1. Masaker
Rozmočenou cestou na okraji lužného lesa hrkotala štvorica vozov.
Po nočnej búrke sa hladina rieky, pozdĺž ktorej viedla cesta, konečne ustálila. Až do východu slnka tiekla špinavá, blatistá voda plná splaveného dreva a lístia. Teraz už do poludnia príliš nechýbalo a prúd opadol a nebol taký hlinitý. Nekonečný, podmáčaný les pretkaný slepými ramenami, močiarmi a jazierkami, nad ktorými krúžili kŕdle komárov, sa ťahal ďaleko na sever až do hornatejšieho kraja. Pravý aj ľavý breh rieky bol nížinatý na desiatky stadií vo všetkých smeroch. Pôda tu bola zlá, premočená a časté záplavy ju znehodnocovali ešte viac, obydlia ľudí tu boli preto zriedkavé a väčšie mestá vôbec nie.
Konvoj štyroch vozov sprevádzalo asi tridsať jazdcov na koňoch. Mierili k severu, kde sa v diaľke črtala silueta kopcov, vlastne ešte za ne. Kone boli biedne, rovnako ako voly v záprahoch a svoje najlepšie roky mali za sebou. To isté sa dalo povedať o ich jazdcoch a štvorici pohoničov. Bizarná zmeska starcov, notorikov, vojenských vyslúžilcov, kriminálnikov ba aj invalidov; niektorí vyzbrojení starými zbraňami, s ktorými bojovali na ťaženiach tridsať rokov nazad, iní zasa držali lovecké luky, oštepy či meče takej mizernej kvality, že budili skôr ľútostivý úsmev ako strach. Väčšina mužov mala ošarpané štíty a podaktorí aj hrdzavé helmy. Tváre mužov boli neumyté a zarastené, plné pripomienok na tvrdý vojenský život alebo opakované krčmové konflikty. Všetci išli apaticky, mlčky; pre mnohých bude výprava vzhľadom na ich vek posledná. Nekonečný príval nadávok od jedného z pohoničov sa snažili nevnímať.
Bol to veliteľ „výpravy“, hoci to bol civilista a vojenské skúsenosti nemal. Kedysi bohatý kupec, dnes troska ponorená neprestajne do najlacnejšieho vína, podnikol s touto paródiou na obchodnú výpravu takmer dvojtýždňovú cestu za hranice ríše. Šiel nerád, no vedel, že od nasledujúcich dní závisí jeho bytie či nebytie. Od včerajšieho skorého rána, odkedy sa dostal na severný breh Danubia, neprestajne pil. Mohutný a žilkami pretkaný nos o tom svedčil na diaľku. Aby si dodal na dôležitosti, stále nadával. Zvyšok sprievodu mu to musel tolerovať, ostatne ich zato platil.
Cesta sa priblížila k jednému z mnohých brodov. Kedysi dávno niekto nanosil hromady kameňov do plytšej časti koryta a vytvoril tak prechod cez inak bahnité, zradné dno. Karavána si ho nevšímali, ona bude smerovať na sever, proti prúdu ešte týždeň či viac. Pijak na voze si brod zbežne prezrel zahrešil a logol si ďalší hlt.
V tom čelní jazdci zastali. „Stáť!“ zvolal starý vyslúžilec. „Prekážka.“
Krížom cez cestu ležal spadnutý strom. Mohutná vŕba, ktorú v noci vyvrátil živel, zatarasila výprave trasu a jej koruna sa máčala vo vode. Kmeň, pri koreni hrubý ako koleso voza, sa nedal zodvihnúť ani obísť, museli ho rozťať.
„Tak to rozsekajte, lemry!“ ozval sa kupec svojim chrapľavým hlasom. Trojica mladších mužov bez slova zosadla, tasili sekery a ponad rieku sa niesol zvuk rúbaného dreva. Bolo dusno a z ich tvárí do blata stekali cícerky potu. Ostatní jazdci sa chvíľu ostražito rozhliadali, ale prestávku využili na hlt riedeného vína.
Kdesi neďaleko za nimi, z prítmia košatých jelší a vŕb, ich sledovalo päť párov očí. Nikto z nich to netušil. Čakali, kedy sa cesta uvoľní.
„Vystriedajte ich,“ zavelil po chvíli kupec. Ďalší muži zosadli a nahradili spotenú trojicu. Tí si naťahovali kríže a logali z mechov vodu. Vŕba postupne povoľovala. Ostatní muži odovzdane zaháňali komáre, kone si odtrhli hrsť trávy.
A potom sa stali v rýchlom slede dve udalosti.
Najprv kmeň vŕby zapraskal a na jasot mužov konečne povolil. Ťarcha koruny väčšiu časť stiahla do vody a peň sa vztýčil nazad do blata. A do zvuku jasajúcej družiny a čerenej vody sa ozvalo svišťanie desiatok šípov.
Kone sa splašili, keď ich jazdci s krikom padali pod ich kopytá. Prekvapení veteráni napriek vysokému veku a starým kostiam zareagovali okamžite – k ľavému boku nastavili štíty, tasili meče alebo sklonili oštepy a stehnami pohnali kone, aby sa zrazili bližšie k sebe. Tí, čo roztínali vŕbu, sa ježili strelami a spadli do íverov alebo sa skotúľali do vody, s nimi hneď pri prvej salve padli siedmi jazdci.
„Vytvorte zo štítov hradbu!“ vypadla kupcovi z rúk amfora s vínom a sám z voza vytiahol meč a štít. Druhá salva zrazila ďalších mužov zo sediel a traja vozataji sa prevrátili medzi tovar. Jeden zo šípov preťal kupcovi lýtko a druhý mu len-len minul hrdlo. Do rozliateho vína kvapkala krv.
Tretia salva zasiahla len jediného jazdca; z bezzubých čeľustí mu trčalo operenie šípu a zo šije dve stopy drieku s hrotom. Pod jedným z jazdcov sa zlomil omylom zasiahnutý kôň. Lesom sa niesol jeho krik.
Z úzkych medzier medzi štítmi sledovali veteráni temnotu lesa. Oči mali od strachu otvorené dokorán. Vyše tretiny z nich bola mŕtva za krátky okamih troch sálv – a to nikto nepriateľa ani len nezazrel! Chrbtami stáli otočení k rieke a ich stena zo štítov ako keby chcela vzdorovať lesu. Viacerí boli ranení a pod ich nohami rástli kaluže moču a krvi.
Potom sa z protiľahlého brehu do ich chrbtov prihnala ďalšia salva šípov a bitka skončila tak rýchlo ako začala. Štítová hradba sa rozpadla ako suché stromy pri poryve vetra a mnohí skončili v rieke. Cez brod sa v spŕškach rozstrekovanej vody prihnali dve desiatky jazdcov a do spleti tiel vrhli oštepy. Niektorí mali krúžkové brnenia, iní len kožené vesty, no niektorí boli úplne nahí a pomaľovaní farebnými znakmi – dokonca aj tváre mali zanesené farbou.
Keď dopadli oštepy na zomierajúcich družinikov, z lesa sa s revom vyrútili desiatky dovtedy neviditeľných strelcov. Tentokrát už nepotrebovali luky. V rukách zvierali kopije, ťažké sekery a dlhé sečné meče. Hbite preskákali cez zvyšok pňa a dorážali ranených starcov. Neboli pomaľovaní – na ich hlavách sa hojdali vyčesané chocholy a uzly z vlasov a aj oblečení boli inak ako jazdci z druhého brehu.
Bitka – či vlastne masaker – skončila. Niekoľko tiel odnášala rieka, z iných útočníci sťahovali brnenia a snímali zbrane. O koleso jedného z vozov sa opieral smrteľne ranený starý kupec. Z brucha mu trčali dva hroty, ktoré nečakane utŕžil od pomaľovaných jazdcov. Nešťastne sledoval, ako vojaci oboch vojov prehľadávali povozy a odťahovali ukoristené kone. Potom sa mu pohľad stretol s jedným mužom.
V hrôze zaúpel. Zarastený muž vykročil k nemu. Na tvári mu hral triumfálny úsmev. „Ty?“ zajachtal kupec. Okamih nato sa mu vzniesla hlava a dopadla do kalnej vody. Jeho vrah kopol do tela a to sa pobralo za ňou. Meč utrel o okraj voza a čosi zaštekal na svoje mužstvo.
Tie mŕtvoly, ktoré nezobrala voda, naložili na vozy a zmizli na úzkej cestičke v lese. Posledné šípy z hliny povyťahovali a zamaskovali stopy boja. Zjazvený muž zastrčil meč do pošvy, rozhliadol sa po zakrvavenej ceste a spokojne mľaskol jazykom. Muchy a líšky krv do pár hodín vysajú a telá nikdy nikto nenájde. O tie vo vode sa postarajú ryby. Pomaľovaní jazdci vysadli na kone a s pokrikom sa prebrodili späť na východný breh. Ich veliteľ, chudý a vysoký muž v brnení, pozdravil kupcovho vraha a zmizol na východe tiež.
Útočníkov pohltil les. Len mláky červeného blata svedčili o tom, že tu prednedávnom došlo ku krviprelievaniu. Keď všetko stíchlo, až potom sa päť párov očí na dostrel šípu pohlo. Pomaly, nesmierne pomaly sa vzďaľovali od bojiska. Až keď boli ďaleko od rozsekanej vŕby, päť utajených svedkov jatiek opatrne vstalo z podrastu a rozbehli sa lesom. Onedlho dorazili k čistinke, kde ich čakal šiesty muž aj s koňmi. O šesť hodín neskôr dorazili na hranice aj so správou, čo sa pri brode odohralo.
Videli toho dosť.
