2. IN NOMINE PATRIS
Stavba nebola príliš veľká, avšak bola len prednedávnom dokončená a jej snehobiela fasáda kričala doširoka-ďaleka o to viac. Medzi stovkami zväčša drevených a učupených stavieb pôsobila akosi nepatrične exoticky; pozlátený kríž na najvyššom bode strechy tento dojem ešte umocňoval.
Pred rotundou stál starší muž a rozhliadal sa vôkol seba. I keď len málokto z jeho rovesníkov sa dožil takéhoto úctyhodného veku, jeho myseľ bola ostrejšia a oči prezrádzali silnejšiu vnútornú energiu ako u drvivej väčšiny miestnych.
Mladý jastrab v starom tele. Pre okolie často nebezpečná kombinácia.
Slnko sa dotklo horizontu a v tom okamihu začal starý muž s pohľadom dravca spievať. Pár krokov za ním sa naklonil rovnako oblečený mladík s riedkou briadkou k tretiemu mužovi v podobnom rúchu a riekol: „Sleduješ to Berno? Každý deň je tu o čosi viac ľudí a nielen starých poverčivých starien.“
O čosi starší muž s vyholenou tonzúrou mu prisvedčil. „Strýkove kázne dokážu v srdciach pohanov robiť divy. Počkajme na pôrod a o pár rokov sa dá pokrstiť aj vladyka...a potom aj celý kraj.“ Na okamih zmĺkol, ale potom mu to nedalo a doplnil: „A tri miesta pre svätých budú potom vyhradené pre nás.“
Mladík sa usmial a oči mu túžobne zažiarili. Mal len čosi cez dvadsať rokov a už o ňom jeho nadriadený hovorí ako o potenciálnom svätom. Nezvyklé... ale zasa nie nezaslúžené. Trojica mníchov sem prišla na rozkaz cisára Karola len pred dvoma rokmi, aby som sa po vzore Virgila, Emmeráma a Wilfrida-Bonifáca pokúsila buď konvertovať meherenských Slovanov od rieky Nitravy na pravú vieru, alebo v prípade neúspechu padnúť na misií ako mučeníci a zaistiť si tým večnú slávu. Doteraz to vyzeralo na druhú možnosť, a zjazvená hruď prostredného z mužov tomu dávala za pravdu. Slovania sa tých svojich bludov nechceli vzdať úplne zadarmo.
Ale pri pohľade na dobré dve stovky veriacich a ochotne načúvajúcich miestnych sa už začala risovať možnosť všeobecnej konverzie na sever od Dunaja. Prvé tri kostoly - vlastne iba rotundy bez veží a s drobnými apsidami na východnej strane - už stáli a svietili belosťou vápna a nádherou fresiek. Tu na hradisku ju zasvätili svätému Emerámovi, v skalnatom údolí hodinu cvalom na východ Virgilovi a asi deň jazdy na sever zasa Bonifácovi.
Traja bavorskí kňazi na rozkaz franského a italského cisára postavili Slovanom tri chrámy zasvätené trom misionárom z britských ostrovov, aby sa zato dostali do neba k pravici Rimanmi umučeného Žida, zasmial sa mladík v duchu. Svet sa naozaj zmenšuje, dodal sám seba.
Laudate Dominus, zanôtil chrbtom otočený najstarší kňaz, a to prebudilo najmladšieho z myšlienok. Spolu so spoločníkom začali spievať chorál. Veľká časť z pozbieraných Nitravanov sa pokľakla a dosť neobratne sa prežehnali.
Ešte máme čo doháňať, skonštatoval mladík spievajúc. Ale pred sebou máme more času, za sebou najmocnejšieho kresťanského vládou a nad sebou Všemohúceho, ktorý im pomôže v najhoršom.
A nebude to dlho trvať...
*****
Po bolestivom a dlhom kriku ženy sa konečne ozval detský plač. Vladyka bol pôrodnou babicou vykázaný von z miestnosti - tam, kde sa rodí nový život, nemá čo robiť muž. Teraz najmocnejší muž od Karpát k Hronu bezradne pochodoval ako pes v klietke sem a tam a do všetkého nervózne kopal.
Dubové dvere sa otvorili a mladá pomocníčka babice vykukla von. Bol to „jej“ prvý pôrod a tak bola rovnako bledá ako vladyka. „Pane?,“ nesmelo hlesla a ustúpila zo dverí. Muž doslova vystrelil.
V žiare tuctov sviec, ktoré darovali rodičke traja bavorskí kňazi, sa nad čerstvou matkou skláňala babica a dve pomocníčky, ktoré oplachovali krv a umývali dieťa. Nocou sa niesol nevrlý detský plač. Takže dieťa žije, s úľavou si vydýchol vladyka. Ešte zistiť podstatnejší faktor - akého je dieťa pohlavia.
Rýchlo pozrel na manželku, ale tá bola na smrť vyčerpaná - rodila od neskorého rána a to už bola polnoc. Babica k nemu pristúpila a podala mu v plátne zabaleného škreklúňa. Vladyka nešikovne zobral balík do rúk a rozbalil ho v miestach, kde kopali nožičky.
Od radosti chcel vykríknuť, ale radšej si zahryzol do pery. Len v mysli sa mu ozýval krik: Máme chlapca! Máme syna! Máme následníka trónu!
„Blahoželám ti vladyka,“ prerušila mlčanie babica. „Stal si sa otcom zdravého chlapca. Zaplatíš mi až ráno,“ a potom sa nahla bližšie k nemu, aby ju počul len on: „A nezabudni zajtra obetovať bohom!“
Čerstvý otec sprisahanecky žmurkol na starenu a prikývol. Jeho manželka aj po troch rokoch rozumela miestnemu nárečiu menej ako by bolo vhodné, ale zato dostatočne nato, aby babicine slová pochopila.
Pomocníčky už doupratovali a s hromadou zakrvavených handier a vedrom špinavej vody zmizli v temnote. Vladyka si sadol k driemucej manželke a zašeptal jej do ucha.
„Láska, máme synčeka.“
Uprostred voskovitej, vyčerpanej tváre sa zjavili unavené oči. „Náš syn.“ Ústa prvorodičky sa sotva badateľne pousmiali. „Syn, ktorý obráti celé kniežatctvo na pravú vieru. Dáme mu nejaké dobré, kresťanské meno.“ Žena sa sťažka nadýchla. Bolo zjavné, že prvé dieťa je zároveň jej posledné.
Knieža zbledol, až jeho tvár vyzerala ako tvár rodičky. Hoci ona bola kresťanka a on zarytý pohan, nekonečne ju miloval a nechcel o ňu prísť.
„Pribina,“ šepla kňažná. „Nech nášho syna pokrstí kňaz Godizelo. Čím skôr, tým lepšie. A nech ho pomenuje po ňom samom - naše dieťa musí byť Božím svetlom.“ Žena sa s nevýslovnou námahou zdvihla na lakťoch a uprela unavené oči na manžela.
„Sľúbiš mi to, Pribina?“
Knieža s horkosťou prikývol. V hrdle mu navrela hrča a do očí sa mu tisli slzy. Len pár okamihov cítil obrovskú radosť a ihneď ho vystriedal žiaľ.
„Sľubujem. Nech sa teda volá Godizelo.“
Žena sa zvalila opäť na kožušinu. Napriek unikajúcemu životu a úplnému vyčerpaniu sa na jej voskovitej tvári rozhostil spokojný úsmev.
Nočný lejak sa spustil na šindľovú strechu paláca a kdesi za Zoborom sa zablyslo. Kým vietor priniesol vyblednutý zvuk vzdialeného hrobu, hruď Adelheidy kledla naposledy. Na tvári jej zostal úsmev, akoby splnila svoju úlohu a napriek všetkému utrpeniu a bolesti sa cítila spokojne.
Malé dieťa v náručí dojatého otca zamrnčalo; iba to ho vytrhlo z myšlienok. Chvíľu si prezeral vytúženého syna, ktorý ho stál takú drahú obeť.
„Čo s tebou, chlapče? Chcel som ti dať nejaké dobré našské meno, aby si dával najavo, kde si sa narodil: Mstislav, Vojnomír, Nitrabor... Miesto toho ťa musím pomenovať po jednom ukňučanom a navoňavkovanom bavorskom kňazovi.“ Decko zafňukalo a otec prikázal babici zohnať dojku.
„Nech sa stane Adelheidina vôľa: budeš sa volať Godizelo a budeš otcom Godizelom hneď zajtra pokrstený.“
Niekde vo výške nad hradiskom sa zablyslo a osvietilo spleť palisád nad riekou Nitravou, babicu ponáhľajúcu sa zobudiť dojku a cez rohoninové okná aj otca s dieťaťom v náručí. To sa tvárilo, akoby mu bolo všetko jedno - bavorské meno, zajtrajší krst, otec Godizelo, smrť mamy, aj búrka nad Tríbečom.
Zato otca prekvapil zvláštny zvuk hromu. Zdalo sa mu, že v ňom začul akýsi zvláštny smiech, škodoradostný aj triumfálny zároveň, ktorý prichádzal kdesi z nebies.
*****
„Laudate Domini...,“zanôtil v kňažskom rúchu a niekoľko ľudí sa pridalo zborovo ko ďalším slovám. Bolo horúco, čoskoro asi príde búrka a mužovi sa uprostred tonzúry perlili kvapky potu.
Okolie rotundy svätého Bonifáca bolo plné ľudí, ktorí boli zvedaví na večernú omšu a zároveň noviny z Nitravy. Berno, Godizelov strýko a kňaz na Bojnovom kradisku severne od Pribinovho hradisla, sa podchvíľou vybral k svojmu strýkovi alebo synovcovi, a vždy priniesol zaujímavé zvesti. Pravda, odkedy s pomocou pár tuctov konvertovaných miestnych bojovníkov vypálil svätyňu neďaleko Bojenovho hradiska a odkedy doslova vyčistil okolité dediny od modiel a obetných hájov, vždy s ním radšej cestovalo zo päťdesiat ozbrojených mužov na koňoch.
Jeho zelótske činy spôsobili, že necelá polovica miestnych ho bezmedzne uznávala ako svätého muža, avšak väčšia časť si brúsila meče na jeho kresťanskú vyholenú hlavu. Nebyť Pribinovej autority, tak by buď na hornom toku Nitravy vypukla občianska vojna, alebo by bol potravou rybám na dne rieky. Len Pribina - paradoxne stále pohan - ho delil od vstupu do raja a mučeníckej smrti.
Bernovi spoločníci, všetko miestne deti neznalé latinčiny, s biednymi znalosťami liturgie a všetkého okolo omše, pokračovali spievať svojou príšernou latinou. U nás v Bavorsku aj kastrované žrebce vedia lepšie tú výslovnosť, pomyslel si. Čo už, je tu ešte príliš krátko a príliš osamotený. Krokom k raju, uškrnul sa.
Pieseň skončila. Až teraz si všimol, že okrem obligátnych dvoch stoviek miestnych duší - účasť na bohoslužbách bola pre obyvateľov hradiska nutná - je tu ešte niekoľko ďalších účastníkov. Pár z nich poznal: niekoľko žien z okolitých dedín, ktoré raz za čas skočili na omšu, keď práve neboli za hrncami alebo na poli, zo desať či pätnásť mužov, ktorí pôvodne fanaticky odmietali Krista, no za posledný mesiac sa už párkrát zúčastnili omší a sem-tam dokonca prispeli aj pár drobnými darmi. Ešte ich dohnať ku krstu, pomysle si Berno. Zvyšok veriacich tvorilo niekoľko kupcov z dvoch karaván - jedna viezla soľ zo severu a nejaký jantár a prišla okolo obeda, druhá išla z východu s veľkým nákladom železa, súkna a zbraní a dorazila len krátko pred začatím omše. Pár vozov bolo otvorených a pred omšou z nich rozpredali pár drobností miestnym, niekoľko zostalo zavretých - tie odstavili pred bránou. Omše sa zúčastnila väčšia časť druhej výpravy, vrátane bohatého veliteľa a jeho čiernovlasého strážcu so zvláštnym uhrančivým pohľadom.
„A teraz ešte krátke podobenstvá vo vašom jazyku,“ preriekol kňaz svojim bavorským prízvukom, ale slovanským nárečím na ovečky. Z hlúčiku mládeže vystúpil o čosi starší mládenec a začal kázať. Berno ešte nehovoril miestnou rečou plynule a tak vždy pred omšou naučil Velerada niečo z biblie a on to s prijateľnými odchýlkami preložil obyvateľom Bojenovho hradiska.
Bavor za ten čas zložil svoje ruky na hruď a pozrel sa na oltár pred rotundou. Bol to dar od strýka Meinrada spred dvadsiatich rokov a zároveň jediný Bernov majetok. Na oltári bolo sedem medených, pozlátených plakiet znázorňujúcich anjelov a Spasiteľa. Miestni si nevedeli predstaviť ani ukrižovaného človeka, ba ani anjelov, a tak tento dávny podarúnok prišiel misionárom úžasne vhod. Rovnako aj zvony, trochu čerstvejší dar od Meinrada – okrem Nitry nebol na sever od Dunaja jediný a pre Slovanov to bolo čosi neskutočné. Čo by to bolo za sväté miesto bez zvonov?
Mladý Velerad čoskoro doprednášal podobenstvá Ježiša a kňaz rozpustil veriacich. Deti začali vyberať milodary - zväčša malé mince alebo zlomkové striebro. Pár veriacich osobne zložilo pred Bernom zarezané kurence, vajcia, uloveného zajaca či trochu ovocia. Aj kňaz musí z niečoho žiť.
Keď bola väčšina ovečiek rozídená, veliteľ priekupníkov zbraní podišiel ku kňazovi. Po boku sa mu hompálal meč a Bavorovi na okamih stuhla krv; neznámy však z vrecka vytiahol byzantský solid zo zlata a podal mu ho.
„Najkrajšia kázeň, akú som kedy severne od Dunaja počul,“ povedal potešenému Bavorovi. „Toto máš za ňu, otče. Za ňu a zato, že pokrstíš pár posledných z mojej družiny, ktorí k tomu ešte nemali možnosť.“
Berno blysol pohľadom do misiek na milodary a zhodnotil, že celý dnešný výber nemá ani štvrtinovú hodnotu zlatého solidu, čo mu núkal neznámy. „Bude mi cťou, pane,“ vyjachtal zlou slovienčinou. „Krst je odo mňa tým najmenším, čo môžem pre teba spraviť!“
Neznámy sa milo usmial. Bol sotva tridsiatnik, ale z očí aj tváre mu sršali skúsenosti tak v bežnom živote, ako aj na bojisku. Otočil sa a čosi zvolal na svoji mužov. Z hlúčika ostýchavo vykročil vari tucet z nich.
„Minca je za mňa. Okrem toho ti dá každý z nich dobrovoľne niečo z tovaru, ktorý vezieme na východ. Náradie, nože, súkno, bronzový riad. Stačí si vybrať.“ Opäť čosi zvolal a o chvíľu vošli cez bránu vozy, ktoré dovtedy stáli pred bránou. Prvý z nich zastavil na križovatke uličiek medzi domcami, no tým zablokoval kolónu; posledný z vozov teda ostal trčať pod drevenou bránou. Kňazova telesná stráž zneistela, ale jeho potešené správanie ich upokojilo. Ide predsa o úprimných kresťanov a čoskoro aj o novokrstencov. Sprievod neznámeho šľachtica sa pomaly schádzal a Berno sa tešil z darov, ktoré jemu aj jeho pomocníkom kupci priniesli.
Pred ním hromadili bronzové a strieborné drobnosti ako aj jantár a vrecko soli. „Štedrí pútnici, nech vám Boh žehná,“ riekol s vďakou a povolal aj svoje stráže, nech si naberú niečo ako žold. Aspoň ušetrím z vladykovho príspevku pre seba a pre cirkev, pomyslel si. Strážcovia aj Bojen sa prehrabávali v tovare a z očí im svietila radosť, chamtivosť a vďačnosť cirkvi.
Tak to má byť, prebehlo Bavorovi hlavou. Milujem toto postavenie. Dokáže človeka uspokojiť nielen po duševnej stránke ale aj po telesnej. Človek proste nemôže byť nespokojný, keď mu nebeský otec dopraje splniť svoje poslanie.
Netrvalo dlho a Berno, krvácajúci z niekoľkých rán od mečov a pozerajúci nato, ako kupci, z ktorých sa zrazu vykľuli pohanskí nájazdníci, začali bortiť rotundu a rozbíjať oltár, sa plazil po blatistej zeme a vykašliaval krv. V hradisku prepukla panika a nastalo krviprelievanie. Väčšina miestnych sa rýchlo vzdala a zahadzovala kríže zo svojich krkov, ale značná časť sa bránila pohanom so zbraňami v rukách. Presile však rýchlo podľahli.
„Počuj šašo, mal by som ťa dať ukrižovať ako bol ukrižovaný tvoj boh.“ Vodca karavány podišiel ranenému Bavorovi a priložil mu na hrdlo zakrvavený meč. „To by ma ale zdržalo. Upáliť ťa nemôžem, pretože to by nás prezradilo ďalej v Nitrave. Ale urobíme to inak, ty pes. Vypálil si Perúnov háj, tak ťa nechám naraziť na kôl v inom obetnom háji. Nikto ťa nepochová, nikto ťa tam neoplače. A Pribina, ten zradca, sa nikdy nedozvie, že si zomrel tk hnusnou smrťou, pretože sám tak zdochne. Už zajtra.“ Bojovník sa zohol k ranenému a ticho doložil: „Meherenská vláda končí, nastáva čas Marvanov...“
*****
Po omši a obligátnych večerných prípravách hradisko rýchlo upadlo do spánku. Dokonca aj Pribina, ktorý zvykol chodiť spať neskoro, zaľahol podstatne skôr ako zvyčajne. Dnes sa cítil mimoriadne unavený...
Starší strážca sa krčil pod drobnou strieškou nad bránou rovnako ako jeho dvaja mladší kolegovia. Boli to čerství regrúti z okolitých dedín, sotva dvadsaťroční mladíci, no chtiví výcviku a vojen. Obaja sa hrdo hlásili ku Kristovej viere; bez toho by po novom ani neboli prijatí k strážam.
Starec ešte pred chvíľou sledoval sponad brány omšu pred rotundou, no nerozumel jej, pretože vietor odnášal kázeň bavorského kňaza. Ostatne, i tak bola veľmi krátka, pretože už v polovici sa spustila prietrž mračien a dav veriacich bol rozohnaný. Zmoknutý Meinrad išiel čoskoro tiež sa vysušiť a spať.
Ako poslednú dobu často, i teraz sa starý strážca na Nitrianskom hradisku zamýšľal nad Bohom aj starými bohmi. Vždy veril v pravých bohov a myšlienka jediného Boha mu bola celý jeho život protivná i komická zároveň. A tie rozpory v novom náboženstve - ako mohol byť všemocný a vševediaci Boh ukrižovaný obyčajnými vojakmi? Starec si nevedel predstaviť, ako by sa dav vysporiadal s hlásaním žrecov, že Perúna utĺkli dedinčania motykami a temnú Morenu znásilnili sedliaci. Takého žreca by asi sedliaci utopili v najbližšej studni. Alebo ten rozpor - Meinrad im tvrdil, že Boh je jediný a zodpovedá za všetko a všetkých sám; keď sa ktorési dieťa spýtalo, či nemá predsa len nejakého božského brata, Bavor ho div nevyfliaskal. Hneď nato sa ale Meinrad modlil za úspech vojenskej výpravy voči tlupe avarských miešancov nie k jedinému Bohu, ale hneď k Bohu, jeho božskému synovi, božskému duchovi a tiež svätému Jurajovi a Michalovi ako patrónom vojakov a strážcov. Z jedného Boha boli naraz piati a keď sa jeden z vojakov pýtal Bavora, prečo sa nemodlia k jednému ale piatim bohom, ten ho nechal zbičovať a odriekol mu podiel na koristi.
Divné sú tie cesty Božie, povzdychol si starý strážca. A spozornel. V hukote sa mu zazdal akýsi hlas spod palisád. Odložil slaninu, chytil do ruky ľahký oštep a neochotne vyšiel spod striešky do lejaku. Dvaja regrúti ho nasledovali s tasenými mečmi. Amatéri, pomyslel si ich mentor. Sú hore na palisáde, dolu do priekopy je to zo desať krokov hlboko a oni tasia meče.
Skôr, ako stihol zakričať výstrahu dolu k priekope, z kríkov pod palisádami sa ozvalo krátke šteknutie a na starcovu šiju dopadol meč. Paralelne s dažďovými kvapkami zletelo z ochodze skrvavené, takmer bezhlavé telo a zmizlo v špinavej vode. Jeden z regrútov zasunul meč a pískol ako myšiak; druhý spod plášťa vytiahol lano a prehodil ho cez palisádu.
To je zvláštne, pomyslel si v tom momente Pribina, keď pomrnkávajúceho synčeka prikrýval v paláci. Naposledy vyšiel von len naoko skontrolovať hradisko. Zasa sa mi zdá, akoby sa nebo vysmievalo, povedal si v duchu, sledujúc spúšť vôkol neho. Lialo ako z krhle, zdvíhal sa vietor a hoci Nitrava ležala uprostred močiarov, vladykovi sa zdalo, že aj tak priniesol závan horúceho pekla. Kdesi na západe sa zablyslo. Nespokojne si odpľul a cestou dnu nebadane, no smutne kývol hlavou k bielej rotunde, pod ktorou už mesiac tlela jeho nebohá manželka, a zamieril do sály.
„Bude búrka, ako keď zomrela Adelheida,“ povedal viac pre seba ako pre dojku, ktorej podával syna. Za pár minút sa stihlo takmer úplne zotmieť a vladyka nečakal na sluhov, ale osobne zapálil olejové lampy. Premkol ho nepríjemný pocit - nie že by sa bál búrky, on si len skrátka spomenul na osudovú noc pred vyše mesiacom, keď tak náhle ovdovel. Ak by prišiel aj o dieťa, neprežil by to ani on.
Po nádvorí zadupali ťažké čižmy a ozval sa buchot. Hradná stráž - niekoľko tuctov veteránov, ktorí sa striedali v službe obdeň a medzi ktorými bolo vždy tiež niekoľko nováčikov na zácvik - menila služby a narýchlo zaháňala poplašené ovce a svine späť do výbehov a chlievov. Nikto si nevšimol, že miesto starca a dvoch regrútov stoja teraz v búdke nad bránou štyria mladí muži v plnej zbroji a že po palisádach lezú nahor ďalší zbrojenci.
Nad siedmymi pahorkami Nitravy sa zablyslo a takmer okamžite aj zahrmelo. O sto krokov ďalej od prístrešku, odkiaľ zletel nešťastný starec do priekopy, sa cez palisádu preniesol čierny tieň. Na rozdiel od zabijakov pri bráne, on vošiel do hradiska zo strmej severnej strany a nepotreboval k tomu ani pomoc zradcov, ani lano, hoci hneď po prekonaní psalisády z nej zhodil povrazový rebrík. V ruke zvieral meč, ktorý už preťal nejedno hrdlo a oddelil od trupu nejednu končatinu, napriek tomu nebol nikdy ostrený a nikdy sa nezatupil. Dnes si príde na svoje aj on. Útočník chvíľu vyčkával, kým sa na protiľahlej palisáde zjaví viacero bojovníkov. Skôr ako hradisko padne, mal ešte jednu úlohu...
*****
Pribinov syn Godizelo, ktorého nikto nevolal inak ako Koceľ, zamrnčal. Dojka spala vo vedľajšej miestnosti a tak Pribina, hoci unavený, k nemu neochotne vstal. Možno len blesky ho poľakali, možno komár... Zohol sa nad kolísku s medeným krížikom a syna vzal do náručia. „Neboj sa drobček, pri mne sa ti nemôže stať nič,“ zašeptal synčekovi chlácholivo. „Ja ťa ochránim pred všetkým a všetkými.“ V tom okamihu sa mu pod hrdlom zjavila dlhá a ostrá čepeľ.
„To ťažko, vladyka,“ zasipel mu do ucha tichý hlas.
Pribinovi sa roztriasli nohy a stislo mu žalúdok. „Kto si a čo chceš?“
„Prišiel som obsadiť toto hradisko a vyhnať odtiaľto kresťanstvo.“
„Čo mieniš spraviť?“ Pribinove oči skĺzli k lôžku, kde ležal opretý meč. Problém bol v tom, že v rukách držal milovaného synčeka a toho musel najprv položiť.
„V tomto momente práve môj starý dobrý priateľ Mojmír z Moravy obsadzuje palisády a pohania v tvojom hradisku zneškodnili stráže. O niekoľko minút bude Nitrava znova naša, kňazi budú povraždení a rotunda zborená. Vládnuť bude Mojmír a starí bohovia.“
Vladykovi vyschlo v ústach. „Pokojne ma zabi, ale najprv odložím svojho syna do kolísky. Ušetri aspoň jeho život.“
Neznámy sa zachechtal. „Nie, svojho syna pekne drž na rukách. Aspoň mám istotu, že nebudeš viac škúliť na ten meč. Nerád by som ťa zabil a tvojho syna tiež nie.“
Pribina sa otočil a pozrel na čierny tieň. „Ty si ma neprišiel zabiť...a dobyť hradisko?“
„Dobyť hradisko áno, ale teba nezabijem, naopak, zachránim ti život, syn Radomira a Drahoslavy. Nebude to prvýkrát...“
„Rogan...?“
Votrelec sa zachechtal. „Máš dobrú pamäť, knieža. Je to už nejaký ten rok, čo som ti zachránil život a ty si ma napriek tomu spoznal. Bol si vtedy ešte malý...“
„Čo so mnou plánuješ, Rogan?“ Vladyka nechápal, čo sa tu tak náhle zomlelo.
„Okamžite zoberieš syna, meč a nejaké handry a vydáš sa preč odtiaľto. Dole na severnej strane pri ohybe rieky je stará bútľavá vŕba, pri ktorej je uviazaný žrebec. Stráži ho Goryvlad – pamätáš si Goryvlada? – a ten ťa nechá prejsť. Pôjdeš na juh a nikam inam – Bojenovo hradisko na severe bolo vyplienené včera a ten kňaz bol obetovaný v svätoháji, veľká výprava Moravanov smeruje na východ do Kostolca a hradiská na západe s nami spolupracujú dobrovoľne. Môžeš len na juh, niekam do Panónie. Prebroď sa cez Dunaj a potom si rob, čo len chceš. Vystríham ťa ale: nechoď pozdĺž rieky - nájdi si chodník cez luhy a čím skôr prekroč Dunaj.“
„Nemôžem tu všetko nechať,“ namietol vladyka. „Mám tu všetko, čo som kedy získal, mám tu príbuzných, priateľov, vojsko...“
„Nemáš priateľov, vojsko a okrem toho pankharta ani rodinu,“ precedil cez zuby Černokňažník. „Vojaci z tvojho pluku sa sami spojili s Mojmírom, pretože nie každý z nich si chce večer čo večer rozbíjať hlavu o zem v rotunde. Rodinu máš ešte nepokrstenú a tiež ťa ako zradcu nebude oplakávať dlho. A vyber si: alebo tu o pár okamihov zgegneš aj so synom, alebo utečieš tak ako si tu a teraz, len s holým životom.“
Pribina zaváhal. Jedna časť mozgu mu hovorila, že musí spasiť seba aj svojho jediného potomka, druhá ale kalkulovala s obrovskou stratou a neuveriteľným ponížením. Najprv chcel odmietnuť a bojovať či zahynúť ako šľachtic, ale vonku sa ozval výkrik a zahlaholili výstražné rohy.
„Pomôž mi Rogan,“ šeptol prosebne.
„Ber si meč, ja podržím toho krpca.“ Koceľ chcel plakať, ale Rogan ho gestom uspal. Pribina zatiaľ uchytil niekoľko kožušín a plátených kusov oblečenia, rýchlo zodvihol meč a spod postele dočiahol niekoľko skrytých mincí. „Ideme...“
Vonku sa medzitým rozpútalo peklo. Nižšia časť hradiska bola už plná bijúcich sa bojovníkov, ktorí sa snažili alebo dostať vyššie na nádvorie, alebo naopak tých druhých zatlačiť späť za palisády. V hustom daždi sa strácali vedrá krvi a obe strany ozbrojencov sa šmýkali v blate. Pribina zalapal po dychu – konečne uznal, že stratil celé svoje bytie a musí bojovať o púhy život.
„Tadiaľto,“ zavelil Rogan. Po palisáde prebehlo niekoľko mužov z Mojmírovho vojska a Pribina sa skrčil v kúte. „Rýchlo do paláca, Pribina je tam“, okríkol Moravanov a tí sa rozbehli do najväčšej budovy na hradisku. Chuderka dojka, doteraz spala ako zarezaná, teraz sa zarezanou akiste stane...
Onedlho sa spúšťala postava s balíčkom v ruke dolu palisádami. Severná strana bola ťažko schodná aj počas suchého počasia a dobrej viditeľnosti, o to viac musel vladyka dávať pozor, aby v náručí nerozdrvil klbko handier a kožušín. Kým zišiel až k slepým ramenám rieky, bola z neho jedna veľká hromada blata a lístia, ale Koceľ, stále omámený Roganovým kúzlom, stále pokojne spal. Pribina s tvárou mokrou od dažďa aj od sĺz naposledy kývol čiernej postave na palisáde, ktorá potom zmizla. Pomaly a opatrne sa začal brodiť porastom jelší a vŕb k starej vŕbe, ktorú mu opísal Černokňažník. Spoza chrbta sa mu ozýval neustály tlmený cinkot železa a čoraz sporadickejšie výkriky plné bolesti a zúfalstva. Striaslo ho. Chcel sa hodiť do vody alebo sa preklať mečom či trebárs vydať sa späť na hradisko a vyzvať Mojmíra, no to spiace klbko v náručí ho od toho odrádzalo.
*****
Starý Meinrad sa po poslednej modlitbe uložil spať. Za celý deň toho bolo dosť, teraz ešte aj zmokol a to mu neprospievalo. Spokojne zhasol tukový kahanec a prikryl sa kožušinou.
Sotva zaspal, ozvalo sa trúbenie rohov a poplašený krik. Najprv sa v posteli vzpriamil a lapal po dychu – potom však usúdil, že sa nejedná o nočnú moru ale o reálne výkriky a znepokojene vybehol von. Pohľad ho šokoval.
Okolo brány a rotundy prebiehali krvavé boje a podľa desiatok ležiacich postáv usúdil, že útočníci – nech to bol ktokoľvek – očividne vyhrávajú na celej čiare. Znepokojene sa rozbehol k palácu, aby skontroloval knieža aj jeho syna, či sú v poriadku alebo to už majú za sebou.
Brána sa v tom momente rozďavila dokorán a do hradiska sa vovalili vari dve stovky zbrojencov, mnohí z nich na koňoch. Hradná stráž okamžite podľahla; niektorí sa síce vzdali, ale väčšina beznádejne bojovala alebo bola zvalcovaná jazdou.
Kým dobehol k rotunde, prebehli Meinradovi hlavou dve veci. Je koniec, bola tá prvá, ktorú hneď aj zahnal - pokiaľ je pri nás Boh, koniec predsa nemôže nastať. Skôr ako sa dotkol dverí svätyne, prebehla mu krížom cez spánky aj tá druhá. Tú sa mu však už zahnať nepodarilo...
*****
Keď sa o pár okamihov poddalo posledné ohnisko odporu a dve stovky moravských bojovníkov prebrali kontrolu nad hradiskom, veliteľ karavány znechutene zahrešil. „Kam zmizol ten Radomirov pankhart? Kde je Pribina?“ Vojaci prehľadávali všetky kúty hradiska, prehádzali haldy sena a prekutrali aj hnojištia, ale Pribinu ani jeho syna nikde nenašli.
„Nevieš, kde môže byť, však Rogan?“ zahľadel sa nový vladyka na Černokňažníka.
Tomu sa však rozhostil na tvári taký zvláštny triumfálny úsmev, aký u neho nebol častý.
„Ty si mu pomohol preč?“ zreval Mojmír nepríčetne. „Ako si to mohol spraviť?“
„Sľúbil som ti hradisko a starú vieru. Máš mať oboje – Nitrava je tvoja, Bavor má v hlave môj šíp a viac kňazov tu nie je. O Pribinovi som sa nezmienil pred výpravou nič.“
Mojmír tasil meč. „To je zrada! Zato zaplatíš ty pes!“
Niečo čierne mu podtrhlo nohy a beztak mokrý Moravan skončil v blate. „Nikdy nehovor pes Čiernobohovmu vlkovi. Nikdy!“ zarezonovalo mu v hlave.
Mojmír naprázdno prehltol sliny. Tesáky pred jeho tvárou mali veľkosť menších nožov a sám dobre vedel, komu patria.
„Pribina odišiel k svojmu svokrovi, takže ak aj cestu prežije, domov sa viac nevráti. Hradisko je tvoje, krajina je tvoja, viera je tvoja. Užívaj ju v dobrom...a vyplať mi môj podiel na koristi. Tak, ako bolo dohodnuté.“
Ležiaci, ešte stále rozzúrený Mojmír opatrne prikývol. „Dostaneš svoje peniaze aj všetko, na čom sme sa dohodli.“ Vlčia hlava sa sponad jeho tváre stiahla. Nový vladyka kývol a jeho pobočníci priniesli Roganovi niekoľko menších vakov. „Tvoja odmena. Mohla byť dvojnásobná, keby sa teraz pribinova hlava hojdala na palisáde.“
„Som skromný človek, toto mi na moju medovinu a pivo vystačí.“ Rogan aj Goryvlad sa otočili na päte a ochvíľu zmizli v daždi.
„A vy nestojte, banda. Pribina išiel k svokrovi, čiže je niekde na západe, nie veľmi ďaleko. Chcem ho živého alebo mŕtveho a čím skôr!“
Keď zmizlo niekoľko tuctov jazdcov na západ od hradiska v lužnom lese, Rogan aj jeho vlk mierili na východ a ani sa neobzreli späť.
Zato osamelý jazdec s balíkom v rukách na protiľahlom južnom kopci sa ešte raz smutne zadíval na svoj bývalý domov, a až potom obrátil koňa ďalej na juh. Zdalo sa mu, že na východe, kdesi pod horami Tríbeča, dážď a mraky získali jasnejšiu žiaru.
Netrúfal si ale pripustiť, čo to tam v diaľke horí.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
https://donio.sk/pomoc-pre-28-brigadu-a-brigadu-pri-pokrovsku
