„Toto sú satelitné zábery pacifického pobrežia Antarktídy“, ukázal generál Hargrave na kostrbatú čiaru, prevažne bielej farby. Miestami z nej vytŕčali tmavšie pásy pevnej horniny. Nebyť toho, že sa bavili o úplne opačnom konci sveta, prezident by si myslel, že vidí mapu Grónska, alebo Kanadských ostrovov. „Upresním, že ide o mapu pol dňa pred dopadom Táxet. A toto“, bodol prstom do klávesnice, „toto je mapa spred sotva dvoch hodín. „Silueta sa nepatrne posunula a čiastočne sa zmenil uhol svetla. Na póle bola noc, avšak pobrežie bolo osvetlené slabým svetlom. Čo však prezidentovi najviac udrelo do očí, boli tucty jasnočervených bodov náhodne rozmiestnených kúsok od pobrežnej línie.
„Čo sú tie iskry?“
„Sopky“, odvetil Hargrave. „Desiatky sopiek. Všetky explodovali v posledných asi dvanástich hodinách. Prakticky naraz.“
„Aha.“ Prezident mal pocit, že za posledné dva dni ho stíha jeden jazdec apokalypsy za druhým. Čo ho čaká zajtra? Godzilla, King-Kong, alebo mimozemšťania ?
„Približne od pol noci seizmografy v celej Antarktíde, aj v Čile zaznamenávali prudké zemetrasenie, ktoré spustilo náhlu sopečnú činnosť po celom kontinente.“
Prezident si musel sadnúť. „Myslel som, že problémy so seizmografmi očakávame skôr v Grónsku, Milton ...“
„To Ta´xet, pane“, odvetil Hargrave. „Nikto s tým nerátal, pretože sme mali príliš málo času na spracovanie dát. Avšak Ta´xet udrela do Grónska a vlny z tohto dopadu sa šírili tekutým múrom zeme skrz-naskrz až do protiľahlého pólu. Vlny sa stretli v Antarktíde a prakticky odpálili všetky antarktické vulkány. A sú ich desiatky, pane.“
Prezident si pretrel nos. Aj minister aj asistenti si všimli, že tento krát jeho prepracovanosť neskrývajú ani šminky.
„Čo nás teda očakáva teraz, Milton?“
-------------
Kým prakticky celý svet oslavoval relatívne ľahkú kolíziu, najväčšiu za posledné milióny rokov, na južnom póle vypuklo peklo. Hoci mnohé polárne stanice boli postavené na súvislom ľade, ktorý zemetrasenia trochu pohltil, kovové konštrukcie sa opakovane chveli a superdrahé zariadenia sa rozbíjali. Pohyby vrstiev pozohýbali tyče vrtných súprav a niektoré budovy sa utrhli z kotvenia. Na južnom kontinente práve nastávala zima; ľadovcový povrch bol bičovaný orkánmi, takže pár stovák výskumníkov prežívali krušné chvíle.
A seizmografy skákali hore-dole ďalej.
„Antarktída má na svojom povrchu viac ako 90% ľadu celej Zeme“, vysvetľoval Sexton, ktorý bol dovedený nazad z letiska do Bieleho domu. „Pomerne veľký kontinent je natoľko zlisovaný miliardami ton tiaže, že reálne ide vlastne o súostrovie. Naviac aj samotná pevnina je vlastne zložená z dvoch častí, ktoré na seba tlačia. Jedna sa pritom podsúva pod druhú – takže ohnivý kotol pod kontinentom sa tlakuje ďalšou a ďalšou magmou, ktorá má len málo priestoru kam vniknúť. Ta´xet proces urýchlila – tlak po náraze prešiel zemským jadrom ako tsunami, ktoré sa vylialo dvanásťtisíc kilometrov na juhu.“
„Predpoklad je, že hladina svetových morí stúpne o tri až šesť metrov,“ prehlásil George Morales, popredný svetový expert na oceány. Pôvodom Portoričan a syn rybára, vypracoval sa na špičkového odborníka na pohyb morskej hladiny a zmeny oceánskych prúdov. Hoci ešte nemal ani štyridsať, bol označovaný za jedného z dvadsiatky najvplyvnejších vedcov súčasnosti.
„Za ako dlho?“ spýtal sa prezident. Za posledné týždne sa skutočne príliš nevyspal a ani sa netajil tým, že ho už reťazec Jóbových zvestí unavuje. Morales spustil prezentáciu na tablete. „Očakávame približne metrové vzostupy do konca roka, pane. Na južnom póle je zima, takže veľké množstvo roztopenej vody znova zamrzne. Avšak rátame s tým, že koncom zimy – našej zimy na severe – sa vovalia do južných prúdov tisíce kubických kilometrov sladkej vody. „pomerne rýchlo – možno za dva mesiace.“
„No a zvyšok? Zvyšné tri až päť metrov?“
„Z Antarktídy sa ulamujú obrovské kry ľadu. Väčšie, ako kedykoľvek predtým. Mnohonásobne hrubšie ako kedykoľvek predtým. Zatiaľ sú tam, pozdĺž pobrežia, no znova v lete ich môžu zvyšné teploty pouvoľňovať a oni sa dostanú do prúdov. Možno nie naraz, no v rozpätí roka – dvoch.“
Prezident sa zamyslel. „Päť či šesť metrov nie je nejako veľa?“
Oceanológ odpovedal úprimným smiechom. „Ak bývate v D.C. alebo Montane, tak nie. Problémom je, že rozsiahle časti Floridy, Georgie a trebárs samotný Manhattan určite zatopené budú. Nehovoriac o Louisiane – spomeňte si, čo spravila Katrina s New Orleansom. A to sa len pretrhli hrádze, nič viac.“ Posunul tablet pred najvyššieho. „Pripravil som dve krátke prezentácie po troch slajdoch. Jedna je územie Štátov dnes, s tromi metrami a šiestimi metrami vody naviac. To isté aj pre svet.“
Prezident presúval jednotlivé mapy. „Čo sú tie čísla na hornom okraji?“
„To je približný počet obyvateľov, ktorí žijú na tom zaplavenom území dnes.“ Nechal prezidenta niekoľkokrát prejsť prezentáciami. „Ako vidíte, už tie tri metre dokážu len z územia USA vyhnať desiatky miliónov ľudí do vnútrozemia. A bavíme sa o dvoch, maximálne troch rokoch od dneska.“
„Tri metre by podľa tohto zasiahli aj Washington, George.“
„Iba okrajovo, pán prezident. Tri metre by sa dali v D.C. zvládnuť aj bariérami. Podstatne horšie by to bolo v New Yorku a na pobreží Texasu a Louisiany. A všimnite si Holandsko, severné Nemecko a východné Anglicko – tam sa bavíme skutočne o ťažkých stratách na obývateľnej ploche. Ešte horšie by to však bolo v Číne. Ekonomika Číny by skolabovala do mesiacov a vypukol by hladomor, aký krajina nezažila už päťdesiat rokov.“
Prezident prepol na šesťmetrový model rastu hladín. Potichu zapískal.
„Všimnite si, že v Európe by to príliš straty na ploche nezvýšilo. Avšak Ázia, najmä Čína, Vietnam a obzvlášť Bangladéš, by boli zdevastované. Všimnite si Floridu a východné pobrežie. Takisto záliv v San Franciscu – škody by boli obrovské. Pri šiestich metroch by sme museli presídliť dvadsať až tridsať miliónov Američanov. To je celý Texas, pán prezident, ktorému musíme vybudovať strechu nad hlavou, infraštruktúru a nájsť mu náhradu za zničenú pôdu.“
