1. Evolúcia národa?
Pred zhruba desiatkou tisíc rokov Homo sapiens sapiens prvýkrát domestikoval dobytok a domáce plodiny. Nejaký tur, diviak alebo divá pšenica mali v tom čase veľmi zlé vlastnosti z dnešného pohľadu. Dojivosť bola biedna, výnosnosť mäsa takisto, zvieratá mohli byť pomerne útočné a neskrotné, výnos dvojzrnky tragická. Avšak tie dve slová v latinskom názve človeka hovoria o jeho rozume. K tomu patrí aj schopnosť dlhodobo plánovať a aktívne ovplyvňovať skrotené druhy. Najprv bolo ovplyvňovanie pomalé a neefektívne, no možno už za Keltov sa prinajmenšom v obilí výnos približoval k moderným dobám.
Oveľa neskôr, v 19. storočí, sa do procesu vniesla veda. Mendel, Darwin a ďalší mali k tomu čo povedať tak, aby sa proces sprofesionalizoval. V 20. storočí sa navyše zvládol proces genetickej úpravy, kedy sa niečo, čo by pri šľachtení trvalo príliš dlho, dá zvládnuť počas jednej generácie. Rezistencia proti škodlivým vplyvom, lepšia odolnosť voči nedostatku živín a vody, doplnenie nejakého vitamínu do produktu, v ktorom nikdy nebol, ešte väčšia efektivita na hektár, rezistencia na presolené pôdy, spektrum je nekonečné. V každom prípade je úplne zrejmé, že celý proces má jeden cieľ: zlepšiť každú ďalšiu generáciu.
Mimochodom, toto sa dialo aj u ľudí. Rezistencia európskych populácií voči európskym vírusom, adaptácia na znížené slnečné žiarenie, prispôsobenie tráviacej sústavy na lepok a laktózu, väčší mozog a napríklad u neandertálcov prispôsobenie kĺbov na vrhanie oštepov... Proces sa nezastavil, ale bez vedomej činnosti je extrémne nebadateľný.
V istej miere sa ale niektoré procesy predsa len urýchľovali. Je to istý ekvivalent prírodného výberu. Namiesto toho, aby ste býka z dobrého chovu pripúšťali k viacerým kravám, úspešný muž mal viacej partneriek alebo mileniek, s ktorými vychoval viacero detí. Ožratý alebo od narodenia slepý Kelt sa asi dobre neoženil, snáď až na kráľovské výnimky, takže takýto defekt sa prenášal do ďalšej generácie ťažko. Vojvoda, bohatý kupec alebo zdravý, pohľadný mladý muž asi okrem svojich legitímnych potomkov nechal aj kvantum bastardov...ktorí jeho gény prenášali ďalej. V podstate ekvivalent prírodného procesu.
Výnimkou mohol byť veľmi krutý konflikt, ktorý preriedil bojaschopnú mužskú populáciu a naopak zbabelcov a neschopákov zanechal pri ženách. Lenže kedysi sa množili veľmi mladé ročníky, takže nejaký Viking vo veku 18 rokov pri svojom prvom vikingu štatisticky už asi nejakého malého blonďáčika vo fjorde mal. Dokonca aj pri asi najdevastujúcejšom konflikte z pohľadu mužskej populácie, paraguajskej vojne, kde zahynulo niekde až okolo 75% bojaschopnej mužskej populácie, zostala mladá generácia, ktorá neskôr posunula gény ďalej.
Môžeme teda povedať, že vždy a všade sa populácia posúvala ďalej, vpred. A existujú dve výnimky, z toho jedna síce krvavá, no našťastie len časovo a priestorovo lokalizovaná. Túto označujeme ako holocaust a z pohľadu Európy značila takmer úplné vyhladenie najinteligentnejšej a najživotaschopnejšej časti obyvateľstva Starého kontinentu, Židov.
Tou druhou je vlastné odšľachtenie ruského národa. A to pokračuje veľmi dlho.
2. Keď je životaschopnosť evolučnou prekážkou
Jednu vec neviem pochopiť. Keby za mnou zostúpil archanjel Michael a povedal, že zajtra bude koniec sveta a ja ako vyvolený mám možnosť zachrániť povedzme milión ľudí, s ktorými založíme novú komunitu, moja metóda výberu by bola jasná. Dotyční musia byť dostatočne mladí nato, aby sa vedeli množiť, buď dostatočne vzdelaní v správnom smere (masmediálna komunikácia alebo sociálna práca by asi veľmi nevyhovovali) alebo dostatočne schopní v niečom praktickom (dobrý gamer či top návrhár sexi spodného prádla by ma nejako nezaujali) a rozhodne by nesmeli mať nejaký defekt v zmysle inklinácie k drogám, alkoholizmu, samovražedným sklonom či patologickej agresivite. Štatisticky by som sa u veľa asi sklamal, no v priemere by sme asi boli dobrým základom na vybudovanie novej civilizácie.
U Rusov to funguje naopak, a čo je zvláštne, chronicky. Vysvetlím.
Predstavte si vládu Ivana Hrozného niekedy v 16. storočí. Rusko sa práve zbavilo tatárskeho jarma, rozširovalo svoje dŕžavy na juh aj východ, prvý cár histórie prebudoval Kremeľ a postavil ikonický (a extrémne gýčový) chrám Vasila Blaženého.
A myslím si, že niekedy vtedy to začalo. Doba bola krutá. Ivan Hrozný sa stal neskutočne paranoickým, v záchvate zlosti zavraždil vlastného syna. Vybudoval si okruh tajnej polície zvanej opričnina, brutálnej a sadistickej zberby, ktorá zvestovala budúce NKVD a KGB. Pomocou nej zdevastoval staré štruktúry šľachty (bojarov) a zasial strach medzi bežnou populáciou. Opričniky mali byť niečím ako špeciálnymi vojenskými silami, no vyplienenie Moskvy Mongolmi v roku 1571 im na povesti nepridalo. O to lepšie im išli masakre civilnej populácie, napríklad pri dobytí druhého najväčšieho ruského mesta, Novgorodu, kde vyvraždili značnú časť populácie vrátane kléru a obyvateľov okolitých dedín.
Zamyslime sa nad hypotetickou situáciou, že sme súčasťou prijímacieho procesu do opričniny. Brali by sme extra vzdelaných, extra schopných, extra charakterných mužov? Na základe spomenutých operácií rozhodne nie. Kľúčovými bola brutalita, bezcharakternosť a oddanosť cárovi a jeho veci v každom prípade. Chrbtová kosť rozhodne nebola vítaná. Podobnosť s neskoršími obdobiami čisto náhodná?
Cárska moc rástla a rovnako rástlo impérium. Málo známym faktom je, že Rusko sa rozširovalo (prevažne na východ a sever) priemernou rýchlosťou jedného Slovenska ročne. Tristo rokov! Gross z tohto rastu bolo v riedko obývaných krajoch Sibíri, no následne sa cári prebojovali na moslimský a pomerne vyspelý Kaukaz a strednú Áziu. Neskôr sa natlačili do pobaltských zemí, východného Poľska a Fínska, ale to je pesničkou neskorších dôb. Týmto tlakom dobývali nové kultúry, často vyspelejšie alebo na vyspelejších základoch ako nejaké ruské mocnárstvo, založené na ortodoxii, negramotnosti, nevoľníctve a úbohej dedinskej kultúre. Paradoxne, nejako extrémne im to nepomohlo.
Slabým svetlom bola len úvodná vláda Romanovcov, kedy Alexej Michajlovič no najmä jeho syn Fjodor Alexejevič spustili určité reformy a stabilizovali situáciu. Na tom staval Peter Veľký a striedavo progresívni a konzervatívni (v tom zlom význame) cári sa striedali dve storočia. Treba povedať, že Rusko ako krajina rástla a mocnela, jeho vplyv rástol a z neznámej krajiny niekde v močiaroch sa stala mocnosť schopná poraziť Napoleona, Tatárov, Turkov, Švédov a Poliakov (no v polovici 19. storočia nie pokročilých Francúzov a Britov).
Lenže na tomto raste stavali aj iné koloniálne mocnosti. Kým Západ niesol do kolónií vzdelanie, cesty, priemysel, zdravotníctvo, parné stroje, mier, v Rusku to takto nebolo. Nevoľníctvo zmizlo všade v Európe, dokonca aj v pomerne strnulom Uhorsku – v Rusku sa držalo až do obdobia, kedy sa Spojené štáty a Británia menili na krajinu plnú železníc. Nevoľníctvo bolo zrušené až v roku 1861, a aj to nie všade.
Mimochodom, ak vám slovenský dezolát bude tvrdiť tradičný pseudoaegument, že „ale veď to Spojené štáty zaviedli otroctvo,“ môžete mu smelo odvetiť, že abolícia v USA a abolícia v Rusku nastali zhodou okolností presne v tom istom roku. Akurát že niekde sa nazývali otroci a niekde nevoľníci, prakticky to ale bolo to isté.
Nevoľníctvo ale prinieslo v istej miere presne to, čo by sa dalo nazvať spätné šľachtenie – nízka gramotnosť, nízka inteligencia, vzájomné kríženie, tendencia k alkoholizmu a odovzdaniu sa vyššej moci, bezmocnosť, pretože problémy vie riešiť iba cirkev alebo cár. V Európe už dávno nastalo osvietenstvo a priemyselná revolúcia, kým v ohromnej Rossii sa riešilo, či si Ivan z dediny niekde na Urale môže vziať Nasťu a presťahovať sa do vedľajšej dediny. Aký toto môže mať impakt na populáciu? No pozitívny rozhodne nie.
19. storočie sa však nieslo v znamení Ruska ako veľmoci. Napoleon, Krymská vojna, vojna v Číne... Rusko sa predsa len pomaličky modernizovalo. Prinajmenšom čo sa týka vojska a technológií. Avšak ako sa zdá, nie ohľadom spoločnosti. Poslední cári riešili nepohodlné zložky spoločnosti vyhnanstvom na Sibír. Kým severské oblasti Kanady a USA sa pomaličky zaľudňovali vďaka prírodným zdrojom, v Rusku príkazom, deportáciami, odsunom nepohodlných. Niekedy sa jednalo o živly, inokedy o tú zložku populácie, ktorá bola príliš progresívna a teda stála skostnateným (a často nie príliš schopným) cárom v ceste.
Áno, jednalo sa prednostne o vzdelaných ľudí. Odšľachtenie národa pokračovalo. Namiesto toho, aby ako v kapitalizme najšikovnejší rástli a prosperovali, boli odsunutí ako psanci niekam, kde nemali ani len istotu prežitia.
A to horšie sa pre zloženie národa ešte len malo udiať.
3. Prvá a druhá svetová vojna - a čo potom?
Mne ako fanúšika histórie dlhodobo trápi jedna otázka: ako je možné, že Rusko prehralo prvú svetovú vojnu? Krajina s tak gigantickými ľudskými a ekonomickými zdrojmi, bez dvoch frontov, s neskutočnou rozlohou, s pomocou Západu, nedokázala zlomiť nielen Nemecko na poľských rovinách, ale dokonca ani Rakústo-Uhorsko v kopcoch Karpát. Predpokladám, že takto sa raz budú pýtať moji vnuci na Putina a jeho vojnu, ale nezachádzajme.
Odpoveďou je podľa mňa: pretože negatívna selekcia národa. V popredí boli prevažne neschopní, pätolizační muži. Inteligencia nebola vítaná, schopní muži boli vyhostení alebo aspoň vytesnení na okraj spoločnosti. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že najvzdelanejším národom sveta v tom čase boli Židia – poznáte nejakého vysokopostaveného Žida v čele čohokoľvek významnejšieho za čias Mikuláša II.? K panovníkovi kritická inteligencia proste v tomto štáte plnom alkoholikov, otrokov a nevzdelaných ľudí nemala miesto.
Výsledkom je jedna z najväčších katastrof novodobých dejín. Zlá voľba, cár, padol, a na jeho miesto nastúpili komunisti vedení najprv Leninom.
Dogmou boľševikov bolo to, že vláda bude vládou ľudu. Nič iné nemohlo byť vzdialenejšie pravde. Predstavte si prechľastaného idiota, mužika Ivana niekde z Novosibirsku, ako ten niečomu vládne. Je to nonsens. Taký blbeček nesmie ani viesť králikáreň, nie to nebodaj nejakú zem. Politik je manažér, v prvom rade to. Akonáhle nemáš vzdelanie, trochu talentu a skúsenosti, nemôžeš viesť ani fabričku na výrobu nábytku. Vládu nad novým celkom, Sovietskym zväzom, prebrala mafia. Podobne ako Ivan Hrozný, ani oni nemohli nechať niekoho im to biznisu kecať. Nastala genocída inteligencie. Časť utiekla niekam do zahraničia, časť bola postavená pred popravčiu čatu. Celé rodiny zmizli na Sibíri. Kľúčom na prežitie bola servilnosť a neviditeľnosť. Alkoholik utlmený vodkou bol hrdinom ľudu. Nový režim si musel vymyslieť novú mytológiu. Namiesto svätých si vymyslel Stachana, Pavlika Morozova, neskôr počas vojny Zoju Kozmodemjansku, Pamfilovcov, víťazstvo pri Kursku... Vždy 5% pravdy, 95% fikcie na oblbovanie naivnej a tupej populácie.
Lenže v Sovietskom zväze boli celé provincie, ktoré mali európsky typ vzdelania a rozmýšľania. Ukrajina a Kaukaz patrili Sovietskemu zväzu od revolúcie, takže tam to bolo jednoduchšie. Naložiť do dobytčáku a vyložiť niekde v Tadžikistane alebo na Sibíri, prípadne okamžite aj s celou rodinou popraviť. Kto bol na zozname? Alkoholický mužík alebo nejaký pastier rozhodne nie, ten bol pre režim neškodný. Inteligencia, učitelia, spisovatelia, podnikaví ľudia, každý, kto socialistickú propagandu prekukli na prvý šup.
Potom prišla druhá svetová vojna, Katyň, Pobaltie a Besarábia. Katyňský masaker nebol cielený na vyhladenie nebezpečných živlov ako takých – pred popravčie čaty išli dôstojníci, nie zbojníci niekde z lesov alebo zločinecké gangy z ulíc. Obyvatelia Pobaltia zaplnili stredoázijské stepi – a áno, boli prakticky vždy vzdelanejší a šikovnejší ako miestne pastierske obyvateľstvo. Prečo ich Stalin nechal odsunúť či povraždiť?
Nuž, potreboval sa zbaviť inteligentnej zložky populácie. Od-šľachtenie národa. Masa mravcov nepotrebuje vzdelanie, len tupo vykonávať príkazy. Lysenko a jeho pseudoteórie boli na smiech, ale bol Stalinovým chránencom. Jeho ťaženie voči reálnej vede viedlo k masovým popravám pokrokových a možno aj svetových vedcov v ZSSR.
Mýtus o tom, že NKVD boli prevažne Židia, nie je pravdivý. Značná časť prvoboľševikov naozaj boli Židmi alebo polovičnými Židmi, ale trvalo to len krátko a Stalin s nimi zatočil. Židia sa stali rovnakými obeťami čistiek ako ostatné obyvateľstvo. Ak ste chceli v NKVD uspieť, potrebná kvalifikácia bola dostatočná tuposť a servilnosť. Dobre vzdelaný a šikovný človek s tým mal akiste problém, možno až na nejaké psychopatické výnimky.
No a druhá svetová vojna znova od-šľachtila Sovietsky zväz. Holocaust preriedil židovskú, dobre vzdelanú populáciu na západe ZSSR. V trestných bataliónoch znova nešli do prvej línie banditi a lúza – NKVD hnala na jatky Ukrajincov a Bielorusov, ktorí v rámci Zväzu boli mentálne vpred. Straty jednotlivých zväzových republík (Bielorusko až 25% obyvateľstva, Ukrajina necelých 20) svedčia o tom, že vojna sa najviac vyvŕbila práve tam, kde bola aká-taká civilizácia. Áno, zhodou okolností to boli oblasti, kadiaľ sa najviac prehnali Nemci, no kto bol prednostne v prvých liniách? Pastieri sobov niekde z Kamčatky alebo učitelia z Kyjeva?
Ďalšia vlna čistiek nasledovala hneď po vojne. Genocída lekárov a umelcov pokračovala až do Stalinovej smrti. Po ňom nastal Chruščovov odmäk, obdobie, kedy aspoň trochu mohla inteligencia sa nadýchnuť. Gagarin a Sputnik im dali nádej. Sovietsky zväz bol konečne známy niečím iným ako hladomorom, potrebou pomoci a nejakou vojnou.
Lenže toto netrvalo dlho a došlo na Brežneva. OK, Leonid nezatočil s konkurenciou tak krvavo ako Stalin alebo Lenin. Ak ste vyskakovali, maximálne vás desať rokov štopali sedatívami niekde v ústave pre slaboduchých. Lenže zasa to bolo o tom istom – šikovný človek s mozgom bol vyšachovaný na okraj spoločnosti. Servilný alkoholizmus bol devízou.
4. Od perestrojky k Putinovi
Po Brežnevovi a jeho dvoch zombie nástupcoch sa dostal na rad Gorbačov a Jelcin. To už sa židovská populácia zredukovala na zlomok povojnového stavu, pretože im bolo umožnené vysťahovať sa do Izraelu AKA vypadnúť preč zo zdegenerovanej krajiny. V každom prípade sa situácia oteplila tak, že ste za nadštandard v hlave neumierali v Ľubľanke ani na Sibíri, nehladovali ste niekde v Tadžikistane a ani vám nesypali kilo práškov niekde na predmestskej klinike. Možno vás vyhodili z práce a decká nemohli študovať (v podstate tiež istá forma vlastného od-šľachtenia, pretože namiesto podpory najživotaschopnejšej populácie ju zadupávate), no aspoň ste boli v bezpečí. Potom prišiel nádych. Krátky.
Jelcin si vytrpel svoje prezidentské ropy s dvoma Čiernymi Petrami v ruke – dedičstvom po Brežnevovi a jeho nástupcoch, a s extrémne nízkymi cenami ropy a plynu (o tom som písal minule). Jeho vláda bola chaos sama o sebe, no buďme féroví a povedzme si, že v jeho stave bol historicky máloktorý prezident európskej krajiny. Chudoba, korupcia a kriminalita spôsobila to, čo sa dalo očakávať – inteligentná zložka populácia zdrhla na Západ. Inžinieri, vedci, učitelia, podnikavci si našli mimo Mordor stokrát lepšie podmienky (a áno, emigrovala aj časť mafie a agentov KGB. No zasa, tam sa nenachádzal Ivan spod mosta).
Jelcin však skončil a nastúpil protagonista polovice dnešných svetových sračiek, Vladimír Putin. Presne ten, ktorý dostal do vienka krajinu, ku ktorej sa svet konečne po dekádach obracal ako nádejného spolupracovníka; navyše sa mesiac pred jeho inauguráciou prudko zvýšili ceny ropy a plynu. Putin mal všetky predpoklady, že stovky rokov trvajúci trend devastácie vlastného národa zvráti. Istú dobu, no veľmi krátko, som mu fandil aj ja.
Čo mal nový prezident spraviť ako prvé? Zosekať oligarchiu. S ňou by obmedzil korupciu. Vytvoriť občiansku spoločnosť, čo by bolo komplikované a zdĺhavé, no v dlhodobom horizonte skvelé. Zlepšiť vzdelanie, zastaviť únik mozgov. Vytvoriť priestor na podnikanie. Podnikanie a férové podmienky priťahujú kapitál a šikovných. Namiesto stredoázijských migrantov, ktorí robili za pár grošov na sťahovaní nábytku alebo zametaní ulíc, dobrá základňa ruského kozmického, metalurgického, chemického a zbrojárskeho priemyslu mohla lákať milióny študentov a inžinierov. Opak bol pravdou – ostatne, povedzte mi jeden vynález, ktorý Rusáci spustili od prelomu tisícročí? (ARMATA a PAKFA, hahaha!).
V roku 2008 sa Rusko pustilo do vojny s malilinkým Gruzínskom. Ďalší exodus aj tých, ktorí mali aspoň nejaký charakter a gule. O pár rokov neskôr Krym. Na uliciach padali výstrely, novinári, opozičníci, podnikatelia boli vraždení za bieleho dňa. Kto sa bál, utiekol aj s celou rodinou. Kdeže druhé Spojené štáty s neobmedzenými možnosťami – v krajine s obmedzeným vedením nemôžeš mať niečo také.
Prišla druhá ukrajinská vojna. Ľudia vyjadrovali svoj nesúhlas s vraždením Ukrajincov hocičím. Niekto otvorene, niekto statusom na Telegrame, niekto bielym papierom na Červenom námestí. Okamžite išli do basy. Niekto povolil a namiesto 15 rokov za mrežami niekde vo Vorkute podpísal kontrakt. Logicky, nastúpil do prvej línie. Autogenocída vlastného národa.
5. 450 rokov od-šľachťovania národa
Zhrňme si to. Ivan Hrozný začal s genocídou šikovnej zložky ruskej spoločnosti. Namiesto všestrannej prosperity po zbavení sa tatárskeho/mongolského jarma nastala síce expanzia hraníc, no národ trpel a nerástol. Isté zlepšenie Rusi videli za Romanovcov a najmä v 19. storočí, no už ku koncu storočia sa Sibír plnila šikovnými ľuďmi, ktorí tam nešli dobrovoľne. Leninova a Stalinova diktatúra proletariátu znamenala pre genofond Sovietskeho zväzu doslova masaker – celé dve generácie boli svedkami niečoho, čo by biológ pomenoval ako negatívna selekcia. Dokonca aj dnes legendárni konštruktéri ako Mikojan alebo Korovľov prešli gulagmi a to patrili ešte k tým šťastnejším. Druhá svetová vojna sa niesla v znamení vyhladzovania Židov a inteligencie, mier dodatočným vraždením Židov a lekárov. Istý odmäk od 50. do 90. rokov nenechal Rusom vydýchnuť. Kolaps impéria viedol k exodu za hranice. Putin mal všetky karty na svojej strane – výsledkom je vykrvácaná generácia na Ukrajine a milióny tých šikovnejších mimo krajinu. Koľko z nich sa naspäť vráti, nevedno.
Ak chcete šľachtiť kravy na dobrú dojivosť, tak zoberiete býka z dobrého vrhu, a hoci ten samozrejme mlieko nedáva, viete, že by mal byť nositeľom vhodných génov. Pripustíte ho k rovnako nádejnej kravičke. Ich potomok by mal mať gény pre lepšiu dojivosť.
Predstavte si ale, že zoberiete býka z dobrej línie a predtým, ako sa rozmnoží, ho zarežete. Tú dobre dojivú kravu tiež. Priemerný býk obskáče priemernú kravu. Čo z toho vznikne (Huliak, Tabak, Andrej Danko, poznámka JV)?
Presne takto to skončilo v Rusku.
6. Ale čo nositelia Nobelovej ceny? Čo Puškin?
Priznám sa bez mučenia: neexistuje jediný ruský klasický autor, ktorého by som prečítal. Ich rovesníkov z Čiech, Slovenska, Británie, Poľska (Szienkiewicz, mňam!) mám v rámci možností ako-tak zvládnutých, no Rusi mi nič nehovoria. Možno to bolo tým, že na základke sme toho boli presýtení, ale realita je taká, že nemám načítané jedno ruské veľdielo, jediný film na základe nich som nevidel. Áno, Vojna a mier ma lákajú, ale to je všetko.
Prekvapivo často sa mi stáva, že mi niekto argumentuje týmito dielami. „Rusi predsa nemôžu byť geneticky sprostí, keď majú Puškina, Dostojevského, toľko nositeľov Nobelovej ceny.“
Nuž, ale rozmeňme si to na drobné. Kvantum „ruských“ vedcov a spisovateľov nie sú Rusmi. Korovľov bol otcom sovietskej kozmonautiky. Bol to ale Ukrajinec, nie ožratý mužík z jakutskej tajgy. Gogoľ je v skutočnosti Hohoľ a Sovieti si ho privlastnili (teda Rusi).
Na druhej strane, Puškin, Tolstoj, Dostojevskij neboli prevratnými autormi. Každá krajina má takýchto autorov tucty. V Škandinávii majú svojich, Británii svojich, Írsku svojich. V strednej Európe má každá krajina rovnakých umelcov, so zohľadnením toho, že stredoeurópske krajiny majú zlomok ruského obyvateľstva. Rusi svetu v tomto nedali nič svetoborné.
Potretie: tí, ktorí sa v ruskej literatúre vyznajú, skúste mi povedať jednu vec: ak si dáte do zoznamu všetkých „svetových“ ruských umelcov, v ktoromže to storočí všetci pracovali?
Spoiler: bolo to v 19. storočí (a v istej miere zasahovali do začiatku dvadsiateho). Áno, bolo to pred Leninom a hlavne pred Stalinom, pred najväčšou genocídou vlastnej inteligencie. USA či Británia dali po druhej svetovej vojne Flemmingov, Forsythov, Crichtonov, Asimova... Rusi hovno. Netvárme sa, že ruská spoločnosť diktovala trendy. Možno v genocíde a kradnutí.
A k nositeľom Nobelovej ceny? Tu je to komplikované. Z môjho pohľadu je strašný prúser, že „exaktné“ Nobelovky nesú rovnaký názov ako tie neexaktné. Alfred Nobel bol vedcom, nie politikom ani ekonómom. Nobelova cena za fyziku je za presný a exaktný výskum. za chémiu detto. Za biológiu takisto, rovnako ako za medicínu (škoda, že tam nebola zahrnutá matematika, tá je napriek mojej patologickej nenávisti k tomuto predmetu takisto exaktnou vedou). Nobelova cena za mier, literatúru a ekonomiku je už niečo iné, hoci aspoň tá ekonomika je pre mňa ešte pochopiteľná.
Predstavte si, že celý život pracujete na lieku na rakovinu. Vyviniete ho, prejde testami, potom ho dajú do výroby a zachránite milióny životov.
A ja napíšem dobre predajnú knižočku o 100 stranách, ktorú komisia vyberie ako hodnú ocenenia. Ja aj vy ste dostali Nobelovu cenu. Ale cítite ten rozdiel vo váhe našej práce, však? To už nehovorím o Nobelke za mier, ktorú môže dostať trebárs Jásir Arafat alebo Barack Obama. Arafat zachránil skutočne tisícky životov (pretože ich nepovraždil prostredníctvom svojich teroristov), Barack Obama ju dostal preto, pretože bol čierny. OK. Cítime v ich prínose pre svet a ich ocenení trošku paradox, však?
No a pozrime sa teda na argument, že Rusko má veľa laureátov Nobeloviek.
Wikipédia mi hovorí o zozname od založenia ocenenia toto: za cca 120 rokov dostalo Nobelovku 28 ruských osôb, z toho jedna právnická (to je aktuálne aj posledná ruská Nobelovka). Keďže ocenenia sa dosť často dostávajú aj teamovo, dokopy je to 23 ocenení, v jednom prípade trojica a v troch dvojica ocenených.
Prvým laureátom bol Ivan Pavlov v roku 1904. Dostal ju za medicínu a áno, je to ten Pavlov, pri vyslovení ktorého mena začnú slintať psy.
O štyri roky neskôr takisto za medicínu Iľja Mečnikov. Skúmal imunitu.
Podstatné: obaja vedci žili a skúmali za cára, nie boľševika.
Potom nasledovala veľmi dlhá prestávka. Až v roku 1933 dostal Nobelovku, ale pozor, za literatúru, Ivan Bunin. A čo je paradox, tvoril za cára, emigroval za Lenina, ocenenie dostal v emigrácii vo Francúzsku. Až mi je ho ľúto udávať v kategórii ruských laureátov...
To isté platí aj pre ďalšieho nositeľa, Selmana Walksmana. Nielenže to nebol etnický Rus ale Žid, ale navyše ju dostal v emigrácii v USA. Pre doplnenie, dostal ju v roku 1953 za antibiotiká, teda medicínu a do Štátov emigroval ešte za cára.
Prvým ruským komunistickým nositeľom bol Nikolaj Semjonov v roku 1956. Chémia.
O dva roky neskôr ju obdržal známy to Boris Pasternak, asi jediný spisovateľ ZSSR a Ruska po nástupe Lenina, ktorého vie bežný človek pomenovať z hlavy. Lenže dostal ju za mier a len iróniou je, že ZSSR mu ju zabránilo prijať. Aha, áno, Pasternak bol Žid.
Ešte v ten rok dostalo Rusko ešte jednu cenu, teraz však rozdelenú medzi troch fyzikov. Dvaja z nich boli ruskí Židia a jeden etnický Rus. Tamm a Frank ako Židia sú menej známi, pretože spoločný výskum dostal napokon pomenovanie Čerenkovovo žiarenie, po nežidovskom členovi teamu (ako poľahčujúcu okolnosť má, že sa tejto témy chytal ako prvý z trojice).
V roku 1962 dostal Nobelovku za fyziku ďalší Žid, Lev Landau. Landau nebol ani ruským Židom, keďže sa narodil rodičom z neruských provincií.
O dva roky neskôr išla zdieľaná cena za fyziku pre Nikolaja Basina a Alexandra Prochorova. Prochorov sa síce narodil v Austrálii, ale ruským rodičom a vyrastal v Sovietskom zväze.
Ďalší rok sledovala Nobelovka za literatúru pre Michaila Šolochova, a čo je vcelku vtipné, autorstvo jeho diel je spochybňované (aj keď asi neprávom).
V roku 1970 nasledovala ďalšia cena za literatúru – a teraz Solženicynovi. Polovičný Ukrajinec ako disident bol následne potrestaný odmenený exilom zo ZSSR.
V roku 1973 dostal výnimočne cenu za ekonomiku Vasilij Leontiev. Ako mohol človek z komunistického, nefunkčného systému dostať Nobelovku za ekonomiku? Pretože ju dostal za Spojené štáty americké. Leontiev bol navyše ukrajinsko-židovského pôvodu, nie čistý Rus.
No aj ďalšia Nobelovka bola takisto pre disidenta. Andrej Sacharov síce urobil geniálne práce ohľadom fyziky a stál za sovietskym termonukleárnym programom, ale ocenenie dostal za mier. Svoj život ukončil vo vyhnanstve, hoci nie na Sibíri, iba v domácom väzení.
Leonid Kantorovič dostal predsa len cenu za ekonomiku, no tu by som povedal skôr, že téma sa týkala matematiky, jeho hlavnej činnosti. Dostal ju v roku 1975, čiže rovnakom ako Sacharov, a áno, bol to Žid.
Ďalšia „ruská“ Nobelovka bola zasa mimo Rusko. A jej laureát mal vtipné priezvisko. Prigožin. Iľja Prigožin bol rovnako ako jeho slávnejší a nebohý menovec Židom, no vyrastal na Západe a Nobelovku za chémiu dostal v Belgicku, kde aj umrel.
Pjotr Kapica dostal vavríny za fyziku, a to v roku 1978. Nuž, nebol Židom ale polovičným Ukrajincom, alebo ak chceme, tak Poliakom.
V 87. obdržal cenu za literatúru Josef Brodskyj, ktorý už podľa mena je jasným Židom, nie etnickým Rusom. Aha, a dostal ju za USA, kde v tom čase žil. Inak, v rámci skôr napísaných riadkov, Brodskyj prešiel ako nepohodlná osoba tak psychiatrickými liečebňami aj táborom na Sibíri – vcelku tragikomické na nositeľa najprestížnejšieho ocenenia.
Michail Gorbačov je posledným ruským laureátom 20. storočia. Tento extrémne neschopný človek, politik a ekonóm dostal Nobelovku za mier vďaka tomu, že po Brežnevovi, Andropovovi a Černenkovi zdedil totálne rozpadnutú ekonomiku, prehratú vojnu v Afganistane a za jeho vlády jebol Černobyľ, čo položilo aj inak dosť odolný parazitický režim komunistov. Ak by sa dala na základe neho premenovať Nobelova cena za mier, musela by sa prekrstiť na Nobelovu cenu za babráctvo a ľavorukosť.
Žores Alferov (v mene nie je chyba) bol prvým ruským nositeľom Nobelovky v novom tisícročí a je sranda, že nebol Rusom ale bieloruským Židom (OK, otec bol etnickým Rusom). Cenu si rozdelil s Američanmi a bola udelená za fyziku.
Aj ďalšia cena bola zdieľaná, a to Alexejom Aprikosovom a Vitalijom Ginzburgom. Podobne ako v predchádzajúcom prípade to však boli Židia, z toho jeden bieloruský. Aprikosov obdržal vavríny ako emigrant v USA a Ginzburg bol v opozícii voči Putinovi.
No a znova jedna teamová práca! André Geim a Konstantin Novoselov dostali ako predchádzajúca dvojica cenu za fyziku a obaja sa jej dočkali v emigrácii. Áno, Geim je Žid.
No a v tejto dekáde máme dvoch ocenených! Dmitrij Muratov dostal cenu za mier v roku 2021 a prvá nefyzická osoba, organizácia Memorial, rok nato. Obaja majú cenu za mier a ako sa dalo čakať, obaja sú na zozname Putina a jeho mafie.
A ako sa dá očakávať od amerických a ruských krabičiek od zápaliek, jedna bude pre mňa milšia. Asi to bude tá americká, pretože na rozdiel od 28 ruských obsahuje 420 amerických.
7. Zhrnutie nielen pre dezolátov
Ruská spoločnosť bola posledných takmer 500 rokov umelo selektovaná na degres. Doslova sa jednalo o systematickú degeneráciu, odstránenie priebojnosti, schopnosti čohokoľvek okrem poddanstva a alkoholizmu. Napriek bežným námietkam, ruské umenie nie je ničím zvláštne, výnimočné ani prelomové. To, čo stvoril obrovský ruský národ, splodili aj ďaleko menšie národy. Rusko ani neexcelovalo vo vede. Krajina má 28 nositeľov Nobelovej ceny, z toho zhruba polovica ani neboli etnickými Rusmi; často boli v antagonizme k ruskému boľševickému režimu. Istá časť sú nositelia len za mier a literatúru. Donedávna porovnateľne veľký americký národ má 15-násobne viac laureátov, relatívne krátko existujúci a mnohonásobne menší Izrael polovicu. Švédsko o polovicu viac, Nemecko štvornásobok.
Na rozdiel od Nemecka (ktoré si svoju elitu vyvraždilo len krátkodobo a inak malo ku vzdelaným a podnikavým ľuďom afinitu) a Kambodžanov (kde autogenocída bola ešte kratšia), Rusi sa zbavovali nadpriemerných spoluobčanov s nepochopiteľnou vervou, dlhodobo a mimoriadne brutálne. A to pokračuje dodnes.
A to je mementom pre všetkých podporovateľov dnešného ruského režimu, prednostne tých, čo by chceli trestať mimovládky a vzdelanú zložku Slovenska.
Ak by ste mi chceli namiesto Nobelovky prisúdiť kafé, môžete tu:
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
A na Pokrovský front aj prevádzku humcentra sme vyzberali už vyše 2000 Eur. Nezaspime na vavrínoch a držme podporu, kým nás nezvalcuje tupá zložka populácie.
Ďakujeme!
