YELLOWSTONE
Zo zamračeného neba sa začal sypať jemný sneh.
Poľovník s námahou prešiel popri polámaných stromoch a konečne sa zastavil. K očiam si priložil ďalekohľad a skontroloval les. Kvôli hrubej vrstve oblakov vládlo nad údolím šero, preto viditeľnosť bola biedna. Vločky jej nepridávali. Snažil sa nájsť vytúženú korisť, no po troch hodinách brodenia sa metrom starého snehu neobjavil nič. Na chrbte niesol drahú guľovnicu, ktorú si kúpil špeciálne pre tento účel. Zatiaľ ju nepotreboval a obával sa, že pokiaľ do pol hodiny nič nespozoruje, ani ju potrebovať nebude. Niežeby mu to vadilo. Aj zajtra je deň.
Pred ním sa rozprestieral hustý smrekový porast. Pod stromami bola vrstva snehu tenšia. Zároveň tam jelene mali trochu teplejšie, nevraviac o skromnej potrave. Možno tam niečo nájde. Aspoň stopy.
Správca chaty ho upozornil, že posledné týždne bola zver vyplašená a len ťažko sa dala vystopovať na jednom mieste. V oblasti mali sériu pomerne slabých, no častých zemetrasení. Denne aj zo dvadsať. Poľovník tu táboril tri dni a osobne zažil už štyri také, ktoré ho znepokojili. Bol z New Yorku, tam bol aj sebemenší záchvev exotikou. Domáci sa ani len nepozastavili. Proste denná rutina. Asi ako dážď.
Poľovník si konečne odfúkol. Odštupľoval fľašu a glgol si horúceho čierneho čaju. Zvyčajne nesladil, ale prezieravo si dnes doprial medu. Ešte raz skontroloval okolie. Nič. Bez slova vyrazil smerom k smrekovej džungli.
Lenže jelene nenašiel v nej, ba ani hlbšie v údolí. Dal si časový limit, že do tretej hodiny musí buď streliť, alebo sa otočí domov. Bolo o desať tri. Len námatkovo si vybral ďalší porast smrekov asi pol kilometra pred ním, za malým rúbaniskom. Stromy rástli na terénnej vlne a on za ňou tušil ďalšie, bočné údolie. Možno tam potečie aj bystrina, pravdepodobne zmrznutá. Ak tam nenatrafí na čriedu, otočí sa.
Vyrazil snehom, ktorého masa bola v New Yorku nevídaná. Miestni boli naň zvyknutí, ale poľovníka zvyknutého na oceánsku klímu to množstvo neprestávalo udivovať. Bola to skvelá kulisa pre jeho dovolenku, ale nedokázal si predstaviť, že by sa na tú nekonečnú bielu plochu pozeral dlhšie ako týždeň. Zbláznil by sa.
Keď vystúpil na nízky hrebeň, začal byť sklamaný. Ani noha. Čo je horšie, neobjavil ani stopu po jeleňoch! Wapiti boli obrovské zvieratá a ich črieda nechala v snehu cestu ako traktor s radlicou. O tri hodiny útrpného pochodu nenašiel jedinú stopu po jeleňoch. Potom si uvedomil, že nenašiel vôbec žiadnu stopu. Dokonca ani vlčie.
Vlastne celé tri hodiny ani len nevidel žiadneho vtáka.
Čudné, pomyslel si. Ešte včera pred prenajatou chatou videl celé kŕdle vtáčeniec, dokonca aj vrany a nejakého sokola. Starý sneh mu ukázal stopy jeleňov aj jazvecov. Okolo auta mu prebehla líška. No dnes nič. Ani len vrabec.
Nechcelo sa mu rozmýšľať nad dôvodom. Znovu si logol čaju a trochu si nechal na neskôr. Z batohu vytiahol energetickú tyčinku a s chuťou ju zhltol. Trochu sa mu zatočila hlava, zdalo sa mu … Chytil sa kmeňa.
Ježišikriste … To sa mu netočila hlava. Zem sa triasla. Stromy sa triasli. Nad údolím sa vznášalo dunenie ako v tuneli. Kdesi praskol jeden zo smrekov a z korún padal čerstvý aj starý sneh po celých tonách. V bielej vrstve sa objavili pukliny.
Toto zemetrasenie bolo určite silnejšie ako tie predchádzajúce! Mnohonásobne silnejšie ako to, čo tu mali ostatne. Znova praskol nejaký starý strom, tentokrát sa zrútil neďaleko od poľovníka a rozprášil čerstvú nádielku.
A potom na jeho hrôzu sa spustil celý protiľahlý svah. V jednom okamihu videl ponad úzku roklinu stovky stromov na rovnakom chrbáte ako stál teraz on, hneď nato sa celý terén pred jeho očami pohol ako lavína dole do údolia. Svah mohol byť dlhý vari kilometer. Ďalší a ďalší les mizol v zmrznutej rieke. Hluk bol extrémny; mal pocit, že zaspal pri prúdovom motore. Triasli sa mu nohy a musel sa držať kmeňa.
V tom sa rovnaký hluk ozval za ním. Rúbanisko, cez ktoré pred pár minútami prechádzal, začalo stekať ako pena po pivovom pohári. Tam, kde bolo rúbanisko, zrazu sa váľali stromy rozhádzané ako zápalky. Pred ním skaza, za ním skaza. So zatajeným dychom sledoval, ako sa státisíce kubíkov hliny, skál a dreva vŕšia na dne údolia. Namiesto rieky sa teraz pod ním rozkladali dve obrovské morény.
Obzvlášť silný záchvev ho zrazil z nôh. Okolo neho praskalo čoraz viac stromov, ktoré napriek zamrznutej pôde dokázali otrasy vykoreniť. A tie neprestávali. Ležiaci poľovník kdesi v kútiku duše cítil, že apokalypsa trvá už vari minútu či aj viac. Kilometrové lavíny hornín sa zviezli celé, zostali len vysoké skalné steny pokryté sutinou. Z oboch stien neprestávali padať balvany veľké ako domy. Stovky malých lavín padali do stometrových hĺbok. Krajina prestala byť biela.
Z ničoho nič zemetrasenie pominulo. Hluk neprestával, pretože nestabilné, čerstvo vzniknuté útvary ešte hľadali svoju novú formu. Ale stromy na hrebeni, z ktorého sa práve stal skalný, z dvoch strán orezaný a husto popraskaný ostroh, sa už ustálili. Poľovník bol pokrytý závejom snehu, suchého ihličia a zlomených vetvičiek; od pádu na zbraň ho boleli narazené rebrá. Celý sa triasol. Hoci bol ateista, pristihol sa modliť. Dvíhal sa mu žalúdok, ale žil.
Krajina okolo neho tak nevyzerala. Absolútna skaza. Nič iné mu nenapadlo. A keď si bol istý, že živel skutočne pominul, opatrne vstal.
Ten „jeho“ hrebeň sa ťahal možno päťsto metrov vysoko, kde náhle končil – tam už jeho boky zobral zosuv preč. Poľovník chcel preč – či už prejde po suti, alebo vyjde nahor na koniec hrebeňa, mu bolo jedno. Príde do chaty, pobalí sa a vypadne preč do New Yorku. A tam sa intenzívne ožerie. Len už byť odtiaľto preč …
Len čo vykročil, ozvalo sa hlasné puknutie. V chodidlách cítil drobný posun. Asi ako keď človek stúpi na klzký kameň a noha mu skĺzne o palec ďalej. Vysoko nad jeho hlavou sa utrhla obrovská skala, skala veľkosti poschodového domu a zo zahrmením dopadla na miesto, kde pred krátkym okamihom ležalo rúbanisko. V mäkkej, nestabilnej mase vyhĺbila s dunením kráter ako futbalové ihrisko, no odrazila sa ďalej a zastavila sa až kdesi nad pochovanou riekou. V jeho ceste zostávala ryha.
A potom už nevydržal ani skalný ostroh, osamelý a bez opory. Poľovník stihol ešte zrevať, ale to sa mu pod nohami otvorila puklina; stromy sa rozleteli ako steblá trávy vo vetre a tretia lavína, tentokrát zanedbateľne veľká, prikryla dve čerstvé haldy.
Poľovníkove telo zmizlo v údolí – bývalom údolí – pochované pod stovkou metrov horniny a rozdrvených smrekov, dvesto metrov nad pôvodnou hladinou rieky. Každú chvíľu na zosuv dopadli ďalšie a ďalšie balvany a drobné lavíny; jeho hrob sa zväčšoval.
V jednom mal ale nebohý muž pravdu – skutočne sa mu podarilo zažiť niečo mimoriadne…
Ak nechcete, aby Slavjansk skončil ako Yellowstone, môžte miestnych obrancov podporiť tu:
https://donio.sk/podpora-pre-28-brigadu-pri-torecku-a-40-pri-pokrovsku
A aby sme neskončili niekde zasypaní ako onen poľovník, môžte prispieť na naftu:
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
Všetkým ďakujem a verím, že sa vám prvý diel páčil. Ako vždy, poviedka nie je dopísaná, takže vás posmažím ;)
