. To nie je síce vaša záležitosť, vy máte iné kompetencie. Ale zorganizujte pátranie po tej svini a dostaňte ju. Máte plnú moc. Odpočiňte si a pokračujte vo svojej práci.“ Špeciál si vydýchol. Hlas na druhej strane sa odmlčal. Podplukovníkovi sa od únavy roztriasli ruky.
„Viktor!“ zavolal do vedľajšej miestnosti. Major Natron poslušne dobehol.
„Mám príkaz z Kremľa delegovať vyšetrovanie na svojho zástupcu. Budeš pokračovať vo vypočúvaní tých dvoch hajzlov. Musíme nájsť toho tretieho. Dostaneš to na starosti ty. Referuj mi výsledok ráno o šiestej. Dovtedy nech ma nikto neotravuje.“
Natron zasalutoval. Podplukovník rázne odkráčal do kancelárií.
Major Viktor „Natron“ dostal úlohu. Neďaleko sedeli zbití a spútaní dvaja muži z uralských hôr. Problémom bolo, že neboli traja. A kým podplukovník sa snažil dostať informácie ešte s istými ohľadmi, Natron nebude mať takú vnútornú bariéru.
Karl Rosling bol mladý, čerstvo rozídený a dlhoval veľvyslancovi krajiny troch koruniek láskavosť. Zobral teda dvanásťhodinovú službu pri strážení ambasády na seba a ostatný personál mohol pokojne odísť domov. Nočnú bude ťahať druhý kolega a ráno na Nový rok, kedy každý správny Rus bude utopený vo vodke, znova nastúpi Karl. Mal sľúbené príplatky. So ženou, s ktorou by trávil čas, sa rozišiel pred mesiacom, takže neochotne no bez slova rozvrh služieb prijal. Nudný čas si krátil občasným pochodovaním po pozemku ambasády, četovaním s kamarátmi zo Švédska a preventívne si priniesol knihu. V poslednej dobe čítal málo a nepravidelne. Ak bude mať šťastie, dnes fantasy príbehy Thorleifa Larssena dokončí.
Avšak Renault, ktorý zastavil na ulici v zákaze zastavenia, mu plány prekazil. Najprv si pomyslel, že prišiel taxík s niektorým zo zamestnancov alebo niekoho priviezli do práce. Auto však vyplo motor. Vystúpil z neho pán v rokoch. Hýbal sa strnulo, ako po dlhej ceste. Karl Rosling si všimol, že auto má ruskú poznávaciu značku, no nevedel ju identifikovať. Na veľvyslanectve slúžil rok a sotva vedel čítať ruské kliky-haky, nieto aby ich vedel priradiť jednotlivým regiónom. Tak ako čakal, dedo sa vybral k nemu. Asi ďalší žiadateľ o azyl. Ešte k tomu na Silvestra...
„Izvinite, gosudar, govorite po russky?“ oslovil Švéda.
„Nej,“ zavrtel hlavou Karl. Otázke samozrejme rozumel, no na Silvestra ráno sa rozhodne nechcel paprať s nejakou ruskou otravou, ktorá sa sotva hýbala.
„Sprechen Sie deutsch?“ nedal sa Rus odbiť.
Karl si povzdychol. Videl, že sa nútenej komunikácii nevyhne. „Ja, sicher.“
Doktor Glebnikov zalovil v pamäti. „Ich habe etwas fűr Ihnen.“ Išlo mu to ťažko.
„Svéd sa ironicky usmial. Trápny pokus, starec. To som počul už stokrát. „Und was? Kőnnen Sie mir sagen?“ Demonštratívne si zapálil cigaretu, aby otravnému Rusákovi Rusákovi ukázal, že o rozhovor s ním nestojí. Na jeho prekvapenie zavrtel hlavou. „Leider nicht, entschuldigen Sie mir. Gefährlig.“
No iste, pomyslel si Karl Rosling. Má pre nás niečo, ale neukáže, pretože je to nebezpečné. Aspoň že je originálny. Ostatní mu vždy trasú pred očami zložkou dokumentov a tvária sa, že nesú štátne tajomstvo. „Gehen Sie weg, bitte,“ mávol rukou.
Starec na jeho prekvapenie vytiahol telefón. Neobratne zadal PIN kód a o chvíľu mu niečo ukazoval. „Flugzeug. Reaktor. Plutonium. Dort, in Koffer,“ ukázal na zadok auta. „Aus Ural, seit gestern. Nehmen Sie es, bitte!“
Karl Rosling stuhol. V telefóne bolo zo tridsať nekvalitných fotografií. Očividne ich vytvoril úplný amatér. Zlé svetlo, kompozícia, na dvoch videl okraj odfoteného prsta. Premkla ho predtucha, že toto nebude hocaký otravný starec.
„Warten Sie hier, bitte,“ pokynul mu a odomkol si bránu od komplexu.
Aj keď bol Silvester ráno, na ambasáde mali byť okrem neho ďalší traja ľudia. Jedným z nich bol zástupca veľvyslanca, Olof Nordlund. Časť zamestnancov odišla na sviatky na dovolenky domov do Švédska, časť niekam do zámoria, do Thajska či Kene. Tí, čo zostali v Moskve, trávili sviatočné dni buď doma v rodinnom kruhu, no niektorí členovia posádky sa dohodli, že si v budove urobia v tento deň párty. Švédi milovali alkohol a večierky. Keďže ani zajtra nemali nič na práci, Nordlund rozhodol, že akcia bude pompéznejšia ako inokedy. Okrem toho sa mu o pár mesiacov končil turnus. Chcel si preto z kopýtka vyhodiť o to viac. Podujal sa k prípravám na večierok. Nech na neho spomínajú!
„Olof?“ zaklopal mu na dvere Rosling. „Pred budovou stojí nejaký podozrivý starý Rusák. Vraj pre nás niečo má. Niečo vojenské.“
Nordlund zakýval hlavou. „Plány na nukleárnu vojnu priamo z Kremľa?“
„Nie. ale keď mám byť úprimný, vyzerá to autenticky.“
Čipsy, pečivo aj fľaše akvavitu mohli chvíľu počkať. Hostia sa budú zbiehať až o nejakých desať – dvanásť hodín. Nordlund sa aspoň nadýcha čerstvého vzduchu.
Doktor Glebnikov sa medzitým obliekol do kabáta. Vonku bolo mínus pätnásť a krv v jeho žilách prúdila tragicky pomaly. Unavene sa oprel o kapotu. V diaľke zbadal siluetu pestrofarebného chrámu a výškové, stalinistické budovy centrálnej Moskvy. Ak sa potvrdia jeho obavy, niekde tam, za tehlovými múrmi, musí čoskoro nastať panika. Spomenul si na Iľju Maximina a Simeona. Čo také robia teraz? Mal neblahé tušenie, že nový rok pre nich začne zle, a to nielen kvôli zomierajúcemu Konstantinovi. Žije ešte? Ak aj áno, rozhodne mu už dlhý čas neostáva. Dúfal, že vojenská kolóna dedinu len prebehla a že sa nikto u Maximinovcov a poľovníka nezastavil. Musel si však priznať, že asi bude príliš veľkým optimistom. Stopy v rokline hovorili jasne. Ak armáda nechtiac stratila tajomstvo, nebude brať ohľady na nikoho.
„Što chóčete, gosudar?“ prerušil mu úvahy neznámy hlas.
Olof Nordlund vedel po rusky plynule, hoci so spevavým nordickým prízvukom. Usúdil, že Rus nevyzerá nebezpečne ani podozrivo. Ani ako špión. Rozhodol sa však, že mu dá šancu a prehodí s ním pár viet. Karl Rosling ich obďaleč sledoval.
„Dobrý deň, pane. Volám sa Rem Glebnikov. Som lekárom na Urale, permská oblasť. Prišiel som za vami v delikátnej záležitosti,“ vysypal Rus. snažil sa vžiť do situácie Švéda. Silvester ráno, pokoj, neznámy človek ako votrelec.
„Spusťte,“ vyzval ho Nordlund. Rus mu podal telefón.
„Toto sú zábery leteckého nešťastia, ku ktorému došlo pred pár dňami pri meste Berezniky, neďaleko permu. Je to kus lietadla a nejaké zariadenie. To je to, čo vyzerá ako kus chladničky. Vedú z toho také hrubé káble.“
„Je to súčasť lietadla?“ zaujalo to Nordlunda.
„Áno. Priateľ to identifikoval ako spodok nákladového priestoru, asi Iljušin alebo Antonov. To zariadenie tam bolo pripútané popruhmi. Našli sme to v lese. V údolí.“
„A to lietadlo?“
„To tam nebolo,“ pokrčil Glebnikov plecami. „Asi spadlo o kus ďalej.“
„Aha,“ odvetil skepticky Nordlund. Hlúpy príbeh. Prstom preberal fotografie v telefóne. Všetky okrem trojice ukazovali buď scénu z lesa alebo kusy kovového šrotu. Na zvyšných troch bol záber nejakého spiaceho chlapca. Kožu mal červenú, natretú bielou mastičkou. Vyzeral, ako keby dostal úpal.
„Kto je to?“ spýtal sa.
„Nálezca. Chlapec z dediny. Našiel to na lyžiach, priniesol to domov. Bolo to silne rádioaktívne, tak ho to ožiarilo. Zavolali ma k nemu.“
„Vás? Prečo práve vás?“
„Som doktor,“ pripomenul mu Glebnikov. „Jediný v dedine. Bol som prvou voľbou. Chlapec bol silne ožiarený.“
„Švéd sa odmlčal. „Žije ešte?“ spýtal sa. Nevedel, čo má povedať, a toto mu prišlo na um ako prvé. Vo Švédsku mal troch synov a dcéru. Čoskoro bude starým otcom.
„Možno. Ale dlho nebude. Verte mi, viem, o čom hovorím.“ Nordlund zbadal v starcových očiach záblesk. Rozhodne to nie je nímand z ulice.
„Aha. To mi je ľúto. Čo ale chcete od nás, pán doktor?“
Rus mykol plecami. „Nikomu to zariadenie nechýbalo. Zomrie mladý muž. Až keď som smeroval do Moskvy, začala sa tam rojiť armáda. Čiže je to tajné. Nemohol som to nechať tak.“
„Rozumiem,“ trochu neúprimne prikývol Nordlund. „Ale čo s tými fotkami máme robiť my?“
„Fotkami?“ prekvapene sa spýtal doktor. Ukázal prstom na kufor auta. „Ja mám to zariadenie tu.“
Olof Nordlund v tom okamihu pochopil, že dnes sa na ambasáde žiadna žúrka nekoná.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
Ešte na poľnú kuchyňu v Slavjansku. Nejaké peniaze ste poslali, v mene temau ďakujem. Máme ešte 5 dní. Link tuto:
https://donio.sk/pristresok-pre-humanitarnu-pomoc-v-slaviansku
