Štvrtý Aljoša
Na máloktorom mieste sa spôsobilo toľko zločinov ako v mohutnej a fádnej budove na ulici Znamenka v centre Moskvy. Postavená bola na sklonku Sovietskeho zväzu, jej múry si sotva pamätali nástup Michaila Gorbačova. Centrum ruského a predtým sovietskeho hlavného mesta bolo plné podobných architektonických kolosov, chladných, betónových bludísk, v ktorých buď krv tiekla potokom, alebo sa v nich príkazy vedúce ku krviprelievaniu podpisovali. Sídlo generálneho štábu Ruskej federácie bolo jednou hviezdou rozsiahleho súhvezdia týchto Tartarov. V najbližšom období mal jeho vplyv na chod krajiny a národa ešte vzrásť.
Interiér z jednej zo sál v osemposchodovej budove bol strohý no luxusný. Nábytok aj výbavu niekto vybral s dôrazom na funkčnosť. Stenu zdobili dva obrazy, jediná ozdoba miestnosti. Prvý znázorňoval bitku o Moskvu v roku 1941, druhý bitku o Poltavu o tri storočia skôr. Okrem týchto dvoch obrazov návštevníci miestnosti videli už len širokú obrazovku nad kreslom hostiteľa. Celá sála budila dojem, že nikto tu nechcel pobudnúť dlho. A to napriek tomu, že vstúpiť do nej bolo cťou.
„Cár sa rozhodol spustiť kazačok,“ zahrmel hostiteľ. Bol to podsaditý, plecnatý muž s mohutnou, hranatou tvárou. Jeho hlas bol hlboký, rozkazovačný, zvyknutý štekať povely. Jeho takmer lysá hlava vyzerala, že by mohla prebíjať múry. Výložky na pleciach dávali najavo, že je štvorhviezdičkovým generálom, v ruskom názvosloví armádnym generálom. V ruskej armáde sa hovorilo, že vyššie už je len nebo. V celej krajine iba dvaja ľudia mohli tomuto mužovi rozkazovať.
Jeho slová spôsobili, že v skupine troch tuctov dôstojníkov pred ním nastalo na okamih hrobové ticho. Muži ako keby zabudli dýchať. Nebolo to jeho hodnosťou, povesťou , výzorom ani hromovým hlasom. Bolo tu niečo iné. Niektorým po chrbte prebehol zlovestný mráz, iným ako keby zo srdca odpadol kameň. Kameň po veľmi dlhom očakávaní.
„Deň začiatku bol stanovený na dvadsiateho piateho februára,“ pokračoval armádny generál, stojac pred obrazovkou a opierajúc sa o dosku stola, ako keby ju chcel rozgniaviť na triesky. Tridsať párov očí ho sledovalo ako boha smrti a čakali na akúkoľvek informáciu navyše. Generál poklopal prstami po stole. Bol si vedomý, že jeho poslucháči – bez výnimky generáli a admiráli Ruskej federácie – raz budú písať svoje pamäti a tento okamih zaznamenajú ako prvú knihu Genesis. O tomto prejave raz budú dôstojníci v armádnych kluboch hovoriť pri stachane vodky šeptom.
Za chrbtom sa mu zjavila mapa. Kúsok odstúpil, aby si jeho podriadení vychutnali obraz aj jeho slová. „Rozhodnutie padlo v tomto znení: operácia Alexander sa musí zavŕšiť do prvého marca. Operácia Berdyš do tretieho marca. Operácia Varjag do ôsmeho marca.“ Pri vyslovení mena každej operácie sa na mape zjavila spleť ikoniek a šípok. Dôstojníci v sále prekvapením trhli hlavami. Očakávali niečo veľké, ale toto na mape... Teplota v miestnosti ako keby náhle klesla.
Armádny generál prstom ukázal na spisy, ktoré ležali pred každým z mužov. Ani vo sne nikomu z nich nenapadlo zväzok otvoriť bez priameho vyzvania. Bol viazaný v tmavohnedej, takmer čiernej koži s malým vyrazeným emblémom. Znázorňoval zlatého dvojhlavého orla s mečom a triumfálnym vencom v pazúroch, svätým Jurajom zabíjajúcim draka a zlatou korunou nad orlom. Pod výjavom nasledovalo strohé rímske číslo. Pozorné oko by si všimlo tri zlaté, červenou farbou lemované päťcípe hviezdy nad dvojicou orlích hláv. Tento prvok bol nóvum. Prítomní o ňom vedeli, zopár z nich malo tú česť sa podpísať na dokumentoch s takouto úpravou, no niektorí sa s ním stretli prvý krát. Vedeli, čo tie hviezdy značia. Bežný obyvateľ Ruska by ich vari ani nepostrehol, no v týchto vojakoch budili rešpekt. Mohol ho používať iba jeden človek.
Ten, ktorého volali cár.
„Každý z vás má pred sebou svoju zložku, očíslovanú, no bez mena. Každá jedna z nich je originálna a od ostatných v istých aspektoch odlišná. Neželám si, aby sa z nich mimo tento kruh dostalo čo len slovo. State označené červeným lemovaním zdieľať aj medzi sebou s výnimkou mien uvedených na začiatku. Čierne písmo je všeobecný úvod a kapitoly, ktoré sú spoločné pre všetkých zúčastnených. To červené nech neopustí okruh generálov a admirálov z konkrétneho frontu. Únik akejkoľvek, čo len čiastkovej informácie, sa netoleruje.“
Viac hovoriť nemusel. Všetci pochopili.
„Teraz si otvorte piatu stranu!“ prikázal.
Prítomní siahli po zložke. Samotný text nebol príliš rozsiahly, mohol mať zo tridsať strán. Vzhľadom nato, aké podstatné informácie obsahoval, bol prekvapivo ľahký. Kože, v ktorej boli dosky spisu viazané, musela byť poriadne kvalitná, rovnako ako razba zlatého emblému. Aj samotný text bol vytlačený na drahom, dovozovom papieri. Muž v Kremli si potrpel na ostentatívne ukazovanie svojho bohatstva a moci ľuďom, ktorí si to zaslúžili.
„Prečítajte si stranu päť a šesť!“ znovu zavelil generál. Ostatní sa poslušne pustili do čítania. Vekový priemer bol musel byť vysoko nad päťdesiatkou, nečudo, že mnohí siahli po okuliare na čítanie.
Predsedajúci generál sa odmlčal. Text nebol dlhý, vlastne to bol len akýsi úvod do ďalších strán. Dal sa prečítať za tri minúty. Nechal im na to šesť. Ten čas využil, aby sa po účastníkoch porady rozhliadol ako orol po králikoch. Belobradov, Kuznecov, Ibragimbekov, Jarcev, Terjochin, Gorbatov, Karašov, Isajev, Malojan, Židkov, Tararin... V hlave si ich vymenoval všetkých. Najnižšími hodnosťami boli generálmajor alebo admirál. S mnohými si tykal, s niektorými mal tú česť slúžiť doma aj za hranicami. Tvrdí, zocelení chlapi, skvelí pre nasledujúce mesiace. Sám ich vyberal. Armádny generál Dmitrij Igorovič Korabelnikov dostal túto nesmierne dôležitú a zodpovednú funkciu priamo z Kremľa – a on cára predsa nemohol v ničom sklamať! Výber troch tuctov generálov a admirálov zvážil pod drobnohľadom. Zoznam opakovane upravoval, až s ním bol spokojný.
Ním vybraní muži za stolom zamračene čítali. Väčšina súhlasne pokyvkávala hlavou, no niektorí čítali strnulo, takmer bez pohnutia. Bez emócie. Maximálne tak obracali stranu. Generál Korabelnikov vedel, že to neznačí nesúhlas s textom. Jednalo sa skrátka o tých vojakov, ktorí si odvykli prejavovať akékoľvek emócie. Hráči pokru v zelenom.
„Hotovo?“ počkal, až všetci odložili zložky na stôl. Desiatky očí sa upierali na neho a očakávali dodatky. Ak by mal čas a priestor, osobne by sa pozrel do všetkých a usúdil by reakciu. Mal pocit, že by vedel nazrieť do vnútra každého z dôstojníkov. „Čo nato hovoríte?“ spýtal sa, no nečakal na odpoveď. „Jedná sa o plán, ktorý vás všetkých zapíše do histórie. Len na vás bude záležať, či v dobrom alebo hanebnom. Či budete hrdinovia alebo sračky.“
Znova sa zopakovalo to čo pri čítaní. Niektorým sa dala čítať z tvárí ťarcha novej zodpovednosti. Iným však polichotenie, očakávanie novej slávy. Ako sa dalo čakať, neprotestoval nik.
„Súdruhovia,“ oslovil ich trochu familiárnejšie, starým sovietskym spôsobom. Všetci si naň pamätali. Takýmto titulom ich častovali v časoch, kedy boli mladí, smelí kadeti a poddôstojníci. Boli to časy, kedy pojem profesionálny vojak niečo znamenal. Boli to časy, kedy na takúto šancu čakali každým dňom. „ruský národ do vás prostredníctvom Kremľa vložil novú nádej. Je to na vašich schopnostiach, ako sa zachováte a čo národu a Kremľu predvediete. Máte mesiac nato, aby ste vypracovali podrobný plán svojho postupu na svojom fronte. Globálny plán viete, na vás teraz stojí to, ako rozkaz prevediete do praxe. Bez oneskorenia, bez zásadných odchýlok. O vašich postupoch pri vypracovávaní plánu ma budete informovať na tomto mieste raz za týždeň. Termín vám vždy oznámim. Odložíte všetku prácu, všetky povinnosti, všetky rodinné udalosti. Žiadne zverejnenie detailov mimo osoby výslovne uvedené vo vašom spise. Nič so mnou nebudete komunikovať telefonicky ani emailom. Porušenie sa trestá.
A ešte jedna vec: oddnes každý z vás dostane pridelených dvoch mužov zo špeciálnej jednotky Rossgvardije. Títo muži sa budú po dvanástich hodinách striedať vo vašom monitorovaní až do odovzdania zložky u mňa, v tejto miestnosti. Žiadna návšteva, žiadna svadba, žiaden nákup, žiaden pohreb neprebehne bez och vedomia alebo osobnej prítomnosti. Do vašich bytov budú umiestnené odpočúvacie zariadenia a spis nesmie opustiť pracovňu, s výnimkou porád, teda raz za týždeň. Spis aj vaše vypracovanie bude buď na vašom pracovnom stole, tomto stole alebo vo vašom stole. Porušenie... veď viete.“
A generáli vedeli. Ich nadšenie z prejavenej dôvery trochu opadlo, keď sa im na chodbe predstavili ich noví spoločníci. Vysokí, v uniformách Rossgvardije, bez hodnostného označenia, s čiernymi okuliarmi. Povedali vždy iba krstné meno. Nejeden generálmajor alebo admirál musel prehltnúť horkú slinu, keď si uvedomil, že dotyční mladí muži, podľa veku maximálne tak kapitáni, budú po dobu jedného mesiaca de facto ich nadriadenými. Kapitán bude rozkazovať generálovi...
Fyzikálne zákony a príkazy z Kremľa však neobídeš.
Ani ja neobídem nedostatok kofeínu. Nie, tentokrát nie kafé ale nafta. O týždeň dávame 4.000 km po zasnežených ukrajinských pláňach, takže budeme potrebovať dotáciu.
