Mesto Carnuntum patrilo pred desiatimi rokmi k najväčším mestám Ríše a rozhodne k najväčším mestám na hranici. Ležiac na strategickom miestne na pravom, južnom brehu rieky Danubius pri sútoku s riekou Marus, mesto malo zhruba jeden a pol dňa pochodu či pol dňa jazdy v chrbte predhorie Álp a na dohľad od hradieb južné výbežky Mesačných hôr. Hoci ležalo na rovine, doslova pár krokov východne od brán sa vypínali dva dostatočne vysoké kopce, z ktorých bol fenomenálny výhľad na druhý breh rieky. Deň pochodu proti prúdu ležal Arrianis, najzápadnejší kastel provincie, a ešte skôr iné veľké mesto s vojenským táborom, Vindobana. Na juhu sa rozprestieralo jazero Peiso s nevysokými horami na jeho západnom brehu, odkiaľ rybári a lovci privážali svoju korisť. Okolie Carnunta bolo pomerne úrodné a riečne meandre, ako aj nekonečné lužné lesy poskytovali obyvateľom aj legionárom bohaté zdroje. Obchodné cesty vedúce z balkánskych provincií na západ ako aj z barbarských končín na severe do Itálie a na Balkán tvorili ďalší zdroj príjmov, takže miestni sa dokázali uživiť.
Zlomom však bola prvá invázia Germánov, kedy bolo mesto vyplienené a légie skončili na hlavu porazené. Situáciu skomplikovala epidémia moru v siedmom roku vládnutia Marka Aurélia, ktorému podľahol aj jeho spolucisár Lucius Verus. Germáni v rôznych prúdoch prenikali cez Danubius a dostali sa dokonca do povodia Pádu a k Aténam. Po tristo rokoch sa noha barbarského vojaka dotkla svätej pôdy Itálie – a to Marcus Aurélius nehodlal odpustiť!
Po porážke ďalších oddielov na polostrove posilnil dunajskú flotilu a s posilami vytlačil Germánov späť za Danubius. Cisár donútil Markomanov odprisahať mier, usídlil sa práve v Carnunte a vyplienené mesto dal urýchlene opevniť a obnoviť. Hoci stále bolo len tieňom svojej bývalej slávy, mesto rýchlo rástlo do krásy. Veľmi skoro ho obkolesovali zosilnené hradby, ktoré chránili civilné mesto (municipium) ako aj táborové mestečko okolo vojenského kastelu (canabae legionis). Cisár aj jeho stratégovia správne usúdili, že dobre zohraná kohorta či dve na pevných hradbách môže v prípade ďalšej invázie zohrať väčšiu úlohu ako celá légia v poli, a tak ruiny mesta aj táborov boli skvele opevnené už do dvoch mesiacov od príchodu vojsk. Nasledovali vojenské a civilné budovy, prístav, vodovod, fórum a chrámy, vojaci aj civilisti sa tešili na okamih, kedy sa opravia aj poničené amfiteátre. A samozrejme, museli byť sprístupnené aj krčmy.
Do jednej z takýchto knajp šľapal v neskoré ráno po legátskej porade aj jeden z centúrionov. Krčma U kozorožca stála v západnej časti mesta, v blízkosti hradieb, a patrila k najstarším v meste. Ešte za cisára Hadriánu ju vybudoval veterán z prvej légie Adiutrix, ktorá mala v znaku kozorožca – a ten jej ostal v označení. Syn a po ňom aj vnuk viechu prebrali, no vnuk aj s rodinou skončili pri invázii buď mŕtvi, alebo v otroctve a z budovy zostala ruina. Preživší obyvateľ, takisto veterán légií, sa do mesta pred pár rokmi vrátil a nostalgicky obľúbenú krčmu vybudoval z popola. A tak ako je osud podobných podnikov, už onedlho vyzerala novostavba ako predtým. Lacní hostia spravia aj z novostavby úbohú ruinu ...
Práve sem smeroval Titus Julius Montanus, centúrion poverený legátom za zosnovanie konšpirácie. Cvočkami podbité sandále zvonili úzkou uličkou neďaleko hlavnej cesty a západnej brány a civilisti mu uvoľňovali cestu. Neniesol si svoju zbroj, iba prilbu a obligátny meč a dýku. Kupec, ktorý bol súčasťou jeho plánu, zvykol byť už pred obedom pripitý za stolom – poobede by s ním nič už nedojednal.
Nemýlil sa. Nullanos, opuchnutý, v tvári červený muž sedel za stolom s pohárom najlacnejšieho miestneho vína a pár podobne spustnutým kumpánom vysvetľoval s veľkými gestami nejakú bezvýznamnú vec. Centúrion si smutne pomyslel, ako to s podobnými typmi ide z kopca – kedysi dôležitý muž, po invázii, keď prišiel o všetko, sa už nedokázal postaviť na vlastné nohy a prepadal sa hlbšie a hlbšie.
„Pohárik niečoho kvalitného a štyri poháriky tých šťaniek pre tamten stôl,“ prikázal výčapníkovi. Ten ochotne zodvihol dva džbány a prázdny pohár a vyprevadil vzácneho hosťa k stolu s Nullanom a jeho spoločníkmi.
„Titus Július Montanus, ak ma neklamú moje staré oči!“ úprimne sa potešil opilec, no jeho nadšenie v ňom rýchlo vyhaslo. „Viem prečo si prišiel, Titus. A vieš aká je odpoveď. Nemám. Prepáč.“
Výčapník rozlial lacné víno do použitých pohárov a drahšie ilýrske víno do čistého. Rukávom pretrel mastný stôl a odcupital preč.
To víno je vaše, páni, za pár minút samoty,“ vyhlásil centúrion. Traja pijani ochotne vstali s pohárom v ruke a tiež odišli. Vedeli, o čo mu ide a dúfali, že keď bol zrána taký štedrý, nepríde k potýčke. Montanus si sadol naproti kupcovi.
„Nazdravie, Nullanos,“ zodvihol svoj pohár na pozdrav. Starý Kelt mu ho neochotne opätoval. „Áá, skvelá Ilýria. Tak dobré víno som už dlho nepil,“ usmial sa na neho.
„Pozri Titu, nemám ani medenák navyše a bude to ešte trvať... “
„Nullanos, ako dlho sa poznáme?“ prerušil ho dôstojník.
„Tri roky? Štyri?“
„Štyri. Koľko rokov mi dlhuješ tú tisícku?“
„Rok,“ preglgol Kelt naprázdno.
„Rok a pol to bude,“ opravil ho dôstojník. „Dve tisícky aj s úrokmi, keby som bol čurák a pýtal ich od teba. Alebo skôr naivný a v tie úroky od teba očakával. Neboj sa, s tými som sa rozlúčil už dávno. Ale tú moju tisícku sesterciov neoželiem, nedúfaj v to.“ Obrátil do seba zvyšok ilýrskeho, ukázal na pohár markytánovi a obrátil sa na Kelta. „Dopi. Mám dobrú náladu. Budeme piť Ilýriu.“
Opilec neochotne vyprázdnil svoj pohár, nespúšťajúc pritom Montana z očí. Výčapník dolial obom drahšie víno a zmizol.
„Viem, že nemáš ani na zaplatenie tejto rundy – ale to je v poriadku a nevyčítam ti to. Tú tisícku ale budem čoskoro potrebovať. Mám nejaké kšefty a tie peniaze, ktoré mi zostali – ktoré si mi nechal, hehe, tie mi stačiť nebudú. Viem, že ich z teba nedostanem a čakať ďalší rok, to je priveľa. Prachy neseriem, Nullanos. Nazdravie.“ Tretina ilýrskeho v ňom zmizla. Na jeho vkus bolo teplé, ale to bolo jedno. Neprišiel som piť, ale povariť kupca vo vlastnej šťave. Naťahovať ho ako tetivu.
„Sedíš tu na riti a vyhováraš sa, Nullanos. To ti nepomôže.“
„Ja ...“ chcel sa ohradiť Kelt, no Montanus ho zastavil.
„Mám pre teba obchod, ak chceš. Dva týždne roboty, možno pár dní naviac. Mne to prinesie nejaké prachy, tebe vynulujem sekeru a ak budeš šikovný, ešte stovku – dve na tom zarobíš. Čo ty nato, chceš vedieť viac?“
Kelt spozornel. „Počúvam.“
„Mám kupca na istý ... tovar – teraz nemusíš vedieť viac – a môj čistý zisk bude okolo poldruha litra, možno trochu viac. Odpočítam z toho tisícku, ak to vezmeš do svojej správy a vybavíš to. Ak si pritom privyrobíš, tvoja šikovnosť.“
Pijanovi zasvietili oči. Naklonil sa nad stôl, až centúrion zacítil jeho kyslý dych. „Čo, kam, kedy a za akých podmienok?“
Montanus sa sprisahanecky pousmial. „Teraz nemusíš vedieť čo. Dozvieš sa. Kedy? Musel by si vypadnúť tak do troch dní. Skoro ráno, vlastne v noci.“
„Čierny kšeft,“ zašeptal Kelt.
„Povedzme ... Podmienky poznáš, tisícka vymazaná, žiadne úroky, prípadný čistý zisk podľa tvojich schopností. Sprievod si ale organizuješ na vlastné triko. Sú toho necelé tri vozy, odporúčam ti dvoch pohoničov a tridsať sprievodcov ... “
„Tridsať sprievodcov?“ vyprskol Nullanos. Potom sa zhrozil. „Mám ísť Markomanom?“
„Sklapni, idiot,“ nervózne ho zahriakol centúrion. Okolití hostia sa tvárili, že nič nepočuli. „Je to zásielka pre tvojho známeho v Marobudone.“
„Ballomar?“ zalapal po dychu Kelt. „Ísť teraz za Danubius je istá smrť, Julius. To odo mňa nemôžeš chcieť. Ani za tisícku, Július!“
„Istá smrť pre mňa – ale teba každý pozná v celom povodí. Okrem toho, mám s Ballomarom chlapskú dohodu. Ja jemu zbrane a pár blbostí, on mne striebro, jantár, kožušiny.“
„Zbrane? Ak sa zistí, že som z armádnych skladov prepašoval zbrane nepriateľom, ukrižujú ma pri Mithreu ako zbeha, Július!“
„Pśśśt, ty chuj!“ zahriakol ho Montanus. Opilci sa hrali na nepočujúcich, no až trápne naťahovali uši a snažili sa komunikovať potichu. „Tieto zbrane sme našli pri oprave starého skladu, čo vyhorel pred piatimi rokmi pri invázii. Nikto ich nikdy neevidoval, takže oficiálne neexistujú!“ Odpil si z vína a pokračoval: „Mám známeho v Marobudone, blízko k Ballomarovi, a ten ich kúpi – vymení za striebro a tak. Niečo mne, niečo chalanom z mojej centúrie, všetci budeme spokojní, neboj! Ale potrebujeme to tam dopraviť.“
Kelt si šúchal zarastenú bradu. Montanus si všimol, že má prázdny pohár. Kývol na markytána a ten dobehol s džbánom ilýrskeho.
„Dva týždne, Nullanos. Sprievod si platíš ty, ale aby som bol férový, prispejem ti naň stovkou. Tovar pomimo si zožeň aký chceš. Odchod najneskôr o tri dni v noci. A keď sa vrátiš a odovzdáš mi tovar od Germánov, nedlhuješ mi ani baranie gule.“
Alkoholická troska si šúchala ešte chvíľu bradu. Pohľad sa mu stretol s pár podobnými indivíduami v krčme. Každý z nich by bol rád, keby zarobil za dva týždne štyridsať sesterciou plus trochu jedla a vína. V duchu si zrátal príjmy a potenciálne výdavky.
„Dve stovky na sprievod, inak to neutiahnem z predaja.“
„Poldruha,“ krútil sa Montanus. „Poldruha a nabudúce mi spravíš zľavu!“
„Beriem,“ nastavil Kelt dlaň. V duchu sa smial. Ak mu centúrion prihrá takýto obchod, on sám na ňom zarobí prinajmenšom ďalšie tri stovky až pol tisícky – dodávateľov a odberateľov si vedel nájsť naisto. „Nabudúce so zľavou, sľubujem!“
Ťapli si. „Prepitý idiot,“ pomyslel si Montanus, keď vychádzal od Kozorožca. „Pre teba a tvoju svoloč nabudúce nebude.“ Spokojne sa vybral do tábora.
