1. Willow Run ako nočná mora Cannarisa
Jedným z faktorov, prečo Tretia ríša prehrala druhú svetovú vojnu, bol nedostatok ťažkých štvormotorových bombardérov na ich strane a naopak myriády podobných strojov na strane Veľkej Británie a USA. Výsledkom nemeckých náletov na Britániu bola poškodená ekonomika a desaťtisíce mŕtvych civilistov, no nezrazené RAF. Po nasadení amerických denných bombardérov ako kvalitnejších B-24 Liberator a známejších B-17 Flying Fortress a ich sprievodných stíhačiek North American P-51 Mustang s dlhým doletom sa z vojny o britský vzdušný priestor veľmi rýchlo stal boj o nemecký vzdušný priestor. V istom okamihu museli Nemci dokonca prestať vyrábať bombardéry ako také a preorientovali sa prakticky čisto na stíhačky, aby – keď už Britániu zraziť na kolená nevedeli – uchránili aspoň svoje územie. Nepomohlo, Churchill a Roosevelt rozoberali Tretiu ríšu do poslednej tehly až do Drážďan.
Pritom to bolo paradoxne naopak, ako to Hitler plánoval. Ideológia je zlá v každom prípade, nielen pri fašizme a komunizme, ale trebárs aj pri takom iracionálnom stvorení ako striga z Bojníc alebo pri trnavskom psychopatovi a jeho nohsledoch. Hitler stavil na rasovú čistotu a nadradenosť nemeckého vojaka a robotníka, ktorí mali vďaka svojim schopnostiam a genetickým predispozíciám vyhrať vojnu od fabrík až po zákopy.
Ale politici a podnikatelia v USA sa nespoliehali na ideológiu. V Štátoch sa spoliehali na pragmatizmus. Pragmatizmus je s ideológiou ako oheň a voda, v jednej miestnosti nemôžu vydržať oboje, rovnako ako OĽANO alebo KDH nemôže dlhodobo vydržať v jednej vláde s kýmkoľvek, kto má IQ nad 100 a zmýšľanie z obdobia po roku 2000. V Amerike stavili na myšlienku, že kvalita a kvantita majú prednosť nad nejakým náboženstvom, ktorým vlastne nacistická ideológia bola. Výsledkom bola – okrem mnohých ďalších – fabrika vo Willow Rune. Presne k nej smeruje môj dnešný blog. Našiel som v nej paralelu s Putinovým Ruskom.
Fabrika na michiganskej pastvine vznikala ešte predtým, keď USA formálne vstúpili do vojny. Henry Ford ako priekopník automobilovej masovej produkcie zaviedol najprv výrobu komponentov pre ostrieľaných leteckých výrobcov ako Douglas a Consolidated.
Pre ťažké bombardéry – spústy ťažkých bombardérov – bolo treba obrovskú halu. Nie nejakú veľkú halu, ale najväčšiu halu na svete. Firma Ford postavila 1700 metrov dlhú „miestnosť,“ ktorá sa stala najväčším priestorom pod jedinou strechou na planéte. Ako dlho trvá u nás stavba diaľnice do Košíc? Tri dekády? Postavenie najväčšej haly na svete, vybavenie nástrojmi a náradím a spustenie výroby vo Willow Rune trvalo dva roky, v rokoch 1940 až 1942. Paradoxne, začiatok stavby ako keby predvídal Pearl Harbor.
Veľká fabrika potrebovala veľa robotníkov. Kde zobrať veľa robotníkov v čase, kedy mladí muži, kľúčová skupina zamestnancov, masovo vstupovali do vojny? Nuž, presne tu sa rozchádza ideológia a pragmatizmus. USA/Ford stavili na masové nasadenie „menej preferovaných“ zamestnancov, napríklad farebných a pomerne negramotných černochov, žien a dokonca čiastočne postihnutých mužov. Myšlienka bola ako vždy jednoduchá: aj skompletizovanie tak gigantického a komplikovaného stroja ako B-24 Liberator si vyžiada veľké množstvo ďaleko jednoduchších úkonov, napríklad dosť primitívne nitovanie, zváranie, vŕtanie dier alebo nasadzovanie jednotlivých dielov. Ak sa fabrika nebude sústrediť na všestranné zaučenie robotníkov, ale každého „jednoduchého“ robotníka zaučí na jeden konkrétny úkon, onen muž/žena môže zanechávať stopercentnú robotu veľmi rýchlo. veď povedzme si na rovinu, osádzanie nejakého plátu alebo práca s nitovačkou je záležitosť doslova pre opice a netreba nato doktorát z Harvardu alebo diplomovku z Paneurópskej.
Tento model sa napriek úvodným komplikáciám osvedčil a čoskoro fabrika začala chrliť Liberatory ako na bežiacom páse. Asi preto, lebo oni boli chrlené na bežiacom páse.
Legenda hovorí, že obria hala bola postavená tesne za hranicou okresu Washtenaw a nie v okrese Wayne, na území ktorého sa nachádzalo letisko fabriky. Logika bola jednoduchá, v Michigane si výšku daní nastavoval každý okres a Washtenaw ich mal nižšie. Na bežiacom páse sa lietadlá zalamovali do pravého uhla, aby fabrika nemusela prerásť do okresu Wayne... geniálne! Tak ako tak, produkcia rástla, hoci v úvode sa muselo vychytať strašne veľa múch. Ford vyrábal autá a na výrobu lietadiel používal nástroje pre autá, čo sa muselo zmeniť. V okolí fabriky nebolo dostatok bývania a fluktuácia bola spočiatku gigantická. Až neskôr sa urýchlene postavili celé sídliská, ktoré umožňovali ľuďom skrátiť čas dochádzania na zlomok pôvodného času. V jeden mesiac fabrika nabrala 2900 ľudí, aby im 3100 odišlo! A práve táto fluktuácia takmer spôsobila katastrofu.
USA prvej polovice 20. storočia boli plné prisťahovalcov z Európy alebo ich potomkov. Milióny z nich mali nemeckých alebo skôr germánskych predkov. Jedným z nich bol švédsky robotník, ktorý sympatizoval s nacizmom. A tomu sa podarilo poslať správu o novovzniknutej fabrike vo Willow Rune a jej kapacite do Berlína.
Admirál Cannaris bol pragmatikom a schopným mužom, ktorý pohŕdal Hitlerom a jeho prikyvovačmi rovnako ako každý musí pohŕdať Matovičom a jeho rohožami. Nacizmus mu nič nehovoril, on mal len jeden cieľ, výhru Nemecka. Cannaris otvoril správu onoho Švéda...a stuhol. Informácie od špióna si prečítal niekoľkokrát. B-24 bol strojom, ktorý mohol doletieť do najvzdialenejších končín Ríše a zvrhnúť na cieľ nie práve malý objem bômb. Nemecko sa v posledných rokoch snažilo vyvinúť dostatočne silný bombardér s dostatočným doletom, aby mohol ohroziť konvoje pri východnom pobreží USA alebo samotné mestá ako New York a D.C., no realita unikala plánom a Amerika-bomber zostával fikciou. Liberator nemal ambície ničiť nemecké mestá z amerických letísk, no nepotopiteľná lietadlová loď menom Veľká Británia uživila na túto úlohu aj ďaleko skromnejšie stroje. No a aj tie mašiny, ktoré Nemci zo svojich fabrík spúšťali, boli pomerne nepočetné. Cannaris ale čítal Švédovu správu s narastajúcou obavou. Willow Run bol schopný spustiť zo svojej linky...
...jeden ťažký bombardér za hodinu. Nie za deň alebo dokonca niekoľko dní, za hodinu. 24 kusov denne, 168 kusov týždenne, takmer 9000 ročne. A to nebola jediná fabrika v USA, hoci bola tou najväčšou zameranou na túto triedu bombardérov.
9.000 bombardérov nad Ríšou bola sila, ktorá sa nedala poraziť. Nie stíhačkami a protilietadlovými kanónmi roku 1942. Nie nejakou mysterióznou, dakde o rok, o dva, nikdy zavedenou Wunderwaffe. Na prelome 1942/1943 sa nemecké mestá stávali obeťami spojeneckých náletov, pri ktorých sa použili vyššie stovky strojov (a niekoľko náletov, kde sa použilo 1000 a viac kusov, ale tu už boli zaradené do letky aj stroje s pofidérnymi kvalitami, napríklad ľahšie bombardéry; tieto nálety boli viac propagandistické ako praktické). Ak ale niekedy Briti a Amíci pošlú na Nemecko 1000, 2000, 5000 strojov naraz...
Hitler a Goering na tieto čísla pozerali s dešpektom. Neger alebo ženština za sústruhom nemôže podať dobrý výkon, nie? Nemecký robotník je nadradený a má správny ideologický obraz, takže o čom Cannaris točí? Že by USA boli napriek svojej veľkosti schopné spustiť jeden ťažký bombardér za hodinu? A aj to iba v jednej fabrike? Nonsens!
Predsudky, ideologická zaslepenosť a Yes-meni okolo Fuehrera viedli k tomu, že tajné materiály švédskeho špióna vo Vlčom hniezde nebrali vážne.
2. Záver
K týmto číslam napokon nikdy nedošlo. Nebolo treba. Od záveru roka 1943 a potom celý rok 1944 už bola nemecká ekonomika a vojnová mašinéria za zenitom. Ešte istý čas sa Reichu podarilo šponovať otrokov a satelitné štáty, ale v čase prudko rastúcej sily USA, stále veľkej sily Británie a Commonwealthu a reštartovanej moci ZSSR sa nejaká vyrovnaná či mierne stúpajúca krivka rovnala prepadu na bojisku. A stačilo zakaždým vybombardovať nejaký druhotriedny železničný uzol, fabričku, priehradu alebo elektráreň, aby produkcia Tretej ríše utrpela strašné odklady a stratenú príležitosť. Willow Run mohol potenciálne svoju produkciu ešte navýšiť alebo Ford mohol postaviť ešte jednu či dve podobné zariadenia niekde inde. Mohli nalákať (nie nahnať) do fabrík ešte milióny mladých žien alebo černochov z plantáží, mohli dokonca vyučiť milióny 16- a 17-ročných študentov na jednoduché úkony. Bola vojna, vedomosti o Homérovi alebo hlavných mestách Škandinávie boli druhotné. A ruku na srdce, priemerný plat v takýchto fabrikách bol dostatočne vysoký nato, aby USA dostali z Mexika alebo Kuby milióny negramotných peónov, ktorí by sa onen úkon naučili ovládať perfektne za jediný mesiac, za ktorý by zarobili násobok toho, čo doma za rok.
Nebolo však treba, aj samotný Willow Run pomohol vyhrať vojnu.
Podobnosť s dnešným Ruskom čisto náhodná? Ja som tu našiel množstvo paralel. Najprv je tu tá ideológia. My sme niečo, vy ste hovno. My máme pravdu, vy ste podľudia. Rusko vpadlo na Ukrajinu vo februári 22 s tým, že do týždňa bude po všetkom. Vojna už trvá 150x dlhšie. Putin údajne nechal pripraviť 20.000 čiernych vriec. V tom čase to pre mňa bola šokujúca informácia. Dnes máme takmer 60x väčšie čísla dňa a je to pre nás normálne, doslova uzatvárame stávky, kedy sa zlomí podaktorá méta. Ruské tanky boli nadradené ukrajinským alebo západným, súdiac podľa propagandistických videí spred vojny. Dnes, po 1300 dňoch vojny, je celému svetu jasné, že Rusko o svoju pýchu, tanky a bojové vozidlá pechoty, prišlo tak, že s vysokou pravdepodobnosťou nemusia o nich ako o samostatnom sektore vojska hovoriť. Ruský vojak je vlastenec, patriot a vyššia jednotka – tí bezzubí, rapaví mrzáci, ktorí nielenže idú z boja ale takto do boja nastupujú, svedčia o opaku.
Putin je rezistentný na pravdu a realitu. To isté Medvedev, Lavrov, Peskov. Ich realita je to, čo sa povie od stola, nie to čo je vonku. Iste, prinajmenšom Lavrov a Peskov vedia, že vojna je prehratá, ale ich pozícia niekde v pyramíde Kremľa im to neumožňuje povedať nahlas.
Vojna graduje celosvetovo, prinajmenšom na výstupoch z fabrík. Kým ruská produkcia všeobecne stagnuje – videli ste niekde nový tank alebo štatistiky spustených nových lietadiel? – Západ sa prebúdza rovnako ako Willow Run niekedy na prelome 41/42. Ukrajina už produkuje nadpolovičnú časť zbraní vo vlastnej réžii a za prachy Západu. Iste, jedná sa skôr o tie jednoduchšie a viac potrebné zbrane ako drony a vozidlá, no aj tak. Trajektória Západu plus Ukrajiny rastie strmo nahor – trajektória ruského priemyslu je smerom za krížnikom Moskva, a po posledných útokoch na ruské rafinérie nadzvukovou rýchlosťou.
„Ukrajina nám nedokáže ohroziť naše mestá!“ znelo z Ruska. Dnes by som si tipol, že pomery skutočne úspešných útokov, nie rozstrieľaných detských ihrísk a bytoviek, je výrazne na strane Ukrajiny, už dávno nie Mordoru. Kto by pred 4 rokmi bol tvrdil, že Zelenskij raz bude doslova kobercovo bombardovať Moskvu a ultrakľúčové podniky po skoro celom Mordore, asi by sme ho poslali na psychiatriu. Dnes tam posielame ľudí, ktorí hovoria, že Rusi sa ešte len chystajú nasrať a počkajte, Ukrajina sa čoskoro zrúti, uvidíte (pozdravujem na Brezovej Rasťa a Alenku). Rozdiel tri a pol roka a jedna galaxia...
3. Štyri malé pikošky na záver
Možno poznáte pomerne známy americký vojnový propagandistický poster Zvládneme to! Znázorňuje mladú ženu so šatkou na hlave a zaťatými bicepsami, odhodlane pozerajúcu do virtuálneho objektívu. Mal znázorňovať Rossie Nitovačku, symbol ženskej participácie na americkom zbrojnom úsilí cez druhú svetovú vojnu. Najprv sa netušilo, že sa z tohto plagátu stane takýto kultúrny fenomén, no po vojne sa po jej identite pátralo. Hoci sa najprv myslelo, že reálnou „Rossi the Riveter“ bola žena menom Geraldine Hoffová, neskôr sa potvrdilo, že sa jednalo o Naomi Parkerovú. Práve ona pracovala vo Willow Rune na výrobe bombardérov Liberator; mala sotva dvadsaťdva rokov. Umrela v roku 2018 vo veku 96 rokov.
Geraldine Hoffová takisto pracovala dobrovoľne vo vojenskej výrobe, hoci len krátko. Umrela vo veku 86 rokov a až po jej smrti vyšlo najavo, že Rossie the Riveter nebola ona.
Kanada a Británia mala svoju prvú Rossie. Volala sa Veronica Foster a montovala v Kanade guľomety Bren, čo jej vynieslo prezývku Ronnie, the Bren Gun Girl. Umrela vo veku 78 rokov.
No ale ironicky, aj sovietsky zväz mal svoju propagandistickú krásku, ktorá fušovala do remesla mužom. Paradoxne, ešte pred vojnou. Volala sa Praskovja Angelina a pochádzala z dnešnej okupovanej Ukrajiny z gréckej famílie. Vo veku 17 rokov vstúpila do kurzu pre traktoristky. V roku 1933 vstúpila do celoženského teamu traktoristiek, ktorý priviedla k splneniu normy na 129% a suverénnemu víťazstvu v súťaži. Ako to pomohlo tým miliónom mŕtvych Ukrajincov, Kazachov a Rusov, ktorí v tomto roku umreli pri holodomore, sa mi síce nepodarilo dopátrať, ale rozhodne si ju všimli tam hore. Rovnako ako Rossie nitovačka sa dostala na plagáty a na zraze Šokových robotníkov a kolchozníkov (to šok som preložil doslovne, značilo to niečo ako stachanovci, mimoriadne výkonní ľudia) mala príhovor. Neskôr sa prihovárala ak v Kremli, kde prisľúbila vytvoriť ďalších desať ženských traktorových teamov vo svojom okrese. Tesne pred vojnou sa podieľala na výzve „Desaťtisíc družiek, do traktorov!,“ čo mi príde ako dosť...no neviem, bola to iná doba.
Ako správna komunistka, príhovory o tom, ako treba nasadiť ženské do traktora, jej vydržali dlho, jej traktor pomenej, pretože už čoskoro študovala v Moskve. Po vojne sa v rodnej dedine dostala na čelo dievčenskej tlupy traktoristiek, proste závratná kariéra.
Pred vojnou a dvakrát po nej ju zvolili do Najvyššieho Sovietu. Pre dievča, ktoré sa ako sedemnásťročné naučilo sedieť na traktore, fantastický osud.
Na tomto príklade vidieť tragikomédiu Sovietskeho zväzu. Dedinská husa je vybratá ako symbol participácie na spoločnom, komunistickom úsilí uprostred holodomoru, nie náhodou je práve z Ukrajiny a neukrajinskej národnosti. Naučí sa orať na vtedajších traktoroch, čo bola asi záležitosť, ktorú by zvládol aj Šutaj Eštok. Záhadne na čele dievčenského teamu splní normu nie o fúz, ako to pri prekonávaní rekordov reálne býva, ale o značný predstih.
Mimochodom, hore spomenuté Anglosasky sa dožili 78/86/96 rokov. Naša Praskovja ako hrdinka Sovietskeho zväzu sa dožila závratných 46 rokov, ani nie polovicu z toho, čo Rossie. Pre týchto Stachanovcov typicky, Praskovja umrela na cirhózu pečene.
https://donio.sk/pomozme-brigadnym-fondom-na-donbase-s-kupou-jazdeniek
