I. VEĽKÁ HRA
Okolo obrovského stola stálo viac než tucet postáv, nerovnomerne rozostavaných do skupiniek podľa toho, aké spojenectvá či naopak averzie ich formovali. V mamutej sieni, hojne zaliatej tajuplným nepozemským svetlom, sa toto osadenstvo smialo, klialo, zabávalo i nudilo, striedavo triumfovalo i zažívalo trpké pády už celé veky, ale napriek tomu ešte stále nebolo tomuto súboju koniec.
Prípadnému novopríchodziemu - nech bola táto myšlienka akokoľvek absurdná - by okamžite udrel do očí zdanlivý chaos na stole. Tisíce a tisíce drobných figúrok, kamienkov, korálok, žetónov i rôznych neopísateľných drobností ležali v najbizardnejších zhlukoch, sieťach, mätežiach či úplne sólo po povrchu hrubej dubovej dosky s vyrytou a zdobenou mapou. Komplexnosť obrazu by zobrala bežnému človeku dych.
Lenže vôkol stola nestáli bežní ľudia.
Väčšina tak síce vyzerala. Niektorí však vyzerali tak odlišne, že novopríchodziacemu človeku - akokoľvek absurdne by táto myšlienka vyznela - by vyrazili dych...
Jeden z týchto odlišných bol práve na ťahu. Hoci výškou presahoval kohokoľvek z ostatných, na rozsiahlej šachovnici mu už patrilo iba bojisko veľkosti dlane, a aj to podľa všetkého čoskoro stratí. Trochu nervózne sa poškriabal jednou rukou na temene hlavy v hustej hnedastej srsti; práve tam, kde sa mu z každej strany k lebke pripájal jeden rozložitý paroh. Potriasol druhou rukou a potom ňou akosi neobratne vrhol voči šachovnici. Nesúrodý mix slonovinových kociek, rohovinových žetónov, kamienkov, kariet a ďalších predmetov sa rozutekal po doske stola. Niektoré zostali takmer okamžite ležať v pokoji; iné ešte chvíľu tancovali v labyrinte polí a až potom sa zastavili.
Skupina mužov a žien okolo stola zadržala dych...
„Z políčka Munster 2333 na Munster 2335!,“ vyhlásil starší muž oblečený v tóge, kedysi jeden z favoritov stretnutia, dnes však už iba ako dávno vyradený herold.
Jedna z figúrok na zelenej časti mapy sa akousi neviditeľnou a tajuplnou silou pohla a prevrátila inak sfarbenú postavičku o dve políčka ďalej, ktorá sa rozplynula vo vzduchu.
„Muiredach Mac Oelrán zabil Maél Rubhu,“ pokračoval šedivý starec. Oveľa mladší muž zaklial akýmsi čudesným jazykom; zvyšok skupiny sa naopak viac či menej viditeľne potešil.
„Sviniar!,“ sykol mladý muž na parohatého hráča, ten sa však len škodoradostne zachechtal divošským smiechom a spokojne pleskol rukami.
„Pokračuj!,“ vyzval šedivý starec ďalšieho z hráčov a napravil si tógu - čiastočne preto, aby zakryl svoj úsmev. Práve tento čosi vyše tridsaťročný sopliak so zjazveným čelom ho pred časom vyradil z hry a on napriek svojim šedinám a stareckej rozvážnosti nikdy nedokázal skryť svoje priam detinské nadšenie, keď to tomu Benjamínkovi niekto vrátil.
Tretí z hráčov, impozantný muž v stredných rokoch so spletenou plavou bradou a pohľadom nezmieriteľného bojovníka dopil zo svojho rohu zvyšok medoviny, hlasne si odgrgol a do prázdneho rohu vsypal hracie kocky. Všetkým dôkladne zatrepal a obsah rohu vyvrhol na hraciu plochu.
Tucty kociek a kariet skákali po zelenej mape ako roj splašených lúčnych koníkov. Niektoré sa uchytili na tmavých plochách, niektoré dokonca mimo hlavnej zóny boja, ale väčšina sa odrazila od cípu zvráskaveného ako tvár starej ženy a namierila na iné miesta. Bola to hráčova obľúbená metóda hry.
Skorý herold už chcel začať vyhlasovať niektoré menšie zásahy Plavobradého, keď mu v tom padol zrak na jedno políčko na stole. Prekvapene - a tiež potešene - mu vybehlo obočie o čosi vyššie. „Z Trondelagu do Northumbrie.“
„Thorleif Larssen versus Lindisfarne?,“ zarazene prehovoril ďalší z už vyradených starcov, tvárou aj oblečením podobný heroldovi.
Mladík s poďobaným čelom vyjavene otvoril ústa: „Čože? Stratil som Hygebalda?“ Skupinkou sa ozval tlmený smiech a Paroháč dokonca vybuchol dunivým smiechom.
Na hracej ploche zmizlo niekoľko figúrok v mladíkových farbách a v okolí poslednej Paroháčovej figúrky rozostavil plavovlasý hráč svojich bojovníkov. Hoci prvému z hráčov to neprinieslo žiadnu výhodu, škodoradostne sa mladíkovi škeril do ksichtu.
Vlastne ani nebol jediný. Mladík držal sám polovicu mapy a už nejaký čas pomerne neohrozene rástol. Zvyšní členovia - tak hrajúci ako aj prísediaci - si nič iní, ako pár podobne podpásových ťahov ani neželalo. Hovorili tomu návrat do normálu.
Najmladší z hráčov ešte chvíľu na veľkú radosť ostatných klial a prskal zlé. Jazvičky na čele sa mu ako vždy pri amoku sfarbili sýtejšie.
„Ja vám ukážem!,“ zavrčal na spoluhráčov. Herold si zhlboka zívol. Nieže - by bol tak unavený; po posledných dvoch ťahoch sa ani nedalo povedať, že by sa nudil. Len chcel podpichnúť toho mladého a príliš drzého hajzlíka...
Kocky, žetóny a ďalšie drobnosti sa znova rozsypali po palete škvŕn, čiar a výstupkov. Keby v nejakých verili, modlili by sa účastníci k svojim bohom.
„Aaargh,“ zakvílil menší muž s dlhým havraním vrkočom a úzkymi očami a zaryl si nechty do tváre.
„Kurva!,“ zaručal Paroháč a udrel svojou obrovskou päsťou do stolovej dosky. Hoci by úder jeho ruky zlomil chrbticu aj najmohutnejšiemu turovi, stôl sa ani nezachvel.
Jeden zo žetónov pristál na políčku, kam pred chvíľou triumfálne pritiahol so svojim posledným hrdinom Paroháč, a figúrka znázorňujúca Muiredacha Mac Oelrána zarástla ďatelinou. O kus ďalej, uprostred plochy stola, zasa jedna z figúrok Zjazveného zhodila figúrku Plavovlasého v tvare vysokého bieleho stromu a mala ešte toľko sily, že narazila do okrúhlej veže Šikmookého a rozbila ju. Tak ako pre Paroháča Muiredach, tak aj Hrink bol pre neho poslednou baštou.
„Jedným ťahom vyraďuješ dvoch protihráčov,“ neochotne a s grimasou riekol herold. Odteraz hráte len šiesti.“
Mladík však nepočul. Celou rozsiahlou sálou rezonoval jeho pološialený smiech. Tento ťah bol dvojnásobne drvivý a zelený fľak na jednej strane mapy, ako aj plocha pozdĺž dlhej modrej čiary je v strede nabrali jeho farbu. Záchvat rehotu pobúril ďalšieho z hráčov, mohutného muža s hlavou býka, ktorý bol takmer rovnako vysoký ako vyradený a stále hromžiaci Paroháč. Trojica drobných figúrok totiž vnikla pri tomto ťahu do jeho radov a hrozila, že uprostred jeho vlastného územia sa mu zjaví nebezpečná puklina. Pohŕdavo odfŕkol a vzal do svojej dlane hromádku kociek. Z celej sily nimi zatrepal, až sa zdalo, že ktosi roztočil rapkáčom; skôr ako stihol kocky vrhnúť, pribehla za ním nižšia čiernovlasá žena a čosi mu vtisla do druhej ruky. Rohatý prestal mykať rukou a zatváril sa prekvapene. V dlani mal dve čierne postavičky – jednu v tvare bojovníka a druhú v tvare psa či vlka. Potom sa spokojne usmial - ak mu tento vrh vyjde, ženou doložené figúrky dokážu hrozbu odvrátiť.
Ešte raz rozkmital rukou a pomiešal kocky a všetky ostatné veci. Mladík nervózne zaťal pery a úplne zbytočne si napravil svoj rubáš.
Hrsť drobných predmetov rozvírila vzduch a dosadla na mapu. Časť ostala zväčša neužitočne a bez efektu ležať, čím len zvýšili chaos na mape; niekoľké trochu pohli figúrkami druhých hráčov, vrátane tých, čo boli momentálne s Rohatým v aliancii.
Kdesi uprostred mapy, na drobnom a zdanlivo bezvýznamnom políčku medzi siedmymi pahorkami, rozťahovali tri figúrky vo farme Mladíka svoje chápadlá. Bežný smrteľník - ak by sa ale náhodou sem dostal - by povedal, že sa nič nedeje. Rohatý, Plavovlasý a aj ostatní hráči však vedeli, že táto malá puklinka v radoch samotného Rohatého je v skutočnosti puklina v základoch jeho domu. Trochu sa rozrastie a stavba sa s rachotom zrúti - pokiaľ sa ale rýchlo nezapláta a trojica postavičiek Zjazveného sa neodstráni.
A práve k týmto trom figúrkam teraz smerovalo niekoľko malých siluet.
https://donio.sk/pomoc-pre-28-brigadu-a-brigadu-pri-pokrovsku
